Had a netopier (report z Tordhanu od Isilote)

Eulévia. Slnko. Rád. Smrť.
Každý deň jeden pohreb, jedna žena. Mám pocit, že jeden z týchto dní budem tou mŕtvou ja. Nie, že by ma to strašilo. Strach je mi už po tých rokoch trošku cudzí. Žijem zo životov iných. Človek by to mohol nazvať aj upírstvom, ale to pravé upírstvo ma stretne až tu. Do tejto doby som sa živila vysávaním energie z iných pomocou rituálov. Had, ktorý požiera slnko mi v tom pomáhal. V každom kraji niekoľko nevysvetliteľne slabých ľudí. V každom kraji neznáma žena, niekedy pod menom Ysharet, niekde liečiteľka, niekde pisárka, niekde magika.

Eulévia. Slnko. Rád. Smrť.

Každý deň jeden pohreb, jedna žena. Mám pocit, že jeden z týchto dní budem tou mŕtvou ja. Nie, že by ma to strašilo. Strach je mi už po tých rokoch trošku cudzí. Žijem zo životov iných. Človek by to mohol nazvať aj upírstvom, ale to pravé upírstvo ma stretne až tu. Do tejto doby som sa živila vysávaním energie z iných pomocou rituálov. Had, ktorý požiera slnko mi v tom pomáhal. V každom kraji niekoľko nevysvetliteľne slabých ľudí. V každom kraji neznáma žena, niekedy pod menom Ysharet, niekde liečiteľka, niekde pisárka, niekde magika.

Pridala som sa k Urielovi Tradusovi, miestnemu šľachticovi. Pôsobí zhýralo a bezstrarostne ako každý iný šľachtic, ale pod touto škrupinkou sa skrýva niečo nebezpečné a predsa blízke. Pravý upír. Ja som sa stala tým čím som prekliatím a mágiou, viac menej proti svojej vôli. Bola to moja prvá voľba medzi životom a smrťou.

V jeho službách chcem obzrieť kraj a zistiť, či by sme tu mohli s Ysharotom (mojím druhom v kliatbe) prežiť. Podmienky sú však nepriaznivé. Príliš veľká moc Rádu, nebezpečná abatiša a matéria je príliš drahá. Mohla by som si skúsiť omotať baróna okolo prstu pomocou rituálnej mágie, ale po prvej noci už to nepripadá do úvahy – prebúdzam sa s dvomi malými rankami na krku. Tak takto to je. Nikto iný, než Tradus, nepripadá do úvahy. Kúzliť na upíra sa neodvážim.

Pretvárka a klam pomaly musia ustúpiť nutnosti. Som čoraz slabšia, nielen preto, že zo mňa pil, ale aj preto, že môj vnútorný had už nedostal dva dni najesť. Našťastie ľudia ma nepodozrievajú a tak si vezmú a zjedia to, čo na pohľad vyzerá ako malá cestová guľka, ale v skutočnosti to do nich zaseje zárodok hada, pomocou ktorého z nich budem sať silu a živiť hada v sebe – kliatbu v sebe. Nemám na výber, inak by som zomrela.

V druhú noc nás prepadnú lupiči. Vidím len päsť blížiacu sa k mojej tvári a všetko zahalí ešte väčšia tma. Keď sa prebudím, cítim v ústach krv. Nie svoju. Dostávam druhýkrát na výber: život alebo smrť? Viem, čo to znamená. Prijal ma, lebo si myslel, že umieram. City, ktoré som dávno pochovala pod tiažou kliatby sa znovu ukázali na povrch. Ako mladá upírka sa po prvýkrát možno po päťdesiatich rokoch cítim znova ako človek. Kruto príjemné… alebo skôr príjemne kruté? Hovorí ku mne ticho a pokojne. „Nikdy nezabíjame pre krv. Nikdy nezabíjame nevinných. Pamätaj si to dobre.“ Môj svet sa mení každým novým pohľadom do nádhernej tmy noci. Dostala som dar, ktorý som si nezaslúžila. Som teda upírka… čo teraz?

Moja kliatba ma však predsa dostihne. Urobila som rituál – tej istej noci. Nevedela som, že je to pasca. A pasca sklapne ďalšie ráno. Cítim sa podivne zraniteľná. Akoby moja premena zrazu zo mňa strhla hrošiu kožu neciteľnosti, tie roky, keď som sala duše pre silu, zabila nevinnú, oslabila starca aj dieťa, každého, kto nebol dosť poverčivý či opatrný, celé tie roky, ktoré som sa klaňala Hadovi a prinášala mu obete z krvi a mäsa.

Rád je však všadeprítomný. Zradné slnko im vyzradí obe moje postaty – magickú aj upírsku. Ráno ma prídu už len zatknúť. V podstate vedela som, že sa o to pokúsia. Len cítila som sa tak podivne a nechcela som zrazu opustiť toho, kto mi dal nový život. Zostala som v Eulévii ako jahňa, ktoré stojí pokojne pred človekom s nožom.

Výsluch… pravda… lož… bolesť. Nakoniec im poviem všetko. Je tu ešte jedna vec, ktorú musím urobiť, aj keď už musím zomrieť. Musím ho zachrániť. Pokúsim sa presvedčiť ako veľkňaza, tak aj abatišu, nech nám dajú milosť výmenou za naše služby. Viem, že Tradus chce len zlepšiť tento kraj a má na to silu, avšak nie keď zhorí na hranici ako ja. Aj Mira Ceti, jeho azda najvernejšia poddaná musí prežiť. Vie, čo je a napriek tomu ho neodsúdi. Bojí sa, ale láska a vernosť sú silnejšie ako strach a odpor. Keď ona dokázala prekonať všetky svoje obavy, Tradus musí prežiť aj s vedomím Rádu. Moje prosby však dopadajú do hluchých uší. Do očí sa mi tlačia slzy. Prvýkrát za 90 rokov. Hranica čaká.

Viem, že budem kričať. Ale nebudem prosiť o život. Aspoň nie o svoj. Snažím sa ľudí varovať, ale z davu sa ozývajú len urážky a smiech. Krutý smiech. Zverujem svoju dušu Hadovi, svoje sily Ysharotovi a svoje slová Tradusovi.
„Zachráňte Tradusa, kto ste mu verní! Zachráňte aspoň jeho!“ kričím z hranice, kým nevyrastú plamene. Na oplátku počujem len kliatby a smiech.
„Zhor! Upáľte ju! Bosorka!“
Na okamih sa mi pred očami rozostúpi dym a zjaví sa postava v čiernom a s kosou.
Bola si so mnou stále. Teraz idem ja s tebou.

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)