Preskočiť na obsah

Takto ten komunizmus nevybudujeme

Ak by ste si chce­li nie­ke­dy zahrať opor­tu­nis­tic­ké­ho eŠTéBáka a záro­veň mať na kon­ci hry pocit, že ste ten naj­mo­rál­nej­ší cha­rak­ter, tak toto je hra ako stvo­re­ná prá­ve pre vás.

Súdruhovia.

Podľa slo­ven­skej necyk­lo­pé­die je Súdruh his­to­ric­ká osob­nosť tak­mer polo­vič­ky sve­ta, kto­rá viac ako pol­sto­ro­čie láma­la srd­cia ostat­ných jeho druhov.

Aj keď sa pod­ľa prí­po­ny „-druh“ môže zdať, že sa jed­ná o syno­ny­mum kama­rá­ta nie je to prav­da. Súdruhom totiž mohol byť kaž­dý, kama­rá­tom iba nie­kto. Súdruha ani nemu­sí­te pod­ľa mena poznať. Počas nedáv­nej his­tó­rie ste sme­lo moh­li pove­dať poli­caj­to­vi, že je „súd­ruh poli­cajt“ no nie „kama­rát poli­cajt“. Takisto ria­di­teľ, uči­teľ, kapi­tán, vojak, ale aj súd­ruh vodič boli prí­pust­ní. Nazvať však leká­ra „súd­ru­hom leká­rom“, sústruž­ní­ka „súd­ru­hom sústruž­ní­kom“ už za pokus ani veľ­mi nestá­lo. No a nera­di­lo sa ani po prí­cho­de do krč­my pove­dať „naz­dar súd­ru­ho­via“. Takisto na súde sa neba­vi­li spo­lu „súd­ruh sud­ca“ so „súd­ru­hom reci­di­vis­tom“.

Logicky teda súd­ruh so súd­ru­hom kama­rá­tom nemá nič spo­loč­né, res­pek­tí­ve má spo­loč­né aku­rát tak nič.

Ak by ešte nie­kto neve­del, prá­ve číta recen­ziu na LARP s príz­nač­ným náz­vom Súdruhovia. Dej hry sa odo­hrá­va 20. Augusta 1968, deň pred vpá­dom voj­sk Varšavskej zmlu­vy do Československa, na jed­nej tak­mer zabud­nu­tej chat­ke v pohra­nič­nej oblas­ti kúsok od Rakúskych hra­níc. Skupinka magic­ky nada­ných jedin­cov, takz­va­ných „cit­liv­cov“ sa pokú­ša prejsť dob­re strá­že­né hra­ni­ce. Pre režim sú však prí­liš cen­ným artik­lom, aby sa im v tom nie­kto nepo­kú­sil zabrániť. 

Ja Súdruh. 

Osem postáv má na začiat­ku jas­ne danú štar­to­va­ciu čia­ru. Spočiatku to vyze­rá tak, že sú na hre dve sku­pin­ky hrá­čov. Tí, kto­rí sa sna­žia ujsť pred reži­mom a tí, kto­rí sa im v tom sna­žia zabrá­niť. Citlivci a ŠTB. Počas hry sa však odkrý­va­jú ich vzá­jom­né vzťa­hy a minu­losť, kto­rá celú situ­áciu začí­na komplikovať. 

Dostal som mož­nosť zahrať si posta­vu pres­ne pod­ľa mojich pre­fe­ren­cií a pri­már­nej voľ­by. Pri výbe­re posta­vy som mal pocit, že jej sil­nou strán­kou budú roman­tic­ké vzťa­hy na hre a bez muče­nia sa pri­znám, že aj oba­vy z tých­to vzťa­hov. Moje skú­se­nos­ti s tým­to typom her­ných situ­ácií vysti­hu­je naj­lep­šie čís­lo nula. Obavy sa pre­hĺbi­li v momen­te, keď som obdr­žal email s pod­rob­nej­ším popi­som cha­rak­te­ru a spo­mien­ko­vý­mi scé­na­mi. Rozhodol som sa jed­nu zo svo­jich sil­ných strá­nok nevy­užiť v takej mie­re, ako by sa mož­no oča­ká­va­lo a sústre­diť sa na dokon­če­nie náš­ho spo­loč­né­ho cie­ľa a vydať sa na ces­tu pomsty za všet­ky kriv­dy, kto­ré moje ego neve­de­lo prehrýzť. 

Samotná hra a vývoj posta­vy pre­bie­ha­li veľ­mi nenú­te­ne a pri­ro­dze­ne. Hre táto moja roman­tic­ká črta zo začiat­ku vôbec nechý­ba­la. Dokonca som mal pocit, že jej absen­cia mož­no aj pros­pe­la. Ako som sa neskôr dozve­del, oci­tol som sa v milost­nom tro­j­u­hol­ní­ku, v kto­rom som ťahal za krat­ší koniec a dostá­val od lás­ky riad­ne na frak. Vzťahy, kto­ré som mal pred hrou dané, však boli veľ­mi dôle­ži­té a pôso­bi­li ako spúš­ťač zau­jí­ma­vých situ­ácií, kto­ré oko­re­ni­li prie­beh stret­nu­tí, pre­svied­ča­ní a hlav­ne vypo­čú­va­ní. Ak som cítil, že by sa roz­ho­vor už nemal ako ďalej posu­núť, vytia­hol som prá­ve moje cito­vé krivdy. 

Asi v polo­vi­ce hry som si uve­do­mil, že vlast­ne ani nemám byť pre­čo pomstych­ti­vý a ako­si som si vsu­ge­ro­val, že chcem ostat­ným úprim­ne pomôcť, a že city, kto­ré som cítil k mojej neopä­to­va­nej lás­ke by moh­li byť naozaj sku­toč­né. Začal som si teda pri­pra­vo­vať pôdu na veľ­ké finá­le a vyvo­lať aspoň pocit viny u mojej „polo­vič­ky“, keď už nič iné. Nemusím asi ani hovo­riť, že ten­to ťah bol cel­kom vyda­re­ný a ak by som neve­del, že hrá­me len LARP, tak by som jej uve­ril ako sa kvô­li mne trápi. 

Náš vzťah samoz­rej­me ovplyv­nil aj tie ďal­šie a v mojej hla­ve sa strie­da­la postup­ne žiar­li­vosť s urči­tým typom rácia. Túžba po kari­ér­nom postu­pe sa strie­da­la s morál­nou dile­mou byť dob­rým člo­ve­kom a robiť správ­ne roz­hod­nu­tia, kto­ré by som si vedel obhá­jiť sám pred sebou. 

Ako hra ply­nu­la, tak som postup­ne pre­bral ini­cia­tí­vu toho „zlé­ho“ poli­caj­ta a sna­žil sa dokon­čiť našu spo­loč­nú úlo­hu. Môj skú­se­nej­ší druh v zbra­ni pod­ľa­hol ilú­zií morál­ky a odpa­dol. Nemám mu to za zlé. Vymäkol. Zo mňa sa sta­la tá ešté­bác­ka svi­ňa, kto­rú na kon­ci hry nemal sko­ro nikto rád. Bolo cel­kom zau­jí­ma­vé sle­do­vať, ako mi ostat­ní otvo­re­ne kla­mú do očí, zatiaľ čo ja som poznal prav­du. Užíval som si to. Neviem nakoľ­ko si ostat­ní veri­li medzi sebou navzá­jom, ale viem si pred­sta­viť, že s tým mali tiež dosť veľ­ký prob­lém. Postavy boli skrát­ka napí­sa­né exce­len­tne a to isté pla­tí o ich vzá­jom­ných vzťahoch.

Nemôžem moc pre­zrá­dzať z hry, aby ste nepriš­li o zau­jí­ma­vé zvra­ty a prek­va­pe­nia, ale pre mňa jed­ným z naj­lep­ších momen­tov z hry bol prá­ve ten, že na kon­ci hry som naozaj len čis­to náho­dou dostal mož­nosť roz­hod­núť o osu­de ostat­ných postáv. Ten kto­ré­ho ostat­ní nema­li radi a pokla­da­li ho za naj­väč­šiu špi­nu v pohra­ni­čí mal zra­zu roz­ho­do­vať o ich osu­de. Náhoda je nepred­ví­da­teľ­ná milen­ka.

Aby som neza­bu­dol. Rozhodol som tak, ako to väč­ši­na hrá­čov nečakala. 

Misia splnená, súdružka Kašubová. 

Ak ste sa ešte neroz­ho­di­li, tak Vám túto hru jed­no­znač­ne odpo­rú­čam. Jedná sa o to naj­lep­šie čo som si dote­raz na Slovensku mal mož­nosť zahrať. Vzťahy medzi posta­va­mi boli pri­ro­dze­né a ľah­ko uve­ri­teľ­né. Samotné posta­vy zapa­da­li do cel­ko­vé­ho kon­cep­tu hry a pro­stre­dia a ani jed­na z nich nebo­la zby­toč­ná a nepô­so­bi­la ako kom­parz. Hra pri­ro­dze­ne ply­nu­la a nesta­lo sa mi, že by som zažil hlu­ché mies­ta. Skôr som sa občas dob­ro­voľ­ne stra­til v kuchy­ni, aby som si tro­chu oddý­chol a načer­pal nové sily v boji pro­ti deka­den­cii a roz­vra­ca­čom režimu. 

Postava, kto­rú som si vybral ma úpl­ne pohl­ti­la. Na hre som zažil nie­koľ­ko veľ­mi sil­ných momen­tov a vďa­ka nej obja­vil svoj poten­ciál v hra­ní posta­vách podob­né­ho typu. Organizácia bola výbor­ná. Priestory tak isto. Chata navo­dzo­va­la tú správ­nu atmo­sfé­ru zla­té­ho veku socia­liz­mu. Jedlo bolo výbor­né. Dokonca sme mali aj sku­toč­né mäso a nie len lanč­mít z kon­zer­vy. Nerozumiem, pre­čo chce­li ostat­ní z také­ho raja ujsť. No a v nepo­sled­nom rade asi už nikde inde nebu­de­te mať mož­nosť vidieť Mývalicu v mon­tér­kach a s mopom v ruke čis­tiť kaž­dých päť minút pod­la­hu po kto­rej ste prá­ve prešli. 

Výsledná znám­ka sedem z pia­tich lar­pí­kov (7/5).

Tu je web­strán­ka hry Súdruhovia.

A tu náj­de­te fot­ky fot­ky z hry.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.