Brazavazská legenda – Príbeh Ernesta Madleja

Zobudil som sa v noci a dozve­del som sa hroz­né sprá­vy. Marína a Igor boli mŕt­vy. A k tomu všet­ké­mu sa celá dedi­na chys­ta­la nie­kam za vojak­mi. Asi ich žia­dať o pomoc…

Zobudil som sa v noci a dozve­del som sa hroz­né sprá­vy. Marína a Igor boli mŕt­vy. A k tomu všet­ké­mu sa celá dedi­na chys­ta­la nie­kam za vojak­mi. Asi ich žia­dať o pomoc. Ja som voja­kom neve­ril, po tom čo ma pred dvo­ma rok­mi zra­ni­li lúpež­ní voja­ci, mesiac som krí­val. A ešte som sa musel najesť. Tak išli bezo mňa. Všetci vede­li, že sa ničo­ho nebo­jím. Ostal som teda v osa­de. Lampáš som nemal a jedi­né svet­lo tvo­ril oheň. Ale ten rých­lo doha­sí­nal a dre­vo bolo mok­ré. Fúkal som, pri­kla­dal na oheň a stá­le neho­rel. Viem, že to, čo zabí­ja­lo sa bojí ohňa. Sekeru som mal stá­le pri ruke. Hľadel som do tma­vé­ho lesa a počú­val, či sa tam nie­čo neh­ne. Či odtiaľ nie­čo nevy­beh­ne. Oheň sa už načis­to vytrá­cal a za mnou osta­lo iba dymia­ce dre­vo. Prehovoril som: „Bohovia, ak mám teraz zomrieť, staň sa tak, ale ak mám žiť, ak mám naozaj žiť, sľu­bu­jem že budem chrá­niť svo­ju ses­tru a celú moju rodi­nu. Bohovia vet­ra, fúk­ni­te do pah­re­by. A Bohovia ohňa, požeh­naj­te toto ohnis­ko.“ Ohnisko vzpla­nu­lo pla­me­ňom. Bohovia mi dali zna­me­nie.

Na dru­hý deň ráno po dorú­ba­ní dre­va k nám priš­li kauk­lia­ri. Hrali na hudob­né nástro­je, zabá­va­li a jeden mla­dý vyha­dzo­val fareb­né nie­čo do vzdu­chu. Volal sa Andrzej, ako som neskôr zis­til. Nabral si mis­ku jed­la a za to uká­zal, čo s tým vie. A teda vedel dob­ré kús­ky. Potom ako odiš­li, priš­li za mnou žre­ci, že idú vzdať Bohom obe­tu. Tak som teda šiel s nimi a zobral som ovos s mlie­kom na obe­tu. Doviedli ma k obrad­né­mu mies­tu, kde som to polo­žil. Povedal som pár slov a potom som vyroz­prá­val prí­beh čo som zažil minu­lú noc. Všetci sme dúfa­li, že si tým­to Bohov naklo­ní­me.

Nasledoval bež­ný dedin­ský život, kto­rý však pre­ru­šil výkrik z lesa. Melanor pri­beh­la celá vyde­se­ná a vra­ve­la nie­čo o tele. Bežali sme sa tam pozrieť. Danila leža­la v trá­ve, bez živo­ta a bez zra­ne­nia. Starosta Bogdan mi dal úlo­hu. Mal som stáť tam ako bež­ne, keď rúbem dre­vo, a ak nie­kto bude bežať oko­lo, mal som ho chy­tiť. Sledoval som, čo sa bude diať. Bogdan chcel, aby sa Melanor dot­kla neja­kej soš­ky a ona chce­la utiecť. Neušla však ďale­ko a Bogdan ju chy­til. Potom žrec od novej vie­ry, ako ho vola­la Krysa, k nej pri­stú­pil a robil neja­ké obra­dy, kto­rým som nero­zu­mel. Ona sa brá­ni­la, hrýz­la. Mala veľ­kú silu a odhod­la­nie utiecť. S hrô­zou som sa na ňu poze­ral a neve­ril som vlast­ným očiam. Napokon bol ten vysla­nec novej vie­ry bez­rad­ný. Omráčili ju a pri­via­za­li o strom. Mira, jed­na z mla­dých žre­cov sta­rej vie­ry nava­ri­la nápoj, po kto­rom mala Melanor zaspať. Strážili sme ju neja­kú dobu, ale poda­ri­lo sa jej ujsť, keď pri nej bol jedi­ný stráž­ca. Zabila ho a už som ju len videl ako beží k poto­ku a ďalej do lesa. Bogdan nás všet­kých zvo­lal a pove­dal nám, čo je to za prí­še­ru. Je to Wendigo. Za svet­la vyze­rá úpl­ne oby­čaj­ne, ako jed­na z nás, ale v tme a tie­ni stro­mov sa doká­že pre­me­niť na prí­še­ru s pazúr­mi a doká­že ju zni­čiť jedi­ne sil­ný pla­meň. A to bola naj­väč­šia úlo­ha akú som ako dre­vo­ru­bač dostal. Urobiť vat­ru na spá­le­nie prí­še­ry.

Všetci boja­schop­ní muži sa vyda­li vysto­po­vať Wendiga a ja som ostal v dedi­ne rúbať dre­vo na vat­ru. So mnou tam osta­li aj ženy a devy a vojak bez zbra­ne. Bogdan vedel, že na nich dám pozor. Netrvalo dlho a pri­šiel vojak, zboj­ník. Mal veľ­ký štít a meč. Sekeru som dal voja­ko­vi bez zbra­ne, veď on bol cvi­če­ný na boj, nie ja. Ale išiel som na zboj­ní­ka podob­rom. Dal som mu jed­lo a on nás mal nechať na poko­ji. Tak sa aj sta­lo, aspoň som si mys­lel. Vojak mi vrá­til seke­ru a pove­dal čo vidí. Na cin­to­rí­ne bola obchod­níč­ka Mirica a lúpež­ný vojak ju vzal zo sebou. On tam len tak sto­jí a nič nero­bí, veď tu bol na našu ochra­nu, ale nebo­lo času sa zlos­tiť. Vzal som fľa­šu dob­ré­ho nápo­ja. Toho na uspa­nie Wendiga a bežal som to vyme­niť za Miricu. Ach, keby ma ten nanič­hod­ník počú­vol a obcho­do­val, mohol dnes ešte žiť. Keď naň­ho slo­vá nesta­či­li, priš­la rada na seke­ru. Nečakal, že tak rých­lo k nemu pri­beh­nem. Spomienka na to, čo voja­ci robi­li pred dvo­ma rok­mi v Brazavase ma posil­ni­la a zaťal som mu seke­ru do chrb­ta. On sa sti­hol oto­čiť a sekol ma do boku. Ostali sme ležať. Keď si Mirica uve­do­mi­la, že už nemu­sí bežať, zavo­la­la pomoc a vojak ma donie­sol do osa­dy, kde mi fel­čiar vyčis­til a obvia­zal ranu a násled­ne aj žre­ci uro­bi­li čo vede­li. Mirine bylin­ky a Hromoslavov bylin­ný odvar ma po pár hodi­nách posta­vi­li na nohy. Mal som pred­sa prá­cu s dre­vom. Celý čas čo som zra­ne­ný ležal, sa o mňa sta­ra­la obchod­níč­ka Mirica. Rana bole­la, ale koneč­ne som si mohol oddých­nuť a tiež sa najesť, nech nabe­riem sily.

Dopočuli sme sa, že kauk­lia­ri ako jedi­ní osta­li naži­ve po neja­kom vojen­skom stre­te a teraz mie­ria na nás. Bogdan zobral boja­schop­ných mužov a mňa so žena­mi poslal do lesa sa skryť. Bogdanová dcé­ra Dalia a Zuza sa chce­li ísť na nie­čo pozrieť a ja som ich mal spre­vá­dzať, aby nešli samé. Zuza odiš­la a potom nasta­la tma. Keď som sa pre­bral, môj pohľad spo­či­nul na Daliu. Jej zoha­ve­né telo leža­lo kúsok odo mňa. Nemala ruky, nohy ba ani srd­ce. Všade kopu krvi. Bežal som do osa­dy po pomoc. Pri spo­mien­ke na jej dotr­ha­né telo sa mi obrá­til žalú­dok. A čo Kaša, bola to jej jedi­ná kama­rát­ka, po tom čo stra­ti­la strý­ka. Ale už ani ja som nemo­hol ďalej. Už som nevlá­dal. Veľa zná­mych, suse­dov zahy­nu­lo. Doniesli sme jej telo na cin­to­rín a zača­li kopať hrob. Kopala aj Krysa, jej dob­rá kama­rát­ka. A do toho priš­li voja­ci z ďale­kej kra­ji­ny. Na našich tvá­rach bolo poznať, že v tej­to kra­ji­ne vlád­ne smrť. Bogdan ich pri­ví­tal, a my sme ďalej kopa­li. Keďže Dalia uzná­va­la obe vie­ry a som pre­sved­če­ný, že chce­la mať odchod z toh­to sve­ta obo­ma spô­sob­mi, tak sme do vyko­pa­né­ho hro­bu nano­si­li dre­vo. Umyl som jej tvár od krvi a bola zaba­le­ná v pláš­ti. Vojaci sa utí­ši­li a kauk­liar začal hrať smut­nú pie­seň. Prehovoril jej otec, Hromoslav a žrec novej vie­ry. Povedali posled­né slo­vá. Aj Hromoslav sa zohol pre kúsok zeme, aby ju hodil do hro­bu, tak ako to robie­va­jú novo­ver­ci. Doniesol som oheň a zapá­lil dre­vo. Žrec zno­vu začal hrať poma­lé pies­ne. Odišiel som za prá­cou, lebo tá mi vyhá­ňa zlé myš­lien­ky z hla­vy.

Po chví­li za mnou pri­šiel mla­dý muž spre­vá­dza­ný kama­rát­mi. Volal sa Emil. Požiadal ma o ruku mojej ses­try Lucie. Ja som si spo­me­nul, ako mi Krysa ráno vra­ve­la, nech nie som taký tvr­dý na nápad­ní­kov mojej ses­try, že už má dosť rokov a pat­ri­lo by sa, aby sa vyda­la. Tak som teda súhla­sil, že ešte sa uká­že či je hoden. Na začia­tok som ho zapria­hol do prá­ce, nech mi s dre­vom pomô­že. Potom ale dostal úlo­hu ove­ľa ťaž­šiu. Moju ses­tru si bude môcť zobrať, až bude kliat­ba zru­še­ná. Onedlho som ho videl ako hrá a spie­va Lucii neja­kú pek­nú pie­seň. Dodalo mi to nádej ísť ďalej. Vydať svo­ju ses­tru a potom sa uvi­dí.

Luciu som vídal roz­prá­vať sa s Dravou, mys­lel som, že sa s Emilom popo­náh­ľa­li a potre­bu­je jej pomoc. Veď Drava pomá­ha­la ženám v naj­väč­ších boles­tiach. Ale ses­trič­ka ma ubez­pe­či­la, že to tak nie je. Lucia pred veče­rom tiež odiš­la s Dravou. Keď už boli príp­ra­vy cel­kom hoto­vé, začal som sa zau­jí­mať kde je Lucia. Celú osa­du som pre­šiel s lam­pá­šom, kaž­dé­ho som sa pýtal, no nikto ju nevi­del. Chcel som ju ísť hľa­dať do lesa a na hrad, ale ostat­ní ma odho­vá­ra­li, že mňa bude tre­ba keď pri­ve­dú Wendiga. Nervózne som cho­dil po osa­de, hore dolu. Až pri­šiel nie­kto, že našli Luciu. Pribehol som tam, no bola už mŕt­va. Mala pre­re­za­né hrd­lo nožom. Zúfalo som zakri­čal do oblo­hy. Odniesli sme ju do prí­byt­ku a kľa­čal som pri nej. Ležala bez pohnu­tia. Prišiel Bogdan, a uis­til ma, že to uro­bi­la dob­ro­voľ­ne. Podal mi ten­to zvi­tok.

Obeta posled­ná – obe­ta naj­vyš­šia

Keď boho­via svo­ju tvár od teba odvrá­tia

Čas posled­nej obe­ty nadi­šiel

Len jed­no ich k tebe navrá­ti

Obeta člo­ve­ka je darom naj­väč­ším

Bytosť ľud­skú k oltá­ru pri­ve­dieš

A von­né byli­ny zapá­liš

Keď dym z nich vyso­ko stú­pať bude

To naj­cen­nej­šie daro­vať im smieš

Svoj nôž krvou obe­ti skro­píš

A s vínom zmie­šaš

Potom ohni to všet­ko odo­vzdáš

A pla­me­ne tvo­ju pros­bu k nebu vyne­sú

Krv pre­lia­ta bohov uzmie­ri

Ak príj­mu ju, tvo­ja duša čis­tá bude

Kto čin tvoj by odsú­diť chcel

Sám hne­vu bož­ské­mu sa vydá

Kruh Perúnov tak mier nasto­lí

A posvät­né háje zele­nať sa budú

Na več­nú pamäť obe­ty

Potoky les­né v tie­ni lesa spie­va­jú

Na päť­de­siat jar mier nad kra­jom zavlád­ne

A čier­na smrť už po vás ruku nevz­tiah­ne

Umyl som jej tvár a krk a keď všet­ci odiš­li pove­dal som jej posled­né slo­vá.

Stratil som nádej, ale vzá­pä­tí som si uve­do­mil, že keď teraz pre­sta­nem, tak potu­pím jej pamiat­ku, ak sa vzdám, tak zomre­la zby­toč­ne. A v tom sa z ďale­ka ozva­lo: „Už ju majú!“ Pribehol som k ohnis­ku, otrel som si slzy a začal roz­dú­cha­vať. Kaukliar sa pri­dal tiež a dúcha­li sme strie­da­vo. O chví­ľu už pla­meň pre­sa­ho­val naj­vyš­šie­ho z nás. Žreci udr­žo­va­li čaro­vný kruh oko­lo Wendiga a hodi­li ju do ohňa a s ňou aj Zuzu, jej pomoc­níč­ku. Na to Bogoslav, syn Hromoslava, zabil svoj­ho otca a už som len videl ako dýka v Mirinej ruke vchá­dza do srd­ca otcov­ra­ha. Luciu a Hromoslava sme spá­li­li na jed­nej hra­ni­ci. A Bogoslava pocho­va­li pod­ľa svo­jich tra­dí­cií.

Pred päť­de­sia­ti­mi rok­mi kliat­ba v podo­be moru zabi­la dve tre­ti­ny dedi­ny. Teraz nás osta­lo tiež len tak málo. A o päť­de­siat jarí… o päť­de­siat jarí sa to vrá­ti zas a naše deti budú čeliť kliat­be, tak ako my teraz. Tento prí­beh roz­prá­vaj­te svo­jím deťom, a deťom svo­jich detí, aby boli pri­pra­ve­ní na naj­väč­šiu skúš­ku svoj­ho živo­ta.