Kroniky

Zlá víla sudič­ka. Och, kto dal mne do vien­ka ten­to osud? Iste neja­ká zlo­my­seľ­ná kole­gy­ňa. A vieš vôbec Ty, Čitateľ, aký ten môj osud je? Príbeh v prí­be­hu Stereotypu, jed­nej roz­práv­ky, kto­rej dal Rozprávač nety­pic­ky typic­ký koniec. Aspoň pre mňa. Ak chceš ten­to prí­beh spoz­nať a roz­prá­vať ho svo­jim deťom, kto­ré ho potom budú roz­prá­vať svo­jím deťom a tak ďalej až kým budú Čitatelia veriť na roz­práv­ky, čítaj ďalej.

Išli sme tma­vou ulič­kou, lebo som roz­bi­la fľaš­tič­ku. Karhavo sa na mňa pozrel. A zra­zu sa jeho výraz zme­nil a jeho oči sa na mňa díva­li ako keby mi z hla­vy vyras­tal namies­to ľavé­ho ucha cho­bot. Ale on sa len díval na moju ľavú ruku, v kto­rej skon­či­la uspá­va­cia šípka…

Naložili ma do auta pár minút po tom, čo seda­tí­va zabra­li. Obraz som mala roz­ma­za­ný pred oča­mi a sot­va som vní­ma­la, čo sa oko­lo mňa deje. Pamätám si z pre­vo­zu iba jedi­né­ho mla­dí­ka, kto­rý ma dostal na starosť.

To čo má zna­me­nať?!!! Zrazu sa pre­be­riem v akom­si aute, oko­lo mňa sú ozb­ro­je­ní zamas­ko­va­ní chla­pi a kým sa stih­nem spa­mä­tať, už ma bru­tál­ne vyťa­hu­jú z auta a vso­tia ma do špi­na­vej zavši­ve­nej die­ry, kde sa na mňa vrh­nú ďal­ší úchyl­ní ľudia a sna­žia sa ma vypočúvať…

Semper Fidelis. Tak som sa tam dostal. Výber spo­me­dzi všet­kých adep­tov bola ta naj­tvr­d­šia skúš­ka, akej sa mi dote­raz dosta­lo. K tomu, ako výber pre­bie­hal sa nemô­žem zdô­ve­riť ani len den­ní­ku, je to tajom­stvo a nech­cel by som si kari­é­ru ska­ziť hneď spočiatku…

Zobudil som sa v noci a dozve­del som sa hroz­né sprá­vy. Marína a Igor boli mŕt­vy. A k tomu všet­ké­mu sa celá dedi­na chys­ta­la nie­kam za vojak­mi. Asi ich žia­dať o pomoc…

Dorazili sme do osa­dy, posta­vi­li prí­stre­šok a zalo­ži­li oheň. Rýchlo sa zotme­lo. Ernest Madlej išiel spať, lebo posled­nú noc pre­bdel na strá­ži. Ostatní sme sa vyda­li za žrecmi…

Zápisky zomre­té­ho žre­ca Hromoslava Morena, ale­bo dušev­ný život posta­vy a hráča

Konečne sme tu. Na mies­te, kde sa to všet­ko skon­čí. Opäť bude­me naží­vať v bez­pe­čí, pokoj­ne. Usmiala som sa na stro­my, sto­ja­ce vša­de oko­lo mňa. Väčšina ľudí nech­ce­la odísť z Brazavasu, ale ja som tomu rada…

„Ernest… keby sa mi nie­čo sta­lo… teraz, keď beš­tia ešte nie je chy­te­ná… Chcem, aby si ma pocho­val pod­ľa sta­rých zvy­kov. So žrec­mi… a s celou rodi­nou, ak to bude možné.…“