Preskočiť na obsah

Člověk je víc než republika

Chvála bohu ate­is­tov, že o júno­vé uve­de­nie Čáry nebol taký záu­jem ako o to pred­chá­dza­jú­ce – jesen­né, inak by som sa naň ani nedos­ta­la. Nečudo, sko­rý večer a mra­zi­vé poča­sie sa na ties­ni­vú atmo­sfé­ru lar­pu, kde sa nesú­ro­dá sku­pin­ka sna­ží za pomo­ci pre­vá­dza­čov dostať cez hra­ni­ce, hodí viac než pred­do­vo­len­ko­vé horú­ča­vy. I keď pek­lo v poly­es­te­ro­vých šatách malo tiež nie­čo do seba.

Ale po poriadku. 

Dej lar­pu Čára z diel­ne Rollingu, kto­rý túto hru vytvo­ril v spo­lu­prá­ci s Ústavem pro stu­dium tota­lit­ních reži­mů, sa odo­hrá­va v pri­hra­nič­nom pás­me Česko-Slovenska roku 1950 – teda dva roky po Víťaznom feb­ru­ári. Červená lúza zná­rod­ni­la pod­ni­ky i veľ­ké stat­ky a oby­va­teľ­stvo roz­kád­ro­va­la pod­ľa toho, kto je sys­té­mu uži­toč­ný a kto nie. Je to čas Milady Horákovej, záko­na na ochra­nu republiky,kolektivizácie a tábo­rov núte­nej prá­ce, čas neslo­bo­dy. Odísť je však ľah­šie, než tomu bude po roku 1950 – prá­ve vte­dy sa vytvo­rí zaká­za­né a hra­nič­né pás­mo- oblasť, v kto­rej Pohraničná stráž bude mať prá­vo zasta­viť aký­mi­koľ­vek pros­tried­ka­mi tých, kto­rí sa budú sna­žiť z kra­ji­ny utiecť. 

To všet­ko sa hrá­či (v prí­pa­de neve­do­mos­ti) dozve­dia na začia­toč­nom works­ho­pe, akej­si polo­her­nej nalie­vár­ni, kde im súd­ruž­ka ško­li­teľ­ka vysvet­lí základ­né reálie štá­tu, v kto­rom  posta­vy žijú. Na júno­vom uve­de­ní Čáry sa odo­hra­li naraz tri behy tej­to hry – to zna­me­ná, že orga­ni­zá­to­ri vytvo­ri­li tri sku­pin­ky a kaž­dú rolu si zahra­li odra­zu tra­ja ľudia. Náhodné stret­nu­tia boli pone­cha­né na fan­tá­zií hrá­čov – čo by sme pove­da­li sami sebe? Jedinečná šan­ca na sku­toč­ný vnú­tor­ný dia­lóg.

„Za pokus o nepo­vo­le­né opuš­tění repub­li­ky vás soud Československé repub­li­ky odsu­zu­je k tres­tu odnětí svo­bo­dy v dél­ce 5 let.“ 

S tým­to vedo­mím a vystro­je­ní súdo­bý­mi kos­tý­ma­mi a kuf­ra­mi trid­sať hrá­čov  postup­ne začí­na svo­ju hru v lese neďa­le­ko mly­na pár hodín pocho­du od hra­níc. Práve ten je ich prvot­ným cie­ľom, zastáv­kou na ces­te za slo­bo­dou. Predtým ich však čaká ešte pochod mimo ciest a ukrý­va­nie sa pred jed­not­ka­mi, kto­ré boli pred­chod­ca­mi Pohraničnej stráže.

V kaž­dej sku­pin­ke desia­tich postáv sa nachá­dza­jú tra­ja pre­vá­dza­či – zvy­šok tvo­ria ľudia, kto­rí im zapla­ti­li (ale­bo neza­pla­ti­li) za bez­peč­nú ces­tu k ´Čáře´. Motivácia pre­vá­dza­čov sa odkrý­va postup­ne počas hry, rov­na­ko ako vzťa­hy, kto­ré medzi sebou majú ostat­né posta­vy. Pochod lesom je namá­ha­vý a zlé ľud­ské vlast­nos­ti vyplá­va­jú na povrch samoz­rej­me ove­ľa skôr než tie dob­ré. Roly sú však napí­sa­né vie­ro­hod­ne, a nie je to náho­da – kaž­dá posta­va má jeden, ale­bo viac pre­dob­ra­zov v sku­toč­ných ľuďoch, kto­rí sa v minu­los­ti pokú­si­li o nele­gál­ne pre­kro­če­nie hra­níc. Tvorcovia z nich len namie­ša­li pes­trý – a občas výbuš­ný, koktejl.

Čára je celo­den­ná hra a nie­len pocho­dom a skrý­va­ním sú hrá­či živí. Po dosia­hnu­tí mly­na sa hra mení. Nastáva spo­mien­ko­vá sek­ven­cia, kedy sa posta­vy o sebe, ale aj svo­jich spo­lu­pút­ni­koch dozve­dia nie­čo z minu­los­ti. Nedá mi nevy­pic­hnúť zau­jí­ma­vú mecha­ni­ku, kto­rú pri tom­to orga­ni­zá­to­ri pou­ži­li – kaž­dá posta­va hrá samoz­rej­me hlav­nú úlo­hu vo svo­jej spo­mien­ke. Ostatní hrá­či však nie sú len pasív­ny­mi pozo­ro­va­teľ­mi, ale pria­mo vstu­pu­jú do toh­to deja– buď ako svo­je posta­vy, ale­bo ako ´cépeč­ka´ hra­jú­ce oso­by z minu­los­ti posta­vy, ku kto­rej sa spo­mien­ka via­že.  Celé sa to odo­hrá­va pod tak­tov­kou pomoc­né­ho orga­ni­zá­to­ra, kto­rý jed­not­li­vé scé­ny uvádza. 

Táto časť hry je naje­mo­tív­nej­šia, ale záro­veň dob­re slú­ži na odre­a­go­va­nie – kaž­dý, kto nie­ke­dy hral hru, kto­rá má dva­násť hodín a viac,vie, aké je nároč­né po celý čas nevy­pad­núť z roly. Tu je na to dokon­ca pred­pí­sa­ný čas, kto­rý pomá­ha kva­li­te hra­nia a ako (pre mňa) nový prvok ho veľ­mi oceňujem. 

Takéto sek­ven­cie sú na celej hre dve, strie­da­né tro­ma pochod­mi lesom. Záverečná ces­ta je samot­ný pokus o pre­kro­če­nie hra­níc, pred kto­rým sa odo­hrá krát­ka medi­tá­cia nad osud­mi posta­vy. Je mož­nosť pove­dať posled­né slo­vá, pre­to­že hoci je pre­kro­če­nie hra­níc ľah­šie, než tomu bude o rok, stá­le hro­zí zatknu­tie ale­bo zabi­tie strá­žou. A koneč­ne nadí­de čas roz­hod­núť sa, kto­ré­mu pre­vá­dza­čo­vi sa dá veriť natoľ­ko, že by mu člo­vek zve­ril aj svoj život. 

Niektorým sa pre­chod podaril…

Táto záve­reč­ná časť hry sa kona­la za súmra­ku a bola sku­toč­ne ner­vy-drá­sa­jú­ca, naj­mä keď sa už z ďale­ka ozý­va­la streľ­ba spre­vá­dza­jú­ca odchod posled­nej sku­pi­ny. Skutočnú ´Čáru´ tvo­ri­la čer­ve­ná čia­ra na sta­rej les­nej zváž­ni­ci, per­fekt­ná sym­bo­li­ka o odde­le­ní sta­ré­ho a nové­ho živo­ta – musím pove­dať, že beh s kuf­rom som si nikdy neuži­la viac. 

Nebudem vás naťa­ho­vať, pre­chod sa mojej posta­ve poda­ril. Úľava po pre­kro­če­ní hra­ni­ce v našej, čis­to žen­skej sku­pin­ke bola tak­mer hma­ta­teľ­ná – naj­mä, keď sa z šera vyno­ril prí­sluš­ník brit­skej roz­vied­ky a ozná­mil nám, že sme prá­ve vkro­či­li do Nemeckej spol­ko­vej repub­li­ky. Tento bol záro­veň aj posta­vou, kto­rá pre nás hru ukončila.

…mno­hí také šťas­tie nemali

Veľmi oce­ňu­jem poher­nú katar­ziu, kto­rá sa kona­la pria­mo v lese a dala nám mož­nosť pove­dať, čo sa s našou posta­vou sta­lo ďalej – poda­ri­lo sa jej začať nový život za hra­ni­ca­mi? Alebo skon­či­la pri sta­rých neres­tiach a dohna­li ju jej démo­ni? Bolo zau­jí­ma­vé počuť tri ver­zie jed­né­ho života. 

Záverom zazne­la sklad­ba´Neboj´ čes­ké­ho pes­nič­ká­ra Jakuba Čermáka (z kto­rej som boha­pus­to ukrad­la názov toh­to repor­tu) a via­ce­ro hrá­čov malo slzy na krajíčku. 

Čo dodať? Čára je vyni­ka­jú­ca hra, kto­rú by som veľ­mi odpo­ru­či­la aj ako akti­vi­tu pre štu­den­tov stred­ných škôl. Vtiahne vás do doby, kto­rá bola pre našich sta­rých rodi­čov rea­li­tou, dá mož­nosť uve­do­miť si, že slo­bo­da nie je samoz­rej­mosť a uká­že, na čom tota­lit­né reži­my vždy pad­nú: že ľudia – tí sú vždy rov­na­kí. Jedineční.

by: Mývalica

Fotografie : Petr Hájek (Zip´s Rusty Pixels na FB), www​.hajek​.pho​to

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.