Príbehy, ktoré sa odohrali na larpových hrách. Patria sem denníky postáv aj príbehové kroniky z larpových hier.
Zlá víla sudička. Och, kto dal mne do vienka tento osud? Iste nejaká zlomyseľná kolegyňa. A vieš vôbec Ty, Čitateľ, aký ten môj osud je? Príbeh v príbehu Stereotypu, jednej rozprávky, ktorej dal Rozprávač netypicky typický koniec. Aspoň pre mňa. Ak chceš tento príbeh spoznať a rozprávať ho svojim deťom, ktoré ho potom budú rozprávať svojím deťom a tak ďalej až kým budú Čitatelia veriť na rozprávky, čítaj ďalej.
Išli sme tmavou uličkou, lebo som rozbila fľaštičku. Karhavo sa na mňa pozrel. A zrazu sa jeho výraz zmenil a jeho oči sa na mňa dívali ako keby mi z hlavy vyrastal namiesto ľavého ucha chobot. Ale on sa len díval na moju ľavú ruku, v ktorej skončila uspávacia šípka…
Naložili ma do auta pár minút po tom, čo sedatíva zabrali. Obraz som mala rozmazaný pred očami a sotva som vnímala, čo sa okolo mňa deje. Pamätám si z prevozu iba jediného mladíka, ktorý ma dostal na starosť.
To čo má znamenať?!!! Zrazu sa preberiem v akomsi aute, okolo mňa sú ozbrojení zamaskovaní chlapi a kým sa stihnem spamätať, už ma brutálne vyťahujú z auta a vsotia ma do špinavej zavšivenej diery, kde sa na mňa vrhnú ďalší úchylní ľudia a snažia sa ma vypočúvať…
Semper Fidelis. Tak som sa tam dostal. Výber spomedzi všetkých adeptov bola ta najtvrdšia skúška, akej sa mi doteraz dostalo. K tomu, ako výber prebiehal sa nemôžem zdôveriť ani len denníku, je to tajomstvo a nechcel by som si kariéru skaziť hneď spočiatku…
Zobudil som sa v noci a dozvedel som sa hrozné správy. Marína a Igor boli mŕtvy. A k tomu všetkému sa celá dedina chystala niekam za vojakmi. Asi ich žiadať o pomoc…
Dorazili sme do osady, postavili prístrešok a založili oheň. Rýchlo sa zotmelo. Ernest Madlej išiel spať, lebo poslednú noc prebdel na stráži. Ostatní sme sa vydali za žrecmi…
Konečne sme tu. Na mieste, kde sa to všetko skončí. Opäť budeme nažívať v bezpečí, pokojne. Usmiala som sa na stromy, stojace všade okolo mňa. Väčšina ľudí nechcela odísť z Brazavasu, ale ja som tomu rada…
Zápisky zomretého žreca Hromoslava Morena, alebo duševný život postavy a hráča
„Ernest… keby sa mi niečo stalo… teraz, keď beštia ešte nie je chytená… Chcem, aby si ma pochoval podľa starých zvykov. So žrecmi… a s celou rodinou, ak to bude možné.…“