Pred nedávnom som napísala článok o slovenských larpoch, ktoré som v uplynulom roku navštívila. Jeden, ktorý bol odohraný na začiatku tohto roku som účelovo zamlčala. Jednak preto, že to nebol rýdzo slovenský larp a dvojak kvôli tomu, že si zaslúži hlbšiu analýzu ☺
Všetky dobré zážitky sú postavené na náhode. Pripravovala som sa na to štyri mesiace a bola to fakt dobrá párty!“ ešte nikdy nikto nepovedal. Na druhej strane veta „ Išla som poobede na jedno…“ v sebe skrýva výbušný potenciál.
Na Divoké Karpaty som sa dostala ako náhradníčka po tom, ako vypadla jedna z hráčok. Celkový počet dopredu pripravených charakterov sa pohyboval okolo desiatky a všetky boli zároveň previazané, takže výpadok jednej osoby by citeľne ovplyvnil minimálne päť ďalších hráčov. Pokúsim sa svoj zážitok zrecenzovať bez zbytočných spoilerov, pretože prekvapenie hrá na tejto hre veľkú úlohu.
Larp sa konal v jeden februárový víkend neďaleko česko-slovenských hraníc a dozvedela som sa o ňom len pár dní predtým vďaka náhode, nezaváhala a vzápätí obdržala informácie o settingu a mojej postave.
Historické nepresnosti a nezrovnalosti v materiáloch premlčím, cieľom bolo vytvoriť atmosféru lesnej pustatiny niekde v Karpatoch, ktorou sa pohybuje nesúrodá skupinka unikajúca pred perzekúciami zo strany rakúsko-uhorskej monarchie: Svet stojí na prahu dvadsiateho storočia, ale hlboko v rumunských lesoch ľudia stále veria v podivné besy z románsko-slovanskej mytológie. Tí, ktorí neveria sú pravoslávneho vyznania. Oboje je však v očiach cisára zlé, a tak sa na malej opršanej železničnej zastávke stretáva nesúrodá skupinka, ktorá má v úmysle stretnúť sa v lesoch so svojimi sprievodcami a následne opustiť krajinu/vymyslieť čo ďalej/whatever.

Tu sa začína aj príbeh samotného larpu. Pred hráčmi, ktorí absolvovali úvodné workshopy (veľmi kvitujem, boli svižné a hlavne krátke(! ) je párkilometrový pochod lesom, padá súmrak a teplota povážlivo klesá. Táto časť hry je určená na zoznámenie sa nielen so svojou postavou, ale aj na pokec so svojim partnerom – charakterom, s ktorým máte najviac interagovať.
Oceňujem to, pretože aj keď je na larpe málo rolí, nie vždy sa podarí vybrať správnu osobu s ktorou nadviazať úvodný rozhovor na patričnej úrovni a ponoriť sa do hry. Takto bola tá osoba dopredu určená a váš vzťah načrtnutý v materiáloch dodaných pred hrou. Vzťahy medzi partnermi boli rôzneho charakteru – od romantických cez rodinné až k obyčajnej vypočítavosti. Systém dvojíc bol na tejto hre ústredný a ukázal sa ako dobre fungujúci model aj v neskorších častiach príbehu.

Súmrak, ktorý sa postupne prehupne v bezhviezdny večer nám pomôže oťukať si aj ostatných v skupinke. Každý má nejaké tajomstvo a nad tým všetkým sa vznáša nevraživosť medzi pravoslávnymi kresťanmi a ´pohanmi´. Musíme však držať spolu, pretože v nočnom lese číha veľké nebezpečenstvo – či už podľa starovercov nadprirodzené v podobe vlkolakov a bludičiek, alebo podľa kresťanov úplne prirodzené – v podobe cisárskych vojakov, ktorí pátrajú po utečencoch.
Pred koncom náš pochod ozvláštni jeden hororový prvok, ktorý je síce úplne jednoduchý, ale stačí na to, aby sme sa dostali až tam – definitívne sme sa stali našimi charaktermi.

Atmosféra na tomto larpe hrala veľkú úlohu a nemalý podiel na tom malo miesto, kde sa gro príbehu odohrávalo. Večerný pochod sa končil v starej drevenici, ako vystrihnutej z fotiek od Karla Plicku, ktorú na chvíľu dostal do rúk Guillermo del Toro. Vydesí nás neporiadok a naozaj strašidelné podobizne vidiečanov z prelomu storočí. Ak ste niekedy videli viktoriánske post mortem fotografie, viete o čom hovorím.
V tejto chvíli mi nedá nespomenúť, že obsadenie larpu tvorili naozaj kvalitní hráči, medzi ktorými už pri počiatočných workshopoch vzniklo presvedčenie, že toto bude dobrý larp a verím tomu, že každý z nás sa vynasnaží ho urobiť pre ostatných čo najlepším. Je to ťažko postihnuteľný pocit, ktorý nie je pravidlom ani na larpoch, kde sa všetci hráči poznajú.

Výplň príbehovej roviny tvorili zväčša konflikty nazbierané z predchádzajúceho života postáv, ktoré postupne vychádzali na svetlo. Rámcom pre ne bol neurčitý pocit ohrozenia a nemožnosť z chalupy odísť, ktorý sa postupne prelieval od prirodzeného pocitu strachu jednoduchých Rumunov z noci a neznáma až po nadprirodzený des, ktorý vyvrcholil tesne pred polnocou. Ak by ste čakali bežné strašenie, bol by to na tejto hre príliš do očí bijúci mainstream.
Znovu prišiel k slovu model dvojíc – ale iných ako na začiatku, pretože osoby, ktoré vstúpili do chaty už nie sú tými, ktoré z nej vyjdú. Nastáva snová sekvencia, pri ktorej sa vynárajú na povrch najtajnejšie túžby i prehrešky. Postava tak dostáva nový rozmer a toto temné ja je prirodzene priťahované k iným ľuďom ako maska, ktorú bežne ukazujeme svetu. Momenty z tejto časti hry patria k najsilnejším, aké som na nej zažila.

Príbeh síce pokračuje aj na druhý deň, ale jeho vrcholom bola práve predchádzajúca noc. Predpoludnie bolo určené na reflexiu nočných zážitkov a rozhodnutia – postavy sa museli rozhodnúť ako ďalej. Pokračovať v ceste? Vrátiť sa domov? Alebo zúročiť to, čo sa tej noci o sebe naučili a začať úplne iný život? Čas na rozmyslenie je krátky, beznádej narastá.
Je škoda, že hlavná dejová linka už trošku pokrivkáva a na organizátoroch je vidno, že špekulujú ako hru čo najlepšie ukončiť. Rozhodli sa znovu staviť na atmosféru a každého hráča odviesť, aby si svoje súkromné peklíčko prežil de facto sám. To by bol síce veľmi dobrý nápad, ale ako záverečnému úderu tomu chýbal (aspoň pre mňa) dôležitý prvok katarzie. Na larpe sa mi jednoducho utrpenie osamote neráta tak ako utrpenie verejné ☺ Toto však bola jediná chybička, do ktorej sa môžem pri tejto hre zadrapnúť.
Nasleduje obradné vystúpenie zo sveta Divokých Karpát a opona padá.

Moje pocity bezprostredne po larpe boli veľmi intenzívne a som rada, že takými ostali aj po pár týždňoch. Organizátori napriek svojej neskúsenosti odviedli naozaj kus poctivej roboty a to s minimom zázemia – ani jeden neprišiel na miesto vlastným autom, všetko ich vybavenie aj jedlo pre celé osadenstvo zabezpečili odvozom a batohmi na vlastných chrbtoch. Ich zápal som im úprimne závidela a dúfam, že ich neodradia pocity zmaru a beznádeje, ktoré pozná každý, kto kedy pripravoval larp.
Ako poznamenal jeden starý veterán – chváliť, chváliť, chváliť! sú tri zázračné slovká psychologickej pomoci pre larpových organizátorov. Nemôžem inak než nesúhlasiť a dúfať, že čoskoro sa dočkáme nielen opakovania Karpát ale aj ďalších skvelých hier z dielne talentovaných Silvie a Mareka.
Názov: Divoké Karpaty
Žáner: pseudohistorický, hororový, komorný
Tvorcovia: Silvia Diveky, Marek Pšenák
Imerzia: 9/10
Mechaniky: 10/10
Atmosféra a výprava: 10/10
Príbeh a kočírovanie deja: 8/10
A na záver pár slov od ostatných hráčov, aby ste si nemysleli, že si organizátori mohli dovoliť zaplatiť len mňa 😀
Lenka Pikolová
„Larp Divoké Karpaty, který vznikl docela rychle a spontánně, přinesl magické příběhy postav se silnými prožitky pro hráče. Všechno do sebe zapadlo, uvěřitelné zápletky, vypjaté situace, atmosféra strachu a napětí, počtem hráčů spíš komorní akce, nádherné prostředí v romantické chaloupce na horách. Do hry vložili tvůrci srdíčko a bylo to na ní vidět. Chci tam znovu, chci tam znovu, chci tam znovu.“
„Marek Pšenák a Silvia Diveky urobili riadny kus larpovej práce. Ako začínajúci organizátori zorganizovali radšej menšiu a kratšiu hru, zobrali si na ňu hráčov, ktorých už poznali, nesľubovali hory- doly, ale boli v komunikácií s hráčmi realistickí.Branislav ´Erken´ Skrečko
Napriek tomu nám poskytli plnohodnotnú hru, výborne pripravené materiály, prepracovaný dej a postavy, príjemne workshopy a krásnu lokačku (a to Vám ani nemôžem povedať o tej skvelej mechanike, ktorú tam používali, lebo to by bol už spoiler ). Jednoznačne odporúčam!“
by Eva Mývalica
Autori fotografií: Lenka Pikolová, Josef Pikola