Cesta do Akonu

Toho upr­ša­né­ho, stu­de­né­ho veče­ra, Lister, ako kaž­dý večer, čítal svo­ju obľú­be­nú kniž­ku sediac vo svo­jom kres­le a baf­ka­júc z faj­ky. Keď zra­zu kto­si zaklo­pal na vcho­do­vé dve­re. Lister sa s náma­hou zdvi­hol z kres­la a otvo­ril. Celý v úža­se civel na umok­nu­té­ho a usta­té­ho Mateho, svoj­ho mlad­šie­ho bra­ta. „Môžem ísť dnu?” spý­tal sa Mate. „No jas­né, poď,“ s rados­ťou v hla­se ho pozval dnu. Celého si ho pre­me­ral, až sa mu pohľad zasta­vil na Mateho ľavej nohe: „Veď ty si zra­ne­ný!“ „Ale to nič,“ odve­til Mate a str­čil mu do ruky malú kni­žoč­ku a ľahol si na pohov­ku: „Prečítaj si to, naj­lep­šie hneď, písal to náš brat­ra­nec Martin.“ Lister bez rečí otvo­ril kni­žoč­ku s titu­lom ‚Cesta do Akonu´ tam, kde mal Mate zálož­ku, a začal čítať:

Toho upr­ša­né­ho, stu­de­né­ho veče­ra, Lister, ako kaž­dý večer, čítal svo­ju obľú­be­nú kniž­ku sediac vo svo­jom kres­le a baf­ka­júc z faj­ky. Keď zra­zu kto­si zaklo­pal na vcho­do­vé dve­re. Lister sa s náma­hou zdvi­hol z kres­la a otvo­ril. Celý v úža­se civel na umok­nu­té­ho a usta­té­ho Mateho, svoj­ho mlad­šie­ho bra­ta. „Môžem ísť dnu?” spý­tal sa Mate. „No jas­né, poď,“ s rados­ťou v hla­se ho pozval dnu. Celého si ho pre­me­ral, až sa mu pohľad zasta­vil na Mateho ľavej nohe: „Veď ty si zra­ne­ný!“ „Ale to nič,“ odve­til Mate a str­čil mu do ruky malú kni­žoč­ku a ľahol si na pohov­ku: „Prečítaj si to, naj­lep­šie hneď, písal to náš brat­ra­nec Martin.“ Lister bez rečí otvo­ril kni­žoč­ku s titu­lom ‚Cesta do Akonu´ tam, kde mal Mate zálož­ku, a začal čítať:
„Deň 61:
Sú tomu už vyše dva mesia­ce, čo som vyra­zil zo svoj­ho nové­ho pan­stva, čo sme s Listerom a Prášilom zabra­li v Morieli, až som koneč­ne led­va deň ces­ty do pev­nos­ti Akon. Pri nároč­nej ces­te, kde na nás na kaž­dom rohu číha­lo zlo, som pri­šiel o život Prášila, kto­ré­ho spo­lu so mnou zaja­li nemŕt­vi. Rozštvrtili ho a zjed­li na veče­ru, ešte­že Šťastena stá­la pri mne, putá sa roz­trh­li a mohol som ujsť. Zo zúfa­los­ti a aj vďa­ka túž­be zís­kať posta­ve­nie v Akone som vstú­pil do slu­žieb neja­ké­ho čer­no­kňaž­ní­ka, aby som mu pomo­hol s roz­vra­tom Akonu zvnút­ra. Samozrejme sám by som tam ani nedo­šiel, tak mi dal do sprie­vo­du Dagonetha Jos´fa, krvi­lač­né­ho šama­na vyží­va­jú­ce­ho s v pit­va­ní mŕt­vol a pití ich krvi, Leda, lov­ca skal­pov a bojov­ní­ka Pavoleona, kto­rí sa pri­dal naj­mä kvô­li odme­ne.

Deň 62:
Už sme dora­zi­li do pev­nos­ti Akon a zabez­pe­či­li si uby­to­va­nie v hos­tin­ci v sed­liac­kej štvr­ti. Ledva sme sa stih­li vypa­ko­vať a zve­da­vosť nás vyhna­la na nádvo­rie. Práve sa vrá­til správ­ca pev­nos­ti, Maximus, a ešte ani nestih­li zavrieť brá­ny a už sa pýtal dnu aj barón Arkor, kto­rý sa vrá­til z výpra­vy v Morieli. Hovoril o Železnej ruži, moc­nom arte­fak­te, kto­rý dali posvä­tiť samot­né­mu bohu mŕt­vych Zuulovi, aby pomoh­la chrá­niť pev­nosť. Tvrdil, že sa ho zmoc­ni­li nemŕt­vi a tre­ba ho čo naj­skôr zís­kať späť. Keď skon­čil, pobral sa do svoj­ho domu.
Naša dru­žin­ka sa teda vybra­la von z pev­nos­ti napĺňať plá­ny čer­no­kňaž­ní­ka. Na ces­te, kto­rá vied­la ried­kym poras­tom, sme stret­li neja­kú ženu. Vyzerala až prí­liš mŕt­vo na to, že krá­ča­la, a sálal z nej strach. Ešteže nás len tak neja­ká žen­ská, aj keď nemŕt­va nevy­ľa­ká, a pre­to som sa k nej pri­ho­vo­ril. Zistil som, že ani sama nevie, kde sa tu vza­la a živí sa duša­mi mŕt­vych ľudí. Požiadala nás, aby sme ju infor­mo­va­li o všet­kých mŕt­vych. Nelenili sme a zobra­li si jed­né­ho hra­ni­čia­ra zo sku­pin­ky cho­dia­cej s nami, ako­že pries­kum­ní­ka, a v lese ho zare­za­li ako jah­ňa. K mŕt­vo­le sme pri­vied­li pani Mŕtvu, ako sme ju pome­no­va­li. Pani Mŕtva sa však nena­sý­ti­la a požia­da­la o ďal­šie duše s tým, že potom nám bude schop­ná odpo­ve­dať na otáz­ky ohľad­ne Ruže. Už sa stmie­va, a tak sa kvô­li bez­peč­nos­ti vra­cia­me do pev­nos­ti.
V noci k nám do pev­nos­ti zaví­tal aký­si démon, sebe vra­viac Krúger, a chcel, aby sme mu dali neja­ké ešte nepo­škvr­ne­né diev­ča. Za tú opo­váž­li­vosť ho však rád pala­di­nov na čele s tak­mer polo­bo­hom Terrodaunom vybil kla­di­va­mi a vyhnal preč. Okrem toho sa tu vrú­til neja­ký vlko­lak a pár hôrd nemŕt­vych, čo sa dá ubrá­niť.

Deň 63:
Ráno sln­ko opie­ra­lo o strá­ne oko­lo pev­nos­ti a cíti­li sme, že dnes bude ide­ál­ne poča­sie na plne­nie plá­nov, aj keď k nim pri­bud­la ešte jed­na úlo­ha. Dozvedeli sme sa, že pala­di­no­via hľa­da­jú moc­ný arte­fakt Kladivo Ničiteľov oltá­rov, aby ním moh­li ničiť oltá­re zasvä­te­né Dragovi, boho­vi nemŕt­vych, a posta­viť na ich mies­te oltá­re zasvä­te­né Krulovi, bohu osu­du a času.
Vyrazili sme na polud­nie a v lese nikde nekon­čia­com sme na úzkej les­nej ces­tič­ke stret­li jed­né­ho muža, kto­ré­mu na hla­ve nerás­tol ani vlas, a ženu, asi jeho spo­loč­níč­ku, prav­de­po­dob­ne čaro­dej­ku. Mali sme pocit, že vedia, kde by sa moh­la nachá­dzať baňa na strieb­ro, kto­rú sme hľa­da­li. Naše tuše­nie bolo správ­ne a ochot­ne nás tam zavied­li. Po urput­nej a ťaž­kej ces­te hore str­mým sva­hom sme zra­zu stá­li pred vcho­dom do bane. Do bane dote­raz zaví­ta­lo aku­rát tak svet­lo z lam­pá­šov a fakieľ a smrad sa zdal nezne­si­teľ­ný. Napriek tomu zača­li dva­ja nezná­mi, Pavoleon a Dagoneth Jos´f ťažiť, kým ja s Ledom sme čaka­li. Čakali sme hod­nú chví­ľu, zvuk krom­pá­čov nará­ža­jú­cich o ska­lu nám dunel v hla­ve, smrad čias­toč­ne vytia­hol von prie­van a my sme dospe­li k záve­ru. Pani Mŕtva umie­ra od hla­du a naše meš­ce už dáv­no zíva­jú práz­dno­tou. Na dohod­nu­tý sig­nál sme tasi­li dýky a tých dvoch nezná­mych sme zakľa­li. Keď sme siah­li do ich meš­cov, nech­ce­lo sa nám veriť, aký maje­tok nosia pri sebe. Zlato a strieb­ro šlo ale bokom, keď sme obja­vi­li Modrú per­lu. Počul som o nej pár legiend, ale neve­ril som, že môže exis­to­vať. Mŕtvych sme sa poc­ti­vo zba­vi­li, pres­nej­šie ja som ich zako­pal po tom, ako z nich Dagoneth vybral srd­cia a oblič­ky, aby ich mohol pre­dať.
Zo stra­chu, aby sme sa navzá­jom nezra­di­li, lebo sme pochy­bo­va­li o Pavoleonovi, sme uzav­re­li prí­sa­hu pokrv­né­ho brat­stva pred sta­ro­dáv­ny­mi duch­mi, kto­rých vyvo­lal Dagoneth, že čo i len nepo­mys­lí­me na zra­du nie­ko­ho zo sku­pi­ny. Z bane k obchod­ní­ko­vi je to len na skok, tak sme sa ta po dokon­če­ní ritu­álu vybra­li. Avšak ces­tou nás zasta­vil aký­si iný obchod­ník, neskôr vysvit­lo, že alchy­mis­ta. Keď sme spo­me­nu­li Modrú per­lu, až mu oči zasvie­ti­li a sľú­bil, že nám, samoz­rej­me nie zadar­mo, vyro­bí moc­nú Hromovú palič­ku, do kto­rej vlo­ží Modrú per­lu. Celý deň sme strá­vi­li zhá­ňa­ním mate­riá­lu a nose­ním ho alchy­mis­to­vi, až nám napo­kon večer mohol odo­vzdať hoto­vú palič­ku.
Vrátili sme sa do pev­nos­ti , kde sme sa dozve­de­li zau­jí­ma­vú novi­nu. Kladivo Ničiteľov oltá­rov sa našlo, teda nám ho sta­čí len ukrad­núť pala­di­nom a netre­ba ho už hľa­dať. O to smut­nej­šia sprá­va je, že pani Mŕtva bola zaklia­ta prin­cez­ná, kto­rú po zlo­ži­tom ritu­áli vrá­ti­li dnes späť medzi živých, a teraz velí pev­nos­ti.
Dnešná noc je opäť ruš­ná. Tentoraz nám do šľach­tic­kej štvr­ti vbe­hol vlko­lak, a čo sa zda­lo ove­ľa nebez­peč­nej­šie, bol útok nemŕt­vej armá­dy na čele so samot­ným Kráľom lichov. Paladinovia si s ním s pomo­cou domob­ra­ny po nároč­nom boji pora­di­li, čo nás zarmú­ti­lo, lebo všet­ci rytie­ri pre­ži­li. Následne na to sme šli spať.

Deň 64:
Víta nás krás­ne slneč­né ráno, zato nepek­ná a ťaž­ká úlo­ha: ukrad­núť Kladivo pala­di­nom. Po výdat­ných raňaj­kách chys­tá­me veci, kto­ré bude­me potre­bo­vať na ďal­šiu ces­tu, zakiaľ ja som si bol dať u ková­ča vyro­biť hák, kto­ré­ho pomo­cou a s pou­ži­tím lana by sme moh­li v naj­hor­šom prí­pa­de opus­tiť pev­nosť pre­le­ze­ním cez hrad­by.
Keď bolo všet­ko pri­pra­ve­né, vyšli sme von z pev­nos­ti. Na plá­ni pred brá­nou stál chu­meľ ľudí. Kričali, nie­kto­rí od stra­chu, v iných vzpla­nu­la agre­si­vi­ta, ale čo mali spo­loč­né, bolo, že všet­ci tasi­li zbra­ne a mie­ri­li na jed­né­ho rytie­ra. Od nie­ko­ho z davu som sa dozve­del, že ten rytier sa zmoc­nil Meča zlo­by (ale­bo skôr naopak), sta­ro­dáv­ne­ho meča, uku­té­ho z čis­té­ho Zla. Keď sa ho raz člo­vek cho­pí, už ho nepus­tí z rúk a aj z naj­väč­šie­ho svät­ca spra­ví doslo­va démo­na. „Ten by sa zišiel dať tak do rúk pala­di­no­vi Terrodaunovi, taká oso­ba na našej stra­ne, hm…“ pomys­lel som si. V tom som si spo­me­nul, že sme si v izbe zabud­li penia­ze, tak sme sa vrá­ti­li do pev­nos­ti. Ledo začul dvoch voja­kov, ako hovo­ria, že Meč rytie­ro­vi zobra­li a uzav­re­li ho do truh­li­ce, kto­rú umiest­ni­li do šľach­tic­kej štv­ri pred správ­cov dom.
Ledva sme doš­li po veci, tak­mer celé mes­to sa vybra­lo kde­si do Makenu, aby zís­ka­li pred­me­ty na zni­če­nie Meča. V pev­nos­ti zosta­la len malá, nám lojál­na posád­ka, a tak sme aj s Ledom truh­li­cu s Mečom zobra­li a ukry­li hlbo­ko v lese, kým nevy­mys­lí­me, ako ho pod­str­čiť Terrodaunovi. Keď sme sa vrá­ti­li do pev­nos­ti, všim­li sme si oznam, že v šľach­tic­kej štvr­ti sa nasle­du­jú­ci večer usku­toč­ní osla­va. Začali sme uva­žo­vať o tom, ako by mohol pre­be­hnúť puč, lebo taká mož­nosť urči­te dlho nena­sta­ne. Avšak medzi­tým pri­šiel k Ledovi posol z jeho rod­né­ho domu so sprá­vou, že jeho mať už melie z posled­né­ho a chce ho vidieť. Teda sa zba­lil a ešte sko­ro ráno odchá­dza.
Dnešná noc nesto­jí ani za reč, taký „pokoj“ tu vlád­ne.

Deň 65:
Ráno opäť nád­her­né, ako­by tu nikdy mra­ky ani nebý­va­li, lúky zapla­ve­né sln­kom, poča­sie na odpo­či­nok priam stvo­re­né. Doobeda sme nav­ští­vi­li obchod­ní­ka s magic­ký­mi pred­met­mi, a potom aj krč­mu. Po vkro­če­ní dnu som však ostal ako pri­ko­va­ný k zemi. Na zemi leží zvia­za­ný troj­met­ro­vý, smrad­ľa­vý, zele­ný, ška­re­dý drak, pod­ľa krč­má­ra ešte len mlá­ďa. Po pohá­re piv­ka sme krč­me dali rých­lo zbo­hom a vrá­ti­li sa do pev­nos­ti. Tá zíva­la práz­dno­tou, lebo vyš­šia kas­ta sa vybra­la na pra­vi­del­ný zraz v krč­me.
Neviem pre­čo, ale veľ­mi ma láka­lo nazrieť do domu pala­di­nov, keď tu teraz niko­ho niet. Dvere boli zamknu­té, ale aspoň cez okno som zahlia­dol v tom nepo­riad­ku Kladivo. Po doho­de s dru­ži­nou som sa vlá­mal do domu a Kladivo vzal. Opatrne som vykĺzol von z pev­nos­ti, keď­že vrch­nosť vyhlá­si­la zákaz vychá­dza­nia z pev­nos­ti kvô­li tomu dra­ko­vi, a hlbo­ko v lese ho ukryl, aby sme s ním v noci zni­či­li Krulove oltá­re a posta­vi­li tam opať Dragove. Od chrb­ta ma mal kryť Dagoneth, ale mám pocit, že to prí­liš neus­trá­žil. Čochviľu stál pri nás jeden hra­ni­čiar a vyzve­dal, pre­čo sme opus­ti­li pev­nosť. „Zabiť – neza­biť?“ pre­bie­ha­lo mi hla­vou, na jeho šťas­tie sa uspo­ko­jil s krát­kou odpo­ve­ďou a odišiel. Odtiaľ sme šli do krč­my, nie­čo popi­li a vrá­ti­li sa do pev­nos­ti.
Hneď ako sme voš­li na nádvo­rie, stál pri nás Pavoleon so žol­dá­kom, akým­si Lotrom, či tak nejak, že v dubo­vom háji máme spo­jen­cov v puči, dru­id­ku a moc­ný prí­zrak. Šli sme teda za nimi a zozná­mi­li sa. Okrem toho, u alchy­mis­tu sme si dali objed­náv­ku na tri nesmier­ne sil­né jedy, na kto­ré sme mali pri­niesť ešte dra­čiu či orks­kú žlč.
Keď nám dodá alchy­mis­ta jed, puč sa sta­ne zre­a­li­zo­va­teľ­ným. Otrávime troch moc­ných mes­ta, asi Terroduana, či Ergeho, správ­cu či prin­cez­nú, a Arkora, moc­né­ho kle­ri­ka, aby ich náho­dou nevy­lie­čil z otra­vy. Prízrak spra­cu­je pár ďal­ších ľudí a naša sku­pin­ka bojov­ní­kov die­lo dokon­čí a pre­vez­me mes­to.“
„Tu je koniec. Prečo to kon­čí?“ spý­tal sa Lister zve­da­vo. „Lebo už nemal tú mož­nosť to dopí­sať, lebo prá­ve v deň, keď som dosia­hol mes­ta Akon, ho pop­ra­vi­li. Túto kni­žoč­ku som mu vybral z vrec­ka, pred­tým ako ho pocho­va­li.“ zro­ne­ne odpo­ve­dal Mate a dodal: „Len to Kladivo zle ukryl, lebo večer už s ním jeden z pala­di­nov bojo­val. A čo som počul, ten pre­klia­ty alchy­mis­ta pre­dal život jeho i jeho dru­hov za pät­násť zla­tých!“ v tom sa začal Mate dusiť, zví­jať sa v boles­tiach a z ľavej nohy mu vytrys­kol pra­meň krvi. „Čo to máš s tou nohou?“ spý­tal sa Lister so stra­chom o Mateho zdra­vie a hneď mu ju aj obvia­zal.
„No, pri výpra­ve s pala­din­mi som sa pre­rie­kol ohľa­dom mojej vie­ry v Draga a dali ma pri­via­zať na pra­nier pred zvo­ni­cou. Po urput­ných sied­mich hodi­nách pre­svied­ča­nia oko­lo­idú­cich, aj za pomo­ci mágie, sa mi poda­ri­lo uvoľ­niť putá. A čo sa týka tej nohy, to si ma jeden chla­pík spo­lu s jed­nou Amazonkou pois­ti­li, aby som sa nevys­lo­bo­dil, pre­to­že som neus­tá­le všet­kým vybe­ral noha­mi zbra­ne z puz­dier. Keď už tak­mer celá pev­nosť spa­la, ten istý chla­pík mi nená­pad­ne pre­re­zal putá a odišiel. Vypukla vo mne taká eufó­ria, že môžem ujsť a ráno ma nepop­ra­via, že som aj s roz­ťa­tou nohou bežal. Vybehol som z pev­nos­ti a ute­kal, aj keď čím ďalej to vyze­ra­lo, že sa pla­zím, až som úpl­ne padol na zem v boles­tiach a dúfal…“ A nasta­lo ticho. Lister si vši­mol, že Mate zaspal, tak ho pri­kryl a nechal odpo­čí­vať, pri­čom sám smut­ný a una­ve­ný šiel spať.