Z denníka Koprolita III., člena Rady (Erronis)

19.júl, rok 571 po Založení
V matériovom turnaji zvíťazil podľa očakávania Cohen, no bolo to omnoho tesnejšie, než som čakal, ten Krpec mu dal riadne zabrať. Zatiaľ sme mu nič nepovedali, počkáme, ako sa osvedčí. Večer sme tiež vyriešili tú nepríjemnosť s Gombalom. Telo sme ukryli do paralelnej sféry. Nemám z toho dobrý pocit, dúfam, že ďalší člen Rady nebude taký krátkozraký v otázke blahobytu mesta.

19.júl, rok 571 po Založení
V matériovom turnaji zvíťazil podľa očakávania Cohen, no bolo to omnoho tesnejšie, než som čakal, ten Krpec mu dal riadne zabrať. Zatiaľ sme mu nič nepovedali, počkáme, ako sa osvedčí. Večer sme tiež vyriešili tú nepríjemnosť s Gombalom. Telo sme ukryli do paralelnej sféry. Nemám z toho dobrý pocit, dúfam, že ďalší člen Rady nebude taký krátkozraký v otázke blahobytu mesta.

8.september, r. 571 p.Z.
Dnes sa na radnicu predral akýsi pustovník, predstavil sa ako Fouras. Hovoril o vidine z nejakej studne, o tom, že Avatarovi hrozí nebezpečenstvo. Zdá sa, že naozaj niečo videl, jeho popis uväznenia Avatara celkom zapadá do toho, čo vieme o celej záležitosti my. Nemohli sme mu však povedať, že sa omeškal o štvť storočia. Vypočuli sme ho a keď odišiel, tak som – aj keď nerád – vydal príslušné rozkazy. Nevyzeral ako hlupák a skôr či neskôr by zrejme všetko pochopil.

20.september, r. 571 p.Z.
Včera sme mali rokovanie „Užšej rady“, zatiaľ stále bez Cohena. Zhodli sme sa na jednom – to zabíjanie musí čím skôr skončiť. Jediné, čo nás drží na našej ceste je vedomie, že to robíme pre dobro mesta. Exodus je vriaci kotol plný rôznych rás, frakcií a názorov, aký strašný chaos by vypukol, keby sa prezradilo, že Avatar, jeho patrón a ochranca, je preč? V jednom okamihu by sme stratili všetku svoju moc a ulice by zahoreli občianskou vojnou. To nesmieme dopustiť, kvôli mestu, kvôli nám.
Všetci vieme, že táto situácia má jediné možné riešenie. Tomu sa venovala druhá časť rokovania a bola omnoho veselšia. Rektor Ján Boleslav Kladivo oznámil, že sa konečne dopátral k pravému menu Avatara. Tváril sa veľmi tajnostkársky, ani nám ho nepovedal – prezradil len, že ho vyčítal z Inarinho proroctva a že to bolo vlastne veľmi jednoduché. Je to skvelá správa. Už potrebujeme len správny kotevný predmet a niekoho ochotného obetovať svoj vlastný život a pokiaľ sa nešťastná Stratená výprava nemýlila, dokážeme Avatara oslobodiť.
Domov som sa vrátil veľmi neskoro. Nechcelo sa mi spať a tak som v okne zapálil sviečku za Gombala, Fourasa a ďalších a zamyslene sledoval plameň, až kým nedohorel.

2. november, r. 571 p.Z.
Pred chvíľou sa mi do pracovne vrútil J.B. Kladivo bledý ako stena. Dekan Roderik, ktorý zmizol pred pár mesiacmi sa vrátil a sprevádza ho nejaká ženská, podľa rektora psychická čarodejka. Roderik bol na čele hnutia akademického zboru proti rektorovi a jeho návrat môže znamenať len jedno – problémy. Rektor dokonca zvažoval okamžitú abdikáciu, to som mu však rýchlo vyhovoril – prišli by sme tým o väčšinu vplyvu v Akadémii a to si v týchto pohnutých časoch nemôžeme dovoliť. Rektor teda aspoň narýchlo objednal amulety, ktoré by nás mali ochrániť proti psychickej mágii. Stáli hotový majetok, no v mestskom rozpočte sa to stratí.

14. november, r. 571. p.Z.
Zle je. Dnes ráno dostali rektora, vypálili mu mozog. Z činorodého chlapa sa behom hodiny stal senil, ktorý si ledva pamätá vlastné meno. Abdikoval zo všetkých verejných funkcií, dokonca aj z Rady, zastupovať ho bude Frozen, tá čarodejka. A čo je najhoršie, veľká časť práce na Rituáli vyšla navnivoč. Rektor jediný poznal pravé meno Avatara, teraz ho už ale z neho nedostaneme – úspechom je, ak si spomenie že musí na nočník. Na JanKošíka tiež nie je veľmi spoľah, zvláda to celé asi najhoršie a čoraz viac prepadá alkoholu – bojím sa, aby niekde opitý všetko nevytáral.
Nemal som preto veľmi na výber – zasvätil som do celej záležitosti Cohena. Prijal to celkom dobre. Pred chvíľou odišiel, vraj si to ešte musí celé premyslieť, zdá sa ale, že naňho bude spoľah.
Sedím za stolom a hľadím na amulety, ktoré práve doniesol posol – prišli prineskoro. Snáď ale aspoň ochránia mňa a zvyšok Rady pred rektorovým osudom.

23.júl r. 572 p.Z.
Ráno som pred dverami našiel zvláštny list. Písalo sa v ňom, že všetky príkoria, ktoré sme si my alchymisti vytrpeli od mágov budú odčinené, nová a spravodlivejšia spoločnosť, chleba zadarmo atď atď – pokiaľ sa odovzdám nejakej Amébe. Dvakrát som skontroloval adresu či sa odosielateľ nepomýlil, bola však správna. Zaskočilo ma to – v meste je viacero drobných kultov, ktoré k sebe lákajú blúdiace duše, ešte sa mi ale nestalo, aby sa niekto pokúšal zverbovať mňa, člena Rady.
Celé doobedie som strávil triedením informácií o tomto kulte. Jeho jadro tvorí Majster a päť akolytov, všetko cudzinci. Do Exodu prišli len nedávno, stihli však už získať nemalé množstvo stúpencov, za všetkých spomeniem spoločenstvo známe ako Rodina. O samotnej filozofii kultu toho veľa nevieme, zjavne sa ale točí okolo uctievania akejsi sférickej bytosti známej ako Améba. Členovia kultu nosia na telách vytetované takzvané stigmy, symboly Améby, ktorej týmto vyjadrujú oddanosť. Hovorí sa, že ľuďom na vyšších stupňoch zasvätenia tieto stigmy prepožičiavajú zvláštne schopnosti.
Dosť už ale o Amébe, deň priniesol aj iné udalosti. Bývalého rektora J.B. Kladiva napadla na prechádzke lesom obrovská modlivka, prežil len zázrakom. Škoda, mohli sme sa konečne zbaviť Frozen, ktorá ho v Rade zastupuje. Možno by nebolo od veci zariadiť, aby rektor konečne natiahol brká. Akadémia si ho síce stráži, ten má ale pud sebazáchovy lumíka, nemal by to byť až taký problém.
Modlivku nakoniec zabil akýsi cudzinec s nevysloviteľným menom. Čo je horšie, Cohen ho vo chvíli všeobecného nadšenia vymenoval šéfom Gardy. Papadopulos – tak nejak sa volá – hneď dostal príležitosť predviesť sa. Z exodskej stávkovej kancelárie záhadne zmizlo 20 zlatých, celý výnos zo zápasníckeho turnaja. Tak uvidíme, či niečo nájde.
V snahe ďalej posilniť mestskú Gardu sme vyhlásili nábor, psychotestami a zdravotnou prehliadkou prešlo sedem ľudí, čo je potešujúce. Menej potešujúce je, že jeden z nich je hrbatý a ďalší slepý – budem si musieť s mestským byrokratom vážne pohovoriť o tom, z čoho tá zdravotná prehliadka sakra pozostáva.
Večer sa prihodila ešte jedna nepríjemnosť – JanKošík sa znova opil a z nostalgie sa aj so svojimi kumpánmi vybral zbíjať do lesov. Olúpili partiu hubárov a rozohnali banícku expedíciu, v ďalšom vystrájaní im zabránili narýchlo zvolané milície. Budeme musieť vymyslieť spôsob, ako to celé zakamuflovať…

24.júl, r. 572 p.Z.
Ten kult sme tuším podcenili. Každým dňom naberá viac a viac prívržencov, dnes k nim prešli Vnímaví.
Dokonca presvedčili aj pár členov Slobodnej ligy, neuveriteľné, keď si spomeniem, koľko sme mali s tými maniakmi problémov. A oni… zavolali si ich jedného z Ligy do svätyne a po hodine rozhovoru s Majstrom bol ten chlap pripravený nechať si z fleku vytetovať tú ich prekliatu stigmu rovno na čelo. Nechápem.
O jednej popoludní sa konalo slávnostné zavesenie Zvončeka mieru na jeho staré miesto pri bráne. Do hodiny znova zmizol. Inokedy by som podozrieval mestských vagabundov a kleptomanov, ktorých Zvonček zjavne neodolateľne priťahuje, teraz to ale vidím skôr na kult Améby. Zdá sa, že sa všemožne snažia narušiť tradície, ktoré nám Avatar zanechal.
Garda sa pátrania po zvončeku ujala inovatívne, namiesto osobných prehliadok zaviedla metódu „Dvakrát poskoč!“. To je ale posledná kladná vec, ktorú na jej adresu možno povedať. Neďaleko mesta bola nájdená mŕtvola. Na miesto povolaná hliadka vyhlásila za príčinu smrti zadrhnutie sa rubínom, ktorý si vraj dotyčný pomýlil s jahodou (?!). Zároveň mŕtveho obvinila z krádeže peňazí zo stávkovej kancelárie, čo dodať? To však nie je všetko. Čoraz viac ľudí gardu obviňuje z neprofesionality a zneužívania právomocí, vraj mali dokonca prsty vo vykradnutí bordelu. Keď sme si chceli zavolať Papulosa, nech nám to vysvetlí tak sa zistilo, že ho niekto podrezal.
Následne počas výcviku podali takmer všetci gardisti výpovede. Niekto by ako dôvod uviedol náročnú prácu a malý plat, ja som si však dobre všimol stigmy Améby na ich rukách. Ostal nám len jeden, slepý Žmuro. Z rozpočtu sme operatívne vyčlenili potrebné prostriedky a kúpili sme mu jedno oko, ktoré mu následne na Akadémii osadili.
Akoby tých problémov nebolo málo, Cohen ma upozornil na reči, ktoré v krčme viedol tlčhuba Vik. Hodinu mlel niečo o starcovi, ktorý musel umrieť, lebo videl to, čo nemal…. Fouras! Vik zjavne snoril v troskách Fourasovej chatrče a vykopal niečo, čo našim chlapom uniklo – denníky a kľúčik od bankového sejfu. Vikovi sa našťastie nepodarilo rozlúštiť heslo, čo nám získalo trocha času. Cohen ho nechal priviazať v krčme o stôl a kľúčik mu zobral. V sejfe by sa mal nachádzať vnemový kameň s Fourasovou vidinou, ktorý by hádam mohol obsahovať užitočné informácie pre Rituál. Problém ale bude nájsť spoľahlivého Vnímavého, takmer všetci už prešli pod Amébu. Začínam ľutovať, že sme Fourasa lepšie nevypočuli keď za nami prišiel sám…
Jedným z pozitív dneška bola básnická súťaž. Tento rok sme jej prezieravo vybrali tému „Óda na Avatara“ a vyplatilo sa. Keď si odmyslíme provokácie amébistov, pár zúfalcov skúšajúcich šťastie so štýlom krčmovej postmoderny a šíp, ktorý odniekiaľ priletel na kolbište poetov tak sa jednalo o príjemnú udalosť, ktorá obecenstvo dostala do tej správnej tradičnej nálady. Dokonca aj Akadémia príjemne prekvapila svojou angažovanou tvorbou… žeby sme v nich mohli nájsť spojencov proti Amébe?
Tieto nádeje mi ale spoľahlivo zbúrala nasledujúca polhodinka, keď som s Cohenom išiel vyprázdniť Fourasov sejf. Zistili sme, že sejf pred chvíľou niekto vybral a náš kľúčik sa bankárovi rozplynul v rukách, bola to len ilúzia! Neviem kedy nám ho podstrčili, nie je ale ťažké domyslieť si, kto to bol – Akadémia! Idem sa trocha prejsť, utriediť si myšlienky, dopíšem neskôr.


Práve som stretol „Majstra“. Prechádzal ulicou oproti mne, obklopený svojimi akolytmi. Keď ma zbadal, pousmial sa na mňa, nebol to však úsmev priateľa. Bol to zhovievavý úsmev víťaza, niekoho kto vie, že nemôže prehrať. Zrazu som si uvedomil, že jeho prítomnosť v meste nie je náhodná, že on TO vie. Muselo sa stať to, čoho sme sa už dlhšiu dobu obávali – nejaká sférická bytosť vycítila mocenské vákuum, ktoré v Exode práve vládne a snaží sa zaplniť uvoľnené miesto. Majster je jej vyslancom. Amébisti chcú vraj zajtra zvíťaziť v matériovom turnaji, prvý krok k ovládnutiu mesta. Zdá sa, že máme menej času než sme si mysleli.
Jazýčkom na váhach by mohla byť Akadémia, kiež by som tak vedel, čo majú za lubom. Rektor Dagobert vyzerá ako slušný chlap (aspoň na mága), inak z nich mám ale pocit že si v prvom rade varia vlastné kakavko a osud mesta im je ukradnutý. Neviem, či ich do všetkého zasvätiť – Améba je na ich vkus zrejme príliš autoritatívna, asi by sa ale dobre zaobišli aj bez Avatara. Okrem toho sa tam deje príveľa zvláštnych vecí. Už pár dní nikto nevidel dekana Roderika, podľa oficiálneho vyhlásenia je zavretý vo svojej veži a zápasí s nejakou divnou chorobou, ťažko uveriteľné. Slečna Frozen bola videná, ako sa v bordeli vypytuje na obľúbené polohy ex-rektora J.B.Kladiva, fakt netuším, načo to potrebuje vedieť. Avatara im radšej zatiaľ na nos vešať nebudem. Nechce sa mi riskovať že si rozohrajú vlastnú hru, radšej ich nechám v sladkej nevedomosti.
Večer sme celú situáciu prebrali s Cohenom. Mal skvelú správu, podarilo sa mu získať jazyk cornugona, ktorý by mal poslúžiť ako ten správny kotevný predmet pre Rituál. Rozhodli sme sa zasvätiť do situácie pár ľudí, ktorí sú ešte stále Avatarovi verní, rátame zatiaľ s naším verným Alfonzom a skupinou okolo mága Hazzarda. Hádam sa niekto z nich ponúkne ako ľudská obeť – ja a Cohen sme na niečo také príliš dôležití.

25. júl, r. 572 p.Z.
Zatiaľ stručne, nemám veľa času. Amébisti znesvätili miesto Prvého stretu v lesoch. Musia sa už cítiť veľmi sebaisto, keď sa odvážili narušiť jedno z Avatarových svätých miest.
Naobed bol prichytený zlodej, ktorý vykradol bordel, netuším však, kto to je a zjavne to nevie ani Cohen, ktorý celú vec vyšetroval. Vrútil sa na radnicu, nadával jak pohan a opakoval, že iluzionistickú mágiu treba zakázať. Alfonz nás zradil – prechové náplecníky vymenil za červené rúcho, nechal si narásť bradu (za noc, nepýtajte sa ma ako), dal sa ostigmovať a prijal meno Mikuláš. Ešteže je aspoň na Hazzarda spoľah – z univerzitnej knižnice zohnal prepis Inarinho proroctva. Hodinu som presedel nad runami, k menu sa ale dopátrať neviem, nedáva mi to zmysel. Mám podozrenie, že proroctvo niekto z Akadémie pri prepise skomolil, bola to nepozornosť alebo úmysel?
Do turnaja, ktorý o chvíľu začne sa nakoniec prihlásili len dva tímy, amébisti a čajovňe, naša nádej. Neviem síce, prečo si Omar z čajovne zvolil za bojovníka práve krčmárku, ale hádam vie, čo robí. Za amébistov bude bojovať Lístoček od Vnímavých a kúzliť ten sviniar Alfonz.
Práve som ale dostal správu, ktorá ma napĺňa nádejou. Starší akademici sa pred chvíľou vraj vydali do lesov s nejakým podlhovastým predmetom zabaleným v zamate. Podozrivý na celom sprievode bol hlavne knihovník – niesol si veľký demižón s červeným vínom a výdatne sa z neho posilňoval, hoci inak vôbec nepije. Žeby sme Akadémiu predsa len podcenili? Žeby sa snažili oslobodiť Avatara na vlastnú päsť? Teraz si spomínam, ako sa pred hodinou za mnou zastavil Ulysses a viedol nejaké tajomné reči o osude mesta. Počúval som ho len jedným uchom, hlavu som mal ešte stále plnú mojej svatby… kurnik úplne mi to vypadlo, ja som sa dnes ešte aj ženil, to je deň! Musím už ale utekať na turnaj, dopíšem neskôr.


Tak, a je to vonku. Amébisti zvíťazili v turnaji. Čajovníci robili čo sa dalo, no nestačili na nich. Tá kombinácia špagetovej matérie a tornáda bola celkom zaujímavá, musím si ju zapísať, mohla by sa ešte hodiť. Ak teda ešte nejaký turnaj bude. Alfonz sa z víťazstva dlho netešil, okamžite ho niekto podrezal. Majster na to nepohol ani brvou, vstúpil do arény a vyhlásil, že Avatar mesto už dávno opustil. Nevšímal si zmätok, ktorý tým vyvolal, len rozprával – o tom, že ochrana Avatara sa na mesto a členov Rady už dávno nevzťahuje, pripomenul minulý rok desaťkrát otráveného rektora. Ponúkol aj novú alternatívu – Amébu. Stačí vstúpiť do jej služieb, prijať stigmu ako symbol oddanosti a ona nám zariadi nový, lepší svet. Nie ako Avatar, ktorý sa do záležitostí mesta takmer vôbec nestaral.
Ak som mal ešte nejakú nádej, že sa podarí veci zvrátiť, prišiel som o ňu, keď som videl akademikov vracajúcich sa z lesa. Vyzerali rozmrzelo a namiesto knihovníka s nimi pochodovalo niečo, čo asi najviac pripomínalo nemŕtveho orangutana.
Naša Rada sa následne odobrala na rokovanie s Majstrom. Hovoril pekne, to sa musí uznať. Presviedčal nás, že ľud Exodu si nedokáže vládnuť sám, potrebuje patróna, ktorý by ho chránil a usmerňoval. A možno má naozaj pravdu, Avatar je minulosťou a my sa musíme obrátiť k Amébe. Avatar, odpusť mi, robil som, čo sa dalo…


„Počínajúc týmto dňom nabrali veci rýchly spád. Kult Améby zaznamenal v Exode nebývalý rozmach, do mesiaca nosila stigmy polovica obyvateľov mesta. Stigmy sa stali podmienkou pre získanie vzdelania či zamestnania v správe mesta. Prijatie stigmy sa dokonca stalo prvým obradom pre väčšinu novorodencov. Matériový turnaj bol zrušený – členom Rady bolo umožnené dovládnuť, no po ich smrti bolo ich miesto zaplnené stúpencom Améby. Viera v Avatara upadla. Vedomie, že je preč, občanov sklamalo rovnako ako postoj mestskej rady, ktorá to tak dlho tajila. A keď sa počiatkom jesene znova stratil Zvonček mieru, nikto ho už nehľadal.
Posledný, kto Amébe odporoval bola Akadémia. Keď Rada vydala nariadenie, podľa ktorého malo byť štúdium povolené len ostigmovaným adeptom, Akadémia zavrela svoje brány a obklopila sa ochrannou bariérou. Celú noc sa z jej okien linulo zvláštne svetlo a ozývali recitácie v nezrozumiteľnom jazyku. A keď na múry Akadémie dopadli prvé slnečné lúče, celá budova aj s osadenstvom náhle zmizla a ostalo po nej len pár hektárov udupanej hliny.
Nedá sa však povedať, že by bol život pod Amébou horší ako predtým. Všetky formy zločinu vymizli, pretože väčšina ľudí nosila stigmy a tak sa pred Amébou nedalo utajiť prakticky nič. Po mnoho generácií mesto bohatlo, počet obyvateľov rástol.
Nič však netrvá večne. Ubehlo asi 200 rokov a medzi obyvateľmi sa postupne začal šíriť nepokoj. Už dlhšie sa vedelo, že stigmy svojim nositeľom skracujú život a že Améba sa touto životnou energiou kŕmi, no všeobecný názor bol, že takto strávený život je omnoho naplnenejší, i keď kratší. Teraz to ľuďom začalo náhle vadiť. Začalo im vadiť aj to, že sa stigiem nie je možné zbaviť – pokiaľ sa ostigmovaný jedinec začal Amébe priečiť, časť tela, na ktorej stigmu nosil mu prakticky ochrnula. Nebolo tiež možné mesto opustiť, odsťahovať sa inam. Ľuďom začala chýbať pôvodná sloboda.
Všetko vyvrcholilo, keď jeden z „neoznačkovaných“ mágov objavil zaklínadlo, ktoré dokázalo spojenie s Amébou prerušiť a stigmu odstrániť. Náhle boli ulice plné ľudí, ktorí volali po návrate Avatara. Vláda Améby sa po týždni pouličných bojov zrútila úplne. Ľudia vyhrabali starý rituál, ktorý mal umožniť Avatara oslobodiť, získali všetky komponenty a uskutočnili ho, nič sa však nestalo. Už bolo asi príliš neskoro a oslabeného Avatara dávno pohltila pekelná sféra.
Od tejto doby zaznamenávame úpadok mesta. Exodus už nikdy nezískal pevnú, stabilnú vládu a dlhú dobu sa zmietal v občianskej vojne. Posledný úder mestu zasadil obrovský ohnivý drak, ktorý priletel zo severu, vypálil mesto a nakoniec sa usadil v jeho ruinách. Od tejto chvíle sa čas v Exode akoby zastavil. Väčšina ľudí ušla na juh, za priesmyk, ktorý sa odvtedy nazýval Dračím. Staré ulice a paláce pohltil les, Exodus sa pre ľudí za horami stal mestom z bájí a legiend.
Stáročia plynuli a na juhu za pomaly začalo rozpínať Cisárstvo. Povesti o legendárnom meste začali lákať viac a viac dobrodruhov a Dračím priesmykom začali prúdiť skupiny drakobijcov, nikto sa však nevrátil. Až do doby, keď na dvere „Úradu pre vnútorné záležitosti týkajúce sa draka“ zabúchal barbar odetý v bedernej rúške. Jeho meno bolo Woden, to je už ale iný príbeh…“

Solomon Graaf- „Dejiny Wodenhajmu“