Tordhan – report od Isilote

Prečo ja? To Arden napa­da­lo kaž­dý jeden deň. Prečo som prá­ve ja správ­ky­ňou? (Ale povedz krá­ľo­vi nie, keď ťa o nie­čo žia­da…)
Správcovanie malo svo­je výho­dy. Mohla uro­biť zo Sedalenu mies­to, kde by ľudia žili radi. Ktoré by bolo bez­peč­né (aj pred ňou samot­nou) a kde by sa ľudia nemu­se­li obá­vať, čo s nimi bude o hodi­nu či deň.

Tordhan – report Arden, správ­ky­ňa Nového Sedalenu

Tento report nie je zosku­pe­ním her­ných infor­má­cií, kto­ré by moh­li hrá­či na Tordhane využiť, ale len prí­be­hom zo sve­ta Tordhanu, kto­rý môže a nemu­sí zau­jať. Nie je žiad­nym zvit­kom v kniž­ni­ci a ani inak her­ne exis­tu­jú­cim mate­riá­lom, kde by sa toto her­ne dalo pre­čí­tať. Preto pro­sím, ak by ste sa v ňom aj dozve­de­li neja­kú pre vás dôle­ži­tú infor­má­ciu, nepou­ží­vaj­te ju na hre… 😉

Prečo ja? To Arden napa­da­lo kaž­dý jeden deň. Prečo som prá­ve ja správ­ky­ňou? (Ale povedz krá­ľo­vi nie, keď ťa o nie­čo žia­da…)
Správcovanie malo svo­je výho­dy. Mohla uro­biť zo Sedalenu mies­to, kde by ľudia žili radi. Ktoré by bolo bez­peč­né (aj pred ňou samot­nou) a kde by sa ľudia nemu­se­li obá­vať, čo s nimi bude o hodi­nu či deň.
Veci v posled­nej dobe cel­kom išli. Stavalo sa, hrad­by z ruín, domy z ruín, chrám z ruín… čas­to krát našli v ruinách aj to, čo nech­ce­li. Ale mes­to pred­sa stá­lo a malo pred sebou aspoň akú takú budúc­nosť. Stojí aj naďa­lej.
Neustále otáz­ky, sta­ros­ti, finanč­né zále­ži­tos­ti, povo­le­nia, záka­zy, prí­ka­zy… to všet­ko ju una­vo­va­lo. Veliť ľuďom je nároč­né. Našťastie aspoň gar­da bola spo­ľah­li­vá, pod dob­rým vele­ním. Kapitán bol člo­vek, kto­rý sa na veci díval pria­mo, nič si nena­ho­vá­ral a pred ničím nezat­vá­ral oči. Samozrejme vedel o Arden mno­hé a vedel, že aj keď je to správ­ky­ňa, je to sčas­ti zvie­ra a ich vzá­jom­ný rešpekt bol pre­to namies­te.
A kráľ… ten bol nie­kde preč. Kto vie, ako dlho ho už ľudia nevi­de­li. Jeho majes­tát im chý­bal, nevi­de­li už viac dôvod, pre­čo ho uzná­vať. V ľuďoch je tre­ba neus­tá­le vzbu­dzo­vať poci­ty, aby osta­li zapá­le­ní, lebo raz, keď oheň vyhas­ne, tak sa obrá­tia a budú hľa­dať inde.
Po dlhých dňoch ulí­ha­la správ­ky­ňa una­ve­ná a beš­tia vyčká­va­la.
Až jed­né­ho veče­ra svor­ka zavo­la­la a ona nedo­ká­za­la odo­lať. Vôňa lesa, kto­rá sa dostá­va do pľúc je omam­ná a pach krvi nesmier­ne láka­vý. Čerstvé mäso čaká. Sú tu však pra­vid­lá. Mesto musí ostať nedot­knu­té.
„Zabudni na to,“ šep­ká beš­tia a pach ľudí iba pod­po­ru­je jej zvá­dza­nie.
Nový člen svor­ky. Je čas učiť loviť. Kapitán vychá­dza z Nového Sedalenu, aby zabez­pe­čil nie­len hrad­by, ale aj prí­stu­po­vú ces­tu.
„Rozrthaj ho,“ hovo­rí beš­tia a Arden len ťaž­ko odo­lá­va. Horká chuť na jazy­ku pri­po­mí­na krv. Keď sa však svor­ka zosku­pu­je, kapi­tán sa vra­cia do bez­pe­čia mes­ta a beh dla­kov lesom je ako ich mod­lit­ba. Koruny stro­mov sú ich chrá­mom a boho­via lesov bežia s nimi.
V noci je mimo hra­dieb množ­stvo ľudí.
Nie sú opatr­ní
Neboja sa.
Zomierajú.
Mysľou, kto­rá je sčas­ti ľud­ská a sčas­ti zvie­ra­cia pre­bie­ha­jú myš­lien­ky a poci­ty.
Netisaren… nie, ten nesmie­me napad­núť.
Fišmov chrám. Nie je zabez­pe­če­ný.
Zvnútra sa ozý­va bez­sta­rost­ný hovor.
Priťahujú pozor­nosť beš­tie.
Laškovné dobie­dza­nie sa mení na boj, len čo nie­kto z nich vyj­de von. Arden strieh­ne na svo­ju korisť. Zrazu vzduch pre­tí­na ohlu­šu­jú­ca rana a jeden zo svor­ky padá na zem. Čo to bolo?! Ale viem, že nezom­rie tak ľah­ko.
Vyčkávajú. Fišmovci vedia, že sú nie­kde tam, urči­te sa pôj­du pozrieť von. Nečakajú dlho. Arden číha pria­mo pri vcho­de. Vychádzajúci si ju nevší­ma. So zavr­ča­ním sa vrhá vpred, ale muž odska­ku­je a v tom oka­mi­hu sa rana ozý­va zno­va. Cíti, ako jej guľ­ka trhá mäso v tele. Oheň pre­ni­ká až ku kos­tiam. Padá na zem a začne bolest­ne zavý­jať. Niekto k nej pri­stu­pu­je. Všetka srsť sa jej ježí na tele. Nemôže sa ani pohnúť, bolesť je prí­liš sil­ná. Postava sa díva, či ešte žije. Arden oča­ká­va smr­teľ­ný úder, ale ten nepri­chá­dza. Postava sa vzdia­li a nie­kto zo svor­ky ju odtiah­ne do tmy. Bolesť poma­ly ustu­pu­je, ale loviť teraz nemô­že.
Vidí, ako z Fišmovho chrá­mu opäť vychá­dza­jú ľudia. Jedna vlkod­lač­ka sa na nich vrhá. Človek s paľ­nou zbra­ňou čaká ako pra­vý lovec, na posled­nú chví­ľu a potom zbraň vypá­li guľ­ku vlči­ci pria­mo do hru­de a rana ju zlo­ží na zem. Toto nie je korisť, akú si svor­ka pred­sta­vo­va­la a sťa­hu­je sa preč.
Kauffsburg je nad­mie­ru neopatr­ný. Brána do mes­ta by po zotme­ní nema­la byť otvo­re­ná. Jeden z oby­va­te­ľov sa sta­via svor­ke na odpor, neute­ká do vnú­tor­né­ho opev­ne­nia, ale zostá­va na otvo­re­nom nádvo­rí a čosko­ro padá pod trha­jú­ci­mi pazúr­mi. Svorka sa baví. Vyčíňa v mes­te, obchá­dza ho, ale vtom sa na dvoch z nich zne­sie oheň z jas­né­ho neba a ten ich vyže­nie von.
Avšak ani hrad­by nie sú vždy dosť bez­peč­ný úkryt, jeden zo svor­ky sa dosta­ne dnu a otvo­rí brá­nu ostat­ným. Na nádvo­rí leží len mŕt­ve telo. Arden sa k nemu poma­ly zakrá­da. Záblesk pria­mo pred oča­mi a potom tma. Vidí dole svo­je telo, spá­le­né na uhoľ ako sa od nej vzďa­ľu­je.
Vtom sa však čas zasta­ví a ona vidí, ako kto­si vra­cia jej telo k živo­ta­schop­nos­ti. Nejaká bytosť chy­tí jej dušu a vrá­ti ju späť. Kŕčovito sa nadých­ne a zastih­ne ju bolesť a strach. Išla za hra­ni­cu smr­ti a nie­kto ju vrá­til späť. Panicky vybeh­ne z mes­ta a ruky sa jej tra­sú. Vracia sa do den­nej for­my, aj keď noc je ešte mla­dá, ona už netú­ži po krvi.
Uvedomuje si, že lovi­la a jed­la ľud­ské mäso. Už rok sa jej dari­lo vyhý­bať sa poku­še­niu a teraz tak ľah­ko pod­ľah­la. Takmer napad­la aj svo­je vlast­né mes­to. Jej sve­do­mie hovo­rí, že už by ako správ­ky­ňa nema­la pokra­čo­vať. Ale nechať mes­to bez správ­cu? Pomaly, skla­ma­ne sa vra­cia do svoj­ho mes­ta. Udalosti, kto­ré tam pre­bie­ha­jú nedo­ká­že plne sle­do­vať, je natoľ­ko vyve­de­ná z mie­ry, že vyko­ná­va svo­ju služ­bu bez sústre­de­nia a neis­to a jej roz­hod­nu­tia sú pre­to roztr­ži­té.
V mes­te sa jed­ná o mágii, démo­noch a nebez­pe­čen­stve, ale ona to veľ­mi nevní­ma. Cíti sa pre­vi­ni­lo a hľa­dá ces­tu, ako by sa s tou­to situ­áci­ou vyrov­na­la. Neskôr v noci pri­chá­dza­jú dva­ja muži. O ich povo­la­ní si je tak­mer istá, napriek tomu… medzi všet­ký­mi tými ľuď­mi oko­lo pôso­bia ako­si dôve­ry­hod­ne. Hovorí s nimi o mno­hých veciach, kto­ré sa v mes­te dejú a neskôr aj o svo­jom pre­vi­ne­ní. Veď… mož­no jej pri­ne­sú aspoň rých­lu smrť. Avšak oni ako­by o tom ani neuva­žo­va­li. V tom­to oka­mi­hu je lep­šie, že Sedalen má vôbec neja­ké­ho správ­cu, než žiad­ne­ho. To ju pri­vá­dza k iným myš­lien­kam. Je tre­ba vytr­vať aspoň kým sa situ­ácia nezlep­ší. Predsa nene­chá Sedalen zno­vu pad­núť, keď ho tak ťaž­ko sta­va­jú na nohy. Nechajú ju žiť.
V ďal­ší deň ponúk­ne svoj odchod krá­ľov­nej kvô­li svoj­mu pre­vi­ne­niu, ale je odmiet­nu­tá a ostá­va vo svo­jom úra­de. Mesto je nepo­koj­né, lebo nie­kto ukra­dol 12-tim ľuďom duše a stá­le ešte niko­ho nezat­kli ani nepod­ro­bi­li výslu­chu. Arden počas dňa zaví­ta aj do Fišmovho chrá­mu. Je tre­ba čeliť násled­kom svo­jich činov. Vidí, že Kováč osu­dov má za pásom tú ohni­vú zbraň. Zmieni sa o nej a tým dá naja­vo svo­ju prí­sluš­nosť ku svor­ke. Kováč osu­dov na oka­mih vyze­rá, ako­by pre­mýš­ľal, čo s ňou uro­biť. Potom sa však posa­dí a nad­via­žu spo­lu zau­jí­ma­vý roz­ho­vor.
Všetko má svo­je dôsled­ky a kaž­dý čin vyvo­lá odoz­vu. Občas aj zlý čin môže mať za násle­dok nie­čo dob­ré­ho. Možno aj vedo­mos­ti nie­ke­dy doká­žu dla­kov pocho­piť. Snáď dokon­ca aj tole­ro­vať ich.
Kapitán strá­že upa­dá do akej­si nevoľ­nos­ti a tak gar­da musí fun­go­vať aj bez jeho neus­tá­le­ho dozo­ru. V tú noc sa Ardenino sve­do­mie troš­ku napra­vu­je. Nejaký nezná­my šaman, kto­rý zjav­ne neve­del, že les pat­rí po zotme­ní dla­kom, vyvo­lá vlčiu a gob­li­niu armá­du a vpo­cho­du­je s ňou k Netisarenu. Vlci sú pria­te­lia svor­ky, avšak teraz, keď ich ria­di člo­vek, nesprá­va­jú sa pri­ro­dze­ne, ale ako svor­ka bes­ných psov v pod­ru­čí člo­ve­ka. Po varo­va­ní neupos­lúch­nu výzvu odísť a keď opäť napad­nú Netisaren, svor­ka ich bez milos­ti roz­tr­há ale­bo odo­že­nie.
Arden pocho­pí, že toto je cena za pre­doš­lú noc. Niečo dosta­ne a nie­čo musí dať, aby zacho­va­la rov­no­vá­hu. Dostala milosť a dala milosť ľuďom v Netisarene a násled­ne aj Novom Sedalene, keď neja­ká sku­pi­na nomá­dov napad­la hrad­by. Kapitán, aj keď osla­be­ný, orga­ni­zu­je gar­du a na pomoc Sedalenu pri­chá­dza­jú aj ľudia zvon­ka. Nakoniec spo­je­nou silou dla­kov, horú­ce­ho ole­ja a bojov­ní­kov Nového Sedalenu je útok rozp­rá­še­ný a ľudia si môžu vydých­nuť. Arden sa až potom dozve­dá, čo sa vlast­ne dia­lo pred brá­na­mi jej mes­ta a ako veľ­mi bolo ohro­ze­né démo­nic­kým Luxom, kto­rý sa pri­šiel zaba­viť na smr­ti obča­nov mes­ta, ale vďa­ka obrov­ské­mu úsi­liu nie­koľ­kých ľudí bol pora­ze­ný. V tú noc koneč­ne chá­pe aj mno­hé z pre­doš­lých uda­los­tí.
Dni ubie­ha­jú čoraz rých­lej­šie a noci sú stá­le láka­vej­šie, avšak nie už na beš­tiál­ne vraž­de­nie, ale na strá­že­nie svoj­ho teri­tó­ria a noč­né potul­ky. Ak armá­da vlkov a gob­li­nov a nomá­di pre­doš­lý deň bola moc­ná, tak armá­da škre­tov, kto­rá pri­tiah­la v ten nasle­du­jú­ci je ešte sto­krát hor­šia. Nový Sedalen je osla­be­ný, a pre­to poskyt­ne Netisarenu iba sym­bo­lic­kú pomoc vo for­me dvoch dob­ro­voľ­ní­kov, kto­rí sa ponúk­li, že pomô­žu a vydá­va­jú sa na bojis­ko na vlast­nú päsť, jeden bojov­ník a jeden lie­či­teľ.
Našťastie Netisaren útok pre­ži­je a Nový Sedalen sa nedos­tá­va do pria­me­ho ohro­ze­nia. A aj keď sa situ­ácia postup­ne upo­ko­ju­je, na povrch vyplý­va­jú nové nebla­hé sku­toč­nos­ti, s kto­rý­mi bude tre­ba počí­tať aj do budúc­nos­ti.
Mnoho ľudí, kto­rých Arden pozna­la, zomre­lo. Mnoho obča­nov zomre­lo, nezried­ka pri pre­pa­de v lesoch, kde číha­jú lúpež­ní­ci, ale aj pri obra­ne mes­ta. Dokonca aj jeden z tých dvoch mužov, kto­rí ju neod­sú­di­li napriek jej ovlád­nu­tiu beš­ti­ou, bol nie­kým zabi­tý. Pri ich nebez­peč­nom povo­la­ní sa to moh­lo stať kedy­koľ­vek, napriek tomu to priš­lo Arden náh­le a poľu­to­va­nia­hod­né. Predsa len, takých ľudí je málo a kaž­dým dňom menej a jej na ich živo­te jej nemá­lo zále­ža­lo.
A nako­niec… Arisemal sa vrá­til. Ten, kto­rý vlá­dol pred tro­mi rok­mi mies­tam, na kto­rých aj teraz sto­jí Netisaren, no vte­dy to bolo len úze­mie orkov. Ten, kto­rý pod­ľa poves­tí doká­že ovlá­dať mys­le, zabí­jať na diaľ­ku a nikto si pred ním nie je istý svo­jím živo­tom či zdra­vím. Ten, o kto­rom sa hovo­rí, že bol v spol­ku so sila­mi moc­nej­ší­mi ako si vôbec doká­žu ľudia pred­sta­viť.
Arisemal, Temný pán.

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)