Ústup temných síl z Molnaku (report z Galadrielu)

Odkedy som bol v Molnaku, ešte slnko nehrialo tak ako vtedy. Ako každé ráno som musel toho lenivého nixa budiť. Jeho veľká láska k alkoholu ho priam umárala tak, ako mňa to slnko. Náš hostiteľ Ledo nás ako vždy pohostil a konečne sa dokopal k tomu, aby nás previedol po okolí. Takmer všetko, čo potrebujeme, sa dá v Molnaku nájsť, len krčma sa nachádza vo vedľajšej dedine.

Ústup temných síl z Molnaku

Odkedy som bol v Molnaku, ešte slnko nehrialo tak ako vtedy. Ako každé ráno som musel toho lenivého nixa budiť. Jeho veľká láska k alkoholu ho priam umárala tak, ako mňa to slnko. Náš hostiteľ Ledo nás ako vždy pohostil a konečne sa dokopal k tomu, aby nás previedol po okolí. Takmer všetko, čo potrebujeme, sa dá v Molnaku nájsť, len krčma sa nachádza vo vedľajšej dedine.
Počul som, že sa tu naokolo potuluje zopár mocných upírov, čo lovca týchto beštií vždy veľmi láka, aj keď nix Mojo mal trochu rozdielne plány: prevziať kontrolu nad dedinou. Chvalabohu ma do toho nezaplietol.
Nastáva večer, ja ako vždy sa vytrácam z dediny do lesov a idem na lov. Ale nie upírov, ako by sa od lovca upírov očakávalo. Tá chuť, tá konzistencia, tá teplota… Ach, ľudská krv, ako ja ju len milujem. Už tomu bude desať rokov, čo sa ňou kŕmim. Musím pohľadať miestnych upírov a dohodnúť sa s nimi. Ostražitosť ľudí pohybujúcich sa mimo dediny ma privádza do zúfalstva, no napokon sa vplýžim až do dediny neďaleko ohniska, kde ma zrazu osloví mladá slečna. Predstavila sa mi ako lady Veronika. A kto by to povedal? Prastarý upír stojí predo mnou. Dozvedám sa, že miestny semitský obchodník, prezývaný aj Žid, sa tiež stal upírom. Na moju naliehavú prosbu o večeru lady reaguje vľúdne a čoskoro mi odvedie do lesa dedinčana. Kým som si napĺňal žalúdok, okolo sa prehnalo nespočetné množstvo ľudí. Započul som rozprávať sa miestneho kováča, ktorý o sebe tvrdil, že je poloboh, alchymistu a Leda o okultných témach, čo mi dáva dôvod byť na pozore.

Nasledujúci deň prichádza a nechcem nechávať nič na náhodu. Ledo musí zomrieť. Presvedčím starostu aj veliteľa rytierov, ktorí sa opevnili na západ od dediny, že Ledo je upír a že je nevyhnutné ho zničiť, kým slnko klesne za obzor. Za to mám sľúbený jeho príbytok, avšak prílišná opatrnosť a nerozhodnosť starostu spôsobuje problémy a Ledo nakoniec prežíva.

Mojo pokračuje v rozširovaní kontaktov. Dnes sa majú k jeho spojencom drevorubačom pridať miestni žoldnieri chrániaci dedinu. Niežeby som neveril jeho inštinktu, ale títo ľudia a trpaslík sa mi vonkoncom nepáčili, odkedy som ich spoznal. Ja som radšej šiel po svojom. U obchodníka som kúpil jeden magický amulet, kováč mi sľúbil, že mi očaruje meč. Ten však najskôr chcel suroviny, ktoré som mal zohnať od vodnej víly. Vracajúc sa späť počujem ohromný hluk. Stáli tam rytieri, drevorubači, žoldnieri, prakticky každý obyvateľ dediny, kričali po sebe a mierili na seba zbraňami. Neskôr zisťujem zaujímavú novinu. Vlkolaci, ktorých sme sa chceli zbaviť, sú zrazu objavení. Menej ma teší fakt, že sú to Mojovi veľkí priatelia drevorubači a on sa ich ešte aj zastával. Od tej chvíle si držím určitý odstup už aj od neho, predsa len ho teraz podozrievajú zo všetkého možného. A čo ma zaskočilo, bola Mojova pochyba, či náhodou ja nie som upír. Ako ho to len mohlo napadnúť? Ja a „upír“?
Teda vrátil som sa do dediny, kde sa stretávam so žoldniermi. Rozprávame sa o vlkolakoch, obchodníkovi, keď príde aj na tému vampirizmu. Vysvetľujem im, ako upírov loviť, keď zrazu sa ma jeden z tých ľudí pýta, či si ma môže obzrieť v zrkadielku. Prečo nie? Veď ma v ňom nevidno iba v noci… A predsa som pomocou jeho magického zrkadielka objavený. Prvé, čo ma napadá v tej situácii, je útek. Tak rýchlo bežím a bežím, až mi nakoniec pomohla moc amuletu od obchodníka, ktorý mi pomohol ukryť sa v tieňoch.
Večer, už ako upír, sa vraciam do dediny, kde mi lady opäť pomáha nakŕmiť sa. Následne ma únava z utekania premáha a radšej idem odpočívať.

Zobudil som sa do daždivého rána. Napokon sa takmer celá dedina dočasne presídlila do krčmy vo vedľajšej dedine. Hudba hrala a krčmárka nestíhala nosiť poháre. Keď sa počasie umúdrilo, slnko už viselo nízko a ja som ledva zastihol kováča ešte v ľudskej podobe. Konečne očaroval môj meč a s výsledkom som viac ako len spokojný, tvrdosťou čepele sa mu nemohol rovnať žiadny meč široko-ďaleko. Napokon sa vraciam domov pripraviť sa na oslavu a takú menšiu hostinu. Už je tomu presne desať rokov, čo ľuďom, s ktorými sa stretám, pijem krv.

Mojo síce s rešpektom, ale nebojácne ku mne pristupuje a žiada ma o pomoc. Chce sa pomstiť žoldnierom za smrť svojich priateľov. Keď ho odmietam, vyberá sa za veliteľom rytierov. Po okolitých lesoch kolovali klebety, že je vlkolakom, a ten hlúpučký tvor sa chcel pravdepodobne nakaziť lykantropiou a pobiť vrahov jeho priateľov. Cestou k pevnosti som ho opatrne nasledoval. Tie beštie schované za hradbami sa ma snáď báli, desať minút nikto nevyšiel von. Až napokon vypochodovali rovno traja. Jeden s veľkým mečom, ďalší niesol aj štít a ten tretí… Úplne na mol, ozbrojený len rohom, z ktorého asi predtým pil.
Odvážne ma začali zatláčať, aj keď som veľmi dobre vedel, že čím ďalej od pevnosti sa pobijeme, tým mám viac času, kým prídu posily. Odjakživa som oplýval veľkou obratnosťou a len s menšími škrabancami som sa dostal ku krku obete. Menšia nákaza a chlapec poslúchal ako hodinky. Medzičasom prišiel na pomoc ďalší rytier, teda som toho „môjho“ poslal do útoku. Jeden z rytierov zostal ležať omráčený na zemi, tak som ho schmatol a odniesol do lesa. Môj obranca zatiaľ bojoval na život a na smrť s každým, kto by sa pokúšal ma ísť prenasledovať. Pokojné kŕmenie vyrušilo celé komando rytierov. Obeť som musel zanechať nedojedenú a skryť sa, čo mi samozrejme ako tvorovi aktívnemu v noci nerobilo žiaden problém. Rytieri sa teda sklamaní so stratami vracajú do pevnosti a ja som mal priestor na vzdialenie sa.
Kráčajúc okolo tábora šamanov smerom ku kováčovi ma zastavuje Ledo a jeho kumpáni. Po veľmi opatrnom rozhovore z oboch stranách sa dohadujeme na spolupráci. Dozvedám sa, že padlý anjel, ktorého som pár nocí dozadu, nevedomky o koho ide, napadol, môže byť už teraz naozaj padlý, pretože nereagoval na telepatické volanie jeho služobníkov. Ten fakt ma nemilo prekvapil a nastáva pre nás obdobie problémov. Rytieri behajú po okolitých lesoch s ohromným rámusom demonštrujúc svoju moc a vyvolávajúc dojem, že každý, kto sa im postaví do cesty, bude nemilosrdne zabitý.
Ako sa rozprávame, započuje nás okoloidúci. Všetci sa zhodli na tom, že pôjdem ja, ako najmocnejšia bytosť spomedzi nás. Chvíľu som si s tou osobou vymieňal vyhrážky a podozrenia, až som ho nakoniec napadol, nevediac, že on je skutočný lovec upírov. V ruke držal drevený kolík a akonáhle som sa k nemu naklonil s úmyslom ho uhryznúť, napichol som sa rovno tak, že kôl skončil priamo v mojom srdci.

Zrazu vidím ležať svoje telo na zemi a nemôžem ho ovládať. Dokaličujú ho. Vidím, ako horí jasným plameňom. Vtom cítim veľmi zvláštne ťahanie. Pomaly vstupujem do tohto prekliateho šperku. Už nemôžem vyjsť! Som odsúdený na večné utrpenie. A ten prekliaty Ledo si ďalej čupí v kríkoch…