Faň Ťaž

Obzrela som sa oko­lo seba a zis­ti­la, že som sa dosta­la do dosť podiv­nej sku­pin­ky: neja­ký čudák, kto­rý tvr­dil, že vie rých­lo behať; trpas­lík, kto­ré­mu z kap­sy voňa­lo aké­si jed­lo; vyso­ký dru­id s pali­cou v ruke; člo­vek s mečom a tem­ným výra­zom v očiach; woo-doo čaro­dej­ni­ca, kto­rá sa na poču­do­va­nie tvá­ri­la cel­kom pria­teľ­sky a Majster, kto­rý bol tiež člo­vek, ale­bo tak aspoň vyze­ral. Nebolo čo dodať, tak sme vyra­zi­li.

Obzrela som sa oko­lo seba a zis­ti­la, že som sa dosta­la do dosť podiv­nej sku­pin­ky: neja­ký čudák, kto­rý tvr­dil, že vie rých­lo behať; trpas­lík, kto­ré­mu z kap­sy voňa­lo aké­si jed­lo; vyso­ký dru­id s pali­cou v ruke; člo­vek s mečom a tem­ným výra­zom v očiach; woo-doo čaro­dej­ni­ca, kto­rá sa na poču­do­va­nie tvá­ri­la cel­kom pria­teľ­sky a Majster, kto­rý bol tiež člo­vek, ale­bo tak aspoň vyze­ral. Nebolo čo dodať, tak sme vyra­zi­li.

Zrazu len pop­ri našej sku­pin­ke pre­sviš­ťal šíp. O pár met­rov ďalej, na les­nej ces­tič­ke, uvi­de­li sme stáť dvoch trpas­lí­kov. Síce boli ďale­ko, ale zda­lo sa mi, že jeden z nich je star­ší a dru­hý mlad­ší. Možno otec a syn? Vtedy som si spo­me­nu­la, že som vede­la, pre­čo by som nešla do mes­ta sama ani cez deň, nie to ešte po zotme­ní. Situácia však nebo­la taká zlá, ako sa moh­la zdať. Trpaslík z našej dru­ži­ny zašiel až k nim, na dru­hý koniec ces­tič­ky, kde stá­li. Nemohla som počuť o čom sa roz­prá­va­jú, ale zda­lo sa, že sa na nie­čom cel­kom dob­re bavia… A naozaj, za chví­ľu na nás trpas­lík zaký­val, že môže­me ísť za nimi. „ … ja tu aj so synom v cha­lúp­ke za rohom bývam.“ hrdo vyhlá­sil star­ší z dvo­j­ice. „ A ak by si chcel, pria­teľ náš, …“ pokra­čo­val trpas­lík, no ja som ho už nevní­ma­la. Z môj­ho zamys­le­nia som sa vytrh­la až vte­dy, keď sa tí dva­ja s nami lúči­li, že už s nami ďalej nepôj­du.

Čo-čo ja teraz bu-budem robiť? A-ako opra­vím svo­ju gy-gylo­kop­té­ru?“ to sme priš­li na čis­tin­ku, kde mal neja­ký čud­ný týpek roz­lo­že­né súčias­t­ky čoho­si, čo som nikdy v živo­te nevi­de­la a nevi­de­la som ani nič tomu podob­né. Vtom sa ten chla­pík str­hol. „ A vy-vy ste k-któ?“ vykok­tal. Mimochodom, pochy­bu­jem, že mal všet­kých päť poko­pe. Náš Majster mu vysvet­lil, že my len lesom ide­me a v pod­sta­te od niko­ho nič nepý­ta­me. „No a fi tu čo chciet?“ pek­ne sa ho Majster opý­tal. „Já? Já som chu­dák len-len pi-lót letél a-a moja gy-lokop­té­ra prá­ásk.“ Habkal ten poša­ha­ný pi-lót a pri­tom cúval, ako­by sa nás panic­ky bál. Nikto z nás, ani dru­id, ani čaro­dej­ni­ca netu­ši­li, čo to tá gylo­kop­té­ra môže byť, ale keď­že nám pi-lót ponú­kal zla­tú min­cu, ak od les­nej víly vymô­že­me ver­cajg na opra­vu tej jeho onej veci, tak sme za tou vílou šli. Na prvý pohľad milá, malá les­ná víla, no zda­nie môže kla­mať, ako to bolo aj v tom­to prí­pa­de. Vravela, že ona tie “lesk­lé veci“ len našla a nedá nám ich, kým neuhád­ne­me všet­ky jej hádan­ky. A ak ich neuhád­ne­me, nechá si nás a bude­me jej les upra­to­vať. Došli sme, pomys­le­la som si. Ale keď sme dali hla­vy dohro­ma­dy, priš­li sme na to. Dodržala svo­je slo­vo, síce naštva­tá, dala nám “lesk­lé veci“ a posla­la nás kade ľah­šie. „Vypadnite z môj­ho lesa!“ kri­ča­la za nami. Vrátili sme sa k pi-lóto­vi, dali mu jeho ver­cajg, on nám min­cu a moh­li sme pokra­čo­vať ďalej.

Cestou sme sa nenu­di­li. Náš trpas­lík bol vese­lá kopa. „Jój, trpas­lík nemô­že zostať hlad­ný. Jo-jo-jój, to teda nie.“ Na jed­nom kop­ci, kto­rý bol na dohľad sa črta­la sedia­ca silu­e­ta. Napadlo mi, či by nebo­lo lep­šie tú bytosť obísť. Ale kým som stih­la nie­čo nie­ko­mu pove­dať, začu­li sme zvuk… mož­no lut­na… ale­bo man­do­lí­na… Bol to zvlášt­ny tvor. Len si tak sedel v lese a hral na man­do­lí­nu. Privítal nás s úsme­vom a pove­dal, aby sme mu zatan­co­va­li. Tancovať? Prišlo mi to div­né. Dnes som už zaži­la div­ných vecí až-až a toto zrej­me nebu­de posled­ná. Museli sme vyze­rať ako bláz­ni­ví. Niečo sa nás povy­py­to­val, my sme z neho veľa nedos­ta­li. „Ojojoj, ale mi už poriad­ne vyhlad­lo!“ vyhlá­sil trpas­lík a vytia­hol zo svo­jej kap­sy kura, čier­ny chlieb a bile­le víno. Že mi to tiež nena­pad­lo, zobrať si na ces­tu neja­ké jed­lo! A tak isto ani niko­mu okrem trpas­lí­ka. Ale on nebol skú­py, aj nás, aj člo­ve­ka hra­jú­ce­ho na man­do­lí­ne ponú­kol. Trochu sme ešte pose­de­li, potom sme sa zdvih­li a roz­lú­či­li sa s ním. Týchto ľudí, trpas­lí­ka a čaro­dej­ni­cu som stret­la len pred nie­koľ­ký­mi hodi­na­mi, ale zda­lo sa mi, že ich poznám ove­ľa-ove­ľa dlh­šie.

V tom som zba­da­la neja­ký pohyb v húš­ti­ne, čo bola naľa­vo a na našu sku­pin­ku sa vyrú­ti­li dva­ja zboj­ní­ci. Stála som tam neve­diac čo robiť. Síce som mala meč, no bála som sa úto­čiť. A bála som sa aj brá­niť. Potom sa všet­ko udia­lo veľ­mi rých­lo. Majster zobral zba­be­lo nohy na ple­cia a tak isto aj ten Rýchlobehajúci. Trpaslík a ten chla­pík s mečom nejak pre­moh­li tých ban­di­tov, ale tiež neobiš­li bez ujmy. Trpaslík bol na tom hor­šie. Našťastie bol dru­id dob­rý lie­či­teľ, len sa sťa­žo­val, že tí dva­ja sa lie­čia ťaž­šie, ako tie svi­ne, kto­ré je zvyk­nu­tý lie­čiť. Obaja ešte tro­chu pokriv­ká­va­li, ale boli schop­ní ísť ďalej. Až teraz vyšiel náš Majster zo svoj­ho bez­peč­né­ho úkry­tu a tvá­ril sa, ako­by sa nič nesta­lo.

Že čas pokro­čil, som si všim­la, až keď sln­ko poma­ly zača­lo zapa­dať. Dúfala som, že sa do mes­ta dosta­ne­me ešte pred zotme­ním. Keď sa už zda­lo, že bude na dohľad, skrí­žil nám ces­tu neja­ký tajom­ný vyso­ký pán. Ale je vôbec člo­vek? „Čo ak je to neja­ký čier­ny mág nek­ro­mant ale­bo nemŕt­vy?“ napad­lo mi. Vôbec sa mi nepá­čil. „Chceli by ste na dru­hú stra­nu? Áno? To sa vám ale nepo­da­rí. No mohol by som vám pomôcť.“ vra­vel a mne z toho mŕt­vol­ne stu­de­né­ho hla­su naska­ko­va­li zimom­riav­ky. Prižmúrenými oča­mi si pre­me­ral našu sku­pin­ku: čaro­dej­ni­ca aj so svo­jou báb­kou a ihlou bola v stre­hu. Majster, sto­ja­ci pri tvo­ro­vi najb­liž­šie, sa tvá­ril až pri­veľ­mi dôver­či­vo. Rýchlobehajúci vyze­ral, ako­by sa ho situ­ácia vôbec netý­ka­la a zvy­šok našej sku­pin­ky len stál opo­diaľ a pri­ze­ral sa. „Ty trpas­lík! Mohol by som tvo­je kla­di­vo spra­viť naj­moc­nej­ším kla­di­vom na sve­te. Ale potre­bu­jem k tomu tú min­cu, kto­rú má to diev­ča na krku.“ uká­zal na mňa. Spýtavo som sa pozre­la na Majstra, kto­rý pri­ký­vol. Medzitým čaro­dej­ni­ca vrh­la tvo­ra do magic­ké­ho kru­hu, aby nám nemo­hol ublí­žiť. V tej chví­li som to pocho­pi­la. Máme doči­ne­nia s tem­nej­ším mágom, ako sme si mys­le­li. Kúzlo našej woo-doo čaro­dej­ni­ce pro­ti nemu nič nezmô­že. „Ha-ha-ha! Ako ste sa len ľah­ko necha­li okla­mať! A ty, trpas­lík, raz tým kla­di­vom udrieš a smrť ťa nemi­nie. Ha-ha.“ Vysmieval sa nám. „Ale čo od nás vlast­ne chce­te?“ spý­ta­la som sa, ale odpo­veď som už zrej­me pozna­la. Zákerne sa usmial: „Vaše duše.“ Vtedy som už len vide­la, ako trpas­lík dví­ha svo­je kla­di­vo a mie­ri ním na mies­to, kde by mal čier­ny mág srd­ce, ak by neja­ké mal. Potom pad­li oba­ja mŕt­vi na zem. „Aký to bol sta­toč­ný trpas­lík.“ pove­dal dru­id. „Áno, veľ­mi sta­toč­ný. Život za nás polo­žil.“ Prikývol chla­pík s mečom. Strašné. Jediná z nás sa pous­mia­la čaro­dej­ni­ca. Vytiahla svo­ju báb­ku a ticho jej šep­ka­la: „Vstávaj trpas­lík, vstá­vaj. Tak, poriad­ne sa natiah­ni.“ Nerozumela som tomu. Čo zač vlast­ne ona bola? Ale vte­dy mi to bolo jed­no, keď som vide­la, že pred nami sto­jí trpas­lík živý a zdra­vý. V tvá­ri mal síce tro­chu zmä­te­ný výraz a vra­vel, že si nič nepa­mä­tá.

Po chví­li ďal­šie­ho puto­va­nia sme koneč­ne uvi­de­li mest­ské hrad­by. „Vidím, že sa tu ces­ty roz­chá­dza­jú, tak sa roz­deľ­te na dve sku­pin­ky a choď­te zis­tiť, kto­rá je krat­šie. Ja vás počkám tu, pod tým­to dubom a zdriem­nem si zatiaľ.“ pove­dal Majster. „A veci si tu kľud­ne môže­te nechať.“ Ja s Rýchlobehajúcim a tým s mečom sme šli ces­tou vľa­vo a dru­id, trpas­lík a čaro­dej­ni­ca vpra­vo. Ani sme nezaš­li za prvú zákru­tu, keď sa Majster rez­ko zdvi­hol, vzal nohy na ple­cia a už ho nebo­lo. Zrejme bol šikov­nej­ší, ako sme si mys­le­li. Čo nás po ňom a po jeho nevys­vet­li­teľ­nom úte­ku, keby neufu­jaz­dil aj s trpas­lí­ko­vým kura­ťom, teda s tým čo z neho zosta­lo, vínom a kap­sou? No nema­li sme veľ­mi na výber, súmrak už padal na kra­ji­nu. Mlčky sme priš­li k mest­ským brá­nam. Tam sme sa krát­ko roz­lú­či­li a roz­iš­li sa. Ktovie, či tých­to ľudí a neľu­dí, kto­rých ani po mene nepo­znám, ešte nie­ke­dy v živo­te uvi­dím.

Autor: Evelin