Denníček lovca menom Synister

1.Deň v novom domo­ve.

Dnes som spá­lil všet­ky mapy a poznám­ky kto­ré som sti­hol spí­sať počas Púťe. Našli sme vhod­né mies­to na stav­bu pre­chod­né­ho tábo­ra…

1.Deň v novom domo­ve.

Dnes som spá­lil všet­ky mapy a poznám­ky kto­ré som sti­hol spí­sať počas Púťe. Našli sme vhod­né mies­to na stav­bu pre­chod­né­ho tábo­ra.

2.Deň v novom domo­ve.

Práve som dosta­val svo­ju cha­trč, je síce chatr­ná ale búr­ku v tých­to mies­tach som nevi­del. Volný čas som strá­vil údrž­bou zbra­ní a pre­chádz­kou po tábo­re. Tegwen sa situ­ácia poma­ly ale isto vymy­ká z rúk. Jednotiaci prvok spo­loč­nej púte je za nami a ozý­va­jú sa prvé hla­sy. Avšak dokým je jej auto­ri­ta pod­po­re­ná Haydenom báť sa netre­ba. Mnohý v ňom vidia nové­ho vod­cu. Áno , Tegwen nás sem dovied­la ale spo­loč­ne s jej vie­rou nás chrá­nil aj jeho meč.

3.Deň v novom domo­ve.

Tunajšie lesy sú zvlášt­ne , plné živo­ta a skry­tých očí. Lovom som strá­vil pol dňa avšak nič som ani len neza­hlia­dol. Musím ísť hlb­šie do lesov a nájsť napá­jad­lo. Viem , že oko­lo jed­né­ho sme išli ces­tou sem , môže byť naj­viac deň od nás.

4.Deň v novom domo­ve.

Mám zba­le­né veci a s úsvi­tom vyrá­žam. Na tvár my dopa­da­jú prvé kvap­ky daž­da. Stále mám pocit že ma nie­kto sle­du­je. V bub­no­va­ní daž­ďa som dnes však počul aj iný zvuk , neviem čo to bolo , ale strach my brá­nil v spán­ku.

5.Deň v novom domo­ve.

Dorazil som k napá­jad­lu , nama­zal som sa bla­tom , ukryl v krí­koch a čakal. A doč­kal som sa. Mladá srn­ka. Pri pohla­de na ňu sa my zaka­lil zrak a šíp vypus­til teti­vu skôr ako som si mohol všim­núť , že nie­je sama. Mala mla­dé. Srdce my oblial chlad a moje sve­do­mie bolo plné výči­tiek. Ale povin­nosť k Ľudom a hlav­ne Tegwen bola väč­šia. Mladé srn­ča priš­lo k mat­ke a sklo­ni­lo k nej hla­vu…

Mohla mať tak tri roky. Tlačila sa k jej mŕt­ve­mu telu a z jej úst vychá­dzal plač. Žena bola zalia­ta krvou kto­rá jej pre­sa­ko­va­la cez šaty. Dievčatko sa pri­tú­li­lo k mat­ke nasi­lu jej otvá­ra­lo oči.

Stál som na koni , a sle­do­val obraz horia­cej dedi­ny , mŕt­vo­ly boli vša­de naoko­lo a cha­tr­če sa bor­ti­li v neko­neč­nej zápla­ve pla­me­ňov. Sám seba som sa pýtal pre­čo? Prečo toto celé utr­pe­nie , pre­čo nevin­ný? Toto malo ďale­ko do pred­sta­vy voj­ny akú my slu­bo­va­li. Namiesto mužov sme mrza­či­li ženy a deti , kto­ré sa pre­vi­ni­li ničím len tým že boli bez­bran­ný. Videl som ako jeden s mojich mužov odtr­hol diev­čat­ko od mat­ky a s reho­tom ho hodil do pla­me­ňov. Videl som ako iný zná­sil­ňu­je diev­ča kto­ré sa ani nemoh­lo nazvať ženou.

Aký zmy­sel to má? Spálime všet­ko. Plný zne­chu­te­nia a s tvá­rou zalia­tou slza­mi som počú­val večer pri ohni ako sa moji muži vysta­tu­jú „vítazs­tvom“. Svedomie už som dáv­no uml­čal , lebo inak by my zo samej hrô­zy prask­la hla­va…

…a v tú chví­lu som si uve­do­mil čo som spra­vil. S úctou som mŕt­ve zvie­ra pri­kril čeči­nou a ucho­pil som mla­dú srn­ku do náru­čia. V jej očiach bol ten istý výraz ako malo to nemluv­ňa dáv­no. Prehodil som cez seba luk str­hol si plášť a zamo­tal do neho mlá­ďa.

7.Deň v novom Domove.

Cesta späť my zabra­la dva dni. Teraz som na dohlad od tábo­ra a píšem to čo som zažil skôr než roz­um začne pochy­bo­vať o sku­toč­nos­ti. Ako som krá­čal ces­tu my zastú­pil zvlášt­ny tvor. Pripomínal capa , aj člo­ve­ka záro­veň a šíril oko­lo seba pocit moci kto­rý som nechá­pal. Podišiel ku mne a ja som már­ne hla­dal výraz akým ho nazvem. Ukázal na luk a potom na srn­ku. Najprv som neve­del čo po mne chce , tak som mlá­ďa zlo­žil na zem. To sa brit­ko vymo­ta­lo s pokrý­vok a sko­či­lo tvo­ro­vy do náru­če. Potom som sa mu pozrel do očí , nie­čo my vra­vel ale jeho slo­vá boli prí­liš sple­ti­té. Pohľad plný výči­tiek , avšak mož­no aj súci­tu.

8.Deň v novom Domove

Sledoval som tábor z dial­ky a obi­šiel ho aby som nemu­sel ísť cez dedi­nu. Nechcel som sa s nikým roz­prá­vať ani počú­vať več­ne rov­na­ké deba­ty pri ohni. Noc som strá­vil poze­ra­ním na hviez­dy a hla­da­ním otá­zok na odpo­ve­ďe kto­ré sa my dosta­li…

Trápiš sa?“ Tegwenin hlas bol taký než­ný a sta­rost­li­vý ako jej pohľad. Synister sedel chrb­tom k ohňu a sle­do­val hviez­dy. Ako jedi­ná vede­la čo ho stret­lo v živo­te a vede­la ako sám sebe nedo­ká­že odpus­tiť. Podišla k nemu a chy­ti­la ho za ruku. Odrhnula vla­sy z jeho tvá­re a zhliad­la slza­mi zaha­le­nú tvár. Nevravela nič , jej pohľad bol lie­če­ním na hlbo­ké rany , úsmev ztie­ral všet­ky slzy a tep­lo jej dla­ní roz­púš­ta­lo ľad s výčie­tiek. Cítil ako je mu lep­šie , lebo je pri ňom nie­kto na kom mu zále­ží a koho záro­veň skla­mal. Zložil hla­vu na jej rame­no a pri­vrel oči. Posledné slo­vo kto­ré jej veno­val než zaspal bolo Vďaka.

9.Deň v novom Domove

Prekvapenie. Počas môj­ho spán­ku nás nav­ští­vil zno­va ten tvor. Tegwen a ešte zopár ludi ho pome­na­va­lo ako Satyra. Vraj obi­šiel náš tábor a pri­nie­sol mla­dú srn­ku jed­né­mu mla­dé­mu diev­ča­ťu. Avšak pove­dal , že sme ju zabi­li. Každý si vši­mol moje troj­dňo­vé zmiz­nu­tie a podoz­rie­va­li ma , že som si nechal mäso pre seba. Nechcel som živiť dal­šie útr­p­ne spo­mien­ky na srk­n­ku a v hne­ve som opus­til tábor. Prechádzal som sa po