Zápisky zlatého elfa kúzelníka
(v zátvorkách sú mimoherné veci, keď nechceš, nečítaj ich)
Mesto Akon hrdo vypína svoje hradby uprostred hlbokých lesov. Cesta mňa aj mojich priateľov zaviedla k starobylej bráne, ktorá sa pred nami so škripotom otvorila a my vstúpili priamo do živého ruchu v jeho uliciach. Našli sme si ubytovanie v mešťanskom dome neďaleko starobylej čajovne, kde trávili svoj čas aj veľmi vysoko postavení občania mesta Akon.
Spolu so mnou prišla aj moja milovaná rytierka Ankara. Na námestí sa zatiaľ diali čudesné veci. Najväčší dav ľudí sa nachádzal neďaleko praniera, kde sa chystali na pokyn správcu mesta zbičovať niektorých občanov. Než som sa stihol pretlačiť cez ľudí, odviedli ich niekde preč a tak som ich stratil z dohľadu. Ocitol som sa na bočnom námestí, pribehol ku mne obchodník a hneď sa okolo nás nazberal hlúčik ľudí, elfov, barbarov a podobných bytostí. Obchodník podivne zapáchal a nechal sa oslovovať „Cibuľa“. Na zem položil veľké vrece, z ktorého vyťahoval rozličné podivnosti. Nehovoril obecnou rečou, pochádzal z ďalekej krajiny a kto s ním chcel obchodovať, musel sa naučiť jeho čudnú reč. Znela asi takto: „Pozrela, aha čo ja mať, magická prsteň, prodat, vymenit …“ Kúpil som si od neho magický prsteň, ďalšiemu bojovníkovi predal helmu. Slovo dalo slovo a on si nás najal ako svoju osobnú stráž.
Mojou úlohou v meste bolo nájsť temnú bytosť čo ma prekliala. Moje vlasy sa zmenili na krátke čierne a už nerástli ďalej … moje nádherné vlasy sú preč!
Cestou do Akonu sa k nám pripojil aj mág menom Arkor. Bol veľmi záhadnou postavou a nikto nevedel odkiaľ pochádza a aký je jeho cieľ.
Správca mesta vyhlásil odmenu za zabitého vlka, rozdelili sme sa a vošli do lesa. Vlka sme síce nenašli, ale zato obchodník urobil dobrý obchod, jednému z vojakov „Cibuľa“ predal vzácnu vec a dobre zarobil. Naša cesta viedla lesom a my sme, nemajúc nič na prácu, pomali kráčali a užívali si pekný deň. Keď sa zrazu stala tá podivná vec: lesom sa vznášalo veľké bojové kladivo. Kto niečo také nevidel, ako ja na vlastné oči, neuverí. Ako sme sa dozvedeli neskôr, bol to duch kráľovho syna. Zachránili nás pred ním hradby mesta, kde som vyhľadal kňaza, od ktorého som dostal talizman, umožňujúci rozprávanie sa s duchmi.
Aby nám mysle pookriali a spamätali sa zo stretnutia so záhrobnou ríšou, naše kroky celkom neomylne našli miestnu krčmu, kde sme obklopení rôznymi povaľačmi a pijanmi zahasili smäd a vylepšili si názor na svet. Pred krčmou sme stretli milého alchymistu, ktorý mi ponúkol neznámy elixír. Veľmi som mu neveril, tak som ho radšej nepil, aj keď mi za to ponúkal slušnú odmenu. Osud nám po odchode z tohto požehnaného miesta prihral do cesty čudnú žienku, ktorá sa potulovala po okraji lesa a ktorej sme sa spýtali na cestu. Ukázala nám smer a chcela, aby sme na stretnutie s ňou zabudli, mohli by sme sa dostať kvôli nej do problémov. Dotackal som sa so svojou družinou k nášmu domu a išiel na chvíľu spať, aby som bol pred nocou dobre odpočinutý a pripravený použiť mágiu. Noci tu vraj bývajú plné nebezpečenstva a ja som prijal úlohu strážiť cintorín pred nemŕtvymi, ktorý vykrádali hroby. Spoločnosť mi robili a samozrejme aj ochranu poskytovali rytierka Ankara, bojovníčka Avi a hraničiar. Keďže sme nemali ani potuchy, kde sa onen cintorín nachádza, sám Správca sa podujal odprevadiť nás až na miesto. Zrejme sme boli veľmi dôležití alebo už možno nebolo nikoho, kto by sa tam odvážil strážiť celú noc. Keď sa s nami rozlúčil pred vstupom vybral sa do mesta riešiť iné dôležitosti (pozn. aut.: išiel si pre pivo). Ktovie prečo, ale tú noc sa nič dôležité nestalo, nik neprišiel, nik nerušil žiadnym kvílením, búchaním, škrekmi a inými nechutnosťami kľud tohto posvätného miesta – len mŕtvolný chlad cintorína ukonal aj udatných bojovníkov a preto sme sa rozhodli vrátiť do mesta. Bol pred nami len jediný problém: Preboha kade?
K cintorínu sme išli dosť ďaleko a len málokto z nás mal orientáciu a pamäť sťahovavých vtákov – skoro sme zablúdili, keby nebolo Ankary, ktorá nás pomocou ženskej intuície vyviedla z temného lesa do ulíc Akonu. Pred našim príchodom sa mestom prehnal vlkolak, ale nikoho nezabil a tak sme išli spať bez hrdinských činov.
Ďalší deň bol kľudnejší. Po dobrom a zaslúženom spánku a ľahkých raňajkách sme v hlbokých húštinách v okolí mesta stretli samotného Licha, vládcu nemŕtvych, ktorý práve pred niekoľkými chvíľami napadol a ochromil paladina. Našťastie pre nás, mal veľmi naponáhlo a zmizol skôr, ako sme sa mohli zľaknúť.
K večeru sa strhla na námestí veľká vrava, ktorá nás vylákala od večere – obvinili miestnu kleričku, že je upírka. Nechcelo sa mi veriť, že by upíri nosili ruženec a bibliu. Veril som jej úprimným očiam, aj tak ju vsadili do vezenia a čakali do západu slnka, či sa premení v bytosť noci. Prišiel, že vraj, jej upírsky otec a oslobodil ju od upírstva. Čo sa s ňou stalo ďalej už neviem, opäť sme zamierili do našej známej krčmy a prišiel večer.
Pre veľký úspech sme aj túto noc išli strážiť cintorín, keď som však zháňal dobrovoľníkov, nikomu sa nechcelo – a prečo aj. Je príjemnejšie zvládnuť päť pív, ako jedného nemŕtveho.
Neostalo mi nič iné – išiel som len so svojou spoločníčkou Ankarou a ako obyčajne sme zablúdili v lese. Nevedeli sme nájsť cintorín, nevedeli sme nájsť cestu naspäť do mesta a potom sme už nevedeli vôbec nič a ostali uprostred temného lesa. Báli sme sa, ale nestrácali sme chladnú hlavu. Po čase, keď sme sa už chceli utáboriť, zjavil sa náš záchranca – pán Správca a po istom čase nás doviedol opäť na cintorín. Za svetlom tam prišli aj hraničiar s bojovníčkou Avi.
Zrazu som začal mať divný pocit, prebudilo sa vo mne divná sila, také čosi som nezažil a drala sa na povrch, chcela ísť von, neubránil som sa a stratil som vedomie. Potom si len pamätám, ako som sa prebudil v kríkoch a nado mnou sa všetci skláňali (pozn. aut.: bol som vlkolak). Cítil som sa unavený a slabý. Odniesli ma ku fakli a vtedy sme začuli zvuky, niečo sa k nám blížilo, bolo to všade okolo nás. Všetci sme sa ukryli do tieňov okolo fakle a čakali. Zaútočili na nás zo všetkých strán, boli to nemrví – ghulovia. Ankara kričala bojové povely a všetkých nás pripravila na boj. Stačilo pár dobre mierených úderov a za chvíľu sme ich porazili a ostatní sa dali na ústup. Len Správca, ktorý sa bezhlavo vrhol priamo medzi nich a narobil v radoch ghulov chaos a zmätok, bol ťažko zranený a stratil vedomie. Čo teraz? Rýchlo som s Ankarou bežal do mesta pre pomoc. V neuveriteľnej tme, ktorú rušilo len svetlo fakieľ, som našiel nášho magického spoločníka – vykľul sa z neho klerik. Zobrali sme ešte nejakých bojovníkov a nazad sme prišli práve v čas aby klerik Arkor mohol magickou silou vyliečiť Správcu, ktorý však potreboval od Ankary ďalšiu pomoc. Jej schopnosť Obeta mu zachránila život. Vtedy prišiel nový útok nemŕtvych. Ich príšerné tváre sa na nás pozerali z temnôt a náš boj proti nim bol veľmi ťažký. Tu sa ukázalo aké silné je spojenie statočných bojovníkov s magickými schopnosťami ich druhov. Po boji Ankara s Avi niesli správcu do mesta a ja s ostatnými sme tvorili ich obranu. Zranenia ma tak vyčerpali, že som padol od únavy. Už na dohľad mestských hradieb nás prepadli vlkolaci a naše statočné bojovníčky pustili Správcu na zem (pozn. aut.: chudák to skoro zaplatil životom) a spolu s ostatnými sa bránili. V neúprosnom boji sme zvíťazili a potom si len pamätám, že prišli žoldnieri a odniesli ranených za hradby Akonu. V meste sa o nás a správcu dobre postarali a vyliečili nám naše mnohé rany. Mojej maličkosti sa venoval s veľkou pozornosťou Zvierací poloboh, ktorého som aj predtým stretol a vďaka jeho umení som úplne vyzdravel.
Po týchto dramatických udalostiach Správca menoval skupinu dobrovoľníkov, ktorí ho budú sprevádzať do taverny. Bolo nás asi sedem, s fakľami a tasenými mečmi sme sa vydali cez trávnaté pláne, z ktorých za zdvíhala hmla. Okolitá krajina zahalená v jej závoji vydávala tajomné zvuky a my čakali, kedy na nás noc vyvrhne strašlivého vlkolaka.
V taverne si správca vybavil potrebné veci a urýchlene sme sa vracali do bezpečia opevneného Akonu. Nebolo nám súdené vstúpiť bez problémov za jeho mocné hradby. Okolo mesta bojovali proti sebe upíri a vlkolaci. Mestskú bránu strážil mocný paladin Terrodaun. Keď nastal kľud vstúpili sme do mesta. Bol som na námestí a predo mnou stála Avi. Pozerali sme sa jeden druhému do očí. Keď ma zrazu temným kúzlom omámila a napila sa mojej krvi. Celý svet sa so mnou zatočil a já nevedel čo je so mnou. Chcela, aby som ju kusol, tak som poslúchol – zrazu sa svet zmenil … stal som sa upírom. Videl som lepšie, počul som lepšie, bol som silnejší. Predo mnou sa zjavil Terrodaun a mocným kúzlom nás odohnal za hradby.„NIEEEE.….. Prečo si to urobila, prečo si ma nenechala na pokoji, mám v meste priateľku a teraz, teraz …“ usmiala sa: „Teraz si upír!“ Hlad bol hrozný, musel som sa napiť krvi, ľudskej krvi. Keď vtom sa otvorila brána a do skupinky piatich upírov napochodovala Ankara. Keď som ju zbadal, začal som ustupovať. Nechcel som jej ublížiť. Miloval som ju, ale bol som upír. Prišla ku mne, padol som na kolená a chcel som ju prosiť o odpustenie. Ostatní upíri, keď ma videli pred ňou ustupovať, tiež ustúpili. Do úst mi naliala elixír a odbehla preč. Schovala sa v meste. Mňa chytili kŕče, nemohol som sa hýbať. Prestal som cítiť potrebu krvi, bol som opäť človek. Mesto sme túto noc ubránili, upírov vyliečili a začalo svitať …
Nasledujúce ráno, či už skôr obed, sme boli, bojovníci z cintorína a záchrancovia Správcu, pasovaní do šľachtického stavu – ja, Arkor, Ankara a bojovníčka Avi sme sa stali barónmi. Ankara bola za svoje mnohé hrdinské činy pasovaná do rádu paladinského.
Po obrade sme sa rozhodli pozrieť na cintorín, aby sme zistili čo sa stalo z telami zabitých ghulov, ale ani jedna mŕtvola tam už neležala. Kríže boli pováľané po nočnej bitke a tak sme posvätné miesto trocha upravili a snažili sme sa zakryť všetky stopy neľútostného boja. Keď sme všetko dali do poriadku vybrali sme sa pomali nazad do Akonu. Prekvapil nás ešte jeden nález: Neďaleko od cintorína hlboko v zemi zarazené drevené koly a pod nimi upír poslaný na večný spánok. Už sme sa ničoho nedotkli a ponáhľali sa domov.
V meste nás už očakával Správca a požiadal, aby som našiel živú vodu a knihu života. Celá družina sa podujala na túto obtiažnu úlohu. Hľadali, pýtali sme sa všetkých, až mi jeden milý pán dal živú vodu, výmenou za protislužbu. Ešte ostávala kniha života. Správcovi sme odovzdali živú vodu a on nám pomohol: Povedal, že v okolí videl potulovať sa jedného černokňažníka, že on by mohol vedieť kde je. Vybrali sme sa ho teda hľadať. Dopočuli sme sa aj o bani, v ktorej sa dá ťažiť železo. Počas cesty do bane sme mali šťastie, cestu nám skrížil černokňažník. Chceli sme knihu a on nás napadol. Mňa uväznil kúzlom, nemohol som sa hýbať a zosielať kúzla. Ankara, Avi a Matej ho premohli a našli v jeho rúchu útržok papiera s miestom ukrytia knihy: Na cintoríne pod najväčším krížom. Tak, že sme znova zamierili za naším osudom – na cintorín. Cestou sme v meste pribrali aj klerika, hraničiara a Angrim, ktorý ako hraničiar zbieral hríby a varil pre Správcu vynikajúce polievky. Sprevádzal nás lesnou cestičkou. Ako vravel černokňažník, pod najväčším krížom bola ukrytá Kniha života – Ankara ju vyslobodila z objatí hrobu. Návrat ako väčšinou nebol bez obtiaží. Prepadli nás tri tvory (pozn. aut.: boli to buaby, ale ešte nevyvinuté). Bojovali sme v blate a bránili sme Knihu života, ktorú som tajne dal najrýchlejšiemu z nás, Matejovi. Príšery obehol a knihu odniesol do Akonu. Ankara a bojovníčka pri boji padli do blata, ale podarilo sa nám za pomoci magických schopností klerika Arkora zvíťaziť. A tak sme sa v dobrej nálade vrátili do mesta, kde sme sa vysušili, najedli, oddýchli a načerpali novú magickú silu. Po dobre vykonanej úlohe nás čakala ďalšia.
V hlbokom lese ďaleko za hradbami mesta sídlil alchymista, ktorý ale odišiel. Správcovi sa doniesli čudné správy: v jeho laboratóriu sa usídlili podivné bytosti. Mali sme zistiť či predstavujú zlo alebo dobro. Zlo bolo treba vykoreniť v samých základoch a očistiť alchymistove laboratórium. Potrebovali sme tiež nájsť paladína Terrodauna, aby nám pomohol zasvätiť novú paladínku Ankaru do jej povinností. Cestou sme znovu narazili na tú divnú žienku, ktorá teraz pre zmenu utekala pred bandou bojovníkov, čo ju chceli zabiť. Tvrdili že, premieňa bojovníkov na žaby, bojovníčka jedného zakliateho bojovníka musela pobozkať, aby ho zbavila jej kúzla. Občerstvili sme sa v krčme a vydali sa v ústrety novému dobrodružstvu.
Les nás privítal podozrivým kľudom a za chvíľu sme sa driapali do strmého svahu. Po pravej ruke, na dne hlbokej strže nám tiekol potôčik. Okrem zvuku vody bolo absolútne ticho. Ticho, v ktorom je prítomné zlo … Hlboko v lese sme potom objavili alchymistov brloh, správy neklamali. Báli sme sa vstúpiť do temného vchodu pretože sme cítili prítomnosť nebezpečia. Po chvíli váhania sa prvý z tvorov objavil pri vchode, jeho znetvorená tvár napovedala takmer všetko. Ankara ale pre istotu použila svoje magické schopnosti a donútila príšeru odhaliť v sebe zlo. Vtedy sa začal neľútostný boj. Dvaja goblini, ktorí sa na nás vrhli, boli silní aj na nás štyroch. Zaútočili sme mečmi aj mágiou. Avi dokonca urobila premet, aby dostihla unikajúceho goblina a spolu s Arkorom ukončili jeho biedny život. Porazili sme ich a vo vnútri alchymistovej chyže sme našli telá dvoch upírov a nášho spolubojovníka Maťa. Bol v bezvedomí, mal ohryzené ruky a nohy, ani sme nevedeli kedy sa od nás odpojil a pokúsil sa sám splniť našu úlohu. Goblini ho ale vlákali do pasce a to sa mu stalo osudným. Po chvíľke uvažovania sme ho zobrali zo sebou. Cestou do mesta sme narazili na kruh, magický kruh. Skúšali sme všetko možné ale neprišli sme na čo slúži. Uzdravili sme toho zraneného dobráka a povedal nám, že kruh používali na odhalenie pravdy, pribehol k nám aj jeden zo správcových bojovníkov. Veľmi sme sa potešili, keď sme zistili, že má pri sebe posvätný kolík na upírov a poslali sme ho ukončiť ich pozemskú púť do alchymistovej dielne.
Na smrť unavený som išiel spať, aby som bol pripravený na večer. Na námestí sa zatiaľ začal súdny proces s bosorkou – to je predsa tá divná žienka čo nás stále stretávala. Fuj ale sme mali šťastie, že nás nezakliala. Mala krásny fakľový sprievod v strieborných putách. Celé mesto sa skvele pobavilo a .… upálili ju. Jej duša odletela k nebu čistá.
Slnko sa klonilo k západu a opäť nastala noc – noc, v ktorej príšery vládnu a biedni smrteľníci sa bránia za hradbami Akonu. Ešte sme netušili, že túto noc sa zdvihnú tisíce nemŕtvych a zaplavia šíre lúky pred bránami mesta. Naša skupinka sa vybrala strážiť priesmyk, medzi Akonom a Makenom, vyvraždeným mestom, v ktorom sa skrýval kráľ lichov so svojimi nemŕtvymi služobníkmi. Správca mňa, Ankaru, Avi, Angrima a Mateja zaviedol na miesto. Asi po pol hodine začali prichádzať prví nemŕtvi. Angrima sa ponáhľal do mesta, varovať obranu. Bok po boku sme ustupovali pred armádou nemŕtvych. Chladnou, pomalou, temnou armádou nesúcou strach do našich sŕdc. Veľa ich padlo, kým sme sa dostali až ku mestu, tam už na nás čakal Angrim s Terrodaunom. Začalo pršať. Ukryli sme sa v meste a všetkými silami ho bránili pred tisíckami nemŕtvych. Bol to dlhý boj. Prišiel aj sám kráľ lichov a zosielal strašné kúzla ako zvracanie a odhodenie. Preliezali hradby, bojovalo sa v meste, liečilo sa v chrámoch. Sám som sa tam dva krát ocitol. Ale nemŕtvych nestačilo len zabiť, museli sme ich pokropiť svätenou vodou, aby sme zrušili mocné kúzlo oživenia. Keď na nás práve neútočili, pripravovali sme plány na kráľa lichov, ja som ho mal zadržať čarom mojej duše a Terrodaun ho mal zabiť. Bolo nutné ho pokropiť svätenou vodou, aby sa jeho duša odobrala na večnosť. Všetko vychádzalo, podržal som ho, Terrodaun s ním zviedol krutý boj, ale kňaza nikde. Lich nám utiekol a útoky na mesto prestali, zľakol sa. Do rána sme sa striedali v držaní stráže a keď konečne vysvitlo slnko, bolo po všetkom.
Nádej nás udržala pri živote a história Akonu môže pokračovať…
Napisal: Warden
Upravil: Arkor