Brazavazská legenda – Príbeh Dravy

Slnko poma­ly vychá­dza nad posvät­ným hájom. Stribogov dych šumí v koru­nách, mla­dé lís­tie spie­va žalo­spev za Hromoslava.
„Túto noc si našiel ces­tu do Moreninho náru­čia, túto noc na teba čaka­la v srd­ci tvoj­ho syna. Ty však navž­dy osta­neš v našich, Starší.“…

Faň Ťaž

Obzrela som sa oko­lo seba a zis­ti­la, že som sa dosta­la do dosť podiv­nej sku­pin­ky: neja­ký čudák, kto­rý tvr­dil, že vie rých­lo behať; trpas­lík, kto­ré­mu z kap­sy voňa­lo aké­si jed­lo; vyso­ký dru­id s pali­cou v ruke; člo­vek s mečom a tem­ným výra­zom v očiach; woo-doo čaro­dej­ni­ca, kto­rá sa na poču­do­va­nie tvá­ri­la cel­kom pria­teľ­sky a Majster, kto­rý bol tiež člo­vek, ale­bo tak aspoň vyze­ral. Nebolo čo dodať, tak sme vyra­zi­li.

Garmen – Navždy hrdinami (report od Isilote)

Kraj Garmen. Moje srd­ce stá­le zvie­ra žiaľ pre Wardena, kto­rý zahy­nul, keď sa sna­žil udr­žia­vať poria­dok v mes­te. Jeho telo porást­lo lis­ta­mi a vet­vič­ky ho ihneď ovi­nu­li. Keď nasta­la noc a ulo­ži­la som sa k spán­ku, nie­čo sa sta­lo. Jeho telo zmiz­lo. Ráno na tom istom mies­te vidím stáť les­nú bytosť – enta, čo je veľ­mi zvlášt­ne, lebo enti nera­di zapúš­ťa­jú kore­ne v mes­te. Klerik Bezmenného sa odo­bral k mod­lit­bám a ja sa pri­bli­žu­jem k vet­vič­ko­vej posta­ve…

Ústup temných síl z Molnaku (report z Galadrielu)

Odkedy som bol v Molnaku, ešte sln­ko neh­ria­lo tak ako vte­dy. Ako kaž­dé ráno som musel toho leni­vé­ho nixa budiť. Jeho veľ­ká lás­ka k alko­ho­lu ho priam umá­ra­la tak, ako mňa to sln­ko. Náš hos­ti­teľ Ledo nás ako vždy pohos­til a koneč­ne sa doko­pal k tomu, aby nás pre­vie­dol po oko­lí. Takmer všet­ko, čo potre­bu­je­me, sa dá v Molnaku nájsť, len krč­ma sa nachá­dza vo ved­ľaj­šej dedi­ne.

Rozprávanie z druhého sveta (report z Tordhanu 2009)

Takže toto je ten „onen svet“, hovo­ríš? Predstavoval som si ho dosť inak, ti poviem, veď sa pozri, sedí­me tu na úpl­ne oby­čaj­ných lavič­kách, ľudia sa tu zho­vá­ra­jú ako­by nič, vyze­rá to tu sko­ro ako neja­ká veľ­ká čaká­reň. A kde je to „povzne­se­nie na úro­veň Slnka“, o kto­rom stá­le hovo­ri­li všet­ci tí kňa­zi, mní­si, aba­ti­še a čo ja viem kto ešte? Čo vra­víš? Že by si rád vedel, ako som sa sem ja dostal, keď už som tu? Tak ti to teda poviem, keď­že tu už snáď nemu­sím byť vôbec dis­krét­ny, obo­zret­ný a tak cel­ko­vo. Proste budem sám sebou, budem hovo­riť, čo chcem, ako chcem, kedy chcem a tak. Cipána, koľ­ko rokov som ja len zabil tým dob­rým sprá­va­ním a tou vše­obec­nou pre­tvár­kou. Jeden by sa z toho dogr­cal. Ale ja nie, ja som musel zomrieť kvô­li tomu, aby som zis­til, o čom to celé je. No, ale nie­čo iné som chcel…

Had a netopier (report z Tordhanu od Isilote)

Eulévia. Slnko. Rád. Smrť.
Každý deň jeden poh­reb, jed­na žena. Mám pocit, že jeden z tých­to dní budem tou mŕt­vou ja. Nie, že by ma to stra­ši­lo. Strach je mi už po tých rokoch troš­ku cudzí. Žijem zo živo­tov iných. Človek by to mohol nazvať aj upír­stvom, ale to pra­vé upír­stvo ma stret­ne až tu. Do tej­to doby som sa živi­la vysá­va­ním ener­gie z iných pomo­cou ritu­álov. Had, kto­rý požie­ra sln­ko mi v tom pomá­hal. V kaž­dom kra­ji nie­koľ­ko nevys­vet­li­teľ­ne sla­bých ľudí. V kaž­dom kra­ji nezná­ma žena, nie­ke­dy pod menom Ysharet, nie­kde lie­či­teľ­ka, nie­kde pisár­ka, nie­kde magi­ka.

Z denníka Koprolita III., člena Rady (Erronis)

19.júl, rok 571 po Založení
V maté­ri­ovom tur­na­ji zví­ťa­zil pod­ľa oča­ká­va­nia Cohen, no bolo to omno­ho tes­nej­šie, než som čakal, ten Krpec mu dal riad­ne zabrať. Zatiaľ sme mu nič nepo­ve­da­li, počká­me, ako sa osved­čí. Večer sme tiež vyrie­ši­li tú neprí­jem­nosť s Gombalom. Telo sme ukry­li do para­lel­nej sfé­ry. Nemám z toho dob­rý pocit, dúfam, že ďal­ší člen Rady nebu­de taký krát­ko­zra­ký v otáz­ke bla­ho­by­tu mes­ta.