Paralelné svety II: Alenkine absurdity

Išli sme tma­vou ulič­kou, lebo som roz­bi­la fľaš­tič­ku. Karhavo sa na mňa pozrel. A zra­zu sa jeho výraz zme­nil a jeho oči sa na mňa díva­li ako keby mi z hla­vy vyras­tal namies­to ľavé­ho ucha cho­bot. Ale on sa len díval na moju ľavú ruku, v kto­rej skon­či­la uspá­va­cia šíp­ka…