Z denníka Koprolita III., člena Rady (Erronis)

19.júl, rok 571 po Založení
V maté­ri­ovom tur­na­ji zví­ťa­zil pod­ľa oča­ká­va­nia Cohen, no bolo to omno­ho tes­nej­šie, než som čakal, ten Krpec mu dal riad­ne zabrať. Zatiaľ sme mu nič nepo­ve­da­li, počká­me, ako sa osved­čí. Večer sme tiež vyrie­ši­li tú neprí­jem­nosť s Gombalom. Telo sme ukry­li do para­lel­nej sfé­ry. Nemám z toho dob­rý pocit, dúfam, že ďal­ší člen Rady nebu­de taký krát­ko­zra­ký v otáz­ke bla­ho­by­tu mes­ta.

19.júl, rok 571 po Založení
V maté­ri­ovom tur­na­ji zví­ťa­zil pod­ľa oča­ká­va­nia Cohen, no bolo to omno­ho tes­nej­šie, než som čakal, ten Krpec mu dal riad­ne zabrať. Zatiaľ sme mu nič nepo­ve­da­li, počká­me, ako sa osved­čí. Večer sme tiež vyrie­ši­li tú neprí­jem­nosť s Gombalom. Telo sme ukry­li do para­lel­nej sfé­ry. Nemám z toho dob­rý pocit, dúfam, že ďal­ší člen Rady nebu­de taký krát­ko­zra­ký v otáz­ke bla­ho­by­tu mes­ta.

8.september, r. 571 p.Z.
Dnes sa na rad­ni­cu pred­ral aký­si pus­tov­ník, pred­sta­vil sa ako Fouras. Hovoril o vidi­ne z neja­kej stud­ne, o tom, že Avatarovi hro­zí nebez­pe­čen­stvo. Zdá sa, že naozaj nie­čo videl, jeho popis uväz­ne­nia Avatara cel­kom zapa­dá do toho, čo vie­me o celej zále­ži­tos­ti my. Nemohli sme mu však pove­dať, že sa omeš­kal o štvť sto­ro­čia. Vypočuli sme ho a keď odišiel, tak som – aj keď nerád – vydal prí­sluš­né roz­ka­zy. Nevyzeral ako hlu­pák a skôr či neskôr by zrej­me všet­ko pocho­pil.

20.september, r. 571 p.Z.
Včera sme mali roko­va­nie „Užšej rady“, zatiaľ stá­le bez Cohena. Zhodli sme sa na jed­nom – to zabí­ja­nie musí čím skôr skon­čiť. Jediné, čo nás drží na našej ces­te je vedo­mie, že to robí­me pre dob­ro mes­ta. Exodus je vria­ci kotol plný rôz­nych rás, frak­cií a názo­rov, aký straš­ný cha­os by vypu­kol, keby sa pre­zra­di­lo, že Avatar, jeho pat­rón a ochran­ca, je preč? V jed­nom oka­mi­hu by sme stra­ti­li všet­ku svo­ju moc a uli­ce by zaho­re­li občian­skou voj­nou. To nesmie­me dopus­tiť, kvô­li mes­tu, kvô­li nám.
Všetci vie­me, že táto situ­ácia má jedi­né mož­né rie­še­nie. Tomu sa veno­va­la dru­há časť roko­va­nia a bola omno­ho vesel­šia. Rektor Ján Boleslav Kladivo ozná­mil, že sa koneč­ne dopát­ral k pra­vé­mu menu Avatara. Tváril sa veľ­mi taj­nos­tkár­sky, ani nám ho nepo­ve­dal – pre­zra­dil len, že ho vyčí­tal z Inarinho pro­roc­tva a že to bolo vlast­ne veľ­mi jed­no­du­ché. Je to skve­lá sprá­va. Už potre­bu­je­me len správ­ny kotev­ný pred­met a nie­ko­ho ochot­né­ho obe­to­vať svoj vlast­ný život a pokiaľ sa nešťast­ná Stratená výpra­va nemý­li­la, doká­že­me Avatara oslo­bo­diť.
Domov som sa vrá­til veľ­mi nesko­ro. Nechcelo sa mi spať a tak som v okne zapá­lil svieč­ku za Gombala, Fourasa a ďal­ších a zamys­le­ne sle­do­val pla­meň, až kým nedo­ho­rel.

2. novem­ber, r. 571 p.Z.
Pred chví­ľou sa mi do pra­cov­ne vrú­til J.B. Kladivo ble­dý ako ste­na. Dekan Roderik, kto­rý zmi­zol pred pár mesiac­mi sa vrá­til a spre­vá­dza ho neja­ká žen­ská, pod­ľa rekto­ra psy­chic­ká čaro­dej­ka. Roderik bol na čele hnu­tia aka­de­mic­ké­ho zbo­ru pro­ti rekto­ro­vi a jeho návrat môže zna­me­nať len jed­no – prob­lé­my. Rektor dokon­ca zva­žo­val okam­ži­tú abdi­ká­ciu, to som mu však rých­lo vyho­vo­ril – priš­li by sme tým o väč­ši­nu vply­vu v Akadémii a to si v tých­to pohnu­tých časoch nemô­že­me dovo­liť. Rektor teda aspoň narých­lo objed­nal amu­le­ty, kto­ré by nás mali ochrá­niť pro­ti psy­chic­kej mágii. Stáli hoto­vý maje­tok, no v mest­skom roz­poč­te sa to stra­tí.

14. novem­ber, r. 571. p.Z.
Zle je. Dnes ráno dosta­li rekto­ra, vypá­li­li mu mozog. Z čino­ro­dé­ho chla­pa sa behom hodi­ny stal senil, kto­rý si led­va pamä­tá vlast­né meno. Abdikoval zo všet­kých verej­ných fun­kcií, dokon­ca aj z Rady, zastu­po­vať ho bude Frozen, tá čaro­dej­ka. A čo je naj­hor­šie, veľ­ká časť prá­ce na Rituáli vyšla nav­ni­voč. Rektor jedi­ný poznal pra­vé meno Avatara, teraz ho už ale z neho nedos­ta­ne­me – úspe­chom je, ak si spo­me­nie že musí na noč­ník. Na JanKošíka tiež nie je veľ­mi spo­ľah, zvlá­da to celé asi naj­hor­šie a čoraz viac pre­pa­dá alko­ho­lu – bojím sa, aby nie­kde opi­tý všet­ko nevy­tá­ral.
Nemal som pre­to veľ­mi na výber – zasvä­til som do celej zále­ži­tos­ti Cohena. Prijal to cel­kom dob­re. Pred chví­ľou odišiel, vraj si to ešte musí celé pre­mys­lieť, zdá sa ale, že naň­ho bude spo­ľah.
Sedím za sto­lom a hľa­dím na amu­le­ty, kto­ré prá­ve donie­sol posol – priš­li pri­ne­sko­ro. Snáď ale aspoň ochrá­nia mňa a zvy­šok Rady pred rekto­ro­vým osu­dom.

23.júl r. 572 p.Z.
Ráno som pred dve­ra­mi našiel zvlášt­ny list. Písalo sa v ňom, že všet­ky prí­ko­ria, kto­ré sme si my alchy­mis­ti vytr­pe­li od mágov budú odči­ne­né, nová a spra­vod­li­vej­šia spo­loč­nosť, chle­ba zadar­mo atď atď – pokiaľ sa odo­vzdám neja­kej Amébe. Dvakrát som skon­tro­lo­val adre­su či sa odo­sie­la­teľ nepo­mý­lil, bola však správ­na. Zaskočilo ma to – v mes­te je via­ce­ro drob­ných kul­tov, kto­ré k sebe láka­jú blú­dia­ce duše, ešte sa mi ale nesta­lo, aby sa nie­kto pokú­šal zver­bo­vať mňa, čle­na Rady.
Celé doobe­die som strá­vil trie­de­ním infor­má­cií o tom­to kul­te. Jeho jad­ro tvo­rí Majster a päť ako­ly­tov, všet­ko cudzin­ci. Do Exodu priš­li len nedáv­no, stih­li však už zís­kať nema­lé množ­stvo stú­pen­cov, za všet­kých spo­me­niem spo­lo­čen­stvo zná­me ako Rodina. O samot­nej filo­zo­fii kul­tu toho veľa nevie­me, zjav­ne sa ale točí oko­lo uctie­va­nia akej­si sfé­ric­kej bytos­ti zná­mej ako Améba. Členovia kul­tu nosia na telách vyte­to­va­né takz­va­né stig­my, sym­bo­ly Améby, kto­rej tým­to vyjad­ru­jú odda­nosť. Hovorí sa, že ľuďom na vyš­ších stup­ňoch zasvä­te­nia tie­to stig­my pre­po­ži­čia­va­jú zvlášt­ne schop­nos­ti.
Dosť už ale o Amébe, deň pri­nie­sol aj iné uda­los­ti. Bývalého rekto­ra J.B. Kladiva napad­la na pre­chádz­ke lesom obrov­ská mod­liv­ka, pre­žil len zázra­kom. Škoda, moh­li sme sa koneč­ne zba­viť Frozen, kto­rá ho v Rade zastu­pu­je. Možno by nebo­lo od veci zaria­diť, aby rektor koneč­ne natia­hol brká. Akadémia si ho síce strá­ži, ten má ale pud seba­zá­cho­vy lumí­ka, nemal by to byť až taký prob­lém.
Modlivku nako­niec zabil aký­si cudzi­nec s nevys­lo­vi­teľ­ným menom. Čo je hor­šie, Cohen ho vo chví­li vše­obec­né­ho nad­še­nia vyme­no­val šéfom Gardy. Papadopulos – tak nejak sa volá – hneď dostal prí­le­ži­tosť pred­viesť sa. Z exod­skej stáv­ko­vej kan­ce­lá­rie záhad­ne zmiz­lo 20 zla­tých, celý výnos zo zápas­níc­ke­ho tur­na­ja. Tak uvi­dí­me, či nie­čo náj­de.
V sna­he ďalej posil­niť mest­skú Gardu sme vyhlá­si­li nábor, psy­cho­tes­ta­mi a zdra­vot­nou pre­hliad­kou pre­šlo sedem ľudí, čo je pote­šu­jú­ce. Menej pote­šu­jú­ce je, že jeden z nich je hrba­tý a ďal­ší sle­pý – budem si musieť s mest­ským byrok­ra­tom váž­ne poho­vo­riť o tom, z čoho tá zdra­vot­ná pre­hliad­ka sak­ra pozos­tá­va.
Večer sa pri­ho­di­la ešte jed­na neprí­jem­nosť – JanKošík sa zno­va opil a z nos­tal­gie sa aj so svo­ji­mi kum­pán­mi vybral zbí­jať do lesov. Olúpili par­tiu hubá­rov a rozoh­na­li baníc­ku expe­dí­ciu, v ďal­šom vystrá­ja­ní im zabrá­ni­li narých­lo zvo­la­né milí­cie. Budeme musieť vymys­lieť spô­sob, ako to celé zaka­muf­lo­vať…

24.júl, r. 572 p.Z.
Ten kult sme tuším pod­ce­ni­li. Každým dňom nabe­rá viac a viac prívr­žen­cov, dnes k nim pre­šli Vnímaví.
Dokonca pre­sved­či­li aj pár čle­nov Slobodnej ligy, neuve­ri­teľ­né, keď si spo­me­niem, koľ­ko sme mali s tými maniak­mi prob­lé­mov. A oni… zavo­la­li si ich jed­né­ho z Ligy do svä­ty­ne a po hodi­ne roz­ho­vo­ru s Majstrom bol ten chlap pri­pra­ve­ný nechať si z fle­ku vyte­to­vať tú ich pre­klia­tu stig­mu rov­no na čelo. Nechápem.
O jed­nej popo­lud­ní sa kona­lo sláv­nost­né zave­se­nie Zvončeka mie­ru na jeho sta­ré mies­to pri brá­ne. Do hodi­ny zno­va zmi­zol. Inokedy by som podoz­rie­val mest­ských vaga­bun­dov a klep­to­ma­nov, kto­rých Zvonček zjav­ne neodo­la­teľ­ne pri­ťa­hu­je, teraz to ale vidím skôr na kult Améby. Zdá sa, že sa vše­mož­ne sna­žia naru­šiť tra­dí­cie, kto­ré nám Avatar zane­chal.
Garda sa pát­ra­nia po zvon­če­ku uja­la ino­va­tív­ne, namies­to osob­ných pre­hlia­dok zavied­la metó­du „Dvakrát poskoč!“. To je ale posled­ná klad­ná vec, kto­rú na jej adre­su mož­no pove­dať. Neďaleko mes­ta bola náj­de­ná mŕt­vo­la. Na mies­to povo­la­ná hliad­ka vyhlá­si­la za prí­či­nu smr­ti zadr­hnu­tie sa rubí­nom, kto­rý si vraj dotyč­ný pomý­lil s jaho­dou (?!). Zároveň mŕt­ve­ho obvi­ni­la z krá­de­že peňa­zí zo stáv­ko­vej kan­ce­lá­rie, čo dodať? To však nie je všet­ko. Čoraz viac ľudí gar­du obvi­ňu­je z nepro­fe­si­ona­li­ty a zne­uží­va­nia prá­vo­mo­cí, vraj mali dokon­ca prs­ty vo vykrad­nu­tí bor­de­lu. Keď sme si chce­li zavo­lať Papulosa, nech nám to vysvet­lí tak sa zis­ti­lo, že ho nie­kto pod­re­zal.
Následne počas výcvi­ku poda­li tak­mer všet­ci gar­dis­ti výpo­ve­de. Niekto by ako dôvod uvie­dol nároč­nú prá­cu a malý plat, ja som si však dob­re vši­mol stig­my Améby na ich rukách. Ostal nám len jeden, sle­pý Žmuro. Z roz­poč­tu sme ope­ra­tív­ne vyčle­ni­li potreb­né pros­tried­ky a kúpi­li sme mu jed­no oko, kto­ré mu násled­ne na Akadémii osa­di­li.
Akoby tých prob­lé­mov nebo­lo málo, Cohen ma upo­zor­nil na reči, kto­ré v krč­me vie­dol tlč­hu­ba Vik. Hodinu mlel nie­čo o star­co­vi, kto­rý musel umrieť, lebo videl to, čo nemal.… Fouras! Vik zjav­ne sno­ril v tros­kách Fourasovej cha­tr­če a vyko­pal nie­čo, čo našim chla­pom unik­lo – den­ní­ky a kľú­čik od ban­ko­vé­ho sej­fu. Vikovi sa našťas­tie nepo­da­ri­lo roz­lúš­tiť hes­lo, čo nám zís­ka­lo tro­cha času. Cohen ho nechal pri­via­zať v krč­me o stôl a kľú­čik mu zobral. V sej­fe by sa mal nachá­dzať vne­mo­vý kameň s Fourasovou vidi­nou, kto­rý by hádam mohol obsa­ho­vať uži­toč­né infor­má­cie pre Rituál. Problém ale bude nájsť spo­ľah­li­vé­ho Vnímavého, tak­mer všet­ci už pre­šli pod Amébu. Začínam ľuto­vať, že sme Fourasa lep­šie nevy­po­ču­li keď za nami pri­šiel sám…
Jedným z pozi­tív dneš­ka bola bás­nic­ká súťaž. Tento rok sme jej pre­zie­ra­vo vybra­li tému „Óda na Avatara“ a vypla­ti­lo sa. Keď si odmys­lí­me pro­vo­ká­cie amé­bis­tov, pár zúfal­cov skú­ša­jú­cich šťas­tie so štý­lom krč­mo­vej postmo­der­ny a šíp, kto­rý odnie­kiaľ pri­le­tel na kol­biš­te poetov tak sa jed­na­lo o prí­jem­nú uda­losť, kto­rá obe­cen­stvo dosta­la do tej správ­nej tra­dič­nej nála­dy. Dokonca aj Akadémia prí­jem­ne prek­va­pi­la svo­jou anga­žo­va­nou tvor­bou… žeby sme v nich moh­li nájsť spo­jen­cov pro­ti Amébe?
Tieto náde­je mi ale spo­ľah­li­vo zbú­ra­la nasle­du­jú­ca pol­ho­din­ka, keď som s Cohenom išiel vypráz­dniť Fourasov sejf. Zistili sme, že sejf pred chví­ľou nie­kto vybral a náš kľú­čik sa ban­ká­ro­vi rozp­ly­nul v rukách, bola to len ilú­zia! Neviem kedy nám ho pod­str­či­li, nie je ale ťaž­ké domys­lieť si, kto to bol – Akadémia! Idem sa tro­cha prejsť, utrie­diť si myš­lien­ky, dopí­šem neskôr.


Práve som stre­tol „Majstra“. Prechádzal uli­cou opro­ti mne, obklo­pe­ný svo­ji­mi ako­lyt­mi. Keď ma zba­dal, pous­mial sa na mňa, nebol to však úsmev pria­te­ľa. Bol to zho­vie­va­vý úsmev víťa­za, nie­ko­ho kto vie, že nemô­že pre­hrať. Zrazu som si uve­do­mil, že jeho prí­tom­nosť v mes­te nie je náhod­ná, že on TO vie. Muselo sa stať to, čoho sme sa už dlh­šiu dobu obá­va­li – neja­ká sfé­ric­ká bytosť vycí­ti­la mocen­ské váku­um, kto­ré v Exode prá­ve vlád­ne a sna­ží sa zapl­niť uvoľ­ne­né mies­to. Majster je jej vyslan­com. Amébisti chcú vraj zaj­tra zví­ťa­ziť v maté­ri­ovom tur­na­ji, prvý krok k ovlád­nu­tiu mes­ta. Zdá sa, že máme menej času než sme si mys­le­li.
Jazýčkom na váhach by moh­la byť Akadémia, kiež by som tak vedel, čo majú za lubom. Rektor Dagobert vyze­rá ako sluš­ný chlap (aspoň na mága), inak z nich mám ale pocit že si v prvom rade varia vlast­né kakav­ko a osud mes­ta im je ukrad­nu­tý. Neviem, či ich do všet­ké­ho zasvä­tiť – Améba je na ich vkus zrej­me prí­liš auto­ri­ta­tív­na, asi by sa ale dob­re zaobiš­li aj bez Avatara. Okrem toho sa tam deje prí­ve­ľa zvlášt­nych vecí. Už pár dní nikto nevi­del deka­na Roderika, pod­ľa ofi­ciál­ne­ho vyhlá­se­nia je zavre­tý vo svo­jej veži a zápa­sí s neja­kou div­nou cho­ro­bou, ťaž­ko uve­ri­teľ­né. Slečna Frozen bola vide­ná, ako sa v bor­de­li vypy­tu­je na obľú­be­né polo­hy ex-rekto­ra J.B.Kladiva, fakt netu­ším, načo to potre­bu­je vedieť. Avatara im rad­šej zatiaľ na nos vešať nebu­dem. Nechce sa mi ris­ko­vať že si rozoh­ra­jú vlast­nú hru, rad­šej ich nechám v slad­kej neve­do­mos­ti.
Večer sme celú situ­áciu pre­bra­li s Cohenom. Mal skve­lú sprá­vu, poda­ri­lo sa mu zís­kať jazyk cor­nu­go­na, kto­rý by mal poslú­žiť ako ten správ­ny kotev­ný pred­met pre Rituál. Rozhodli sme sa zasvä­tiť do situ­ácie pár ľudí, kto­rí sú ešte stá­le Avatarovi ver­ní, ráta­me zatiaľ s naším ver­ným Alfonzom a sku­pi­nou oko­lo mága Hazzarda. Hádam sa nie­kto z nich ponúk­ne ako ľud­ská obeť – ja a Cohen sme na nie­čo také prí­liš dôle­ži­tí.

25. júl, r. 572 p.Z.
Zatiaľ struč­ne, nemám veľa času. Amébisti znes­vä­ti­li mies­to Prvého stre­tu v lesoch. Musia sa už cítiť veľ­mi sebais­to, keď sa odvá­ži­li naru­šiť jed­no z Avatarových svä­tých miest.
Naobed bol pri­chy­te­ný zlo­dej, kto­rý vykra­dol bor­del, netu­ším však, kto to je a zjav­ne to nevie ani Cohen, kto­rý celú vec vyšet­ro­val. Vrútil sa na rad­ni­cu, nadá­val jak pohan a opa­ko­val, že ilu­zi­onis­tic­kú mágiu tre­ba zaká­zať. Alfonz nás zra­dil – pre­cho­vé náplec­ní­ky vyme­nil za čer­ve­né rúcho, nechal si narásť bra­du (za noc, nepý­taj­te sa ma ako), dal sa ostig­mo­vať a pri­jal meno Mikuláš. Ešteže je aspoň na Hazzarda spo­ľah – z uni­ver­zit­nej kniž­ni­ce zohnal pre­pis Inarinho pro­roc­tva. Hodinu som pre­se­del nad runa­mi, k menu sa ale dopát­rať neviem, nedá­va mi to zmy­sel. Mám podoz­re­nie, že pro­roc­tvo nie­kto z Akadémie pri pre­pi­se sko­mo­lil, bola to nepo­zor­nosť ale­bo úmy­sel?
Do tur­na­ja, kto­rý o chví­ľu začne sa nako­niec pri­hlá­si­li len dva tímy, amé­bis­ti a čajov­ňe, naša nádej. Neviem síce, pre­čo si Omar z čajov­ne zvo­lil za bojov­ní­ka prá­ve krč­már­ku, ale hádam vie, čo robí. Za amé­bis­tov bude bojo­vať Lístoček od Vnímavých a kúz­liť ten svi­niar Alfonz.
Práve som ale dostal sprá­vu, kto­rá ma napĺňa náde­jou. Starší aka­de­mi­ci sa pred chví­ľou vraj vyda­li do lesov s neja­kým podl­ho­vas­tým pred­me­tom zaba­le­ným v zama­te. Podozrivý na celom sprie­vo­de bol hlav­ne kni­hov­ník – nie­sol si veľ­ký demi­žón s čer­ve­ným vínom a výdat­ne sa z neho posil­ňo­val, hoci inak vôbec nepi­je. Žeby sme Akadémiu pred­sa len pod­ce­ni­li? Žeby sa sna­ži­li oslo­bo­diť Avatara na vlast­nú päsť? Teraz si spo­mí­nam, ako sa pred hodi­nou za mnou zasta­vil Ulysses a vie­dol neja­ké tajom­né reči o osu­de mes­ta. Počúval som ho len jed­ným uchom, hla­vu som mal ešte stá­le plnú mojej svat­by… kur­nik úpl­ne mi to vypad­lo, ja som sa dnes ešte aj ženil, to je deň! Musím už ale ute­kať na tur­naj, dopí­šem neskôr.


Tak, a je to von­ku. Amébisti zví­ťa­zi­li v tur­na­ji. Čajovníci robi­li čo sa dalo, no nesta­či­li na nich. Tá kom­bi­ná­cia špa­ge­to­vej maté­rie a tor­ná­da bola cel­kom zau­jí­ma­vá, musím si ju zapí­sať, moh­la by sa ešte hodiť. Ak teda ešte neja­ký tur­naj bude. Alfonz sa z víťazs­tva dlho nete­šil, okam­ži­te ho nie­kto pod­re­zal. Majster na to nepo­hol ani brvou, vstú­pil do aré­ny a vyhlá­sil, že Avatar mes­to už dáv­no opus­til. Nevšímal si zmä­tok, kto­rý tým vyvo­lal, len roz­prá­val – o tom, že ochra­na Avatara sa na mes­to a čle­nov Rady už dáv­no nevzťa­hu­je, pri­po­me­nul minu­lý rok desať­krát otrá­ve­né­ho rekto­ra. Ponúkol aj novú alter­na­tí­vu – Amébu. Stačí vstú­piť do jej slu­žieb, pri­jať stig­mu ako sym­bol odda­nos­ti a ona nám zaria­di nový, lep­ší svet. Nie ako Avatar, kto­rý sa do zále­ži­tos­tí mes­ta tak­mer vôbec nesta­ral.
Ak som mal ešte neja­kú nádej, že sa poda­rí veci zvrá­tiť, pri­šiel som o ňu, keď som videl aka­de­mi­kov vra­ca­jú­cich sa z lesa. Vyzerali roz­mr­ze­lo a namies­to kni­hov­ní­ka s nimi pocho­do­va­lo nie­čo, čo asi naj­viac pri­po­mí­na­lo nemŕt­ve­ho oran­gu­ta­na.
Naša Rada sa násled­ne odo­bra­la na roko­va­nie s Majstrom. Hovoril pek­ne, to sa musí uznať. Presviedčal nás, že ľud Exodu si nedo­ká­že vlád­nuť sám, potre­bu­je pat­ró­na, kto­rý by ho chrá­nil a usmer­ňo­val. A mož­no má naozaj prav­du, Avatar je minu­los­ťou a my sa musí­me obrá­tiť k Amébe. Avatar, odpusť mi, robil som, čo sa dalo…


Počínajúc tým­to dňom nabra­li veci rých­ly spád. Kult Améby zazna­me­nal v Exode nebý­va­lý roz­mach, do mesia­ca nosi­la stig­my polo­vi­ca oby­va­te­ľov mes­ta. Stigmy sa sta­li pod­mien­kou pre zís­ka­nie vzde­la­nia či zamest­na­nia v sprá­ve mes­ta. Prijatie stig­my sa dokon­ca sta­lo prvým obra­dom pre väč­ši­nu novo­ro­den­cov. Matériový tur­naj bol zru­še­ný – čle­nom Rady bolo umož­ne­né dovlád­nuť, no po ich smr­ti bolo ich mies­to zapl­ne­né stú­pen­com Améby. Viera v Avatara upad­la. Vedomie, že je preč, obča­nov skla­ma­lo rov­na­ko ako postoj mest­skej rady, kto­rá to tak dlho taji­la. A keď sa počiat­kom jese­ne zno­va stra­til Zvonček mie­ru, nikto ho už nehľa­dal.
Posledný, kto Amébe odpo­ro­val bola Akadémia. Keď Rada vyda­la naria­de­nie, pod­ľa kto­ré­ho malo byť štú­dium povo­le­né len ostig­mo­va­ným adep­tom, Akadémia zavre­la svo­je brá­ny a obklo­pi­la sa ochran­nou bari­é­rou. Celú noc sa z jej okien linu­lo zvlášt­ne svet­lo a ozý­va­li reci­tá­cie v nezro­zu­mi­teľ­nom jazy­ku. A keď na múry Akadémie dopad­li prvé slneč­né lúče, celá budo­va aj s osa­den­stvom náh­le zmiz­la a osta­lo po nej len pár hek­tá­rov udu­pa­nej hli­ny.
Nedá sa však pove­dať, že by bol život pod Amébou hor­ší ako pred­tým. Všetky for­my zlo­či­nu vymiz­li, pre­to­že väč­ši­na ľudí nosi­la stig­my a tak sa pred Amébou neda­lo uta­jiť prak­tic­ky nič. Po mno­ho gene­rá­cií mes­to bohat­lo, počet oby­va­te­ľov rás­tol.
Nič však netr­vá več­ne. Ubehlo asi 200 rokov a medzi oby­va­teľ­mi sa postup­ne začal šíriť nepo­koj. Už dlh­šie sa vede­lo, že stig­my svo­jim nosi­te­ľom skra­cu­jú život a že Améba sa tou­to život­nou ener­gi­ou kŕmi, no vše­obec­ný názor bol, že tak­to strá­ve­ný život je omno­ho napl­ne­nej­ší, i keď krat­ší. Teraz to ľuďom zača­lo náh­le vadiť. Začalo im vadiť aj to, že sa sti­giem nie je mož­né zba­viť – pokiaľ sa ostig­mo­va­ný jedi­nec začal Amébe prie­čiť, časť tela, na kto­rej stig­mu nosil mu prak­tic­ky ochr­nu­la. Nebolo tiež mož­né mes­to opus­tiť, odsťa­ho­vať sa inam. Ľuďom zača­la chý­bať pôvod­ná slo­bo­da.
Všetko vyvr­cho­li­lo, keď jeden z „neoz­nač­ko­va­ných“ mágov obja­vil zaklí­nad­lo, kto­ré doká­za­lo spo­je­nie s Amébou pre­ru­šiť a stig­mu odstrá­niť. Náhle boli uli­ce plné ľudí, kto­rí vola­li po návra­te Avatara. Vláda Améby sa po týžd­ni pou­lič­ných bojov zrú­ti­la úpl­ne. Ľudia vyhra­ba­li sta­rý ritu­ál, kto­rý mal umož­niť Avatara oslo­bo­diť, zís­ka­li všet­ky kom­po­nen­ty a usku­toč­ni­li ho, nič sa však nesta­lo. Už bolo asi prí­liš nesko­ro a osla­be­né­ho Avatara dáv­no pohl­ti­la pekel­ná sfé­ra.
Od tej­to doby zazna­me­ná­va­me úpa­dok mes­ta. Exodus už nikdy nezís­kal pev­nú, sta­bil­nú vlá­du a dlhú dobu sa zmie­tal v občian­skej voj­ne. Posledný úder mes­tu zasa­dil obrov­ský ohni­vý drak, kto­rý pri­le­tel zo seve­ru, vypá­lil mes­to a nako­niec sa usa­dil v jeho ruinách. Od tej­to chví­le sa čas v Exode ako­by zasta­vil. Väčšina ľudí ušla na juh, za pries­myk, kto­rý sa odvte­dy nazý­val Dračím. Staré uli­ce a palá­ce pohl­til les, Exodus sa pre ľudí za hora­mi stal mes­tom z bájí a legiend.
Stáročia ply­nu­li a na juhu za poma­ly zača­lo roz­pí­nať Cisárstvo. Povesti o legen­dár­nom mes­te zača­li lákať viac a viac dob­ro­dru­hov a Dračím pries­my­kom zača­li prú­diť sku­pi­ny dra­ko­bij­cov, nikto sa však nevrá­til. Až do doby, keď na dve­re „Úradu pre vnú­tor­né zále­ži­tos­ti týka­jú­ce sa dra­ka“ zabú­chal bar­bar ode­tý v beder­nej rúš­ke. Jeho meno bolo Woden, to je už ale iný prí­beh…“

Solomon Graaf- „Dejiny Wodenhajmu“