Toho upršaného, studeného večera, Lister, ako každý večer, čítal svoju obľúbenú knižku sediac vo svojom kresle a bafkajúc z fajky. Keď zrazu ktosi zaklopal na vchodové dvere. Lister sa s námahou zdvihol z kresla a otvoril. Celý v úžase civel na umoknutého a ustatého Mateho, svojho mladšieho brata. „Môžem ísť dnu?” spýtal sa Mate. „No jasné, poď,“ s radosťou v hlase ho pozval dnu. Celého si ho premeral, až sa mu pohľad zastavil na Mateho ľavej nohe: „Veď ty si zranený!“ „Ale to nič,“ odvetil Mate a strčil mu do ruky malú knižočku a ľahol si na pohovku: „Prečítaj si to, najlepšie hneď, písal to náš bratranec Martin.“ Lister bez rečí otvoril knižočku s titulom ‚Cesta do Akonu´ tam, kde mal Mate záložku, a začal čítať:
„Deň 61:
Sú tomu už vyše dva mesiace, čo som vyrazil zo svojho nového panstva, čo sme s Listerom a Prášilom zabrali v Morieli, až som konečne ledva deň cesty do pevnosti Akon. Pri náročnej ceste, kde na nás na každom rohu číhalo zlo, som prišiel o život Prášila, ktorého spolu so mnou zajali nemŕtvi. Rozštvrtili ho a zjedli na večeru, ešteže Šťastena stála pri mne, putá sa roztrhli a mohol som ujsť. Zo zúfalosti a aj vďaka túžbe získať postavenie v Akone som vstúpil do služieb nejakého černokňažníka, aby som mu pomohol s rozvratom Akonu zvnútra. Samozrejme sám by som tam ani nedošiel, tak mi dal do sprievodu Dagonetha Jos´fa, krvilačného šamana vyžívajúceho s v pitvaní mŕtvol a pití ich krvi, Leda, lovca skalpov a bojovníka Pavoleona, ktorí sa pridal najmä kvôli odmene.
Deň 62:
Už sme dorazili do pevnosti Akon a zabezpečili si ubytovanie v hostinci v sedliackej štvrti. Ledva sme sa stihli vypakovať a zvedavosť nás vyhnala na nádvorie. Práve sa vrátil správca pevnosti, Maximus, a ešte ani nestihli zavrieť brány a už sa pýtal dnu aj barón Arkor, ktorý sa vrátil z výpravy v Morieli. Hovoril o Železnej ruži, mocnom artefakte, ktorý dali posvätiť samotnému bohu mŕtvych Zuulovi, aby pomohla chrániť pevnosť. Tvrdil, že sa ho zmocnili nemŕtvi a treba ho čo najskôr získať späť. Keď skončil, pobral sa do svojho domu.
Naša družinka sa teda vybrala von z pevnosti napĺňať plány černokňažníka. Na ceste, ktorá viedla riedkym porastom, sme stretli nejakú ženu. Vyzerala až príliš mŕtvo na to, že kráčala, a sálal z nej strach. Ešteže nás len tak nejaká ženská, aj keď nemŕtva nevyľaká, a preto som sa k nej prihovoril. Zistil som, že ani sama nevie, kde sa tu vzala a živí sa dušami mŕtvych ľudí. Požiadala nás, aby sme ju informovali o všetkých mŕtvych. Nelenili sme a zobrali si jedného hraničiara zo skupinky chodiacej s nami, akože prieskumníka, a v lese ho zarezali ako jahňa. K mŕtvole sme priviedli pani Mŕtvu, ako sme ju pomenovali. Pani Mŕtva sa však nenasýtila a požiadala o ďalšie duše s tým, že potom nám bude schopná odpovedať na otázky ohľadne Ruže. Už sa stmieva, a tak sa kvôli bezpečnosti vraciame do pevnosti.
V noci k nám do pevnosti zavítal akýsi démon, sebe vraviac Krúger, a chcel, aby sme mu dali nejaké ešte nepoškvrnené dievča. Za tú opovážlivosť ho však rád paladinov na čele s takmer polobohom Terrodaunom vybil kladivami a vyhnal preč. Okrem toho sa tu vrútil nejaký vlkolak a pár hôrd nemŕtvych, čo sa dá ubrániť.
Deň 63:
Ráno slnko opieralo o stráne okolo pevnosti a cítili sme, že dnes bude ideálne počasie na plnenie plánov, aj keď k nim pribudla ešte jedna úloha. Dozvedeli sme sa, že paladinovia hľadajú mocný artefakt Kladivo Ničiteľov oltárov, aby ním mohli ničiť oltáre zasvätené Dragovi, bohovi nemŕtvych, a postaviť na ich mieste oltáre zasvätené Krulovi, bohu osudu a času.
Vyrazili sme na poludnie a v lese nikde nekončiacom sme na úzkej lesnej cestičke stretli jedného muža, ktorému na hlave nerástol ani vlas, a ženu, asi jeho spoločníčku, pravdepodobne čarodejku. Mali sme pocit, že vedia, kde by sa mohla nachádzať baňa na striebro, ktorú sme hľadali. Naše tušenie bolo správne a ochotne nás tam zaviedli. Po urputnej a ťažkej ceste hore strmým svahom sme zrazu stáli pred vchodom do bane. Do bane doteraz zavítalo akurát tak svetlo z lampášov a fakieľ a smrad sa zdal neznesiteľný. Napriek tomu začali dvaja neznámi, Pavoleon a Dagoneth Jos´f ťažiť, kým ja s Ledom sme čakali. Čakali sme hodnú chvíľu, zvuk krompáčov narážajúcich o skalu nám dunel v hlave, smrad čiastočne vytiahol von prievan a my sme dospeli k záveru. Pani Mŕtva umiera od hladu a naše mešce už dávno zívajú prázdnotou. Na dohodnutý signál sme tasili dýky a tých dvoch neznámych sme zakľali. Keď sme siahli do ich mešcov, nechcelo sa nám veriť, aký majetok nosia pri sebe. Zlato a striebro šlo ale bokom, keď sme objavili Modrú perlu. Počul som o nej pár legiend, ale neveril som, že môže existovať. Mŕtvych sme sa poctivo zbavili, presnejšie ja som ich zakopal po tom, ako z nich Dagoneth vybral srdcia a obličky, aby ich mohol predať.
Zo strachu, aby sme sa navzájom nezradili, lebo sme pochybovali o Pavoleonovi, sme uzavreli prísahu pokrvného bratstva pred starodávnymi duchmi, ktorých vyvolal Dagoneth, že čo i len nepomyslíme na zradu niekoho zo skupiny. Z bane k obchodníkovi je to len na skok, tak sme sa ta po dokončení rituálu vybrali. Avšak cestou nás zastavil akýsi iný obchodník, neskôr vysvitlo, že alchymista. Keď sme spomenuli Modrú perlu, až mu oči zasvietili a sľúbil, že nám, samozrejme nie zadarmo, vyrobí mocnú Hromovú paličku, do ktorej vloží Modrú perlu. Celý deň sme strávili zháňaním materiálu a nosením ho alchymistovi, až nám napokon večer mohol odovzdať hotovú paličku.
Vrátili sme sa do pevnosti , kde sme sa dozvedeli zaujímavú novinu. Kladivo Ničiteľov oltárov sa našlo, teda nám ho stačí len ukradnúť paladinom a netreba ho už hľadať. O to smutnejšia správa je, že pani Mŕtva bola zakliata princezná, ktorú po zložitom rituáli vrátili dnes späť medzi živých, a teraz velí pevnosti.
Dnešná noc je opäť rušná. Tentoraz nám do šľachtickej štvrti vbehol vlkolak, a čo sa zdalo oveľa nebezpečnejšie, bol útok nemŕtvej armády na čele so samotným Kráľom lichov. Paladinovia si s ním s pomocou domobrany po náročnom boji poradili, čo nás zarmútilo, lebo všetci rytieri prežili. Následne na to sme šli spať.
Deň 64:
Víta nás krásne slnečné ráno, zato nepekná a ťažká úloha: ukradnúť Kladivo paladinom. Po výdatných raňajkách chystáme veci, ktoré budeme potrebovať na ďalšiu cestu, zakiaľ ja som si bol dať u kováča vyrobiť hák, ktorého pomocou a s použitím lana by sme mohli v najhoršom prípade opustiť pevnosť prelezením cez hradby.
Keď bolo všetko pripravené, vyšli sme von z pevnosti. Na pláni pred bránou stál chumeľ ľudí. Kričali, niektorí od strachu, v iných vzplanula agresivita, ale čo mali spoločné, bolo, že všetci tasili zbrane a mierili na jedného rytiera. Od niekoho z davu som sa dozvedel, že ten rytier sa zmocnil Meča zloby (alebo skôr naopak), starodávneho meča, ukutého z čistého Zla. Keď sa ho raz človek chopí, už ho nepustí z rúk a aj z najväčšieho svätca spraví doslova démona. „Ten by sa zišiel dať tak do rúk paladinovi Terrodaunovi, taká osoba na našej strane, hm…“ pomyslel som si. V tom som si spomenul, že sme si v izbe zabudli peniaze, tak sme sa vrátili do pevnosti. Ledo začul dvoch vojakov, ako hovoria, že Meč rytierovi zobrali a uzavreli ho do truhlice, ktorú umiestnili do šľachtickej štvri pred správcov dom.
Ledva sme došli po veci, takmer celé mesto sa vybralo kdesi do Makenu, aby získali predmety na zničenie Meča. V pevnosti zostala len malá, nám lojálna posádka, a tak sme aj s Ledom truhlicu s Mečom zobrali a ukryli hlboko v lese, kým nevymyslíme, ako ho podstrčiť Terrodaunovi. Keď sme sa vrátili do pevnosti, všimli sme si oznam, že v šľachtickej štvrti sa nasledujúci večer uskutoční oslava. Začali sme uvažovať o tom, ako by mohol prebehnúť puč, lebo taká možnosť určite dlho nenastane. Avšak medzitým prišiel k Ledovi posol z jeho rodného domu so správou, že jeho mať už melie z posledného a chce ho vidieť. Teda sa zbalil a ešte skoro ráno odchádza.
Dnešná noc nestojí ani za reč, taký „pokoj“ tu vládne.
Deň 65:
Ráno opäť nádherné, akoby tu nikdy mraky ani nebývali, lúky zaplavené slnkom, počasie na odpočinok priam stvorené. Doobeda sme navštívili obchodníka s magickými predmetmi, a potom aj krčmu. Po vkročení dnu som však ostal ako prikovaný k zemi. Na zemi leží zviazaný trojmetrový, smradľavý, zelený, škaredý drak, podľa krčmára ešte len mláďa. Po poháre pivka sme krčme dali rýchlo zbohom a vrátili sa do pevnosti. Tá zívala prázdnotou, lebo vyššia kasta sa vybrala na pravidelný zraz v krčme.
Neviem prečo, ale veľmi ma lákalo nazrieť do domu paladinov, keď tu teraz nikoho niet. Dvere boli zamknuté, ale aspoň cez okno som zahliadol v tom neporiadku Kladivo. Po dohode s družinou som sa vlámal do domu a Kladivo vzal. Opatrne som vykĺzol von z pevnosti, keďže vrchnosť vyhlásila zákaz vychádzania z pevnosti kvôli tomu drakovi, a hlboko v lese ho ukryl, aby sme s ním v noci zničili Krulove oltáre a postavili tam opať Dragove. Od chrbta ma mal kryť Dagoneth, ale mám pocit, že to príliš neustrážil. Čochviľu stál pri nás jeden hraničiar a vyzvedal, prečo sme opustili pevnosť. „Zabiť – nezabiť?“ prebiehalo mi hlavou, na jeho šťastie sa uspokojil s krátkou odpoveďou a odišiel. Odtiaľ sme šli do krčmy, niečo popili a vrátili sa do pevnosti.
Hneď ako sme vošli na nádvorie, stál pri nás Pavoleon so žoldákom, akýmsi Lotrom, či tak nejak, že v dubovom háji máme spojencov v puči, druidku a mocný prízrak. Šli sme teda za nimi a zoznámili sa. Okrem toho, u alchymistu sme si dali objednávku na tri nesmierne silné jedy, na ktoré sme mali priniesť ešte dračiu či orkskú žlč.
Keď nám dodá alchymista jed, puč sa stane zrealizovateľným. Otrávime troch mocných mesta, asi Terroduana, či Ergeho, správcu či princeznú, a Arkora, mocného klerika, aby ich náhodou nevyliečil z otravy. Prízrak spracuje pár ďalších ľudí a naša skupinka bojovníkov dielo dokončí a prevezme mesto.“
„Tu je koniec. Prečo to končí?“ spýtal sa Lister zvedavo. „Lebo už nemal tú možnosť to dopísať, lebo práve v deň, keď som dosiahol mesta Akon, ho popravili. Túto knižočku som mu vybral z vrecka, predtým ako ho pochovali.“ zronene odpovedal Mate a dodal: „Len to Kladivo zle ukryl, lebo večer už s ním jeden z paladinov bojoval. A čo som počul, ten prekliaty alchymista predal život jeho i jeho druhov za pätnásť zlatých!“ v tom sa začal Mate dusiť, zvíjať sa v bolestiach a z ľavej nohy mu vytryskol prameň krvi. „Čo to máš s tou nohou?“ spýtal sa Lister so strachom o Mateho zdravie a hneď mu ju aj obviazal.
„No, pri výprave s paladinmi som sa preriekol ohľadom mojej viery v Draga a dali ma priviazať na pranier pred zvonicou. Po urputných siedmich hodinách presviedčania okoloidúcich, aj za pomoci mágie, sa mi podarilo uvoľniť putá. A čo sa týka tej nohy, to si ma jeden chlapík spolu s jednou Amazonkou poistili, aby som sa nevyslobodil, pretože som neustále všetkým vyberal nohami zbrane z puzdier. Keď už takmer celá pevnosť spala, ten istý chlapík mi nenápadne prerezal putá a odišiel. Vypukla vo mne taká eufória, že môžem ujsť a ráno ma nepopravia, že som aj s rozťatou nohou bežal. Vybehol som z pevnosti a utekal, aj keď čím ďalej to vyzeralo, že sa plazím, až som úplne padol na zem v bolestiach a dúfal…“ A nastalo ticho. Lister si všimol, že Mate zaspal, tak ho prikryl a nechal odpočívať, pričom sám smutný a unavený šiel spať.