Kroniky

Alebo ako som sa ocit­la v Sakone, spi­sa­la Chico.

ale­bo Nie je všet­ko zla­to, čo sa blyští

…ale­bo o tom, čo pácha­li na Divíne Hrdinovia.

Toho upr­ša­né­ho, stu­de­né­ho veče­ra, Lister, ako kaž­dý večer, čítal svo­ju obľú­be­nú kniž­ku sediac vo svo­jom kres­le a baf­ka­júc z faj­ky. Keď zra­zu kto­si zaklo­pal na vcho­do­vé dve­re. Lister sa s náma­hou zdvi­hol z kres­la a otvo­ril. Celý v úža­se civel na umok­nu­té­ho a usta­té­ho Mateho, svoj­ho mlad­šie­ho bra­ta. „Môžem ísť dnu?” spý­tal sa Mate. „No jas­né, poď,“ s rados­ťou v hla­se ho pozval dnu. Celého si ho pre­me­ral, až sa mu pohľad zasta­vil na Mateho ľavej nohe: „Veď ty si zra­ne­ný!“ „Ale to nič,“ odve­til Mate a str­čil mu do ruky malú kni­žoč­ku a ľahol si na pohov­ku: „Prečítaj si to, naj­lep­šie hneď, písal to náš brat­ra­nec Martin.“ Lister bez rečí otvo­ril kni­žoč­ku s titu­lom ‚Cesta do Akonu´ tam, kde mal Mate zálož­ku, a začal čítať:

Putujem cez hory, doly
Už ma pra­vá noha bolí.
Keď prej­de­me za dedinu
Mama mi zože­nie inú.

Prečo ja? To Arden napa­da­lo kaž­dý jeden deň. Prečo som prá­ve ja správ­ky­ňou? (Ale povedz krá­ľo­vi nie, keď ťa o nie­čo žiada…)
Správcovanie malo svo­je výho­dy. Mohla uro­biť zo Sedalenu mies­to, kde by ľudia žili radi. Ktoré by bolo bez­peč­né (aj pred ňou samot­nou) a kde by sa ľudia nemu­se­li obá­vať, čo s nimi bude o hodi­nu či deň.

1.Deň v novom domove.

Dnes som spá­lil všet­ky mapy a poznám­ky kto­ré som sti­hol spí­sať počas Púťe. Našli sme vhod­né mies­to na stav­bu pre­chod­né­ho tábora…

Rozpoviem Vám prí­beh odvahy,
Jak drak umrel zása­hom dohlavy.
Preto nastraž­te poriad­ne uši,
Poviem Vám, čo kaž­dý už tuší.

Druhá časť repor­tá­že veli­te­ľa II. Vicovarskej bri­gá­dy Nilfgaardského cisárstva.

Prvá časť repor­tá­že veli­te­ľa II. Vicovarskej bri­gá­dy Nilfgaardského cisárstva.