Divoké Karpaty

Pred nedáv­nom som napí­sa­la člá­nok o slo­ven­ských lar­poch, kto­ré som v uply­nu­lom roku nav­ští­vi­la. Jeden, kto­rý bol odo­hra­ný na začiat­ku toh­to roku som úče­lo­vo zaml­ča­la. Jednak pre­to, že to nebol rýdzo slo­ven­ský larp a dvo­jak kvô­li tomu, že si zaslú­ži hlb­šiu analýzu ☺

Všetky dob­ré zážit­ky sú posta­ve­né na náho­de. Pripravovala som sa na to šty­ri mesia­ce a bola to fakt dob­rá pár­ty!“  ešte nikdy nikto nepo­ve­dal. Na dru­hej stra­ne veta „ Išla som poobe­de na jed­no…“ v sebe skrý­va výbuš­ný potenciál.

Na Divoké Karpaty som sa dosta­la ako náh­rad­níč­ka po tom, ako vypad­la jed­na z hrá­čok. Celkový počet dopre­du pri­pra­ve­ných cha­rak­te­rov sa pohy­bo­val oko­lo desiat­ky a všet­ky boli záro­veň pre­via­za­né, tak­že výpa­dok jed­nej oso­by by citeľ­ne ovplyv­nil mini­mál­ne päť ďal­ších hrá­čov. Pokúsim sa svoj záži­tok zre­cen­zo­vať bez zby­toč­ných spo­ile­rov, pre­to­že prek­va­pe­nie hrá na tej­to hre veľ­kú úlohu.

Larp sa konal v jeden feb­ru­áro­vý víkend neďa­le­ko čes­ko-slo­ven­ských hra­níc a dozve­de­la som sa o ňom len pár dní pred­tým vďa­ka náho­de, neza­vá­ha­la a vzá­pä­tí obdr­ža­la infor­má­cie o set­tin­gu a mojej postave. 

Historické nepres­nos­ti a nezrov­na­los­ti v mate­riá­loch pre­ml­čím, cie­ľom bolo vytvo­riť atmo­sfé­ru les­nej pusta­ti­ny nie­kde v Karpatoch, kto­rou sa pohy­bu­je nesú­ro­dá sku­pin­ka uni­ka­jú­ca pred per­ze­kú­cia­mi zo stra­ny rakús­ko-uhor­skej monar­chie: Svet sto­jí na pra­hu dvad­sia­te­ho sto­ro­čia, ale hlbo­ko v rumun­ských lesoch ľudia stá­le veria v podiv­né besy z román­sko-slo­van­skej myto­ló­gie. Tí, kto­rí neve­ria sú pra­vo­sláv­ne­ho vyzna­nia. Oboje je však v očiach cisá­ra zlé, a tak sa na malej opr­ša­nej želez­nič­nej zastáv­ke stre­tá­va nesú­ro­dá sku­pin­ka, kto­rá má v úmys­le stret­núť sa v lesoch so svo­ji­mi sprie­vod­ca­mi a násled­ne opus­tiť krajinu/vymyslieť čo ďalej/whatever.

Tu sa začí­na aj prí­beh samot­né­ho lar­pu. Pred hráč­mi, kto­rí absol­vo­va­li úvod­né works­ho­py (veľ­mi kvi­tu­jem, boli sviž­né a hlav­ne krát­ke(! )  je pár­ki­lo­met­ro­vý pochod lesom, padá súmrak a tep­lo­ta pováž­li­vo kle­sá. Táto časť hry je urče­ná na zozná­me­nie sa nie­len so svo­jou posta­vou, ale aj na pokec so svo­jim par­tne­rom – cha­rak­te­rom, s kto­rým máte naj­viac interagovať. 

Oceňujem to, pre­to­že aj keď je na lar­pe málo rolí, nie vždy sa poda­rí vybrať správ­nu oso­bu s kto­rou nad­via­zať úvod­ný roz­ho­vor na pat­rič­nej úrov­ni a pono­riť sa do hry. Takto bola tá oso­ba dopre­du urče­ná a váš vzťah načrt­nu­tý v mate­riá­loch doda­ných pred hrou. Vzťahy medzi par­tner­mi boli rôz­ne­ho cha­rak­te­ru – od roman­tic­kých cez rodin­né až k oby­čaj­nej vypo­čí­ta­vos­ti. Systém dvo­jíc bol na tej­to hre ústred­ný a uká­zal sa ako dob­re fun­gu­jú­ci model aj v neskor­ších čas­tiach príbehu.

Súmrak, kto­rý sa postup­ne pre­hup­ne v bez­hviezd­ny večer nám pomô­že oťu­kať si aj ostat­ných v sku­pin­ke. Každý má neja­ké tajom­stvo a nad tým všet­kým sa vzná­ša nevra­ži­vosť medzi pra­vo­sláv­ny­mi kres­ťan­mi a ´pohan­mi´. Musíme však držať spo­lu, pre­to­že v noč­nom lese číha veľ­ké nebez­pe­čen­stvo – či už pod­ľa sta­ro­ver­cov nad­pri­ro­dze­né v podo­be vlko­la­kov a blu­di­čiek, ale­bo pod­ľa kres­ťa­nov úpl­ne pri­ro­dze­né – v podo­be cisár­skych voja­kov, kto­rí pát­ra­jú po utečencoch. 

Pred kon­com náš pochod ozvlášt­ni jeden horo­ro­vý prvok, kto­rý je síce úpl­ne jed­no­du­chý, ale sta­čí na to, aby sme sa dosta­li až tam – defi­ni­tív­ne sme sa sta­li naši­mi charaktermi. 

Atmosféra na tom­to lar­pe hra­la veľ­kú úlo­hu a nema­lý podiel na tom malo mies­to, kde sa gro prí­be­hu odo­hrá­va­lo. Večerný pochod sa kon­čil v sta­rej dre­ve­ni­ci, ako vystri­hnu­tej z fotiek od Karla Plicku, kto­rú na chví­ľu dostal do rúk Guillermo del Toro. Vydesí nás nepo­ria­dok a naozaj stra­ši­del­né podo­biz­ne vidie­ča­nov z pre­lo­mu sto­ro­čí. Ak ste nie­ke­dy vide­li vik­to­rián­ske post mor­tem foto­gra­fie, vie­te o čom hovorím. 

V tej­to chví­li mi nedá nespo­me­núť, že obsa­de­nie lar­pu tvo­ri­li naozaj kva­lit­ní hrá­či, medzi kto­rý­mi už pri počia­toč­ných works­ho­poch vznik­lo pre­sved­če­nie, že toto bude dob­rý larp a verím tomu, že kaž­dý z nás sa vynas­na­ží ho uro­biť pre ostat­ných čo naj­lep­ším. Je to ťaž­ko pos­ti­hnu­teľ­ný pocit, kto­rý nie je pra­vid­lom ani na lar­poch, kde sa všet­ci hrá­či poznajú.

Výplň prí­be­ho­vej rovi­ny tvo­ri­li zväč­ša kon­flik­ty naz­bie­ra­né z pred­chá­dza­jú­ce­ho živo­ta postáv, kto­ré postup­ne vychá­dza­li na svet­lo. Rámcom pre ne bol neur­či­tý pocit ohro­ze­nia a nemož­nosť z cha­lu­py odísť, kto­rý sa postup­ne pre­lie­val od pri­ro­dze­né­ho poci­tu stra­chu jed­no­du­chých Rumunov z noci a nezná­ma až po nad­pri­ro­dze­ný des, kto­rý vyvr­cho­lil tes­ne pred pol­no­cou. Ak by ste čaka­li bež­né stra­še­nie, bol by to na tej­to hre prí­liš do očí bijú­ci mains­tre­am.

Znovu pri­šiel k slo­vu model dvo­jíc – ale iných ako na začiat­ku, pre­to­že oso­by, kto­ré vstú­pi­li do cha­ty už nie sú tými, kto­ré z nej vyj­dú. Nastáva sno­vá sek­ven­cia, pri kto­rej sa vyná­ra­jú na povrch naj­taj­nej­šie túž­by i pre­hreš­ky. Postava tak dostá­va nový roz­mer a toto tem­né ja je pri­ro­dze­ne pri­ťa­ho­va­né k iným ľuďom ako mas­ka, kto­rú bež­ne uka­zu­je­me sve­tu. Momenty z tej­to čas­ti hry pat­ria k naj­sil­nej­ším, aké som na nej zažila. 

Príbeh síce pokra­ču­je aj na dru­hý deň, ale jeho vrcho­lom bola prá­ve pred­chá­dza­jú­ca noc. Predpoludnie bolo urče­né na ref­le­xiu noč­ných zážit­kov a roz­hod­nu­tia – posta­vy sa muse­li roz­hod­núť ako ďalej. Pokračovať v ces­te? Vrátiť sa domov? Alebo zúro­čiť to, čo sa tej noci o sebe nauči­li a začať úpl­ne iný život? Čas na rozmys­le­nie je krát­ky, bez­ná­dej narastá. 

Je ško­da, že hlav­ná dejo­vá lin­ka už troš­ku pokriv­ká­va a na orga­ni­zá­to­roch je vid­no, že špe­ku­lu­jú ako hru čo naj­lep­šie ukon­čiť. Rozhodli sa zno­vu sta­viť na atmo­sfé­ru a kaž­dé­ho hrá­ča odviesť, aby si svo­je súkrom­né pek­líč­ko pre­žil de fac­to sám. To by bol síce veľ­mi dob­rý nápad, ale ako záve­reč­né­mu úde­ru tomu chý­bal (aspoň pre mňa) dôle­ži­tý prvok katar­zie. Na lar­pe sa mi jed­no­du­cho utr­pe­nie osa­mo­te nerá­ta tak ako utr­pe­nie verej­né ☺ Toto však bola jedi­ná chy­bič­ka, do kto­rej sa môžem pri tej­to hre zadrapnúť.

Nasleduje obrad­né vystú­pe­nie zo sve­ta Divokých Karpát a opo­na padá.

Moje poci­ty bez­pro­stred­ne po lar­pe boli veľ­mi inten­zív­ne a som rada, že taký­mi osta­li aj po pár týžd­ňoch. Organizátori napriek svo­jej neskú­se­nos­ti odvied­li naozaj kus poc­ti­vej robo­ty a to s mini­mom záze­mia – ani jeden nepri­šiel na mies­to vlast­ným autom, všet­ko ich vyba­ve­nie aj jed­lo pre celé osa­den­stvo zabez­pe­či­li odvo­zom a batoh­mi na vlast­ných chrb­toch. Ich zápal som im úprim­ne závi­de­la a dúfam, že ich neod­ra­dia poci­ty zma­ru a bez­ná­de­je, kto­ré pozná kaž­dý, kto kedy pri­pra­vo­val larp. 

Ako pozna­me­nal jeden sta­rý vete­rán – chvá­liť, chvá­liť, chvá­liť! sú tri zázrač­né slov­ká psy­cho­lo­gic­kej pomo­ci pre  lar­po­vých orga­ni­zá­to­rov. Nemôžem inak než nesú­hla­siť a dúfať, že čosko­ro sa doč­ká­me nie­len opa­ko­va­nia Karpát  ale aj ďal­ších skve­lých hier z diel­ne talen­to­va­ných Silvie a Mareka. 

Názov: Divoké Karpaty
Žáner: pseudohistorický, hororový, komorný
Tvorcovia: Silvia Diveky, Marek Pšenák
Imerzia: 9/10
Mechaniky: 10/10
Atmosféra a výprava: 10/10
Príbeh a kočírovanie deja: 8/10 

A na záver pár slov od ostat­ných hrá­čov, aby ste si nemys­le­li, že si orga­ni­zá­to­ri moh­li dovo­liť zapla­tiť len mňa 😀

„Larp Divoké Karpaty, kte­rý vznikl doce­la rych­le a spon­tán­ně, při­nesl magic­ké pří­běhy postav se sil­ný­mi pro­žit­ky pro hrá­če. Všechno do sebe zapad­lo, uvěři­tel­né záp­let­ky, vypja­té situ­ace, atmo­sfé­ra stra­chu a napětí, počtem hrá­čů spíš komor­ní akce, nád­her­né pros­tře­dí v roman­tic­ké cha­loup­ce na horách. Do hry vlo­ži­li tvůr­ci srdíč­ko a bylo to na ní vidět. Chci tam zno­vu, chci tam zno­vu, chci tam znovu.“ 

Lenka Pikolová

„Marek Pšenák a Silvia Diveky uro­bi­li riad­ny kus lar­po­vej prá­ce. Ako začí­na­jú­ci orga­ni­zá­to­ri zor­ga­ni­zo­va­li rad­šej men­šiu a krat­šiu hru, zobra­li si na ňu hrá­čov, kto­rých už pozna­li, nesľu­bo­va­li hory- doly, ale boli v komu­ni­ká­cií s hráč­mi realistickí.

Napriek tomu nám poskyt­li plno­hod­not­nú hru, výbor­ne pri­pra­ve­né mate­riá­ly, pre­pra­co­va­ný dej a posta­vy, prí­jem­ne works­ho­py a krás­nu lokač­ku (a to Vám ani nemô­žem pove­dať o tej skve­lej mecha­ni­ke, kto­rú tam pou­ží­va­li, lebo to by bol už spo­iler ). Jednoznačne odpo­rú­čam!“

Branislav ´Erken´ Skrečko 

by Eva Mývalica
Autori foto­gra­fií: Lenka Pikolová, Josef Pikola