Bitka pri Starých Zadkoch

Druhá časť repor­tá­že veli­te­ľa II. Vicovarskej bri­gá­dy Nilfgaardského cisár­stva.

Ráno, deň koneč­né­ho stre­tu Bitky pri Brenne. Krásny deň na smrť. Hneď ráno dob­rá sprá­va: žold­nie­ri sú na našej stra­ne! Neznamenalo to však len výho­dy, ale aj povin­nos­ti. Polomŕtvy žold­nier sa dotac­kal do náš­ho tábo­ra:
„Šedé korouh­ve napá­da­jú osa­du, potre­bu­je­me pomoc!“
Po krát­kej pora­de odchá­dza­me do osa­dy žold­nie­rov posil­niť ich obra­nu.

Po prí­cho­de nás ich veli­teľ obo­zna­mu­je so situ­áci­ou: Korouhve napá­da­jú v malom počte osa­du z oboch strán. Staviam ku kaž­dej brá­ne 2 svo­jich ľudí so štít­mi a zvyš­ných šies­tich roz­miest­ňu­jem v lese pre útok od chrb­ta. Po hodi­ne čaka­nia pri­chá­dza nepria­teľ. Môj plán nevy­šiel, zba­da­li nás pred­čas­ne, pre­to velím do úto­ku. Zároveň vysie­lam posla do náš­ho tábo­ra. Mám podoz­re­nie, že tie­to úto­ky na žold­nie­rov slú­žia len na odpú­ta­nie pozor­nos­ti od úto­kov na náš tábor. Medzičasom sme pro­vo­ka­té­rov zahna­li na útek a posol sa vrá­til s odka­zom, že sa máme vrá­tiť do tábo­ra kvô­li dôle­ži­tej misii.

Rozkaz znel jas­ne: zabez­pe­čiť tábor pit­nou vodou. Rozkladám mapu a navrhu­jem pou­žiť síce dlh­šiu, no pod­ľa Veveriek nepou­ží­va­nú ces­tu, kto­rou sa dosta­ne­me ku stud­nič­ke na dol­nom okra­ji lúky, na kto­rej tábo­ria seve­ra­nia. Na môj vkus je to prí­liš blíz­ko ich tábo­ra, no inú mož­nosť nemá­me. Chlapi ani ja sa v lesoch nevy­zná­me, pre­to nás pove­die jed­na z Veveriek. Určite to bude úžas­ná skú­se­nosť. Prebiehajú príp­ra­vy na akciu, keď je všet­ko hoto­vé, ešte pou­ču­jem chla­pov o pohy­be v lese, zavá­dzam jed­no­du­ché sig­ná­ly rukou a dôraz­ne zaka­zu­jem akú­koľ­vek slov­nú komu­ni­ká­ciu. Cestička je síce nepou­ží­va­ná, no nepria­teľ by nás pred­sa mohol prek­va­piť. Mojím slo­vám pri­dá­va na dôra­ze Veverka, kto­rá sľu­bu­je pod­re­zať kaž­dé­ho, komu čo len prask­ne vet­vič­ka pod noha­mi. Chlapi ju asi zobra­li váž­ne, pre­to­že len súhlas­ne pri­ky­vu­jú, hoci ešte nie sme ani v lese.

Putujeme najprv polia­mi, samoz­rej­me len ich okraj­mi, aby sme nebo­li ľah­kým cie­ľom. Dávame si pozor, nepria­teľ by mohol byť naozaj kde­koľ­vek. Občas zakľak­ne­me na okra­ji lesa a Veverka sa vydá­va na pries­kum oko­lia. Všetko je čis­té, pre­to vstá­va­me a pokra­ču­je­me ďalej. Vstupujeme do lesa a ešte raz, teraz už len ges­tom, upo­zor­ňu­jem chla­pov na úpl­né ticho a na to, aby boli ostra­ži­tý. Postupujeme poma­ly, zvu­ky lesa môžu byť zrad­né a z našej sku­pi­ny im roz­umie len Veverka.

Uprostred lesa zra­zu zasta­vu­je­me a naša sprie­vod­ky­ňa opäť skú­ma oko­lie. Ešte pred­tým, než sa stra­tí medzi stro­ma­mi, pri­ka­zu­je ešte väč­šiu opatr­nosť, nepria­teľ­ský tábor je vraj veľ­mi blíz­ko. Keď sa vrá­ti, ozna­mu­je, že ces­ta, kto­rou sme sa chce­li dostať ku stud­nič­ke zospo­du je neprie­chod­ná. Jedine Veverka by ňou mož­no pre­šla, no aj tá s prob­lé­ma­mi, nie­to ešte štr­násť chla­pov so štít­mi. Navrhuje teda vrá­tiť sa kúsok nas­päť a ku stud­nič­ke prí­sť ces­tou zbo­ku. Vraciame sa teda späť asi sto met­rov a púš­ťa­me sa ces­tič­kou, kto­rú spo­mí­na­la. Po chví­li sa ces­tič­ka zužu­je natoľ­ko, že ved­ľa seba neprej­dú dva­ja chla­pi so štít­mi. Z jed­nej stra­ny nás kry­je prud­ký zráz, zo stra­ny dru­hej máme potok. Dvadsať met­rov pred nami je ráz­ces­tie, ľavá ces­ta vedie ku stud­nič­ke, ces­ta doho­ra k nepria­teľ­ské­mu tábo­ru. Zastavujeme na ohy­be ces­tič­ky tak, aby chla­pov zho­ra nebo­lo vid­no, ja sa kry­jem za krí­kom tak, aby som v prí­pa­de potre­by videl, ak by nie­kto šiel po hor­nej ces­tič­ke. Veverka odchá­dza opatr­ne ľavou ces­tou zis­tiť, či stud­nič­ku nie­kto strá­ži.

Čakáme len chví­ľu, a zra­zu vidím, že hore sa nie­čo pohy­bu­je po lúke. Človek, ode­tý do čer­ve­no-bie­lej. Bezstarostne si vykra­ču­je lúkou, občas sa po čosi zohne. Naraz zasta­ne, ako­by nie­čo zba­dal. Pozerá pria­mo na mňa. Rýchlo dávam pokyn chla­pom stiah­nuť sa o päť met­rov doza­du. Spoza stro­mov sa zja­vu­je Veverka, vra­ca­jú­ca sa z pries­ku­mu. Pýtam sa jej na toho člo­ve­ka, no vraj niko­ho nevi­de­la, okrem jed­né­ho pika­nie­ra, kto­rý strá­ži stud­nič­ku. Taktiež zis­ti­la, že ku stud­nič­ke nemôž­me ísť všet­ci, pre­to­že je tam málo mies­ta. Beriem si teda šies­tich ľudí, šty­roch nosi­čov a dvoch so štít­mi, a ide­me ku stud­nič­ke. Hneď ako sme sa vyno­ri­li z lesa, strá­žia­ci pika­nier sa roz­be­hol ku svoj­mu tábo­ru, najprv sa scho­vá­va­júc za dvo­ma zvlášt­ny­mi povoz­mi a neskôr miz­núc v lese. V tes­nej blíz­kos­ti stud­nič­ky rozo­sta­vu­jem strá­že, dvoch chla­pov so štít­mi a ostat­ní ide­me ku vode. Napúšťame vodu, no máme veľa fliaš, pre­to nám to trvá dosť dlho. Som ner­vóz­ny, pre­to­že pika­nier urči­te zbur­co­val celý tábor.

Na moje prek­va­pe­nie sa nikto neuka­zu­je. Batohy sú plné fliaš s vodou, vydá­va­me sa na spia­toč­nú ces­tu. Stále niko­ho. Že by to bolo až také ľah­ké? Šípim pas­cu, urči­te si na nás chcú počkať ces­tou nas­päť. Vraciame sa k zvyš­ným čle­nom jed­not­ky a urču­jem roz­lo­že­nie chla­pov počas pocho­du. Vpredu Veverka a ja, za nami nosi­či a tí, čo ich vyme­nia, ak by nevlá­da­li, v stre­de meče a úpl­ne vza­du ští­ty. Tie pou­ču­jem oso­bit­ne: ak by nás napa­dol nepria­teľ, ich úlo­hou je zdr­žať ho čo naj­viac, hoci aj za cenu živo­ta, len aby sa voda dosta­la do tábo­ra. Mlčky pri­ky­vu­jú, vedia, že ak sa nie­čo zome­lie, budú prví na rane. Všetkých ešte v rých­los­ti upo­zor­ňu­jem, že ten­to­krát musí­me byť ešte opatr­nej­ší, pre­to­že celá akcia pre­beh­la až prí­liš hlad­ko a nepria­teľ mohol pri­pra­viť pas­cu.

Celkom ľah­ko sme sa dosta­li až k okra­ju lesa, keď sa v diaľ­ke pred nami vyno­ri­li neja­ké posta­vy. Zastavujem jed­not­ku a čaká­me. No aj ten­to­krát sa na nás šťas­tie usmia­lo. Veverky! Prišli až ku nám a my sa dozve­dá­me, že veli­teľ tábo­ra ich poslal zis­tiť, kde sme tak dlho a či nemá­me prob­lé­my.

Putujeme polia­mi, sme asi upro­stred ces­ty, keď sa obzriem za seba, či jed­not­ka drží poko­pe a koho nevi­dím tes­ne za mnou? Vlajkonosič s mečom. Oborím sa naň­ho, či nevie, kde má svo­je mies­to v tva­re ale­bo či nero­zu­mie po nilf­ga­ard­sky. Čosi zakok­ce, no môj veľa­vrav­ný pohľad ho ubez­pe­ču­je, že veli­te­ľo­vi sa neod­po­ru­je a zau­jí­ma svo­je mies­to v tva­re. Cesta do tábo­ra by už teraz mala pre­bie­hať hlad­ko, hoci opatr­ní sme stá­le.

Prekvapil ma až prí­chod do tábo­ra. Všetci poko­pe, sme­jú­ci sa, a do toho výkri­ky boles­ti. Podídem bliž­šie a čo nevi­dím: vypo­čú­va­nie zajat­ca. Na tie­to veci som nikdy nebol, mám rad­šej boj ako páče­nie vedo­mos­tí z neja­ké­ho úbo­žia­ka, hoci nevra­vím, že to nemô­že byť uži­toč­né. Preto som aj rád, že sa toho zhos­til nie­kto iný. Spočiatku nie je veľ­mi zho­vor­či­vý, ale roz­ťa­ho­va­nie koňom je vždy dosta­toč­ným argu­men­tom na roz­via­za­nie jazy­ka. Tak sa dozve­dá­me, že do hodi­ny je plá­no­va­ný útok seve­ra­nov plnou silou na náš tábor.

Otázne je nakoľ­ko mu môže­me veriť, tak je pred­ho­de­ný muž­stvu, nech sa zabá­va­jú. Veliteľ si nás volá na pora­du. Jeho otáz­ka znie: je mož­né do hodi­ny zaú­to­čiť na tábor seve­ra­nov plnou silou? Medzičasom som sa dozve­del, že osa­da seve­ra­nov bola zrov­na­ná so zemou a tých nie­koľ­ko žold­nie­rov, čo pre­ži­lo, sa pri­dá k nám. Prikyvujem na veli­te­ľo­vu otáz­ku a hneď aj roz­kla­dám na mapu.

Umiestnenie ich tábo­ra je ide­ál­ne k úto­ku z troch strán. Navrhujem teda, že časť II. Vicovarskej s jaz­dou po kríd­lach napo­cho­du­je k ich tábo­ru zdo­la po lúke, keď bude dosta­toč­ne blíz­ko a obra­na seve­ra­nov sa bude sústre­diť na nás, z jed­nej stra­ny lesa na nich zaú­to­čia Veverky a z dru­hej zvy­šok II. Vicovarskej spo­lu so žold­nier­mi. To by malo v ich tábo­re spô­so­biť taký zmä­tok, že ich potom ľah­ko pobi­je­me. Veliteľ súhlas­ne pri­ky­vu­je, a po súhla­se ostat­ných veli­te­ľov jed­no­tiek je môj návrh schvá­le­ný.

Do desia­tich minút je celý tábor pri­pra­ve­ný na roz­ho­du­jú­ci úder. Nepochybujem o tom, že dne­šok sa zapí­še do his­tó­rie sláv­nym víťazs­tvom Nilfgaardu. Ešte pred ces­tou opäť pou­ču­jem svo­jich chla­pov i žold­nie­rov, čo sa ku nám pri­da­li, o zása­dách pohy­bu v lese, sig­ná­loch rukou a podob­ne. Použijeme tú istú ces­tu, kto­rou sme šli po vodu, len v lese odbo­čí­me o nie­čo skôr, čo by nás malo pri­viesť vyš­šie k nepria­teľ­ské­mu tábo­ru.

Hrdo pocho­du­je­me pod vlaj­kou Nilfgaardu a II. Vicovarskej bri­gá­dy, o kto­rej po dneš­ku urči­te opäť budú kolo­vať legen­dy.

Vchádzame do lesa a jed­not­ka poslú­cha kaž­dý môj povel a sig­nál. Všetci sú poti­chu, tak­že keby bol nepria­teľ nablíz­ku, na päť­de­siat met­rov by nás nepo­čul. Každý vie, aká zod­po­ved­ná úlo­ha ho čaká a nikto to nech­ce poka­ziť jedi­ným slov­kom.

Blížime sa k okra­ju lesa, za kto­rým už vid­no fareb­né sta­ny Severanov. Zastavujem jed­not­ku a led­va poču­teľ­ným hla­som vydá­vam poky­ny:
„Keď vám dám sig­nál, všet­ci vsta­ne­te a pôj­de­te za mnou, kým bude­me v lese, bude­te pri­kr­če­ní, a pôj­de­te poma­ly, ako­náh­le výj­de­me z lesa, roz­beh­ne­te sa za mnou, keď upro­stred lúky zasta­vím, bles­ko­vo sa rozo­sta­ví­te do dvoch radov, stred­né ští­ty dopre­du, zvy­šok doza­du. Hneď ako bude­te rozo­sta­ve­ní, pohne­me sa sme­rom k ich tábo­ru, budem vám veliť, pozor­ne ma počú­vaj­te, nech­cem vidieť žiad­ne zmät­ky, jas­né?“
Chlapi s váž­nym výra­zom tvá­re mlč­ky pri­ky­vu­jú.

Mlčky sa od nich vzďa­ľu­jem, aby som zis­til, či medzi nami a tábo­rom nikto nie je. Všetko je v poriad­ku, pre­to dávam sig­nál jed­not­ke. Dvíhajú sa a blí­žia ku mne, keď sú dosta­toč­ne blíz­ko, revem:
II. Vicovarská, za mnou!!!“
Vybieham na lúku a chla­pi za mnou, led­va zasta­vím a už sú rozo­sta­ve­ní tak, ako som im pri­ká­zal.
KUPREDUUU!!!“ revem a jed­not­ka na slo­vo poslú­cha.
Naschvál sa blí­ži­me pomal­šie, aby sa pozor­nosť Severanov zame­ra­la na nás. Napriek tomu, sme päť­de­siat met­rov od tábo­ra a sed­lač ešte len rozo­spa­to vybie­ha zo sta­nov a hľa­dá, kde si to polo­ži­li tie svo­je píky.
Dvadsať met­rov od tábo­ra a mňa oblie­va pot. Korouhve tu nie sú! Šli nám snáď vypá­liť tábor? No na tom teraz nezá­le­ží, vra­vím si, máme prá­cu tuto.
ÚÚÚTOOOOOOOOK!!!!“ revem ako zmys­lov zba­ve­ný a v tom oka­mi­hu sa z lesa vyrú­tia Veverky a z dru­hej stra­ny zvy­šok mojich. Plán vyšiel, nepria­teľ sa nesti­hol ani zor­ga­ni­zo­vať, tla­čí­me ho z troch strán. Ani sa len nedos­ta­li k boju muža pro­ti mužo­vi, v prie­be­hu pár minút sto­jí­me upro­stred mŕt­vol v stre­de ich tábo­ra.

Korouhve!“ kri­čí nie­kto zoza­du. Obzerám sa, a čo nevi­dím? Šedé korouh­ve nastú­pe­né vari sto met­rov za nami, chys­ta­jú sa do boja. Čudujem sa, že sa vôbec uká­za­li. Pche, obá­va­né šedé korouh­ve a ani na roz­ho­du­jú­cu bit­ku sa neunú­va­jú načas. O to lep­šie pre nás. Čo zmô­že zopár čier­no-zla­tých pro­ti celej našej armá­de, z kto­rej pad­lo maxi­mál­ne zopár jedin­cov. Zoraďujem svo­jich do línie čelom k smieš­ne­mu poku­su pro­tiv­ní­ka pre­žiť.

Blížime sa k sebe a Korouhve sa roz­de­ľu­jú. Zjavne nepoz­na­jú výho­dy boja v línii. No teraz aj ja musím líniu roz­pus­tiť, aby nás neob­kľú­či­li. Rozbieham sa pro­ti dvom korouh­vá­kom a nasle­du­je kru­tý boj. Nevnímam už nič oko­lo seba, len roz­ma­za­né čier­no-zla­té šmu­hy a ligot ich mečov. Po chví­li jeden padá, no dru­hý ma sti­hol sek­núť cez hruď. Vzápätí padol, pre­to­že kto­si za mnou mi kryl chr­bát. V prvom oka­mi­hu som kle­sol na kole­ná a pri­dr­žal si ranu rukou. Na moje prek­va­pe­nie sa na nej zja­vi­lo len pár kva­piek krvi. Kožená bri­gan­tí­na! Vedel som ja pre­čo si vybe­rám tú naj­hrub­šiu. Snažím sa vstať, pred­sa len, nie je to naj­jed­no­duch­šie, sek dopa­dol prud­ko, musel mi zlo­miť pár rebier. Nevnímam bolesť a sta­viam sa na nohy. Vidím ako opro­ti mne krá­ča bojov­níč­ka so zna­kom koňa na hru­di. Vlasy jej vejú a v očiach má divý pohľad. Ešte si pomys­lím, pek­ná je, ško­da, že Severanka. Vidí, že som rane­ný a tak s vidi­nou ľah­ké­ho víťazs­tva mi seká na hla­vu. Kryjem sa. Zjavne ju to prek­va­pi­lo, ucho­pi­la meč obo­ma ruka­mi a zno­va sa zahna­la. Opäť jej sek blo­ku­jem a robím výpad. Už pocho­pi­la, že také ľah­ké to nebu­de. Po nie­koľ­kých minú­tach, kto­ré trva­li dlh­šie než nie­koľ­ko hodín, dostá­vam ranu do nôh. Klesám na zem, prav­de­po­dob­ne už defi­ni­tív­ne. Severanka sa sklá­ňa nado mnou, chce ma dora­ziť. Ak má byť toto môj koniec, mám cel­kom pek­ný výhľad na záver. A ak má byť toto môj koniec, pôj­deš so mnou, moja. Z posled­ných síl zovriem meč a pod­tí­nam jej nohy. S revom padá na zem ved­ľa mňa a sťaž­ka dýcha.

Tma ma obko­le­si­la a už som videl brá­nu, za kto­rou teraz síd­lia moji pred­ko­via. Ešte posled­ný krát som otvo­ril oči a uvi­del dve tvá­re. Jedna pat­ri­la fel­čiar­ke z náš­ho tábo­ra, no dru­hú som nepoz­nal. Bola ode­tá do čer­ve­no-bie­le­ho. Sladkým hla­som sa ma spý­ta­la:
„Nilfgaard?“
„Áno,“ led­va som to zo seba dostal.
Zablysla sa čepeľ nože, z hrd­la mi vytrysk­la krv a na tvá­ri našej fel­čiar­ky som videl zde­se­nie.

Nasledovala tma a po nej sie­ne pred­kov, kde ma pri­ví­ta­li ako hrdi­nu.

Za več­nú slá­vu Nilfgaardu!

Za cisá­ra!