Targart

Targart

Dlho ocakavana reportaz sa konecne dostava na svetlo sveta…

Targart

Ja, Hagard Mocný, prezývaný tiež ŽabaČoPlažuje, vodca lúpeživých vojsk a princ z Sakonu, som sa rozhodol na začiatku jari, keď sa more upokojilo a bolo možné plavby na juh, usporiadať znova lúpeživú výpravu a naplniť tak naše truhlice bohatstvom. Dlho som rozmýšľal, kam povediem svoju inváziu. Nakoniec, po vyslišaný špehov ktorý sa vrátili z rôznych krajín, som sa rozhodol že najlepším miestom pre lúpenie bude krajina Targart. Táto krajina, totiž to upadla po smrti svojho kráľa Barna, do nepokojov a občianskej vojny ktorú rozpútali dvaja brati Xander a Ovelvand kvôli trónu. A je vari vhodnejšia krajina, ktorá sa zmieta v chaose a má vnútorné rozbroje, ktoré ju rozvracajú? Nie je, toto bola ideálna príležitosť, využiť príslovia kďe sa dvaja bijú, tretí vyhráva. A tým tretím nemal byť nikto iný, než ja Hagard a moja nájazdnícka armáda. Preto som dlho nečakal a nechal som naložiť môj drakkar proviantom, zbraňami a výbavou a spoločne s mojimi najvernejšími bojovníky prieskumníkom Rojom, pozorovateľkou Chatubou a bojovníkom Svarogom sme vyrazili do kráľovstva Targart, okrádať, znásilňovať a zabíjať, nie presne v tomto poradí. Vylodili sme sa na mieste, kde les rástol čo najbližšie k brehu Severného mora. Vyložili sme zásoby a postavili sme tábor. Naša biela vlajka, symbolizujúca náš snehom prikyrtý kraj Sakon, hrdo viala vo vetre. Chvíľu sme ostali v tábore a rozmýšľali nad najlepšou taktikou, zvažovali sme či sme dosť silný na priami boj a bratia dosť rozhádaný aby sa proti nám nespojili. Nakoniec sme uznali za vhodné, že zo začiatku zistíme aká je situácia, či už nezavládol mier, alebo naopak či sa krajina ponorila ešťe do väčšieho chaosu.

Pri prieskume sme zbadali nám doteraz neznámu a dobre obrnenú armádu, ich bojová zástava totiž to mala červenú farbu a my sme dobre vedeli, že bojová zástava princa Xandera má mordú farbu a princa Ovelvanda zase zeleno hnedú farbu. Vyčkali sme, než sa nám vojsko stratilo z dohľadu. Potom sme pokračovali v plížení sa lesom. A tu sa hneď vyplatilo, že som so sebou zobral na túto lúpežnú výpravu Chatubu, jako jediná zbadala totiž to svojím skolím zrakom na veľkú vzdiaľenosť nepriateľskú červenú zástavu, ktorá nám odhalila polohu tábora na druhej strane hlbokého údolia. Vyzeral byť opustení, k nebi nestúpal dym z komínov ani od ohnísk a neprichádzali z neho žiadne zvuky. Začali sme sa dohadovať, či je možné aby niekto v takomto nebezpečnom kraji, kďe zúri vojna o trón, nechal niekto opustený tábor. Padli aj názory, že sa jedná zrejme o pascu, ale i tak sme sa to nakoniec rozhodli risknúť a visali sme sa krížom cez hlboké údolie k táboru. Nebolo vôbec ťažké preliezť palisádu, otvoriť potom následne bránu, strhnúť zástavu a vyrabovať sýpku a sklady. Keď sme tak učilili, opustili sme tábor aniž by sme ho podpálili, jako bolo naším zvykom. Predsa sme radšej zvolili partizánsku taktiku zakrádania sa hustýmy lesmy tohoto kraja, preto sme na seba nemohli upozorňovať zapalovaním nepriateľských táborov, dym by určite prilákal nejakú armádu. Znova sme vyhladali úkryt v lesnom poraste, hneď po tom čo sme museli prebehnúť veľkou lúkou, ktorá by sa hodila jako pastviny pre početné stádo koňí. Keď sme znova boli v bezpečí pod korunamy stromov, hneď sme zbadali na vedľajšej rovine zopár vojakov. Práve sa odniekial vracali, boli odetý v zbroji a preto myšlienka na boj neprichádzala do úvahy. Hlavou mi prešla myšlienka, čo keď sa vracajú zo svojho tábora. Ostali sme teda chvíľku ležať v náručí matky zeme a ukrytý v tráve a lesnom poraste. Keď prešli, odniekial k nám dolahli hlasy a zvuk pochodujúcej armády. Nevedeli sme ju presnejšie lokalizovať a tak sme daľej ostlai ležať skrytý v tráve. Keď som zvažoval že dám povel k presunu, Roj a Chatuba ma varovali že z poza môjho chrbta sa blíži nejaký bojovník. Ihneď som zavelil nech sa všetci prikrčia k zemi ešte viacej a nech ostanú ticho. Blížil sa rovno naším smerom a my všetci už sme boli pripravený na to, že bude nutní tasiť zbraňe. Ale bojovník prešiel okolo a ani si nás nevšimol (prešiel okolo nás asi tak na 5 metrov a neodhalil nás ). Potom o polohe daľšieho nepriateľského tábora nebolo vôbec pochýb, tento bojovník sa určite vracal z neho. A tak sme sa pohli, stále pod prýkrovom stromov smerom odkial prišiel bojovník.

Postupovali sme pomaly a opatrne, prdsta, nechceli sme byť stále odhalený (vyše 2 hodín nás nik nevidel ). Po dlhšej chvíľi sme sa ocitli na mieste, kde sme predpokladali tábor. No akokoľvek sme sa rozhliadali, nevideli sme nič. A tu, znova Chatuba dokázala svoj pozorovateľský talent a ukázala svoje prednosti, pretože znova objavila nepriateľský tábor. Hoc som stál rovno vedľa neho, bol tak dobre maskovaný, že by som ho objavil len veľmy ťažko, ale vďak Chatube to dopadlo inak. Pevnosť bola skorej lesný tábor, maskovaný v poraste lesa. Bola to pevnosť princa Ovelvanda, to nám prezradila zeleno hnedá zástava. Tentokrát sme vyrazili bránu, strhli vlajku a znova vyrabovali pokaldnicu a skladiská. Rýchlo sme sa stiahli a za sebou nechali opustený tábor. Rozhodli sme sa pokračovať smerom, ktorým okolo nás prešiel bojovník, tušili sme totiž to že ostatné osady a dediny budú viacej na severo východe. Na chvíľku sme boli nútený opustiť lesný úkryt a tiahnuť rovinou. Zo strachu že by sme na rovine mohli byť spozorovaní, sme bežali krýchlo k nedaľekému lesíku. Keď sme tam ale vbehli, na poslednú chvíľu sme zastali inak by sme sa zrútili do veľkej priepasti. Bolo to o chlp. Priepasť znamenala veľký problém, pretože sme so sebou nemali žiadne lano, nemali sme sa sa ako spustiť po strmých svahoch dolu. Preto sme sa vidali po jej okraji pričom sme sa schovávali za každú miernu nerovnosť terénu a stromy.

Po chvíľke sme prišli ku koncu priepasti, kde nebola taká hlboká a kde ani svahy neboli strmé. Bolo tu dosť chodníčkov vyšlapaných zrejme od kamzíkov a horských oviec. Pred zostupom sme sa ale na chvíľku zložili aby sme si oddýchli, Roj nás ponúkol potravinamy ktoré so sebou mal. A čo čert nechcel, akorát keď sme sa chceli pohnúť daľej, nedaľeko nás sa zjavila početná armáda. Neviem kto ju prvý zbadal, ale k zemi sme sa zvalili všetci v rovnaký moment. Zalahli sme a dúfali, že nás armáda nevideľa. Možno nás nezbadali, pretože nezamierili k nám, namiesto toho pokračovlai v ceste. Potom zrazu zastali. Stále sme dúfali že nás nevideli, ale keď Roj a Chatuba spozorovali (boli na lepšiom mieste pre pozorovanie než ja) že sa od armády jeden vojak odpojil, začali sme cítiť pascu. Potom sa k nám pohla celá armáda, preto sme nečakali a doslovne sa sošuchli dolu do priepasti po zvieracom chodníku, ktorý zrejme používajú aj miestni horali. Na druhej strane sme sa vyšplhali celkom rýchlo, svah tu tiež nebol strmý. Potom som zbadal bojovú zástavu armády, ktorá nás vyhnala zo svojho úkrytu. Bola modrá, princ Xander. Postupovali sme ďaľej s armádou v pätách a tak sme sa dostali k daľšiemu ramenu priepasti, celá oblasť kde sme boli bola priepastami, roklinamy a kaňonmy doslova prešpikovaná. Vojaci boli v želežných zbrojách a krúžkových košeliach, preto sme uznali že sa za nami nepustia do prenasledovanie cez priepasť a tak sme sa spustili znova dolu. Na druhej strane sme vyhľadali krytie v kríkoch, pretože armáda modrých si pripravovala luky, teda aspoň nám sa to tak zdalo. Princ Xander ma oslovil. Pýtal sa také tie zvyčajné veci ako kto som, odkiaľ sme prišli a čo na v jeho kráľovstve robíme. Musel som mu klamať že nie som ten Hagard nájazdník, ktorého myslel, pretože inak by sme asi zle skončili. Najotravnejšie bolo, keď po nás chcel zaplatiť daň za to že sme v jeho kráľovstve. A tak sme začali klamať že sme boli okradnutý, že naša bojová zástava je ružová a že sme pacifisti a výletníci. A ešťe aj to, že som úplne iný Hagard a že sme boli vyhnaný z domoviny. Nakoniec nám ponúkol to, nech vstúpime do jeho armády. Po kratšom rozhodovaní sme na oko prijali. No počas nášho rozhovoru sa k pricovemu vojsku priblížilo iné vojsko. Princ nám vysvetlil, že sa jedná o vojvodu Kertusa, ktorý prišiel toto rozhádané kráľovstvo dobiť a pripojiť k veľkej ríší menom Valersia.

Obe armády sa postavili proti sebe na lúke a keď že sme na oko prijali princovu ponuku, vyšli sme za nimi pre prípad, ak by sa strhol boj. Bojová zástava vojvodu Kertusa bola červená a tak sme zistili, koho tábor sme vyplienili hneď na začiatku. Chvíľu sa dohadovali, naša družina stála vyššie a daľej od nich. Potom sme zbadali to jako nám princ Xander dáva signál nech prídeme bližšie. A tak sme učinili. Nastala divná situácia v ktorej ma jeden lukostrelec z armády vojvodu Kertusa nazval že smrdím, preto princ Xander navrhoval Božý súd, v ktorom som mal zabiť lukostrelca ktorý ma zradil. Po menšej ťahanici a vyjednávaní lukostrelec před našimi zrakmy deztertoval pod modrú vlajku princa Xandera a tak sa vojsko vojvodu Kertusa zmenšilo. Princ Xander nás stále nenápadne nahováral nech napadneme vojvodu Kertusa jako prvý, ale stále sme nevedeli či mu môžme veriť. Nakoniec sa boj strhol a vyprovokoval ho bývalý Kertusov luksotrelec Boogie. Armáda princa Xandera za našej podpori zatlačila vojsko vojvodu Kertusa chrbtami k lesu, kde sa sice mohli dobre brániť, ale nemali kam utiecť. Jeden vojak začal presekávať únikovú cestu hustým porastom, kadiaľ by utiekol aj s vojvodom Kertusom. A tak sme nečakali a vbehli opodiaľ do lesa a hustým porastom sme sa preplížili do týlu Kertusovej armády. Svojím telom som odtlačil konáre pychľavých kríkov a tak som vytvoril cestu húštim pre svoje vojsko. Vpadli sme Kertusovi do chbrta a jeho jedinou možnosťou z tejto situácie bol útek. V zbroji ktorú mal na sebe ale neutiekol daľeko, dosť ho spomaľovala a tak ho Rojova kopija dostihla (po prvý krát som videl ako nietko tak oplechovaný ako Fyrgon urobil dva kotrmelce :-D). Zbytok Kertusovej armády sa po smrti svojho vodcu a veliteľa rozpŕchol. My sme žiadne zranenie neutrpeli, ale zato pár vojakov z Xanderovej armády bolo ranených a tak sme sa spoločne vydali smerom do hlavného mesta (k ohnisku skrátka) aby sa ranený uzdravili a my sme zohnali konečne vodu.

Dohodli sme sa s princom, že sa stretneme u studničky hneď ako načerpáme sily, malo sa tam o niečom rokovať. Keď sme sa teda posilnili v meste, dostali sme posilu v podobe daľšieho bojovníka z našej domoviny (ja som ho volal malý Yetti, neviem ako sa volal). Potom sme všetci odišli k studničke. Na naše prekvapenie sme tam nemiesto princa Xandera stretli princa Ovelvanda, ale nebol nepriateľsky naladení (zrejme stále nevedel že sme mu vyrabovali pevnosť ). Chvíľu sme sedeli a muži z oboch našich vojsk sa začali rozprávať. Na to že v kraji súrila vojna, sa princ Ovelvand správal k nám, lúpežníkom zo severu celkom praiteľsky. Pokojnú atmosféru nakoniec prerušila záhadná bytosť, ktorá sa objavila na kopci nad nami. Vyzeralo to ako démon, alebo nejaká príšera. Princ Ovelvand nám povedal, že miestni liečiteĺ by ocenil ak by sme mu priniesli krv z tej beštie, no odmeitol nás podporiť v boji. Rozhodli sme sa trocha oprášiť prach z našich mečou a ukázať tej ohave, kto sme. Necchela zaútočiť prvá, no to ani my, nevedlei sme či ju naše zbrane budú zraňovať a tak sme sa chvíľku iba hašterili. Boj sa ale strhol, zavelil som útok, moje vojsko lúpežníkov sa na beštiu vrhlo, no ona sa v tom istom okamihu vrhla na mňa. Preto sa boj zmenil v priebehu jednej sekundy na šprint (krásny pohľad… ja, za mnou beštia a za beštiou zvyšok mojeho vojska, všetci bežiaci ako o život ). Zabehol som do lesa v nádeji že ma príšera nebdue prenasledovať, ak by ma totiž to dostala, prišli by sme o všetok nalúpený majetok. Prebehol som lesom a vrátil sa druhou stranou k studničke. Po chvíľke sa vrátili moji zadychčaný druhovia. Vraj beštiu neudolali, lebo umrela od únavy a vyčerpania sama. Ale krv sme tak či tak získali a tak sme ju zaniesli liečiteľovi, ktorý nám za ňu prisľúbil liečenie zadarmo. V meste sa k nám chceli pridať dvaja barbari, ale keď že sme sa báli toho že sa chcú len medzi nás infiltrovať, neprijali sme ich, namiesto toho sme márne od nich chceli zistiť kďe majú tábor. Neúspešne. Vydali sme sa hladať princa Xandera, pretože neprišiel na stretnutie k studničke, ktoré zvolal on sám (počas tohoto pátrania sme stretli toľké množstvo civilistou, jako asi za všetky LARPi v Novej Dubnici, že by to bolo tým krásnym počasím? ). Našli sme ho až po dlhšom pátraní, sprevádzal ho iba jeden bojovník. Podľa jeho slov, bol prepadnutí a zradení barbarmi počas toho, keď hľadali ich tábor a väčšina jeho vojska bola rozprášená. Prezradili sme mu teda, že vieme o niekom kto by nám mohol prezradiť kde je ich barbarský tábor. Vrátili sme sa do hlavného města a ja som vyprovokoval boj na päsťe s jedným barbarom ktorý pred nedávnom chcel vstúpiť do našeho vojska. Mne neišlo naozaj o boj, ani o nič iné, chcel som len barbara znehybniet aby nemohol utiecť a princ ho mohol vyspovedať, kďe majú tábor. Znehybniet sa mi ho aj podarilo, sice to bolelo aj mňa, ale predsa. No tu princ Xander ukázal že nie je asi taký dorbý vodca, akým sa zdal byť, namiesto toho aby vypočúval mňou pracne zajetého barbara, rozbehol sa niekam daľej od nás, niečo totiž to vzbudilo jeho pozornosť.

Barbara som prepustil a hneď na to sa pred našimi zrakmy odohral boj medzi spojenými vojskami princa Xandera a Ovelvanda proti malému vojsku barbarského náčelník Erdana. Erdanove vojsko rozbili veľmy rýchlo, ale jeho smaotného nezabili. Nás si nejako prestali všímať a tak sme sa museli mi snažiť, aby si nás princ Xander vôbec všimol. Keď sa tak stalo, dal nám za úlohu nájsť barbarský tábor a prezradil nám približné miesto. Keď sme úlohu prijali, cestou nás zastihla obchodníčka, ktorá pre nás mala zaujímavú informáciu, výmenou za to že jej obchod nvyrabujeme a že jej zákazníkov nebdueme okrádať. Súhlasili sme a vďaka tomu sme dostali lepšie informácie o polohe barbarského tábora. Vyrazili sme na výpravu, tábor sa nám podarilo lokalizovať v´daka tomu že sme utvorili rojnicu a prečesávali les, no i tak najväčší vďak patrí malému Yettimu, ktorý tiež zdiaľky zbadal dobre ukrytú čiernu zástavu. Neváhali sme, nečakali sme, vyvalili sme bránu, pobrali čo sa dalo, strhli vlajku a rýchlo sa rozhodli vrátiť sa do našeho tábora. Predsa sme ulúpili plno pokladov z truhlíc vojvodu Kertusa, princa Ovelvanda a teraz aj náčelníka Erdana. Rýchlo sme napredovali, hnaní neistotou či náš tábor nik nedobil.

Keď sme prišli do našeho tábora, vlajka bola preč, stany boli pováľané a všade boli stopy od vojakov. Naštastie, našu loď nenašli, bola schovaná daľej od tábora pre takéto prípady. Zložili sme sa v zničenom tábore a začali sme sa dohadovať, čo daľej. Mali sme bohatstvo ktoré patrilo trom skupinám, ale prišli sme o svoju vlajku a tým aj o hrdosť. Zvažovlai sme možnosť, ostať a znova sa opevniť v tábore, alebo sa nadodiť na náš drakkar a vrátiť sa do našej domoviny, Sakonu. Po dlhšom diskutovaní som pistúpil na žiadosť mojho vojska, že by sme mali vyraziť a pokúsiť sa získať našu vlajku späť. Vyložili sme teda v zničenom tábore všetko bohatstvo, ktoré sme nakradli. Narýchlo sme tábor znova opevnili a vydali sa tou istou cestou jako po prvý krát, smerom k zničenému tábou vojvodu Kertusa. Odtial sme zamierili k lesnej pevnosti princa Ovelvanda v nádeji, že to on nám ukradol nášu zástavu. Postupovali sme zase lesom, no keď sme dorazili k lesnej pevnosti, bola presne v takom stave v akom sme ju mi ponechali. Preto sme sa rozhodli vydať smerom, kde som predpokladal pevnosť princa Xandera, pretože som z jedného smeru videľ prichádzať občas jeho vojakov. Moja teória sa neskôr potvrdila, pretože cez rovinu po ktorej sme tiahli sa k nám zdiaľky približoval náčelník Erdan, sprevádzaní verným barbarom Drirrom. Kým prišli, oddýchli sme si, prišli so sklopenými zbraňami a tak bolo jasné že prišli v mieri. Prišli nám oznámiť, že spojené armády princa Ovelvanda a Xandera tiahli smerom k našmu táboru. To nás vydesilo, bol tam totiž všetok ulúpený poklad. Aké bláznovstvo bolo nechať tábor nestrážený a spoliehať sa na to že bol ukrytý hlboko v lese. Veď obaja princovia v krajine Targart boli doma, poznali to tu a bola len otázka času, kedy náš tábor objavia a dobijú, hoc nám princ Xander sľúbil dohodu. A aj tak, už raz bol dobitý, tak že jeho polohu vedeli na isto. Potom náčelník Erdan navrhol ponuku, či by sme ich neprijali medzi seba. Barbari, ako nájazdníci, povedal som si a tak sa naše vojsko rozrástlo. A keď že sme teraz boli jedno vojsko, Erdan nám prezradil presnejšiu polohu pevnosti princa Xandera, bola v tých končinách kďe som ju predpokladal.

Napredovali sme rýchlo, zo strachu že by sme prišli do pevnosti akorát v tú istú chvíľu kedy by sa tam vracal princ. Ale našli sme ju len slabo stráženú, presviedčanie a klamstvo že obaja princovia sa navzájom zradili a povraždili nepomohlo, preto sme použili hrubú silu. Brána po pár úderoch spadla a tak isto aj lukostrelec a zbrojnoš, ktorý tvorili posádku pevnosti. Všetci sme začali rabovať. Náčelník Erdan si zobral vlajku Xanderových vojsk, my sme si zobrali naš vlajku. Zobrali sme so sebou aj dvojkríž, ktorý mal určite veľkú hodnotu keď že bol ukrytý spolu s naším majetkom ktorý nám ukradli už dávnejšie, v Xanderovej pokladnici. Opustili sme pevnosť a vracali sa tou istou ktorou sme prišli, smerom k lesnej pevnosti princa Ovelvanda. Ten sa medzičasom vrátil a pevnosť rýchlo znova opevnil, ale neboli v pevnosti, no zložili sa daľej od nej na lúke. Náčelník Erdan sa dozvedel, že Ovelvand má jeho zástavu a aj všetok majetok, potom sa mu podarilo vyjednať majetok i vlajku späť. Vyjednávanie pokračovalo, pokúšal som sa presvedčiť Ovelvanda nech nám pomôže proti Xanderovi, lebo sme chceli získať späť majetok ktorý ulúpil z nášho tábora a teraz si ho odnášal do svojej, bohužial vyrabovanej pevnosti . Márne, princ Ovelvand sa nechcel nechať prehovoriť, ale aspoň nás nenapadol. Zvážili sme s náčelníkom Erdanom možnosť, či by sme dokázali pobiť vojsko Ovelvanda a získať tak jeho vlajku a bohatstvo. Jeho vojaci boli totiž dobere vyzbrojený a väčšina mala krúžkové košeľe, tak že boj sme zavrhli, i keď na našej strane bola obchodníčka ktorá vedela zosielať silné kúzla. Radšej sme sa vrátili do lesa na miesto, kďe sme sa prvý krát ukryli pred bojovníkom ktorý okolo nás tesne prešiel.

Tam sme nechali zybtok armády a len ja a Edran sme sa vydali skrytý stromamy k lesnej pevnosti Ovelvanda. Oblúkom sme ju obišli a ja som sa vidal rovno k nej. Na lúke pred ňou už nebola žiadna armáda, zrejme odtiahli za Xanderom. A tak som preliezol palisádu, zobral vlajku, nabalil vrecia pokladom z Ovelvandových čerstvo naplnených truhlíc a vrátil sa k Erdanovi a obchodníčke, spolu sme sa všetci traja vrátili po naše vojsko. Po veľmy krátkej diskusii sme uznali že najvhodnejšie bude vrátiť sa k táboru, spustiť náš drakkar na vodu a odplávať naspäť domov, do Sakonu. Napredovali sme rýchlo a nedaľeko od nášho táboru sme zbadali medzi stromamy, ako sa k nám blíži samotný princ Xander aj s lukostrelkiňou. Nevedeli sme, či niekde v okolí nečíhajú ešte nejaký jeho vojaci a tak sme bežali rovno do tábora. Cestou mi Erdan predal aj čiernu, aj modrú vlajku. Tábor bol vypálený, pri druhom nájazde Xander aj Ovelvand nenechali stáť kameň na kameni. Len sme naším bývalím táborom prešli a pokračovali sme k brehu Severného mora. Všetci sme odhádzali konáre, ktorým bol náš drakkar maskovaný a zatlačili sme ho z brehu na vodu. Naložili sme truhlice ktoré sme ulúpily Ovelvandovi a Xanderovi, potom sme naložili aj našu truhlicu a truhlicu ktorá patrila Erdanovi. Keď sme sa ocitli na palube a vietor napol naše plachty, videli sme ako sa na brehu objavil princ Xander a jeho verná lukostrelkiňa Ettel. Naštastie pre nich a aj pre nás, sa náš drakkar už vzďaľoval od pobrežia. Sice sme nezískali všetky vlajky, pretože poslednú, ktorá kedysi patrila vojvodovi Kertusovi mal teraz princ Xander, ale aj tak sme sa do Sakonu vrátli bohatý. Hostinu ktorú som potom usporiadal na počesť všetkých bojovníkov ktorý sa zúčastnili lúpeživého nájazdu na Targart a na počesť našeho nového spojenectva s náčelníkom Erdanom a mnou, Hagardom, trvali celý týždeň a počas nich sa stoli doslovne prehýňali pod medovinou a pečenímy diviakmy. A valkýry boli určite hrdé, že nemuseli viesť do Valhaly žiadneho našeho bojovníka, ktorý padol v Targate.