Ťažká pohoda unaveného bojovníka…

…ale­bo o tom, čo pácha­li na Divíne Hrdinovia.

Stalo sa priam neuve­ri­teľ­né a mne sa pri všet­kej mojej toh­to­roč­nej smo­le poda­ri­lo ono­ho krás­ne­ho slneč­né­ho a už vlast­ne let­né­ho dňa koneč­ne vyra­ziť na mnou dlho oča­ká­va­ný a vytú­že­ný LARP Hrdinovia 08. Jeho tre­tí roč­ník sa nie­sol v zna­me­ní extrém­nych horú­čav, prí­jem­nej uvoľ­ne­nej atmo­sfé­ry a správ­ne nala­de­ných ľudí so všet­kých kútov Slovenska, kto­rých sa tu stret­la mys­lím nece­lá trid­siat­ka. Na mies­to kona­nia som so správ­nou ces­to­va­teľ­skou ver­vou dora­zil o deň skôr a stal som sa tak prvým ofi­ciál­nym náv­štev­ní­kom, kto­ré­ho sa kla­sic­ky ľudia (vzhľa­dom na „junik ekvip­men­ty“, kto­ré my trča­li vša­de z bato­hu) vypy­to­va­li, že čo to tu bude, ako aj sved­kom vybu­do­va­nia onej záhad­nej čier­nej die­ry, pra­cov­ne tiež zva­nej „lat­rí­na“. Moje roz­ča­ro­va­nie nad monu­met­nál­nym pozos­tat­kom hra­du Divín, kto­rý som ma mal mož­nosť zatiaľ vidieť len z fotiek z pre­doš­lých roč­ní­kov ma v reáli nene­chal na pochy­bách, že táto akcia bude mať roz­hod­ne tú správ­nu „fan­ta­sy“ atmo­sfé­ru a pohľad na hrad, v čase, kedy v krva­vom hori­zon­te za jeho ste­na­mi miz­nú posled­né lúče sln­ka sa my vryl do pamä­te nave­ky. No úpl­ný Dracula, čo vám poviem. Prvá noc (a vlast­ne aj tie ďal­šie), ako už býva zvy­kom sa nies­la v duchu zví­ta­va­nia sa, pozná­va­nia nové­ho pro­stre­dia a hlav­ne ubez­pe­čo­va­nia „domo­rod­cov“, že hrad im aj naďa­lej ostáva.
„Ráno, raníč­ko hrá­či vstali.
Do kos­tý­mov sa nasúkali.
Na tvá­re maľ­by, na uši špičky.
Niektorí meče, iní na šípi tyčky.“
Nech to znie ako­koľ­vek poetic­ky, prá­ve uvoľ­ne­ná atmo­sfé­ra a taká aká­si „ťaž­ká poho­da“ bola badať prá­ve ráno, kedy sa teda väč­ši­nou ešte dlho vyli­ho­va­lo a roz­jí­ma­lo a hrá­čom sa a tak veľ­mi nech­ce­lo do kos­tý­mov naho­diť. Čomu sa zase nedá diviť, keď­že tep­lo­ty v chlád­ku sa pohy­bo­va­li celý čas oko­lo 27°C a jedi­ne na hra­de ako tak pre­fu­ko­va­lo. Posledné dni sa muse­li tiež vďa­ka poča­siu robiť pre­stáv­ky hlav­ne v čase obe­da, kedy sa to už naozaj neda­lo vydr­žať. Hra tak pôso­bi­la mies­ta­mi roz­tr­ha­ne avšak aspoň čo ja som badal nestag­no­va­la. Tento čas totiž­to moh­li hrá­či pomer­ne voľ­ne využiť napr. jed­lom, náku­pom, sean­sa­mi pri vod­nej faj­ke (kto­rá tiež skve­lo dotvá­ra­la noč­né pose­de­nia pri ohníč­ku, kto­ré všet­ci lar­pe­ri tak milu­jú) či tak ako ja s mojou udat­nou dru­ži­nou sme v rám­ci pau­zy her­ne oslo­vi­li jed­né­ho z orga­ni­zá­to­rov a kým sme ono­mu „záhad­né­mu star­če­ko­vi“ kúpi­li drink už nám súkal do ruky mapu k záhad­né­mu a vek­mi zabud­nu­té­mu „dun­ge­onu“, kde nás čakal koopec zába­vy až do kon­ca pre­stáv­ky. Tu by som chcel vyz­dvi­hnúť schop­nosť orgov rých­lo sa pris­pô­so­biť zme­ne nála­dy hrá­čov a hlav­ne tú trpez­li­vosť kým ich opäť nená­pad­ne zapo­ji­li späť do hry.
Hra teda zača­la a poma­ly sa teda zača­li roz­ví­jať aj jed­not­li­vé posta­vy a ich cha­rak­te­ri. Hráči boli zjav­ne správ­ne nala­de­ní po oddy­cho­vých rán­kach, čo bolo vidieť aj na ich hre. Nebadal som žiad­ne krko­lom­né nahá­ňa­nie sa za nie­čím, ani aby nie­kto hru kazil tým, že by bol rých­lo ultra nepo­ra­zi­teľ­ným za čo si hlav­ne chlap­ci z „Orkskej čaty“, kto­rí boli teda znač­ne vytu­ne­ní vyslú­ži­li u ostat­ných na záver pat­rič­né uzna­nie. Keďže väč­ši­na kves­tov mala svo­je vlast­né kon­ce a začiat­ky len málo­ke­dy sa sta­lo, že by ste muse­li s dákou inou sku­pi­nou súpe­riť o dáky váš potreb­ný pred­met. Väčšinou však v takých­to prí­pa­doch zví­ťa­zil zdra­vý obchod­níc­ky duch (či dob­re nasta­ve­né vyjed­ná­va­cie pod­mien­ky – inak pove­da­né vra­bec v hrs­ti  ) a moh­li ste ísť „dob­ro­druž­niť“ ďalej. Na veľa akciách hlav­ne u pra­vi­del­ných hrá­čov badať čas­to rov­na­ké kli­šé spô­so­bu hry a pre­to ma aj tu poba­vi­li a v pod­sta­te neprek­va­pi­li hro­mad­né sean­sy v kniž­ni­ci, či hro­mad­né oču­mo­va­nia boju­jú­cich dru­žín, prí­pad­ne (opäť) hro­mad­né vyjed­ná­va­nia s pochyb­ný­mi exis­ten­cia­mi v tem­ných pod­zem­ných kob­kách hra­du, kto­ré teda mali byť pôvod­ne medzi 4 oča­mi. Larpu to vždy pri­dá takú správ­nu utu­žo­va­ciu ingre­dien­ciu do faj­nej poho­do­vej atmosféry.
Keďže to na tom­to lar­pe obvyk­le nikto nevy­ža­du­je a ani sa pop­rav­de niko­mu nech­ce na večer sa hra mies­to 24 hodi­no­vé­ho hra­nia poma­ly ukon­čí a ľud­ko­via sa odo­be­rú k typic­kým let­ným rado­ván­kam, s kto­rých pre mňa malo v tom­to horú­com lete naj­väč­šiu obľu­bu kúpa­nie v neďa­le­kej (cca 15–20min pešej chô­dze) prieh­ra­de. Po takom­to osvie­že­ní sa potom už viac-menej za tmy len vyse­dá­va­lo v miest­nych pohos­tin­stvách a na moju veľ­kú radosť sa len tak nepo­pí­ja­lo, ale ako sa na lar­pis­tov pat­rí „rolp­le­jo­va­lo“. A to pri ničom inom ako pri dnes už legen­dár­nej hre Mafií, kto­rú si zakaž­dým zahra­lo mini­mál­ne tak 15 ľudí. Po záve­reč­nej sa potom až do sko­na­nia posled­nej iskry v ohnis­ku vyse­dá­va­lo pri ohníč­ku, a za dopro­vo­du lutien prí­tom­ných bar­dov spo­koj­ne usínalo.
Hrdinovia si u mňa jed­no­znač­ne zís­ka­li mno­hé plu­sy pre­to­že na larp si rád cho­dím aj oddých­nuť a záro­veň v rám­ci rela­xu mne vlast­né­mu zahrať nie­čo „iné“. Iným pre mňa tu bol jed­no­znač­ne spô­sob hra­nia a to tzv. „dun­ge­onov“, kedy sme sa nie­kde reál­ne fyzic­ky dotre­pa­li v plnej pará­de a násled­ne sme s prí­tom­ným orgom odo­hra­li typic­ké DnD pose­de­nie (aku­rát namies­to kociek sme mali vlast­né čís­la a abi­li­ty), kto­ré buď vied­lo v zís­ka­niu nie­čo­ho potreb­né­ho pre náš kvest, ale­bo sme neus­pe­li a šli sme rie­šiť prí­pad­né vyčer­pa­nia, či zra­ne­nia. Tento „retro resp. Back to basic“ spô­sob my tu veli­ce vyho­vo­val pre­to­že hrá­či také­to „rai­dy“ naozaj hra­li s pat­rič­ným RP nasa­de­ním. Celkovo mi teda také­to skĺbe­nie priš­lo na takej­to men­šej akcií s voľ­nej­ším reži­mom plne uspo­ko­ji­vé. Ďalším veľ­kým plu­som bolo samot­né pro­stre­die Divínskej zrú­ca­ni­ny a pod­hra­dia. Mať na svo­jej akcií k dis­po­zí­cií hrad/zrúcaninu je mys­lím nie­len na Slovenské pome­ry cel­kom luxus a že teda taký­to monu­ment vie znač­ne zlep­šiť ver­nosť pro­stre­dia danej loká­cie je mys­lím jas­né každému.

No a aby som tomu teda na záver ude­lil aký­si verdikt.
Hrdinovia sú skve­lou kla­sic­kou hrou v prí­ro­de, využí­va­jú­cou k tomu základ­ný prí­stup DnD/DrD. Veľkosťou urči­te pat­rí k tým komor­nej­ším zato však prí­jem­nej­ším pre­to­že máte mož­nosť tú men­šiu sku­pi­nu ľudí lep­šie poznať a to ako her­ne tak aj mimo nej. Celkovo my to priš­lo ako taký prí­jem­ný fan­ta­sy tábor bez buze­ru­jú­cich lek­to­rov s hlav­nou témou fan­ta­sy. Nečakajte žiad­ne monu­men­tál­ne bit­ky, roz­siah­le pra­vid­lá, či úber­pre­ma­ka­né kos­tý­my a rek­vi­zi­ty (až na hrad teda). Zato však urči­te môže­te počí­tať s prí­jem­nou atmo­sfé­rou, nád­her­ným pro­stre­dím, poho­do­vý­mi ľuď­mi a dob­rou RPG hrou v sta­rom štýle.

(„Tento člá­nok sa záhad­ne stra­til v jed­nom neme­no­va­nom okne, aby sa za tri­um­fál­ne­ho výkri­ku abso­lút­nej rados­ti jeho auto­ra zno­vu po 3 mesia­coch obja­vil v nepou­ží­va­nej emai­lo­vej schrán­ke. Kompetentní ten­to feno­mén vzá­pä­tí nazva­li „Lost in Windovs“ a tým­to by som sa chcel pros­te ospra­vedl­niť, že to tak dlho trvalo“).

Fotky:

http://​pica​sa​web​.goog​le​.sk/​G​a​n​j​a​l​f​J​e​d​i​n​y​/​H​r​d​i​n​o​v​i​a08#