Ústup temných síl z Molnaku (report z Galadrielu)

Odkedy som bol v Molnaku, ešte sln­ko neh­ria­lo tak ako vte­dy. Ako kaž­dé ráno som musel toho leni­vé­ho nixa budiť. Jeho veľ­ká lás­ka k alko­ho­lu ho priam umá­ra­la tak, ako mňa to sln­ko. Náš hos­ti­teľ Ledo nás ako vždy pohos­til a koneč­ne sa doko­pal k tomu, aby nás pre­vie­dol po oko­lí. Takmer všet­ko, čo potre­bu­je­me, sa dá v Molnaku nájsť, len krč­ma sa nachá­dza vo ved­ľaj­šej dedi­ne.

Ústup tem­ných síl z Molnaku

Odkedy som bol v Molnaku, ešte sln­ko neh­ria­lo tak ako vte­dy. Ako kaž­dé ráno som musel toho leni­vé­ho nixa budiť. Jeho veľ­ká lás­ka k alko­ho­lu ho priam umá­ra­la tak, ako mňa to sln­ko. Náš hos­ti­teľ Ledo nás ako vždy pohos­til a koneč­ne sa doko­pal k tomu, aby nás pre­vie­dol po oko­lí. Takmer všet­ko, čo potre­bu­je­me, sa dá v Molnaku nájsť, len krč­ma sa nachá­dza vo ved­ľaj­šej dedi­ne.
Počul som, že sa tu naoko­lo potu­lu­je zopár moc­ných upí­rov, čo lov­ca tých­to beš­tií vždy veľ­mi láka, aj keď nix Mojo mal tro­chu roz­diel­ne plá­ny: pre­vziať kon­tro­lu nad dedi­nou. Chvalabohu ma do toho nezap­lie­tol.
Nastáva večer, ja ako vždy sa vytrá­cam z dedi­ny do lesov a idem na lov. Ale nie upí­rov, ako by sa od lov­ca upí­rov oča­ká­va­lo. Tá chuť, tá kon­zis­ten­cia, tá tep­lo­ta… Ach, ľud­ská krv, ako ja ju len milu­jem. Už tomu bude desať rokov, čo sa ňou kŕmim. Musím pohľa­dať miest­nych upí­rov a dohod­núť sa s nimi. Ostražitosť ľudí pohy­bu­jú­cich sa mimo dedi­ny ma pri­vá­dza do zúfals­tva, no napo­kon sa vplý­žim až do dedi­ny neďa­le­ko ohnis­ka, kde ma zra­zu oslo­ví mla­dá sleč­na. Predstavila sa mi ako lady Veronika. A kto by to pove­dal? Prastarý upír sto­jí pre­do mnou. Dozvedám sa, že miest­ny semit­ský obchod­ník, pre­zý­va­ný aj Žid, sa tiež stal upí­rom. Na moju nalie­ha­vú pros­bu o veče­ru lady rea­gu­je vľúd­ne a čosko­ro mi odve­die do lesa dedin­ča­na. Kým som si napĺňal žalú­dok, oko­lo sa pre­hna­lo nespo­čet­né množ­stvo ľudí. Započul som roz­prá­vať sa miest­ne­ho ková­ča, kto­rý o sebe tvr­dil, že je polo­boh, alchy­mis­tu a Leda o okult­ných témach, čo mi dáva dôvod byť na pozo­re.

Nasledujúci deň pri­chá­dza a nech­cem nechá­vať nič na náho­du. Ledo musí zomrieť. Presvedčím sta­ros­tu aj veli­te­ľa rytie­rov, kto­rí sa opev­ni­li na západ od dedi­ny, že Ledo je upír a že je nevy­hnut­né ho zni­čiť, kým sln­ko kles­ne za obzor. Za to mám sľú­be­ný jeho prí­by­tok, avšak prí­liš­ná opatr­nosť a neroz­hod­nosť sta­ros­tu spô­so­bu­je prob­lé­my a Ledo nako­niec pre­ží­va.

Mojo pokra­ču­je v roz­ši­ro­va­ní kon­tak­tov. Dnes sa majú k jeho spo­jen­com dre­vo­ru­ba­čom pri­dať miest­ni žold­nie­ri chrá­nia­ci dedi­nu. Niežeby som neve­ril jeho inštink­tu, ale títo ľudia a trpas­lík sa mi von­kon­com nepá­či­li, odke­dy som ich spoz­nal. Ja som rad­šej šiel po svo­jom. U obchod­ní­ka som kúpil jeden magic­ký amu­let, kováč mi sľú­bil, že mi oča­ru­je meč. Ten však naj­skôr chcel suro­vi­ny, kto­ré som mal zohnať od vod­nej víly. Vracajúc sa späť poču­jem ohrom­ný hluk. Stáli tam rytie­ri, dre­vo­ru­ba­či, žold­nie­ri, prak­tic­ky kaž­dý oby­va­teľ dedi­ny, kri­ča­li po sebe a mie­ri­li na seba zbra­ňa­mi. Neskôr zis­ťu­jem zau­jí­ma­vú novi­nu. Vlkolaci, kto­rých sme sa chce­li zba­viť, sú zra­zu obja­ve­ní. Menej ma teší fakt, že sú to Mojovi veľ­kí pria­te­lia dre­vo­ru­ba­či a on sa ich ešte aj zastá­val. Od tej chví­le si držím urči­tý odstup už aj od neho, pred­sa len ho teraz podoz­rie­va­jú zo všet­ké­ho mož­né­ho. A čo ma zasko­či­lo, bola Mojova pochy­ba, či náho­dou ja nie som upír. Ako ho to len moh­lo napad­núť? Ja a „upír“?
Teda vrá­til som sa do dedi­ny, kde sa stre­tá­vam so žold­nier­mi. Rozprávame sa o vlko­la­koch, obchod­ní­ko­vi, keď prí­de aj na tému vam­pi­riz­mu. Vysvetľujem im, ako upí­rov loviť, keď zra­zu sa ma jeden z tých ľudí pýta, či si ma môže obzrieť v zrka­diel­ku. Prečo nie? Veď ma v ňom nevid­no iba v noci… A pred­sa som pomo­cou jeho magic­ké­ho zrka­diel­ka obja­ve­ný. Prvé, čo ma napa­dá v tej situ­ácii, je útek. Tak rých­lo bežím a bežím, až mi nako­niec pomoh­la moc amu­le­tu od obchod­ní­ka, kto­rý mi pomo­hol ukryť sa v tie­ňoch.
Večer, už ako upír, sa vra­ciam do dedi­ny, kde mi lady opäť pomá­ha nakŕ­miť sa. Následne ma úna­va z ute­ka­nia pre­má­ha a rad­šej idem odpo­čí­vať.

Zobudil som sa do daž­di­vé­ho rána. Napokon sa tak­mer celá dedi­na dočas­ne pre­síd­li­la do krč­my vo ved­ľaj­šej dedi­ne. Hudba hra­la a krč­már­ka nestí­ha­la nosiť pohá­re. Keď sa poča­sie umúd­ri­lo, sln­ko už vise­lo níz­ko a ja som led­va zasti­hol ková­ča ešte v ľud­skej podo­be. Konečne oča­ro­val môj meč a s výsled­kom som viac ako len spo­koj­ný, tvrdo­s­ťou čepe­le sa mu nemo­hol rov­nať žiad­ny meč širo­ko-ďale­ko. Napokon sa vra­ciam domov pri­pra­viť sa na osla­vu a takú men­šiu hos­ti­nu. Už je tomu pres­ne desať rokov, čo ľuďom, s kto­rý­mi sa stre­tám, pijem krv.

Mojo síce s rešpek­tom, ale nebo­jác­ne ku mne pri­stu­pu­je a žia­da ma o pomoc. Chce sa pomstiť žold­nie­rom za smrť svo­jich pria­te­ľov. Keď ho odmie­tam, vybe­rá sa za veli­te­ľom rytie­rov. Po oko­li­tých lesoch kolo­va­li kle­be­ty, že je vlko­la­kom, a ten hlú­puč­ký tvor sa chcel prav­de­po­dob­ne naka­ziť lykan­tro­pi­ou a pobiť vra­hov jeho pria­te­ľov. Cestou k pev­nos­ti som ho opatr­ne nasle­do­val. Tie beš­tie scho­va­né za hrad­ba­mi sa ma snáď báli, desať minút nikto nevy­šiel von. Až napo­kon vypo­cho­do­va­li rov­no tra­ja. Jeden s veľ­kým mečom, ďal­ší nie­sol aj štít a ten tre­tí… Úplne na mol, ozb­ro­je­ný len rohom, z kto­ré­ho asi pred­tým pil.
Odvážne ma zača­li zatlá­čať, aj keď som veľ­mi dob­re vedel, že čím ďalej od pev­nos­ti sa pobi­je­me, tým mám viac času, kým prí­du posi­ly. Odjakživa som oplý­val veľ­kou obrat­nos­ťou a len s men­ší­mi škra­ban­ca­mi som sa dostal ku krku obe­te. Menšia náka­za a chla­pec poslú­chal ako hodin­ky. Medzičasom pri­šiel na pomoc ďal­ší rytier, teda som toho „môj­ho“ poslal do úto­ku. Jeden z rytie­rov zostal ležať omrá­če­ný na zemi, tak som ho schma­tol a odnie­sol do lesa. Môj obran­ca zatiaľ bojo­val na život a na smrť s kaž­dým, kto by sa pokú­šal ma ísť pre­na­sle­do­vať. Pokojné kŕme­nie vyru­ši­lo celé koman­do rytie­rov. Obeť som musel zane­chať nedo­je­de­nú a skryť sa, čo mi samoz­rej­me ako tvo­ro­vi aktív­ne­mu v noci nero­bi­lo žia­den prob­lém. Rytieri sa teda skla­ma­ní so stra­ta­mi vra­ca­jú do pev­nos­ti a ja som mal pries­tor na vzdia­le­nie sa.
Kráčajúc oko­lo tábo­ra šama­nov sme­rom ku ková­čo­vi ma zasta­vu­je Ledo a jeho kum­pá­ni. Po veľ­mi opatr­nom roz­ho­vo­re z oboch stra­nách sa doha­du­je­me na spo­lu­prá­ci. Dozvedám sa, že pad­lý anjel, kto­ré­ho som pár nocí doza­du, neve­dom­ky o koho ide, napa­dol, môže byť už teraz naozaj pad­lý, pre­to­že nere­a­go­val na tele­pa­tic­ké vola­nie jeho slu­žob­ní­kov. Ten fakt ma nemi­lo prek­va­pil a nastá­va pre nás obdo­bie prob­lé­mov. Rytieri beha­jú po oko­li­tých lesoch s ohrom­ným rámu­som demon­štru­júc svo­ju moc a vyvo­lá­va­júc dojem, že kaž­dý, kto sa im posta­ví do ces­ty, bude nemi­lo­sr­d­ne zabi­tý.
Ako sa roz­prá­va­me, zapo­ču­je nás oko­lo­idú­ci. Všetci sa zhod­li na tom, že pôj­dem ja, ako naj­moc­nej­šia bytosť spo­me­dzi nás. Chvíľu som si s tou oso­bou vymie­ňal vyhráž­ky a podoz­re­nia, až som ho nako­niec napa­dol, neve­diac, že on je sku­toč­ný lovec upí­rov. V ruke držal dre­ve­ný kolík a ako­náh­le som sa k nemu naklo­nil s úmys­lom ho uhryz­núť, napi­chol som sa rov­no tak, že kôl skon­čil pria­mo v mojom srd­ci.

Zrazu vidím ležať svo­je telo na zemi a nemô­žem ho ovlá­dať. Dokaličujú ho. Vidím, ako horí jas­ným pla­me­ňom. Vtom cítim veľ­mi zvlášt­ne ťaha­nie. Pomaly vstu­pu­jem do toh­to pre­klia­te­ho šper­ku. Už nemô­žem vyjsť! Som odsú­de­ný na več­né utr­pe­nie. A ten pre­klia­ty Ledo si ďalej čupí v krí­koch…