Denníček lovca menom Synister

1.Deň v novom domove.

Dnes som spálil všetky mapy a poznámky ktoré som stihol spísať počas Púťe. Našli sme vhodné miesto na stavbu prechodného tábora…

1.Deň v novom domove.

Dnes som spálil všetky mapy a poznámky ktoré som stihol spísať počas Púťe. Našli sme vhodné miesto na stavbu prechodného tábora.

2.Deň v novom domove.

Práve som dostaval svoju chatrč, je síce chatrná ale búrku v týchto miestach som nevidel. Volný čas som strávil údržbou zbraní a prechádzkou po tábore. Tegwen sa situácia pomaly ale isto vymyká z rúk. Jednotiaci prvok spoločnej púte je za nami a ozývajú sa prvé hlasy. Avšak dokým je jej autorita podporená Haydenom báť sa netreba. Mnohý v ňom vidia nového vodcu. Áno , Tegwen nás sem doviedla ale spoločne s jej vierou nás chránil aj jeho meč.

3.Deň v novom domove.

Tunajšie lesy sú zvláštne , plné života a skrytých očí. Lovom som strávil pol dňa avšak nič som ani len nezahliadol. Musím ísť hlbšie do lesov a nájsť napájadlo. Viem , že okolo jedného sme išli cestou sem , môže byť najviac deň od nás.

4.Deň v novom domove.

Mám zbalené veci a s úsvitom vyrážam. Na tvár my dopadajú prvé kvapky dažda. Stále mám pocit že ma niekto sleduje. V bubnovaní dažďa som dnes však počul aj iný zvuk , neviem čo to bolo , ale strach my bránil v spánku.

5.Deň v novom domove.

Dorazil som k napájadlu , namazal som sa blatom , ukryl v kríkoch a čakal. A dočkal som sa. Mladá srnka. Pri pohlade na ňu sa my zakalil zrak a šíp vypustil tetivu skôr ako som si mohol všimnúť , že nieje sama. Mala mladé. Srdce my oblial chlad a moje svedomie bolo plné výčitiek. Ale povinnosť k Ľudom a hlavne Tegwen bola väčšia. Mladé srnča prišlo k matke a sklonilo k nej hlavu…

Mohla mať tak tri roky. Tlačila sa k jej mŕtvemu telu a z jej úst vychádzal plač. Žena bola zaliata krvou ktorá jej presakovala cez šaty. Dievčatko sa pritúlilo k matke nasilu jej otváralo oči.

Stál som na koni , a sledoval obraz horiacej dediny , mŕtvoly boli všade naokolo a chatrče sa bortili v nekonečnej záplave plameňov. Sám seba som sa pýtal prečo? Prečo toto celé utrpenie , prečo nevinný? Toto malo ďaleko do predstavy vojny akú my slubovali. Namiesto mužov sme mrzačili ženy a deti , ktoré sa previnili ničím len tým že boli bezbranný. Videl som ako jeden s mojich mužov odtrhol dievčatko od matky a s rehotom ho hodil do plameňov. Videl som ako iný znásilňuje dievča ktoré sa ani nemohlo nazvať ženou.

Aký zmysel to má? Spálime všetko. Plný znechutenia a s tvárou zaliatou slzami som počúval večer pri ohni ako sa moji muži vystatujú „vítazstvom“. Svedomie už som dávno umlčal , lebo inak by my zo samej hrôzy praskla hlava…

…a v tú chvílu som si uvedomil čo som spravil. S úctou som mŕtve zviera prikril čečinou a uchopil som mladú srnku do náručia. V jej očiach bol ten istý výraz ako malo to nemluvňa dávno. Prehodil som cez seba luk strhol si plášť a zamotal do neho mláďa.

7.Deň v novom Domove.

Cesta späť my zabrala dva dni. Teraz som na dohlad od tábora a píšem to čo som zažil skôr než rozum začne pochybovať o skutočnosti. Ako som kráčal cestu my zastúpil zvláštny tvor. Pripomínal capa , aj človeka zároveň a šíril okolo seba pocit moci ktorý som nechápal. Podišiel ku mne a ja som márne hladal výraz akým ho nazvem. Ukázal na luk a potom na srnku. Najprv som nevedel čo po mne chce , tak som mláďa zložil na zem. To sa britko vymotalo s pokrývok a skočilo tvorovy do náruče. Potom som sa mu pozrel do očí , niečo my vravel ale jeho slová boli príliš spletité. Pohľad plný výčitiek , avšak možno aj súcitu.

8.Deň v novom Domove

Sledoval som tábor z dialky a obišiel ho aby som nemusel ísť cez dedinu. Nechcel som sa s nikým rozprávať ani počúvať večne rovnaké debaty pri ohni. Noc som strávil pozeraním na hviezdy a hladaním otázok na odpoveďe ktoré sa my dostali…

„Trápiš sa?“ Tegwenin hlas bol taký nežný a starostlivý ako jej pohľad. Synister sedel chrbtom k ohňu a sledoval hviezdy. Ako jediná vedela čo ho stretlo v živote a vedela ako sám sebe nedokáže odpustiť. Podišla k nemu a chytila ho za ruku. Odrhnula vlasy z jeho tváre a zhliadla slzami zahalenú tvár. Nevravela nič , jej pohľad bol liečením na hlboké rany , úsmev ztieral všetky slzy a teplo jej dlaní rozpúštalo ľad s výčietiek. Cítil ako je mu lepšie , lebo je pri ňom niekto na kom mu záleží a koho zároveň sklamal. Zložil hlavu na jej rameno a privrel oči. Posledné slovo ktoré jej venoval než zaspal bolo Vďaka.

9.Deň v novom Domove

Prekvapenie. Počas môjho spánku nás navštívil znova ten tvor. Tegwen a ešte zopár ludi ho pomenavalo ako Satyra. Vraj obišiel náš tábor a priniesol mladú srnku jednému mladému dievčaťu. Avšak povedal , že sme ju zabili. Každý si všimol moje trojdňové zmiznutie a podozrievali ma , že som si nechal mäso pre seba. Nechcel som živiť dalšie útrpne spomienky na srknku a v hneve som opustil tábor. Prechádzal som sa po