Brazavazská legenda – Príbeh Lucie Madlejovej

„Ernest… keby sa mi niečo stalo… teraz, keď beštia ešte nie je chytená… Chcem, aby si ma pochoval podľa starých zvykov. So žrecmi… a s celou rodinou, ak to bude možné….“

„Ernest… keby sa mi niečo stalo… teraz, keď beštia ešte nie je chytená… Chcem, aby si ma pochoval podľa starých zvykov. So žrecmi… a s celou rodinou, ak to bude možné….“

  Dedina Brazavas nikdy nebola veľmi šťastná. Ale kvôli tým okamihom silného šťastia raz za čas to aj tak mohol byť raj na zemi. Kliatba si vždy žiada svoje obete. Pred 50-timi rokmi mor zabil dve tretiny obyvateľov, ale šťastie sa znova vrátilo - na čas. Schýlilo sa však opäť k večeru a temnej noci a ľudia začali znova umierať.

  Nevedeli sme prečo, ale ak to prežili naši predkovia, aj my musíme. S pomocou žrecov, ako som od začiatku verila. Ľudia boli nachádzaní bez zranení, jeden či viacerí a nikto nevedel, kto alebo čo to môže byť. Strach a nevraživosť sa začali pomaly šíriť dedinou, mnoho ľudí sa pokúsilo utiecť alebo zmizlo, niektorí chceli zistiť, čo to je, no nikto neprišiel na to veľké tajomstvo. Až do týchto dní.

  V jeden večer nás zvolali žreci, aby sme urobili veľký obrad a poprosili bohov o pomoc. Všetci ľudia starej viery a niektorí novej vyslovili svoje priania a tak aj ja. Povedala som: „Prajem si, aby sa mojej rodine a mojej dedine už nič zlé nestalo.“ Ani ma nenapadlo hovoriť o sebe samotnej, a teraz mi to na okamih preblesklo hlavou. Moje prianie sa splní, moja rodina bude v poriadku.

  Dozvedela som sa aj, že Leško, ktorý býval mojím milým sa vracia cez dedinu a tento kraj do Poľska aj so svojím vojskom. Po tom, ako sme o ňom všetci počuli rôzne chýry, hrdinské činy, zranenia, už som ani nedúfala, že by som ho kedy mohla vidieť znova, ale ak by prišiel aj s vojakmi, mohla by to byť šanca nás zachrániť od kliatby. Spomenula som si tiež na jeho snúbenku - ženu po mne, ktorá záhadne zahynula len pár dní pred ich svadbou. Niektorí ma z jej smrti obviňovali, no on ma obránil. „Nie, nechajte ju, to nie ona, ale Satan, Diabolský duch z hlbín pekelných ju zabil,“ povedal a ľudia mi postupne dali pokoj a zabudli.

  Skutočne bol to on, Leško a dosť sa zmenil. Z jeho oka vyprchala ľútosť a neha a nahradila ju krutosť a neúprosná sila, ktorá ho ženie vpred za svojím cieľom. Ernest za vojakmi nešiel, dobre sa pamätal na tých, čo mu zranili nohu pred dvomi rokmi a nikto okrem mňa Leška už nespoznal. Ale nepoprel, že kedysi žil v Brazavase, súhlasil aj s tým, že nám pomôže a poskytne svojich mužov na ochranu. Nech mu bohovia doprajú odpočinok vedľa jeho milej v posvätnom háji za okrajom smrti. Nikto z nás nevedel, že zahynie tak skoro po svojom príchode a bez pomsty.

  V tú noc, keď prišiel, zahynuli ďalší dvaja ľudia z našej dediny. Boli zamilovaní, Igor a Marína, a zomreli v temnom lese, každý sám a bez jediného svedka. Môj bratranec Vilgardas bol prvým, kto Marínu objavil a niektorí povedali, že ju mohol aj zabiť zo žiarlivosti, ale ja by som tomu nikdy neuverila a bila by som sa za neho do posledného dychu, veď je to ešte dieťa. Keďže však ani Igor ani Marína nemali na sebe jediný znak násilia, všetci uznali, že to musela byť kliatba.

  Strážili nás dvaja vojaci a potme prišli k osade aj dvaja ďalší muži, ktorí o sebe tvrdili niekedy, že sú z iného vojska, inokedy, že sú žoldnieri. Vraj to boli lúpežníci, no boli milí a nič nám vtedy neurobili a neviem, či vôbec niekedy potom, a tak som s nimi zapriadla reč. Mám predsa už dávno roky na vydávanie a nikto nevie, kedy by sa mohol naskytnúť ženích. Ale aj keď by jeden z nich možno mal záujem o moju kuchyňu a šitie, málo záujmu by už mal o obrábanie pôdy a záväzok do smrti. Ale hovor mi aspoň na chvíľu dovolil zabudnúť na hrozné udalosti. Spať sme išli neskoro a v strachu, koľko z nás sa aj zobudí.

  Na ďalší deň už som videla, že ako žreci, tak aj vojaci pátrajú usilovne po príčine našej kliatby. Starosta sa snažil zo všetkých síl vyriešiť záhadu, kým nezomrú ďalší ľudia, povedala som mu teda o smrti Leškovej snúbenice a dostala som ešte za úlohu zistiť, ako zomrela. Udalosti sa rozbehli, keď som zistila, že žene bolo vytrhnuté srdce z tela. Nové vedomosti o kliatbe sa vyjasňovali. Beštia je vendigo - tvor, ktorý zabíja ľudí, najmä tých, ktorí sú zaľúbení a zabíja ich v tme - v noci či v temnom tieni lesa - bez rán alebo vytrhnutím srdca. Treba ho chytiť a musíme ho spáliť na veľkej hranici.

  Žreci nám však povedali aj toto: zlo môže byť aj medzi nami. A taká bola aj pravda. Melanor, dievča z dediny išla s Danilou do lesa a vrátila sa sama. Len vďaka všímavosti Luely to nezostalo premlčané, tá si všimla, že Danila chýba a začala sa po nej zháňať. Tak začalo vyslýchanie Melanor. Starosta na nej vyskúšal akúsi striebornú sošku, vraj posvätnú pre novú vieru a jej dotyk Melanor spáli, aj keď už nikoho iného z nás. Bohovia dobrí, ona bola tou beštiou alebo ňou bola aspoň posadnutá.

  Zviazali ju a posadili do prístrešku, ale v tme, ktorá tam panovala sa vytrhla z pút a svojho strážcu zabila. Ďalší hrob. Naša nová osada sa už začala meniť na cintorín. Ernest sa za Melanor rozbehol, ale nedohnal ju, stratila sa mu v tieňoch lesa.

  Upiekli sme Elizou placky a slaninku, kým sme zistili, že po okolí sa potulujú nebezpeční lúpežníci a litovskí vojaci. Zranili aj Ernesta, ale našťastie nie vážne a obchodníčka Mirica aj žrec Hromoslav mu pomohli a tak si aspoň odpočinul od každodennej ťažkej driny pri dreve.

  Potom prišla ďalšia pohroma. Do osady prišli dvaja vojaci a tvrdili, že Leško a jeho kompánia sú zbehovia z armády, musia ich zabiť a zháňali si mužov na boj. Dúfala som, že nikto z našej osady sa k nim nepridá, ale žiaľ bohom sa tak nestalo. Na poslednú chvíľu som sa rozhodla - musím Leška varovať. Nie kvôli dávnej láske, ale kvôli tomu, že oni sú naša nádej na chytenie beštie a nezaslúžia si smrť. Aj keby boli utiekli z vojny, mne by to nevadilo, vojna len berie a zabíja našich mužov.

  Poponáhľala som sa teda do ich tábora cez kroviny a skaly a až na mieste som zistila, že Vilgardas už ich varoval, no nevadilo mi to, chcela som vidieť, čo sa stane a podať o tom správu osade. Veľmi som dúfala, že Leško a jeho muži všetkých porazia, ale bola tu zrada. Kaukliarske ženy ich mali zabaviť, kým by sa im muži priblížili od chrbtov, čo síce nevyšlo, no pomoc kaukliarskych mužov bola tou, ktorá prevážila misky váh a priniesla im smrť. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som ani nestihla kričať od hrôzy. Zrazu som len videla Leška, ako leží na chrbte na zemi, zranený a chroptí a ide k nemu jedna kaukliarka. Zakričala som: „On ešte žije? Nie, nezabíjaj ho!“ No nestihla som jej zabrániť. Zdvihla zo zeme sekeru a zaťala ju Leškovi do krku. Odvrátila som sa od tej hrôzy.

  No to ešte nebolo všetko. Litovskí aj poľskí vojaci boli mŕtvi a víťazní kaukliari natešene chodili po tábore a zbierali si korisť. Jeden z nich začal kričať: „Poďme vybiť aj osadu sedliakov!“ Niektorí súhlasili, iní nie, no zbierali zbrane a tak som nečakala a rozbehla som sa späť k osade, aby som im o tom povedala a aby sa pripravili na prípadný boj. Opanoval ma strach. Čo dokážeme proti tým, ktorí si pobrali meče a štíty a kopije? Alebo teraz všetci pomrieme a kliatba nebude mať žiadne ďalšie vhodné obete? Presídli snáď inam a bude trápiť ďalšie dediny?

  Moje varovanie bolo brané vážne, a tak my ženy sme sa schovali do lesa a muži zostali v osade, aby čelili útoku. Dalia, starostova dcéra sa vybrala do lesa opäť, tak ako to jej otec nemal rád, a ako ju za často hrešil. Išla s inou ženou - Zuzanou a mojím bratom Ernestom. Nevedela som, prečo, ale v skutočnosti sa sama snažila zistiť, kde sa skrýva beštia a ako ju zabiť alebo ako inak proti nej bojovať. Po nejakej dobe sme sa upokojili, keď kaukliari nechodili a vrátili sme sa do dediny. Ja som zatiaľ ušila malé plátené mačiatko, podobné, ako som ráno venovala Anii Kryse, a ktorá ho dala ďalej Dalii, pretože sa jej veľmi páčilo.

  Teplé  popoludnie sa skláňalo k večeru, keď do dediny privliekli jedného z kaukliarov, že sa pokúsil znásilniť Jagodu, dievča z Brazavasu. Nebola by som to do neho nikdy povedala, ale zase prečo by Jagoda klamala? Starosta však rozhodol spravodlivo - keďže to, čo vypovedali svedkovia bolo nejednoznačné - že sa kaukliar nesmie k dievčine približovať a od polnoci nesmú kaukliari do osady a dajú nám pokoj.

  Kliatba sa nakoniec celkom naplnila. Starostova dcéra zomrela v lese. Ernest pribehol do dediny s hrôzou a slzami v očiach a vypovedal, čo sa stalo - išli lesom sami dvaja s Daliou, Zuzana sa od nich už odpojila, aby išla na hrad a prebehla im cez chodník srnka. Bolo to snáď znamenie od bohov, ale žiaľ neotočili sa, ale kráčali ďalej. Vtedy ich čosi napadlo a Ernesta omráčilo, takže to ani nevidel. Dalii to utrhlo obe ruky i obe nohy a vytrhlo jej to srdce z tela. Keď sa to starosta dozvedel, jeho rysy stvrdli a bez slova vyrazil do lesa. Potom zniesli úbohú Daliu dolu do osady v plášti a začali sa prípravy na jej pohreb. Otec stratil svoju jedinú dcéru, jediného potomka. Verím, že svet preňho vtedy zošedol. Od tej chvíle už som ho nevidela sa usmiať. Aj mňa zaplavilo zúfalstvo - teraz, keď sú poľskí vojaci mŕtvi, kto nás ochráni pred kliatbou? Kto chytí beštiu v lese?

  Potom však prišli ďalší vojaci, tentokrát nemeckí. Niektorí vedeli hovoriť našou rečou a iní nie. Mali sme trochu strach, ale starosta povedal, že sa s nimi musíme spoznať a presvedčiť ich, aby nám pomohli, a tak som im išla dať všetkým napiť z našej vody. Ernest sa o mňa musel stále báť, ale našťastie ani jeden z nich nebol príliš drzý a za vodu boli radi, prišli si ju potom aj pýtať do osady a na žiadne dievča ani nesiahli.

  Prišli však aj ďalší, traja noví muži, ktorí nepatrili k vojsku a z ktorých jedného mi začali nahovárať. Veľa toho nenahovorí, ale vraj vie vziať za prácu a chcel by sa ženiť. Emil, môj snúbenec. Najprv sa trochu zdráhal, bolo to predsa len narýchlo, dokonca prezradil aj svoje zajačie úmysly („ja by som asi predsa len utiekol“), ale nakoniec sa rozhodol, že si ma vezme. Hneď sa mi nebo rozjasnilo nad hlavou. Bol to prísľub toho, že naša dedina nevymrie a že život pôjde ďalej aj napriek kliatbe.

  Čoskoro po tom bol pohreb Dalie, ktorá si priala mať obrad ako pohanský tak aj kresťanský a tak jej pochovávanie sa stalo presne tou udalosťou, ktorá nás všetkých zjednotila - staro aj novovercov v jednom žiali. Ania jej spoza pása vzala zakrvavené plátené mačiatko a nahradila ho novým, čistým, so zelenou mašličkou. Drava jej dala k hrobu veniec z brečtanu a kaukliar jej zahral na flaute nad hrobom. Všetci sme jej priali, nech dosiahne niečoho lepšieho, ako je tento svet, nech už kresťanského neba alebo posvätného hája starovercov.

  Žiaľ vystriedala radosť, keď Emil prišiel požiadať môjho brata o moju ruku a neskôr mi aj prišiel zaspievať krásnu zaľúbenú pesničku a navliekol mi zásnubný prsteň. Videla som, že aj do Ernesta to vlialo nové sily, nádej, že nie je všetko stratené a že koniec jedného Brazavasu je začiatkom nového. Kiež by som bola vedela, ako skoro potom môj život skončí, nebola by som si nahovárala Emila a nespôsobila by som mu tak smútok.

  Prišla za mnou Drava od žrecov a spýtala sa ma: „Čo by si bola ochotná obetovať za bezpečie Brazavasu, svojej rodiny a sedliakov?“ Náš rozhovor plynul a mne čoraz viac dochádzalo, že tá obeť, o ktorej hovorí, nebude len tak. Možno zomriem. Bola by som ochotná rituál aj tak podstúpiť? Vedela som, že času nie je nazvyš, beštia si môže každú chvíľu vybrať ďalšiu obeť - a tentokrát aj z mojej rodiny, ktorá doteraz akoby zázrakom ostala nedotknutá. Obetovala by som domov, Brazavas ako miesto, obetovala by som aj všetok majetok, polia, dom... Ale to nebolo dosť. Táto kliatba je príliš silná. Nakoniec prišlo rozhodnutie. Áno, obetujem aj život ak to bude treba, len aby moja rodina a dedina bola v bezpečí.

  Drava mi navrhla aj to, že nás s Emilom oddá skôr, ako sa začne rituál a na chvíľu som sa potešila a súhlasila som, aj bez svedkov, pretože svadba by musela byť tajná, ale keď som to premyslela, uvedomila som si, že nechcem, aby sa v prípade mojej smrti stal Emil vdovcom v svadobnú noc. Nesmela som o tom starostovi ani nikomu inému povedať, aby sa tomu nesnažili zabrániť. Drava mi tiež povedala, že ak si rituál vyžiada môj život, budú žreci v nebezpečenstve, lebo ľudia sa môžu obrátiť proti nim. To som nechcela. Aj keby som sa musela obetovať, chcem, aby bola naša viera stále živá a aby žreci nestratili našu lásku a vernosť. Zaslúžia si ich. Preto som Ernestovi pri studničke povedala: „Ernest... keby sa mi niečo stalo... teraz, keď Beštia ešte nie je chytená... Chcem, aby si ma pochoval podľa starých zvykov. So žrecmi... a s celou rodinou, ak to bude možné....“

  Dúfala som, že ak aj zomriem, obráti sa na žrecov s dôverou s mojím pohrebom a potom už im nebude schopný ublížiť, že bude vedieť, že som to urobila zo svojej vlastnej vôle a že žreci robili čo mohli, aby zahnali kliatbu.

  Kým nastal súmrak, vojaci prehľadávali les a lovili beštiu, no stále márne. Bolo treba ten rituál urobiť. Nikomu som nič nepovedala, dôverovala som žrecom, možno ako nikto v dedine. Po súmraku pre mňa Drava prišla do osady a spolu sme odišli na hrad.

  Vedľa kaukliarskej zábavy sa obrad ľahko utají. Niekoľko svetiel rozložených okolo plachty, vôňa pálených vonných tyčiniek. Hromoslav sa ma ešte raz opýtal, či idem dobrovoľne. Potvrdila som to, a tak ma vzal za ruku a priviedol k plachte, kde som pokľakla. Vyzvali bohov na pomoc a odriekali pergamen. Ako ho predriekali, všetko sa mi postupne objasňovalo. Pred 50 rokmi zahynuli dve tretiny dediny, no nebol to len mor, čo ich kosilo, bola to beštia a oni ju vtedy dokázali zahnať na 50 rokov. Dokázali ju zahnať najvyššou, poslednou obeťou. A teraz som tou obeťou bola ja. Darujem dedine 50 rokov pokoja od vendiga. V ústach som pocítila trpkosť, no necúvla som. Muselo to byť ťažké aj pre nich a mňa čaká posvätný háj na druhej strane, rodičia, predkovia a vedomie, že ja budem posledná obeť, moja rodina ostane v bezpečí. Drava to nedokázala povedať nahlas, no musela som zomrieť naisto, nie len v horšom prípade. Napriek strachu z bolesti a smrti som musela voči nich cítiť úctu a lásku. Zachránia nás. Ich úloha je nezávideniahodná, musia zabiť, aby zachránili. Ale vedia, že naši bohovia tú obeť nenechajú blúdiť zásvetím, ale odmenia ju miestom v háji pokoja a mieru.

  Teraz... ani neviem kde som... Nemám silu sa pohnúť a spomienky pomaly plávajú preč. Ach áno... ležím na plachte a okolo sa rozprestiera krásna vôňa tyčiniek. Ruku si pritískam na hrdlo, no krv nezadržím. Žreci odchádzajú. Majú krv obete, odovzdali ju ohňu spolu s vínom a snáď si uctili bohov natoľko, aby darovali vojakom  a dedine víťazstvo nad beštiou. Moje posledné myšlienky patria Ernestovi a Emilovi. Zraní ich to, ale musia to pochopiť. Ostal pri mne aj pergamen. Svet okolo pomaly tmavne.

  Snáď  chytia beštiu ešte túto noc. Snáď ju zabijú a spália a jej vyčíňanie skončí - ako ja viem - na 50 rokov. Snáď aj niekto nájde moje telo a odnesie ho bratovi. Strašne ho to raní, ale viem, že sa s tým dokáže zmieriť, ak si prečíta pergamen a pozrie sa žrecom do očí. Pochopí, že nebolo inej cesty. Mohla som iba nahovoriť niekoho iného, aby sa obetoval miesto mňa. Ale ako by som mohla? Aj to bude vedieť. Iste preleje slzy nad mojím telom, ale dôstojne sa so mnou rozlúči. Snáď si spomenie, čo som mu vravela pri studničke a pochopí, prečo som to vtedy hovorila. Snáď bude horieť veľká vatra spaľujúca beštiu, keď odnesú moje telo niekam do lesa a povedia nado mnou pár slov na rozlúčku. Žreci urobia, čo je treba a niektorí si poplačú, nielen od žiaľu, ale aj od úľavy, ktorú som im dúfam svojou obeťou priniesla.

  A potom, po noci plnej smútku i radosti, odľahčenia aj trpkosti, nastane nový deň a Svarog zasvieti do všetkých kútov zeme a zaženie temnotu. Vesna prinesie lásku a radosť a nový život tak, kde aj môj pohasne. Ľudia sa snáď vrátia do dediny a postarajú a o to, aby bola krásna ako predtým a nezabudnú, čo sa stalo a čo bolo treba obetovať, aby mohli žiť ďalej. Aj naša viera snáď bude žiť ďalej a žreci budú chrániť náš ľud a rod pred nebezpečenstvom tak vrelo a obetavo ako doteraz.

  Drahí  moji, rodina. Odchádzam do lesov, kde vládne smiech a radosť, kde sa moje nohy neunavia od dlhého kráčania, kde voda je čerstvá a sladká a tráva žiari zeleňou. Kde v noci znejú píšťaly a lutny a smiech našich predkov, kde ohne planú celú noc a zaháňajú chmúry predošlého života. Stretneme sa znova, v tých lesoch, vypijeme spolu čašu medoviny a pojeme koláče, ktoré budú sladšie ako zrodenie. Počkám tam na vás, kým sa znovu nezídeme ako rodina.

  Konečne zavriem oči a tupá pulzujúca bolesť sa náhle stratí.

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)