STEREOTYP – Príbeh jednej sudičky

Zlá víla sudička. Och, kto dal mne do vienka tento osud? Iste nejaká zlomyseľná kolegyňa. A vieš vôbec Ty, Čitateľ, aký ten môj osud je? Príbeh v príbehu Stereotypu, jednej rozprávky, ktorej dal Rozprávač netypicky typický koniec. Aspoň pre mňa. Ak chceš tento príbeh spoznať a rozprávať ho svojim deťom, ktoré ho potom budú rozprávať svojím deťom a tak ďalej až kým budú Čitatelia veriť na rozprávky, čítaj ďalej.

Zlá víla sudička. Och, kto dal mne do vienka tento osud? Iste nejaká zlomyseľná kolegyňa. A vieš vôbec Ty, Čitateľ, aký ten môj osud je? Príbeh v príbehu Stereotypu, jednej rozprávky, ktorej dal Rozprávač netypicky typický koniec. Aspoň pre mňa. Ak chceš tento príbeh spoznať a rozprávať ho svojim deťom, ktoré ho potom budú rozprávať svojím deťom a tak ďalej až kým budú Čitatelia veriť na rozprávky, čítaj ďalej.

[príbeh pred príbehom Stereotypu]
Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami, za siedmymi dolami žilo si v pokoji spoločenstvo víl sudičiek. Každý poriadny kráľ, rytier, kupec, ba dokonca i sedliak hen z tej malej chalúpky pod horou, prizval ku kolíske svojho novonarodeného potomka vílu sudičku, aby mu dala do vienka dobré a niekedy i zlé. Ale to málokedy. Tak prišiel Nebojsa k svojej odvahe, úbohý Trápny šľachtic k svojej trápnosti (dotyčná sudička bola spoločensky unavená z krstín Snehulienky, Popolušky, Princeznej Danky. Ony sa museli narodiť naraz!), Kráska k svojmu Zvieraťu a tak ďalej, presne tak, ako to, milý Čitateľ, poznáš zo všetkých slušných rozprávok.

Až raz jeden kráľ (moje podozrenie je, že Hlúpy Jano, ale ani to ho neospravedlňuje!) zabudol pozvať na krstiny svojej jedinej dcéry Ruženky práve moju maličkosť. Veľaváženú vílu sudičku, ktorá bola pri všetkých krstoch kráľovských detí do onej nešťastnej udalosti. Uznaj, ctený Čitateľ, bola to nesmierna pohana; mňa i celej našej osúdnej inštitúcie. Dali sme prútiky dokopy a vymysleli sme, že malú princezničku prekľajem. Priznám sa, nie veľmi sa mi to pozdávalo, veď ten mrňús mi nič neurobil, ale dohoda znela, že kolegyne moju smrteľnú kliatbu pozmenia na spánok na 100 rokov, čo by mohlo byť dostatočnou príučkou pre dotyčného kráľa a výstrahou pre ostatných obyvateľov rozprávkovej ríše. Keby som vedela, ako to celé dopadne, nikdy by som na to nepristúpila. Ale Rozprávač tak chcel, nuž tak aj bolo.

A tak môj stereotyp, Čitateľ, pozostáva z prekliatia Ruženky, čakania 15 rokov kým dospeje a pichne sa do prsta, čakania ďalších sto, kým príde princ a pobozká ju a potom ďalších približne 60, kým si to princ s princeznou dožijú šťastne až do smrti. O čo lepšie sa majú taký Vlk a Červená Čiapočka! Oni svoj príbeh hrajú každý deň, každý deň! A moja práca počas 175 ročného čakania? … Pradenie … to by ešte celkom ušlo, baví ma to a celkom mi to ide … ale navyše je súčasťou môjho stereotypu aj mrzká povaha. To vieš, Čitateľ, po onej nešťastnej udalosti ma už nikto na krstiny nepozval a obyvatelia rozprávkovej ríše sa mi začali vyhýbať. A Rozprávač si povedal, že predsa by sa nevyhýbali dobrej milej starenke. Nuž, a tak som skončila takto…

[príbeh Stereotypu]
Kde bolo tam bolo, za siedmymi horami za siedmymi dolami (teda, záleží na tom, odkiaľ ideš, Čitateľ) bol les, kde sa odohráva náš príbeh. Prechádzajú sa v ňom rozprávkové bytosti. Jedny spokojné, iné hlboko nespokojné so stavom, ktorý v tomto príbehu vládne. I keď, ak k Tebe budem úprimná, vládne v ňom Čierna kráľovná s Černokňažníkom a Čiernymi rytiermi – prisluhovačmi.

A prechádzam sa v ňom aj ja, víla sudička; tá zlá, tá mrzutá a večne napajedená. Mumlem si pod nos. I keď, to sa len tak zdá, v skutočnosti sa rozprávam so svojím najlepším priateľom, ktorým je … uhm, ťažko sa mi to priznáva … ktorým je krásny zelený kameň. Mám ho schovaný v obyčajnom mešci, aby sa o ňom nikto nedozvedel. Iste si hovoríš, že som sa úplne pominula na rozume. Omyl, Čitateľ! Jednoducho ma už nik nechcel počúvať, iba tento polodrahokam. (A možno ani ten nechcel, len to nemohol odmietnuť.) Všetci sa totiž báli, že ich prekľajem. A vôbec neboli ďaleko od pravdy. Preklínala som. Ale veď to bola moja povinnosť! Súčasť môjho Rozprávačom vypovedaného stereotypu! Ako by som ho mohla porušiť?!! Ozaj, ako??! Tak takáto skrz naskrz nestereotypná myšlienka mi napadla toho dňa, ako som sa prechádzala lesom, ktorý bol za siedmymi horami a … proste bol dostatočne ďaleko aby tam nik nepovolaný Rozprávačom nezablúdil (Janko a Marienka boli povolaní, Čitateľ, tak žiadne protesty.).
Najskôr som sa nesmierne preľakla a prekliala som prvú bytosť, ktorá mi prišla pod prútik. Úbohá Popoluška, zničila som jej celú robotu. Veď ja som sa jej potom za to ospravedlnila. A tá dobrá stvora ma ani neudala! Rozprávač chráň jej stereotyp! Alebo skôr zmeň? … Každopádne to muselo byť tým, že Popoluške pomaly ale isto začalo večné upratovanie, mrvenie sa v ryži a šošovici liezť na nervy. A to len kvôli tomu, aby si mohla vziať neschopného princa večne loviaceho vysokú zver a po svadbe sa opäť vrátiť do svojej kutice a zase len upratovať a mrviť sa. A aj tie hlúpe holuby kamsi zmizli. Áno, Popoluška sa hlásila k Novej Dobe.
A to som už i ja bola niekde medzi Novou Dobou a Starým Umením. Čo sa ešte zhoršilo po stretnutí s Arciklamárom, ktorý neklamal. Snažila som sa mu dohovoriť, ale on bol neodbytne úprimný. Možno je to nejaká nákazlivá choroba a Arciklamár v tom bol nevinne. Každopádne, vedená Rozprávač vie akým nutkaním som Arciklamárovi vyklopila všetky svoje tajné túžby. Všetky všecičké. To, že mne sa vlastne už zunovalo byť zlá, i to, že by som si rada otvorila obchodík s látkami a možno neskôr aj oblečením. (niektoré rozprávkové bytosti, Ti, Čitateľ, chodia také neogabané…!). Veď napradeného mám za tú celú večnosť habadej. A takto som pokračovala, až nezostala jediná vec, ktorú by o mne Arciklamár nevedel. Teda, jedna by sa našla. Naozaj nemusí vedieť, že môj dobrý vzťah s Černokňažníkom je niečo viac. Čo, to som sa ani sama neodvažovala zistiť. V jeho spoločnosti som cítila strach, no zároveň i akési rozochvenie. Bola to láska? No ale v mojom veku??? Kolegyne sudičky, vlastne teraz už bývalé kolegyne, by sa iste pohoršovali.

Inak som však bola vzorná zástankyňa a dodržiavateľka Stereotypu. Všetkým som želala zlý a škaredý deň, mračila som sa, preklínala. Nie vždy sa mi to podarilo, ale veď to sa ani nemalo. Úplne postačujúce bolo, keď som vo svojom voľnom čase prinútila Horára objímať strom, Arciklamár musel odskákať niekam preč a Trápneho šľachtica som na chvíľu umlčala a zabránila mu hovoriť jeho trápne vtipy. Chodila som, chodila, jeden by povedal, že ňúram, špicľujem pre Čiernu kráľovnú. Iste ma mnohí podozrievali. Lebo mňa, vážený Čitateľ, rozprávkové bytosti podozrievali zo všeličoho. Napríklad, že som prekliala jedného princa, v našej ríši známeho ako Žabí. Koľká nedôslednosť! Ty iste vieš, že si to ten otrubeľ spôsobil sám. Dobre mu tak, keď bol pyšný! Ale asi mal byť na čo, lebo i v žabej podobe sa mu podarilo presvedčiť minimálne tri princezné, aby ho pobozkali. Tá dnešná mládež … Vôbec nemajú zmysel pre tradičné rozprávky.
Aj tu, hľa, ten Biely rytier. Možno raz, dvakrát zachránil svoju princeznú pred nemilosrdným drakom (dobre, dobre, ten drak nebol až taký nemilosrdný; bol vlastne celkom milý a vo voľnom čase zvykol čítať knihy) a potom si našiel úplne inú. Dajakú zahalenú, málovravnú, ale inak celkom milú. Aj Čiernej kráľovnej som tak povedala, keď sa ma na tieto podivné zvyky pýtala. Vraj to sú už také novinky, že Rozprávky Tisíc a jednej noci. Jeden princ, veľa princezien, budeme si musieť zvyknúť.

Apropo, princezná. Danka bolo jej ctené meno (to bola tá, ktorú mal zožrať drak, vlastne dráčik, vlastne milunká sčítaná zelená jašterička). A ona Ti bola na mňa milá. Najskôr som si myslela, že je to nejaký omyl, potom, že je to jej stereotyp, a potom … potom som kameňu povedala, že toto je iste tá Nová Doba, čo o nej všetci hovoria. A veruže sa mi zapáčila! Ej, a ešte ako! (tá Nová Doba, nie princezná Danka. Kde to len vyrastáš, Čitateľ?!) Ale to až potom ako do mňa Biely mág so svojou učnicou (alebo to bola učnica Černokňažníkova?) húdol, že na tom, keď budem počúvať vnútorné popudy, nie je predsa nič zlé. A tak som ja, rozrušená ako už celú večnosť nie, zaželala vodníkovi pekný deň. Pekný deň! Počul to niekto, aby zlá sudička niečo také želala? Nuž, ale bolo to príjemné, veľmi. Môcť sa usmievať a pomáhať čarovným bytostiam v uskutočňovaní Červenej revolúcie (Tak som si ju nazvala, na počesť bývalej Červenej Čiapočky, ktorá to celé začala.) a napĺňaní ideálov Novej Doby.

Až. Zrazu si ma v tom zmätku, ktorý nastal, vzali Kráska a Zviera bokom. Začali mi vysvetľovať niečo o rovnováhe síl a potrebnosti všetkých bytostí, dobrých aj zlých, pre samotnú existenciu Rozprávkovej ríše. Prvý raz ktosi ocenil to, že som zlá. Musela som uznať, že majú pravdu. A to napriek tomu, že sa ma Biely rytier dotkol svojim mečom, po čom som sa rozrumádzgala ako nejaký sopliak a verejne priznala a vyznala svoju túžbu byť dobrá. Našťastie, verejnosť tvorili v danom okamihu môjho chvíľkového zlyhania len Biely rytier a jeho (druhá) princezná. Tá ma potom, akoby zázrakom, upokojila.

Potom to už šlo veľmi rýchlo. Nejaký rituál s úbožiakom Čiernym rytierom, roztržky medzi bytosťami vyznávajúcimi Stereotyp a Novú Dobu, rebélia proti Čiernej kráľovnej, jej smutné a ustarané pohľady, aké na mňa hádzala, boj Bieleho rytiera s Černokňažníkom. Tu som sa na chvíľu zastavila, či skôr, tu zastalo moje srdce. Ešte chvíľu som tápala, no potom som si priznala pravdu. Aby mohla nastať Nová Doba, musí byť Černokňažník zničený. A to je možné dosiahnuť iba pomocou kameňa, jeho srdca, ktoré si vyrval z hrude a daroval … Áno, pozorný Čitateľ, síce túto udalosť zahaľuje v mojej mysli príkrov hmly, je tu nespochybniteľný fakt, že kameň daroval mne. Chcela som Novú Dobu, bažila som po nej ako možno nikto iný. No v tej chvíli som si uvedomila, že nikdy nebudem schopná zradiť Černokňažníka a odovzdať jeho srdce do rúk Bielemu rytierovi. Jeho srdce patrilo mne a moje zase jemu. (i keď to moje len obrazne) A uvedomila som si aj to, že ctiť Stereotyp je pre mňa viac než zákon. Dobro predsa v každej rozprávke zvíťazí. To, že patrím k strane porazených, predsa neruší moju povinnosť konať tak, aby boli starodávne princípy Sveta rozprávok zachované. Dobro má svoju česť, no má ju i zlo. A tak som sa snažila naznačiť, čo treba spraviť … princeznej Bieleho rytiera, ktorá vraj bola samotnou Bielou kráľovnou, samotnému Bielemu rytierovi, ale ani jeden ma nepočúval. Mali kopu starostí s tým, ako nájsť kameň, poraziť Černokňažníka, Čiernu kráľovnú a zvíťaziť.
Obrátila som sa preto na jedinú bytosť, ktorej som plne dôverovala, Arciklamára. S odhodlaným výrazom som ho poprosila, aby vzal meč a nasledoval ma ďalej do lesa, preč od ostatných; aby prisľúbil, že mi splní akékoľvek prianie. Prisahal na Novú Dobu. Nič netušiac za mnou stúpal do strmého kopca a zaujímal sa, kam a prečo ideme. „Nájsť kameň, Černokňažníkovo srdce.“ Zastali sme. Prekvapene sa rozhliadal, kde len ten kameň môže byť. Vystrela som ruku, ľavú, tú bližšie k srdcu. „Tu.“ Najskôr sa pozrel smerom, akým ukazovala, a potom pochopil. Oči mu zastali na mešteku hompáľajúcom sa na mojom zápästí. Vyslovila som želanie. „Nie!“ „Dal si mi svoje slovo…“ „Nie“ zašeptal. Aby ani jeden z nás nestratil odvahu, pokľakla som. Trvalo to len okamih. Švih mečom a môj príbeh bol na konci. Už viem, čo sa mi snažili vysvetliť Kráska a Zviera, už viem, čo hovorili ustarané oči Čiernej kráľovnej. Máš svoj osud, v mene Rozprávača ho prijmi a naplň.

Keď zistím, ktorá sudička mi toto dala do vienka, nech si ma nepraje!