Preskočiť na obsah

Tanec na hrane neznámej budúcnosti

Titulok člán­ku je veľ­mi voľ­nou citá­ci­ou z kni­hy Johna Wyndhama ´Den tri­fi­dů´. Na motí­vy tej­to kni­hy sa minu­lý víkend odo­hral v čes­kých Mikuloviciach LARP, na kto­rý som kvô­li covi­du čaka­la vyše roka a v krát­kom súhr­ne pri­ná­šam dôvo­dy, pre kto­ré sa to oplatilo.

Je štvr­t­ko­vý večer a ja som tak­mer na kon­ci úmor­nej ces­ty lokál­kou do čes­kých Mikulovíc, mes­teč­ka na hra­ni­ciach Poľska a Čiech. Okrem limu­zí­ny zapar­ko­va­nej pred miest­nym pen­zi­ó­nom nie je toto mes­teč­ko ničím výni­moč­né, až na to, že asi 3 kilo­met­re od neho sa nachá­dza roz­siah­ly are­ál býva­lých munič­ných skla­dov a ešte býva­lej­šie­ho inter­nač­né­ho tábo­ra pre zajat­cov z dru­hej sve­to­vej, skrá­te­ne MUNA.  Práve tu sa má ten­to víkend odo­hrať LARP, na kto­rý sa čaka­lo vyše roka – najprv kvô­li prob­lé­mom s orga­ni­zá­ci­ou a potom kvô­li covidu.

Hra ´Den tri­fi­dů´ je napí­sa­ná na motí­vy rov­no­men­nej kni­hy Johna Wyndhama. Znalosť osu­dov hlav­né­ho hrdi­nu nie je až taká dôle­ži­tá, ale reálie áno. Dej sa odo­hrá­va v päť­de­sia­tych rokoch v Británií – a ako padá noc na nevy­so­ké vŕš­ky a opus­te­nú ces­tu od mes­teč­ka k are­álu, pomys­lím si, že mies­to na ten­to larp nemoh­lo byť vybra­né lepšie.

Vzhľad tu však vôbec nie je dôle­ži­tý, pre­to­že jed­ným z hlav­ných sta­veb­ných kame­ňov toh­to sve­ta je totiž to, že väč­ši­na popu­lá­cie – Británie a naj­skôr aj celé­ho sve­ta – sa jed­né­ho dňa zobu­di­la sle­pá. Stalo sa tak po úžas­nom nebes­kom divad­le, kto­ré médiá ozna­čo­va­li ako pre­let komé­ty v kom­bi­ná­cií s atmo­sfé­ric­ký­mi jav­mi podob­ný­mi polár­nej žia­re. Faktom však je, že to bolo to posled­né, čo ľudia uvi­de­li – teda aspoň tí, kto­rí si to nene­cha­li ujsť. Mohli špe­ku­lo­vať, či to bol trest boží, pre­mys­le­ná akcia sovie­tov ako záker­ný útok v pre­bie­ha­jú­cej stu­de­nej voj­ne ale­bo jed­no­du­cho smo­la – zrak im to však nevrá­ti­lo.  Akoby nebez­pe­čens­tiev, kto­ré hro­zia náh­le nevi­do­mým ľuďom nebo­lo dosť, obja­vu­jú sa na scé­ne ako dôle­ži­tý hráč tri­fi­di. Obrovské rast­li­ny, kto­ré sa dote­raz vo veľ­kej mie­re na sve­te pes­to­va­li kvô­li ole­ju zača­li byť agre­sív­ne a svo­jim jedo­va­tým úpon­kom, ´šla­hú­ňom´ doká­za­li člo­ve­ka aj zabiť. Tieto rast­li­ny sa samy doká­žu vyko­re­niť a poma­ly sa pohy­bo­vať – pre člo­ve­ka, kto­rý vidí  by nebo­li mož­no nebez­peč­né, ale pre sle­pé­ho? Smrť tak čaká na kaž­dé­ho doslo­va na kaž­dom kro­ku a byť sám zna­me­ná zomrieť.

Keď po hodi­ne krá­ča­nia osa­mo­te tichým lesom koneč­ne dôj­dem k jed­nej z budov, kto­rá nie je opus­te­ná a stra­ši­del­ne sa z tmy nevy­lúp­ne rov­no pre­do mnou, vydých­nem si. Je tu oheň, svet­lo a ľudia. Aké príznačné.

Hoci je hra plá­no­va­ná na sobo­tu, piat­ko­vý prog­ram je rov­na­ko dôle­ži­tý.  Oboznamujeme sa s teré­nom v asi kilo­me­ter vzdia­le­nom skla­de, kde je už všet­ko – okrem hrá­čov, pri­pra­ve­né na hru. Máme pár hodín na to, aby sme si ako tak všte­pi­li do pamä­ti, kde sa nachá­dza kuchyn­ka – kde si odkla­dá­me ria­dy tak, aby sme ich našli i posle­piač­ky, kde von­ku je lat­rí­na a mies­to na sede­nie. Okolo obe­da po krát­kej inštruk­tá­ži strá­ca­me zrak – vyfa­su­je­me hru­bé čier­ne mas­ky, kto­ré by sa dali pou­žiť i na spá­nok v osvet­le­nej miest­nos­ti, pali­ce na pries­kum a sme roz­de­le­ní na troj-štvor­člen­né sku­pin­ky a pri­de­le­ní k túto­ro­vi, kto­rí nás naučí základ­né veci o orien­tá­cií – uka­zu­je sa, že i krá­čať po ces­te rov­no je tak­mer nad­ľud­ský úkon, neho­vo­riac o pre­káž­ko­vej drá­he v lese, kto­rú musí­me zvlád­nuť ako viac­člen­ná skupina.

Už tu sa prá­ve uka­zu­je dyna­mi­ka, aká bude fun­go­vať v hre a kto­rá ma zner­vóz­ňu­je naj­viac – sku­pi­na, kde sú všet­ci nevi­dia­ci, si musí zvo­liť svoj­ho vod­cu, kto­rý jej povie, čo sa prá­ve v danej chví­li bude diať, pre­to­že inak sa všet­ci budú pre­kri­ko­vať a nasta­ne živo­tu nebez­peč­ný cha­os, kto­rý pod­ľa môj­ho skrom­né­ho názo­ru ohro­zu­je nevi­do­mý cha­rak­ter viac, než tri­fi­di ale­bo voľ­ne poho­de­né hrab­le.  Bohužiaľ sa uka­zu­je i to, že i keď sa náj­de dosta­toč­ne seba­ve­do­mý a sil­ný vod­ca, nie­kto­rí to nie sú schop­ní akcep­to­vať a z neja­ké­ho dôvo­du si idú svo­je, neus­tá­le keca­jú a ohro­zu­jú tým nie len seba ale aj ostat­ných. Musím skon­šta­to­vať, že ma to ako hrá­ča dosť zner­vóz­ňo­va­lo, naj­mä ku kon­cu hry – bol to prvok, kto­rý celú zále­ži­tosť pre­klá­pal viac do rovi­ny zážit­ko­vej hry a vži­tie sa do roly ustu­po­va­lo. Nevadí mi to však – vede­la som, do čoho idem a hra samot­ná bola pre­zen­to­va­ná ako mix lar­pu a zážit­ko­vej hry.

Po works­ho­poch, medzi kto­ré pat­ri­lo aj to, ako sa najesť, keď člo­vek nevi­dí (zau­jí­ma­vý záži­tok, kto­rý kaž­dé­mu odpo­rú­čam vyskú­šať v bez­pe­čí domo­va, jed­lo si ove­ľa viac vychut­ná­te), nám bolo navr­hnu­té, aby sme si mas­ky už necha­li a skú­si­li sa tak adap­to­vať lep­šie na zaj­traj­šiu hru. Chcela som to vyskú­šať a tak som si mas­ku necha­la aj na večer­nej ´blind par­ty´ – kde sa pre­mie­ša­li tí, čo si dali mas­ku dole s nami ostat­ný­mi. Podmienkou bolo, aby pri páro­vom tan­ci musel byť aspoň jeden sle­pý. S nie­kým som tan­co­va­la, ale nepa­mä­tám si, kto to bol a rov­na­ko dúfam, že bol jed­ným z mála, kto tú straš­nú neo­hra­ba­nosť videl. Nie, že by som ino­ke­dy bola skve­lá par­tner­ka do tan­ca, ale sna­ha orien­to­vať sa v pries­to­re a záro­veň sa nechať viesť do ryt­mu hud­by bola nad moje možnosti.

Po prí­cho­de na mies­to, kde sme spa­li som však nara­zi­la na pre­káž­ku, kto­rá bola pre čerstvo oslep­nu­té­ho člo­ve­ka nepre­ko­na­teľ­ná – chce­la som si zavo­lať. Pokiaľ by ste to chce­li skú­siť s doty­ko­vým tele­fó­nom, musím pove­dať, že je to zho­la nemož­né. Ak by sa ´Den tri­fi­dů´ odo­hrá­val v dneš­nej dobe, boli by sme viac v prde­li než ľudia spred viac ako pol sto­ro­čia.  V momen­te mi to pri­po­me­nu­lo kni­hu ´Tma´ od Jozefa Kariku, kde hlav­ný hrdi­na oslep­ne, zatiaľ čo je sám v hor­skej chate.

Keď som sa v sobo­tu ráno zobu­di­la, zis­ti­la som, že hard­co­re fanú­ši­kov tej­to maso­chis­tic­kej zábav­ky je viac než dosť. Ešte pred raňaj­ka­mi sme sa k nim pri­da­li a absol­vo­va­li posled­nú akti­vi­tu pred hrou – pro­lóg a pred­her­né scé­ny, kto­ré sa odo­hra­li prv, než posta­vy oslep­li, prí­pad­ne krát­ko po tom. Oceňujem fakt, že hra cha­rak­te­rov stá­la aj na prin­cí­pe dvo­jíc – aspoň pod­ľa mojej skú­se­nos­ti mala kaž­dá posta­va blíz­ky vzťah s mini­mál­ne jed­nou ďal­šou, čo vylú­či­lo mož­nosť, že sa nie­kto bude na začiat­ku len tak bez­cieľ­ne potĺkať a sna­žiť sa vzťa­hy nad­via­zať od úpl­nej nuly. Milenci, stra­te­ní súro­den­ci, nepria­te­lia, deti…celá pre­hliad­ka medzi­ľud­ských vzťahov.

Hra je pomer­ne sil­no štruk­tú­ro­va­ná, čo mi vyho­vu­je, naviac, pred ňou je nut­né zapa­mä­tať si aspoň v hru­bých obry­soch svoj skript, pre­to­že počas nej sa do neho už pozrieť nemô­že­te. Našťastie je vždy mož­nosť k sebe pri­vo­lať orga­ni­zá­to­ra a na čokoľ­vek sa spý­tať, prí­pad­ne pop­ro­siť o pomoc. Neviem, koľ­ko ich oko­lo našej sle­pec­kej sku­pi­ny počas hry krú­ži­lo, ale pove­da­la by som, že dosť. Predsa dať pozor na vyše dvad­sať ľudí, aby si v sta­rom skla­de nepo­lá­ma­lo hná­ty muse­lo dať zabrať.

(SPOILER V nasle­du­jú­cej čas­ti je hru­bo načrt­nu­tý dej hry * SPOILER*)

Dej samot­nej hry je o tom, že medzi ľuď­mi, kto­rým zrak ostal sa vytvo­ri­la sku­pi­na otro­ká­rov, kto­rí už týž­deň po tom, čo tak­mer všet­ci oslep­li, zača­li tých­to chu­dá­kov chy­tať a zvá­žať ich do sta­rej továr­ne, kde muse­li drieť za stra­vu a prí­stre­šok. My – hrá­či – sme tvo­ri­li sku­pi­nu ľudí, kto­rých pochy­ta­li v jed­nej lon­dýn­skej štvr­ti. Ja som hra­la posta­vu cir­ku­so­vej veš­ti­ce, kto­rej nebes­ké divad­lo pri­nies­lo nie­len sle­po­tu, ale aj sku­toč­né vízie – hoci dovte­dy si svo­je vešt­by len vymýš­ľa­la. Zaujímavý kon­cept, avšak v skrip­te sa nachá­dza­li veci, kto­ré mi nech­ce­li ísť dolu krkom, nie­len ako posta­ve, ale ani ako hráč­ke. Držala som sa však pred­pí­sa­né­ho, pre­to­že by hro­zi­lo, že poka­zím lin­ku nie­kto­rým ostat­ným hrá­čom a to som nechcela.

Napriek tomu som si celú hru náram­ne uži­la. Prvá časť bola naj­mä o prá­ci v továr­ni a zná­ša­ní tyra­nie od otro­ká­rov. Druhá bola o úte­ku – dva­ja z nich nás nalo­ži­li do nákla­dia­ka a za zvu­kov streľ­by a kri­ku (to všet­ko v úpl­nej tme) nám pomoh­li ujsť. Keď jed­nu z postáv zastre­li­li skôr, než vysko­či­la na kor­bu (aspoň mys­lím, že toto sa sta­lo) a ďal­šia zača­la počas ces­ty hys­te­ric­ky pla­kať a sna­ži­la sa vysko­čiť (tiež si len domýš­ľam pod­ľa zvu­ku) vede­la som, že this is that shit. Zimomriavky po celom tele, kto­ré začí­na šlia­pať na čis­tý adre­na­lín a uve­do­mi­la som si, že sa prá­ve začí­na vytrá­cať hra­ni­ca medzi hrá­čom a posta­vou – a tak to máme radi. V tej chví­li som si pomys­le­la, že ak tá žen­ská nepres­ta­ne revať, sama ju vyho­dím z toho auta a nebo­la som si tak cel­kom istá, kto si toto mys­lí. Ja ale­bo Cassandra, kto­rú som hra­la? Výnimočný a desi­vý záži­tok, kto­rý vždy (našťas­tie) trvá len chvíľu.

Na úte­ku sa vzťa­hy ešte viac vyhro­cu­jú a sku­pi­na nará­ža na rôz­ne pre­káž­ky – ľudí, kto­rí vidia, ale nie sú pria­teľ­skí (našťas­tie málo), ľudia, kto­rí sú mŕt­vi (dosť) a nako­niec aj na tri­fi­dov, o kto­rých si všet­ci dote­raz mys­le­li, že sú neškod­ní. To s jed­ným zacvičí.

V záve­reč­nej scé­ne, kde sa všet­ci ocit­li na far­me, kde síce nebo­li otro­ká­ri, ale na dru­hej stra­ne pre mno­hé z postáv ani pri­ja­teľ­né pod­mien­ky k živo­tu malo dôjsť ku kli­ma­xu, teda záve­reč­né­mu roz­hod­nu­tiu postáv, ako so živo­tom nalo­žia ďalej. Konkrétne môj cha­rak­ter – Cassandra – sa mala roz­hod­núť či bude svo­jim víziám veriť (zatiaľ sa všet­ky spl­ni­li a dovied­li ju na toto mies­to), ale­bo ich odmiet­ne. Ako hráč­ka som cíti­la tlak na to, aby víziám uve­ri­la a ukon­či­la svo­ju hru urči­tým spô­so­bom – a dia­lo sa to skrz jed­nu cp posta­vu, kto­rej tvr­de­niam som moh­la ale nemu­se­la uve­riť (v tom­to kon­krét­nom bode vízie neho­vo­ri­li nič). Naviac to bolo pod­po­re­né jed­nou z ďal­ších hráčs­kych postáv, kto­rá bola ochot­ná pod­stú­piť naj­hor­šie rizi­ko môj­ho vlast­né­ho roz­hod­nu­tia. Nepoviem vám, ako som sa roz­hod­la, ale uro­bi­la som to, čo som pod­ľa vlast­né­ho uvá­že­nia uro­biť muse­la, nie­len kvô­li sebe, ale aj kvô­li ďal­ším posta­vám, kto­ré do toh­to pod­ni­ku so mnou šli.  V našom prí­pa­de išlo o pre­mys­le­ný anti­kli­max–  koniec, kto­rý nám doslo­va vybu­chol do ksich­tu, čo sa u sle­pých viac menej dalo čakať už od začiatku.

(* KONIEC SPOILERU*)

Koniec samot­nej hry ostal pre pre­živ­ších viac – menej otvo­re­ný. Keďže vnú­tor­ne išlo od začiat­ku o kata­stro­fu v kto­rej sa kaž­dý sna­ží vyhnúť šliap­nu­tiu do hov­na (pre­ne­se­ne i doslov­ne), záver nebol iný a musím skon­šta­to­vať, že tak­to sa robí post-apo, ak chce­te z toh­to žán­ru vyž­mý­kať jeho pra­vú podstatu.

Snímanie masiek pre­beh­lo v tma­vej miest­nos­ti – i keď bolo šero, via­ce­rým sa nám toči­la hla­va. Za seba musím pove­dať, že som za to nikdy nebo­la vďač­nej­šia. Stratiť orien­tá­ciu v miest­nos­ti, kde to nepoz­ná­te, v úpl­nej tme, kde sa pre­kri­ku­je dvad­sať ľudí, len aby nie­ko­ho našli, je za mňa jeden z najf­rus­tru­jú­cej­ších poci­tov, kto­ré som zažila.

Pred after­par­ty ešte pre­beh­la neja­ká ria­de­ná ref­le­xia, čo je však pre mňa osob­ne jed­na z vecí, na kto­ré mám na lar­poch naj­väč­ší crin­ge, pre­to­že mi to pri­po­mí­na neja­kú pod­por­nú sku­pi­nu, kde ľudia hovo­ria o poci­toch, kto­ré by si inak necha­li pre seba (ak ste vide­li ale­bo číta­li Fight Club, vie­te o čom hovo­rím). Na roz­diel od Marly Singerovej si účasť na nie­čom podob­nom rada nechám ujsť a pokiaľ mož­no nepo­zo­ro­va­ne sa vytra­tím. Za sebou nechá­vam par­ty i hluk a potme poľah­ky tra­fím i do kilo­me­ter vzdia­le­nej uby­tov­ne. Rada si nechá­vam veci prejsť hla­vou osa­mo­te a pokiaľ mož­no v tichu. Hra pre mňa sym­bo­lic­ky kon­čí  až ďal­ší deň ráno, keď už o pol pia­tej krá­čam na vla­ko­vú sta­ni­cu a uvi­dím toto…

 

…a pomys­lím si, či my vlast­ne nemá­me napriek všet­ké­mu kurev­ské šťastie.

 

 

 

1 názor na “Tanec na hrane neznámej budúcnosti”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.