Príbeh tajomnej obchodníčky z Targartu

Alebo ako som sa ocit­la v Sakone, spi­sa­la Chico.

Bolo pres­ne pol pia­tej ráno, keď som sa ja, tajom­ná obchod­níč­ka z Targartu, ako ma veľa ľudí nazý­va­lo, vybra­la do oko­lia na tra­dič­nú ces­tu za obcho­dom či nový­mi uži­toč­ný­mi infor­má­cia­mi. Takmer nikto nepoz­nal moje sku­toč­né meno, pre­to­že sa nera­da pred­sta­vu­jem pri obcho­do­va­ní, hlav­ne teda z bez­peč­nost­ných dôvodov.

Pamätám si, že bolo krás­ne poča­sie, aké som už dlho v Targarte neza­ži­la. A čím je tep­lej­šie, tým sa viac darí mojím obcho­dom. Nieže by som si mala na čo sťa­žo­vať, veď teraz je v tej­to kra­ji­ne veľa bojov a od koho lie­či­te­lia potre­bu­jú obvä­zy, ak nie od obchod­ní­kov . Flaštičky rôz­nych eli­xí­rov, či už uzdra­vo­va­cích ale­bo tých jedo­va­tých, v ten deň išli na drač­ku, ale aj rôz­ne „špe­ciál­ne ohne“, kto­ré som dosta­la od mojich kole­gov zo seve­ru. Z kra­jov, kde je princ Hagard ako doma. Zabalila som si naj­pot­reb­nej­šie veci a vyra­zi­la som z hlav­né­ho mes­ta k môj­mu obľú­ben­co­vi, s kto­rým sa vždy pus­tím do reči.

Kováč, kto­rý žije neďa­le­ko mes­ta vo svo­jej malej vyhni (jeden ovál­ny kamie­nok :D), mal „na pil­no“, stá­le sa len otvá­ra­li a zatvá­ra­li jeho dve­re, ako za ním usta­vič­ne cho­di­li neja­kí muži, či už z Xandarovho, Ovelvandovho ale­bo Kertusovho vojis­ka. Niektorí boli zra­ne­ní, a hľa­da­li lie­či­te­ľa, iní čo už lie­či­te­ľa našli, hľa­da­li neja­ké­ho obchod­ní­ka, kto­rý by im pre­dal obvä­zy, pre­to­že bez nich, vlast­ne bez nás, by lie­či­te­lia ani nemoh­li existovať.

Otvorila som dve­re do ková­čo­vej vyh­ne. Očividne bol zava­le­ný prá­cou, nech­ce­la som ho vyru­šo­vať a poti­chu som si sad­la na kopu ovčej vlny. Keď utí­chol ten straš­ný nával po opra­ve zbra­ní či zbro­jí túžia­cich voj­sk, pri­stú­pi­la som koneč­ne ku ková­čo­vi a pus­ti­la sa s ním do vyčer­pá­va­jú­cej deba­ty. Naša deba­ta spo­čí­va­la len na jed­nom bode a vždy neja­kou záha­dou sme sa k nemu vrátili.

Tým bodom bola Vojna.

Po chví­li, nie­kto zvres­kol spo­za dve­rí vyh­ne. „Hej, obchod­níč­ka si tu?!“ Otvorila som dve­re a pre­do mnou stá­li tra­ja muži. Nepamätám si už, kto­ré­ho panov­ní­ka, náčel­ní­ka či voj­vo­du boli, ale viem, že dva­ja z nich boli váž­ne zra­ne­ní. Ľútosť sa obja­vi­la v mojich očiach, však to, čo žia­da­li, som im už nemoh­la dať a ani pre­dať. Na mies­to obvä­zov, ponúk­la som im dva eli­xí­ry, jeden bol mod­rý a dru­hý žltý. V tej chví­li sa ku mne zo zadu nie­čo naklo­ni­lo a pošep­lo do ucha „Modrá je dob­rá“. Bol to kováč, kto­ré­ho som si vôbec nevšim­la. Usmiala som sa, no nie moc, aby to nevy­ze­ra­lo, že chcem pánov neja­ko záker­ne otrá­viť. „Chcela by som vám pomôcť, naozaj, nuž osta­li mi len tie­to dva eli­xí­ry, kto­ré mi dali… už ani neviem kto. Skrátka pove­da­li, že vraj majú zázrač­né účin­ky“. Muži sa na seba čud­ne pozre­li a zača­li vra­vieť nie­čo ako: „…a čo keď nám to ešte viac uško­dí?“ a „…ako vám máme veriť?!“ a podob­né. Jedného to už však pre­stá­va­lo baviť, mys­lím, že mal z nich naj­väč­šiu hod­nosť, teraz si spo­mí­nam, že to mohol byť sám voj­vo­da Kertus, kto­rý pri­ká­zal svo­jím mužom vypiť tie­to dva eli­xí­ry. Kováč mal prav­du, ten mod­rý bol dob­rý ale žltý…aach jaj, vojak sa po chví­li váľal vo svo­jich zvrat­koch a nie­koľ­ko minút neve­del poriad­ne roz­prá­vať. Ako odiš­li títo muži, nas­päť do voj­ny, pozdra­vi­la som ková­ča a pobra­la som sa aj ja, späť do hlav­né­ho mesta.

V Meste bol veľ­ký ruch, ako už tra­dič­ne, kup­ci, reme­sel­ní­ci ale aj rôz­ni iní obchod­ní­ci sa sna­ži­li pre­dať svoj tovar čo naj­vý­hod­nej­šie (samoz­rej­me pre nich), ako som to koniec-kon­cov robi­la aj ja.

Keď som pre­chá­dza­la oko­lo jed­né­ho stán­ku s peče­ným husa­cím mäsom, začu­la som roz­ho­vor dvoch voja­kov. Na sto per­cent som si istá, že jeden z nich bol z bar­bar­ských kme­ňov, kto­rých do boja poslal moc­ný náčel­ník Gavenom, ale teraz boli pod vele­ním jeho syna Erdana. Mal istot­ne dob­rú nála­du, pre­to­že cel­kom nahlas a zre­teľ­ne hovo­ril svoj­mu dru­ho­vi až prí­liš cen­nú infor­má­ciu na to, aby to bola prav­da. Snáď až na palec pres­ne opí­sal, kde sa skrý­va ich pev­nosť a ako sa tam dá dostať. Pre mňa nesku­toč­ne uži­toč­ná infor­má­cia. Premýšľala som, komu by táto infor­má­cia asi naj­viac pomoh­la a čo by bol za ňu ochot­ný ten dotyč­ný dať. O nie­koľ­ko minút neskôr mi bolo ozná­me­né, že v kra­ji­ne sa vylo­di­li lúpež­né voj­ská zo seve­ru na čele so samot­ným prin­com Hagardom a vraj sa im zatiaľ dob­re darí.

Okamžite som opus­ti­la mes­to a naprieč hus­tým lesom a širo­kou plá­ňou som zača­la pát­rať po tých­to seve­ra­noch. Hľadanie bolo únav­né, ale vytrva­losť nako­niec pri­nies­la ovo­cie. Počkala som, kým oko­lo nich nebu­dú žiad­ne nepria­teľ­ské voj­ská a podiš­la som bliž­šie k nim. Prehodili sme pár viet a po chví­li pocho­pi­li, že im asi uži­toč­ná budem. Súhlasili s moji­mi obchod­ný­mi pod­mien­ka­mi a to:
1. nebu­dú mi nija­ko zasa­ho­vať do mojich obchod­ných záležitostí,
2. nebu­dú okrá­dať mojich zákazníkov,
3. nevy­ra­bu­jú môj obchod,
4. dosta­nem podiel zo zisku,
a hlavne
5. zobe­rú ma do Sakonu.

Tak som sa teda ja, princ Hagart a jeho voja­ci vybra­li k pev­nos­ti bar­bar­ských kme­ňov. Cestou mi princ poroz­prá­val jeho prí­beh a to, ako sa im v posled­ných dňoch darí, že už vylú­pi­li dve nepria­teľ­ské veže voj­vo­du Kertusa a prin­ca Ovelvanda…

Netrvalo dlho a ocit­li sme sa pred pev­nos­ťou bar­ba­rov. Vojaci pobra­li čo sa dalo, ukrad­li čier­nu vlaj­ku a vybra­li sme sa rých­lou chô­dzou doslo­va až behom k sever­ným bre­hom, kde princ Hagart ukrý­val svoj tábor a jeho dak­kar. Na naše skla­ma­nie sme tam nenaš­li už nič iné okrem dak­ka­ru, kto­rý pre isto­tu dômy­sel­ne skry­li pres­ne pre také­to prí­le­ži­tos­ti. Mali sme tri vlaj­ky, kopu cen­nos­tí a pokla­dov, kto­ré odváž­ni lúpež­ní­ci uko­ris­ti­li, no nema­li svo­ju vlaj­ku, tú naj­väč­šiu cen­nosť a ich pýchu. Princ Hagard sa musel pora­diť so svo­jou ver­nou družinou.
Rozhodol.
Nechali teda všet­ko to čo zís­ka­li vo vyplie­ne­nom tábo­re a spo­lu so mnou sa vybra­li vrá­tiť si späť to, čo im, teda aj mne bolo ukradnuté.

Cesta bola kľu­ka­tá, veľa nebez­pe­čen­stva skrý­va­la, no žiad­ne nebo­lo tak odváž­ne ale­bo hlú­pe aby sa nám posta­vi­lo. Spoza nápro­tiv­né­ho kop­ca sa vyno­ri­li dve posta­vy. Len mi hrd­lo zovre­lo, keď som zis­ti­la, že je to sám bar­bar­ský náčel­ník Erdan so svo­jím posled­ným dru­hom. Našťastie princ bol takt­ný a neprez­ra­dil náčel­ní­ko­vi, že to ja som im pove­da­la, kde sa skrý­va jeho pev­nosť (uf ?). Kedže Erdan pri­šiel o všet­ko bol pri­nú­te­ný okol­nos­ťa­mi pri­dať sa k našej dru­ži­ne a tak sme sa o pár hláv roz­rást­li. Povedal nám, že Xanderove a Ovelvandove vojis­ká zača­li spo­lu­pra­co­vať a že bol opäť náš tábor vyplie­ne­ný a vza­li vraj všet­ko čo v ňom bolo.
Smútok sa obja­vil v našich tvá­rach, no nádej zomie­ra posledná.
Erdan pre­zra­dil, že vie kde sa ukrý­va Xanderova pev­nosť a že nás k nej zave­die. Vybrali sme sa teda zno­va naprieč divočinou.

Zaviedol nás až k brá­nam Xandarovej pev­nos­ti. Očakávali sme, že nebu­de pre­pl­ne­ná vojak­mi, pre­to­že väč­ši­na z nich sa nachá­dza­la kde­si v oko­lí náš­ho tábo­ra. Dvoch stráž­cov pev­nos­ti sme pre­moh­li a zobra­li si nas­päť to čo pat­ri­lo nám a ešte nie­čo naviac, Xanderovu mod­rú vlajku.

Na ces­te späť sme pri Ovelvandovej veži stret­li Ovelvanda a jeho voja­kov. Môj prvý návrh bol okam­ži­te zaú­to­čiť a vziať si nazad ukrad­nu­té bohat­stvo. Však pohľad na mužov v krúž­ko­vých koše­liach odra­dil môj návrh a ihneď sa vrá­til tam odkiaľ pri­šiel. Zvolili sme dip­lo­ma­tic­kej­šiu ces­tu. Erdan vyjed­ná­val s Ovelvandom a zís­kal tak svo­ju čier­nu vlaj­ku. Snažili sme sa pre­sved­čiť prin­ca, aby sa k nám pri­po­jil a zni­čil tak svoj­ho bra­ta Xandara, ale on si nedal pove­dať. Odišli sme, však nie ďale­ko, len tak aby sme nebo­li v dohľad­ne a moh­li sa skryť do neja­kej húš­ti­ny, kde nás nik neuvi­dí. Princ Hagard, Erdan a ja sme sa vybra­li spl­niť taj­nú úlo­hu a zís­kať tak šedú vlaj­ku prin­ca Ovelvanda. Obišli sme pev­nosť a princ Hagard začal špl­hať po hrad­bách. Ja a Erdan sme dáva­li pozor, keby náho­dou nasta­li neja­ké neoča­ká­va­né kom­pli­ká­cie. Našťastie všet­ko dob­re dopad­lo a vrá­ti­li sme sa k svo­jim dru­hom, aj s vytú­že­nou koris­ťou. Po zhod­no­te­ní situ­ácie, nastal čas vrá­tiť sa do tábo­ra a odplá­vať do Sakenu.

Keď sme sa však vra­ca­li do tábo­ra, vide­li sme ako k nám mie­ri Xandar aj so svo­jou luko­strel­ky­ňou Ettelewen. Boli však pri­veľ­mi ďale­ko, aby nás dostih­li. Rýchlo sme nalo­ži­li všet­ky ulú­pe­né a krvou zís­ka­né pokla­dy (ha ha) na prin­cov dak­kar a odplá­va­li na šíre more do ďale­kých sever­ných končín.

Tu kon­čí prí­beh tajom­nej obchod­níč­ky z Targartu, a začí­na prí­beh boha­tej meš­ťan­ky zo Sakonu.

Autor: Chico