Semper Fidelis – Denník kadeta Cerebra

Semper Fidelis. Tak som sa tam dostal. Výber spo­me­dzi všet­kých adep­tov bola ta naj­tvr­d­šia skúš­ka, akej sa mi dote­raz dosta­lo. K tomu, ako výber pre­bie­hal sa nemô­žem zdô­ve­riť ani len den­ní­ku, je to tajom­stvo a nech­cel by som si kari­é­ru ska­ziť hneď spo­čiat­ku…

Bližšie neur­če­ný dátum, pia­tok

Semper Fidelis. Tak som sa tam dostal. Výber spo­me­dzi všet­kých adep­tov bola ta naj­tvr­d­šia skúš­ka, akej sa mi dote­raz dosta­lo. K tomu, ako výber pre­bie­hal sa nemô­žem zdô­ve­riť ani len den­ní­ku, je to tajom­stvo a nech­cel by som si kari­é­ru ska­ziť hneď spo­čiat­ku.
Po Veľkom mori sa pla­ví­me už päť dní, kapi­tán pri raňaj­kách potvr­dil, že dora­zí­me pod­ľa plá­nu na ďal­ší deň. Teda za pred­po­kla­du, že sa cez nás nepre­va­lí tá búr­ka, kto­rú údaj­ne vidieť nad dru­hou prí­stu­po­vou ces­tou k Anatolu.
Na lodi sa okrem mňa nachá­dza­jú ešte tra­ja kade­ti, veľa som zatiaľ s nimi veľa nena­roz­prá­val. Jediné, čo o nich viem sú ich mená – Evelin, Fyrgon a Zarpen.

Bližšie neur­če­ný dátum, sobo­ta

Dnes sme dora­zi­li do výcvi­ko­vé­ho tábo­ra. Nasledovalo roz­de­le­nie do ubi­ká­cií (zdie­ľam spo­loč­nú ubi­ká­ciu s desiat­ni­kom Lobotzským, straš­ne neprí­jem­ný a mrzu­tý chlap) a prvý nástup. Na tom sme zis­ti­li, že ešte nie sme kom­plet­ní, dru­há vár­ka kade­tov zatiaľ nedo­ra­zi­la.
Nasledovala pora­do­vá príp­ra­va, kde sme zis­ti­li, že naše zaži­té pred­sta­vy o oslo­vo­va­ní v armá­de sú len mýtom. Pán poru­čík sa tvá­ril veľ­mi nevr­lo potom, ako sme spo­lu s kade­tom Zarpenom na jeho otáz­ky občas odpo­ve­da­li: „Áno, pane“ a „Nie, pane“.
Nasledovalo zade­le­nie k poško­de­ným hrad­bám, kto­ré sme mali dať do funkč­né­ho sta­vu. Dozerať na nás doze­ral kap­rál Finwe, kto­rý tak­tiež orga­ni­zo­val našu čin­nosť.
Počas prá­ce sme poču­li aký­si buchot a vyspe­vo­va­nie, kto­ré sa blí­ži­lo k tábo­ru. Ako sme o nie­čo zis­ti­li, boli to zvyš­ní kade­ti – Vera, Larsen a Hugo. Okamžite boli nahna­ní do prá­ce pomá­hať nám. spo­loč­ný­mi sila­mi sme dokon­či­li prá­ce na hrad­bách veľ­mi rých­lo a nasle­do­val prvý spo­loč­ný nástup.
Počas nástu­pu boli novop­rí­cho­dzí vyhu­bo­va­ní za nesko­rý prí­chod, boli nám skon­tro­lo­va­né ubi­ká­cie, a zis­ti­li sme, že sa sta­ví na inšpek­ciu dokon­ca legen­da­mi opra­de­ný kapi­tán Samurai.
Momentálne máme tro­chu času na odstrá­ne­nie vytknu­tých nedos­tat­kov na ubi­ká­ciách, tak­že som narých­lo naškra­bal tých­to pár riad­kov a idem rých­le upra­tať ubi­ká­ciu, keď­že kapi­tán tu bude kaž­dú chví­ľu.

Bližšie neur­če­ný dátum, nede­ľa

Achjaj, aký tra­pas sa mi poda­ri­lo vče­ra vyro­biť! A pria­mo pred kapi­tá­nom. Zase som neu­dr­žal som svoj jazyk a dodal za odpo­veď „Pane“. Načo mi kapi­tán pove­dal: „Kebyže chcem, aby ste ma oslo­vo­va­li /Pane/, naj­mem si Vás ako major­dó­ma a budem vám hovo­riť Albert!“ To snáď nie je mož­né.
Po nástu­pe a vyhlá­se­nia bojo­vej poho­to­vos­ti nasle­do­va­la ďal­šia kon­tro­la ubi­ká­cií, ten­to­krát kapi­tá­nom. Vzápätí nás kap­rál Finwe zobral mimo tábor na kon­dič­ný beh. Keď po urči­tej dobe zis­til, že naše fyzic­ké schop­nos­ti sa navzá­jom líšia, dosta­li sme s kade­tom Fyrgonom za úlo­hu zobrať slab­ších kade­tov na ruky a niesť ich. Keď si už dosta­toč­ne oddých­li, spus­ti­li sme ich na zem a posled­ný kus do tábo­ra sme zase klu­sa­li.
Následne sme vyfa­so­va­li olov­rant a zača­la teore­tic­ká príp­ra­va – pohyb otvo­re­ným prie­s­trans­tvom v sku­pi­ne. Boli nám vysvet­le­né sig­ná­ly, aké rozo­stu­py dodr­žia­vať a násled­ne sme vyra­zi­li na prak­tic­ký tré­ning na pri­ľah­lé lúky. Potom sme voš­li do lesa, pove­da­li si nie­čo o vytvo­re­ní tábo­ra v nepria­teľ­skom úze­mí a nasle­do­va­la krát­ka skúš­ka našich novo­na­do­bud­nu­tých zruč­nos­tí.
Kapitán s poru­čí­kom zmiz­li v lese a my sme ich po chvíľ­ke, kto­rú sme im dali na náskok, mali nájsť tak, aby sme vytvo­ri­li pri tom čo naj­me­nej hlu­ku. Podarilo sa nám ich nájsť oboch, načo sme zahá­ji­li pre­sun lesom s cie­ľom nájsť vhod­né mies­to na vytvo­re­nie tábo­ra.
Po zhru­ba pol­ho­di­ne, počas kto­rej sme boli pou­če­ný o mera­ní vzdia­le­nos­tí, sa kade­to­vi Larsenovi poda­ri­lo nájsť vhod­nú čis­tin­ku na zalo­že­nie výzved­né­ho tábo­ra. Boli roz­de­le­né úlo­hy medzi kade­tov a zača­li sme pra­co­vať na výstav­be tábo­ra. Kým nás Hugo a Zarpen strá­ži­li, tak Vera vyko­pa­la ohnis­ko­vú die­ru, Fyrgon lat­rí­nu, Larsen začal zostro­jo­vať prí­streš­ky a Evelin a ja sme sa pus­ti­li do čis­te­nia ces­ti­čiek. Po dokon­če­ní pro­vi­zór­ne­ho tábo­ra sme dosta­li roz­kaz ho zru­šiť, sto­py zahla­diť a vrá­tiť sa do výcvi­ko­vé­ho tábo­ra.

Nasledovala veče­ra, neja­ký pre mňa osob­ne dosť nechut­ný stru­ko­vi­no­vý geb­zes, ale zaťal som zuby, zatvo­ril oči a zje­dol ho. Po veče­ri, počas kto­rej sa stih­lo zoše­riť sa, sme zase vyra­zi­li nacvi­čo­vať pohyb v sku­pi­ne v tých­to nových sve­tel­ných pod­mien­kach. Kým sme sa po lúke dosta­li do lesa, bola už úpl­ná tma. V lese sme dosta­li inštruk­táž ohľa­dom tiché­ho pohy­bu, kto­rý sme si hneď nato aj prak­tic­ky vyskú­ša­li. Jeden by neve­ril, že dostať sa cez dvad­sať­päť met­rov úze­mia môže trvať dob­rú pol­ho­di­nu. Keď sme boli poru­čí­kom a kapi­tá­nom zhod­no­te­ní, vyra­zi­li sme rých­lym kro­kom nas­päť do tábo­ra, keď­že usú­di­li, že máme dosť. V ňom sme dosta­li ešte 10 minút na vyčis­te­nie topá­nok a umy­tie sa a bola vyhlá­se­ná večier­ka.
V noci o dru­hej sa tábo­rom ozval pop­lach. Do tábo­ra sa poda­ri­lo dostať akým­si zlo­de­jom a ukrad­núť časť tábo­ro­vých potra­vín. Dostali sme infor­má­cie ohľa­dom sme­ru, kto­rým sa zlo­de­ji vybra­li, všet­ci sied­mi kade­ti sme sa rých­lo zamas­ko­va­li a po krát­kej pora­de sme vyra­zi­li. V lese, po asi hodi­ne od vyra­ze­nia z tábo­ra, sme sa roz­de­li­li na tri sku­pi­ny, aby sme zlo­de­jov rých­lej­šie našli. Skupinu I tvo­ri­la Vera, Hugo a Larsen, dru­hú sku­pi­nu Fyrgon a Zarpen a v tre­tej bola Evelin a ja.
Nasledoval tichý pohyb v lese, pri kto­rom sme náhod­ne naďa­bo­va­li na zvyš­né dve jed­not­ky, no po zlo­de­joch ako­by sa zem zľah­la. O pia­tej ráno sme s Evelin usú­di­li, že počas úpl­né­ho svet­la by sa nám pri našich schop­nos­tiach prav­de­po­dob­ne už nepo­da­ri­lo nepo­zo­ro­va­ne sa dostať k tým zlo­de­jom, aj keby že ich náj­de­me a tak sme sa roz­hod­li odo­brať sa k stre­tá­va­cie­mu mies­tu, kde sme chce­li počkať na zvyš­ných kade­tov. Keďže Evelin vyze­ra­la, že sa na nohách drží už len silou vôle, poslal som ju do tábo­ra, aby zis­ti­la, či tam náho­dou nie­kto z ostat­ných kade­tov nie je a v prí­pa­de že nie, nech si ľah­ne a tro­chu si pospí. Ja som ostal čakať na zvy­šok, ak by náho­dou ešte boli v lese, aby potom neča­ka­li oni na nás, kým by sme my boli v tábo­re. Po asi štvrť hodi­ne dora­zi­li ostat­ní kade­ti, pri­čom sa im poda­ri­lo zís­kať späť záso­by potra­vín.

Nasledoval pre­sun do tábo­ra, odo­vzda­nie potra­vy desiat­ni­ko­vi Lobotzskému a odmas­ko­va­nie sa. Keďže medzi­tým čas posko­čil už na štvrť po šies­tej, boli sme poru­čí­kom Azuom nahna­ní na ubi­ká­cie, že sme odvied­li dob­rý výkon a vďa­ka tomu sa nám budí­ček posu­nie z plá­no­va­nej pol sied­mej na devia­tu hodi­nu. Kadeti sa roz­iš­li na ubi­ká­cie a zaľah­li.
O štvrť pred ôsmou začal tábo­rom pobe­ho­vať desiat­nik Lobotzsky a budiť všet­kých kade­tov. Nasledoval ran­ný nástup a už sme s kap­rá­lom vybie­ha­li z tábo­ra na roz­cvič­ku. Nasledoval klus, dopre­vá­dza­ný rých­ly­mi zaľa­hnu­tia­mi a kli­ka­mi. Po návra­te nasle­do­val nástup, kde sme ešte raz boli pochvá­le­ný za náj­de­nie zlo­de­jov a pri­ne­se­nie potra­vín nas­päť. Po raňaj­kách, kto­ré mi osob­ne pod­stat­ne viac chu­ti­li (ovse­ná kaša), sme dosta­li roz­chod a tak som sa roz­ho­dol napí­sať ten­to zápis.

Práve sa ozval pop­lach…

Autor: cerebro