Steinenfrank (Prameň života pohľadom rozmaznanej zombie)

Putujem cez hory, doly
Už ma pra­vá noha bolí.
Keď prej­de­me za dedi­nu
Mama mi zože­nie inú.

Putujem cez hory, doly
Už ma pra­vá noha bolí.
Keď prej­de­me za dedi­nu
Mama mi zože­nie inú.

Pred brá­na­mi živí ľudia
Celú več­nosť tu už blú­dia.
Sakra, čo ak majú strieb­ro
Bodnú mi ho medzi reb­ro?

Neplač, dcér­ka,“ mama vra­ví,
„oni nie sú takí dra­ví
Nájdeme pár mŕt­vo­liek
Na tvo­ju nožič­ku liek.“

Všetci oči na mne mali
Nečudo, krv z nosa valí
Nemám jazyk, noha krí­va
Veď už dáv­no nie som živá.

Milé tet­ky bylin­kár­ky
Núkali mi nápoj lás­ky.
O svad­bu nemám záu­jem
Tetuška, ja ťa varu­jem!

Vonku vlád­ne veli­ký zhon
Nemŕtvi si vyšli na lov.
Mečom pich sem, šab­ľou sek tam
Zbehli sa ako kŕdeľ vrán.

Polku dedi­ny pobi­li
A mŕt­vo­ly opus­ti­li.
Zanechali veľ­ký odpad
Už cítim ten nád­her­ný smrad.

Ručičky, kos­ti, nožič­ka
To mi zože­nie mamič­ka.
Slúžka Hejty skal­pe­lom
Spojí so zvyš­ným telom.

Od mamy zas prs­ty žob­rem
Veď sú po záruč­nej dobe.
Stále neviem vra­vieť, pre­čo?
Čo sa sta­lo s mojou rečou?

Je tomu už desať rokov
Opatrnosť išla bokom.
Nôž mi pre­šiel po krku
A roz­re­zal hla­siv­ku.

Ostaň pri nás, moja malá,
Nechoď za nemŕt­vy­mi,“
Mama ma pre­ho­vá­ra­la
Keď som chce­la za nimi.

Ale ja chcem nové čas­ti
Dedina nedo­vo­lí
Kostlivec ich riad­ne zmas­tí
A budem mať mŕt­vo­ly.

Tak aj Hejty, tak aj mamu
Elixírom opi­la som
Kým sa ony dob­re majú
Utiekla som z dedi­ny von.

Čo to leží pod tým krí­kom
Môžem si to zobrať?
Odrazu sa konár mykol
Čosi to chce zožrať.

Mŕtvu tetu bylin­kár­ku
Obťažuje zom­bia.
Elixíru za skú­mav­ku
Vliala som jej do hrd­la.

Zopár kva­piek eli­xí­ru
Urobilo jej radosť
Bylinkárke aspoň chví­ľu
Nevenuje pozor­nosť.

Vezmem skal­pel, Hejty dýky
Spraviť die­ru na hrd­le
Chytiť, vyme­niť hla­siv­ky
Šlo hlad­ko jak po mas­le.

Nové prs­ty, nové sily
Nová koža, nový hlas
„Poďme nas­päť do dedi­ny
Už si ako jed­na z nás.“

Strážca, ten mi nedo­vo­lí
No ja mu dám záka­zu
Zombia nikdy neho­vo­rí
Veď mu oči vyle­zú!

Kričí na mňa: „Povedz nie­čo!“
„Čo také mám pove­dať?“
„Ona vra­ví ľud­skou rečou?
Veď to zom­bie neve­dia!“

V dedi­ne sa veľ­mi nudím
Znudene do blba čumím
Zrazu zis­tím zoči-voči
Že mi nefun­gu­jú oči.

Mama vra­ví: „To je dob­ré
Zoženiem ti pek­né mod­ré.“
„Ale ja chcem zele­né
Tie sú kraj­šie sfar­be­né!“

Vodca nemŕt­vych sa plí­ži
Moja šan­ca sa už blí­ži.
Jeho oči budem mať
Sú zele­né ako vňať.

Bylinkárka, tá je milá
Elixír mi nava­ri­la.
Viem, že šťas­tie bude pri mne
Šťastie skry­té v eli­xí­re.

Všetky zom­bie pred dedi­nou
Pobrali sa ces­tou inou.
Vodca, ten sa túla sám
Vystriehnem ho – už ho mám!

Informácie, nové sprá­vy
O čom sa v dedi­ne vra­ví
Poď sem bliž­šie, poď ku mne
A ja ti to pošep­nem.“

Vezmem dýku, pich­nem raz-dva
Dve buľ­vič­ky už v dla­ni mám.
A eli­xír rados­ti
Prenikol až do kos­tí.

Vodca ská­če, bláz­ni, jasá
Aká je na sve­te krá­sa
Nádherné je svet­lo zrieť
Ešte kraj­šie nevi­dieť.

Hejty a jej ume­nie
Vyliečili zra­ne­nie.
Oči, obraz­ne vza­té
Sedia ako ulia­te.

Mama vra­ví: „Moja malá
Už si tak­mer doko­na­lá.
No mŕt­vo­la sa vždy zíde
Ktovie, kedy krí­za prí­de.“

V ruinách sa bit­ka chys­tá
Mŕtvolu náj­de­me dáku
Odmena je tak­mer istá
Vložíme ju do mra­zá­ku.

Dedinčania, vy zba­bel­ci
Nadosah je víťazs­tvo
A vy chce­te ako deti
Schovávať sa za hrad­bou!

Idem nas­päť do dedi­ny
Zombia sko­čí spo­za duba
Chrčí na mňa, hovo­rí mi:
„Ty vrá­tiť hlas, bela huba!“

Milá teta bylin­kár­ka
Čo to s tebou poro­bi­li?
Z čela, očí ti krv kvap­ká
Si nemŕt­va, či sa mýlim?

Hlasivky mi zobrať, to nie!
Teraz je to nemož­né
Tie tvo­je sú uži­toč­né
Ty si môžeš nájsť nové!

Veľa kri­ku, náre­ku
Počujete v celom lese
Už mám v krku vare­chu
Zombia hla­siv­ky preč nesie.

Ziapem, vrčím, zlos­ťou zúrim
Požalujem mami­ne
Mám chuť zbú­rať tie­to múry
Tie zom­bie sú pro­tiv­né!

Ale ja mám nápoj šťas­tia
Namáčam doň všet­ky šípy
Keď dosta­neš pria­my zásah
Nebude času na vti­py!

Šípy z luku vzdu­chom sviš­tia
A nemŕt­vi jasa­jú
Od rados­ti zbra­ne pus­tia
Hlavy z pliec im pada­jú.

Mám hla­siv­ky!“ vra­vím mame
„Mŕtvoly sú teraz naše
Balím kuf­re, odchá­dza­me
A padaj­me kade ľah­šie!“