Odjakživa to tak býva a veru múdre sú to slová, že kde sa dvaja bijú tretí vyhráva. Hádam nikde nenájdete väčšieho priateľstva ako medzi bratmi a zároveň od nikoho rana nebolí tak ako od brata. Elendur je môj najstarší brat, bol prvý čo mi ukazoval ako sa drží meč a učil ma aj ako ho používať. Ciryon o trochu mladší od Elendura a len o trochu starší odo mňa mi odhaľoval tajomstvá písma, učil ma rozumieť starým jazykom a všemožným divom, ktoré v Stredozemi možno vidieť. Preto keď v tú neblahú hodinu povolávania do zbrane, po tom čo prišli správy z Juhu, nebál som sa, pretože som vedel že moji bratia budú so mnou.
Ja a moja družina sme sa vydali skrz trpasličiu ríšu. Trpasličia architektúra nám veru poriadne pomotala hlavy. Blúdili sme s družinou takými šachtami že naše brady sa začali podobať tým trpasličím. Vtom ďalšie dômyselnosť zo strany trpaslíkov. Brána. Pochopili sme že zjavne ide o bránu na heslo, veľmi obľúbenú medzi trpaslíkmi. Nad bránou bol nápis: „Edro mellon, hi ammen“ v preklade niečo ako „Prehovor, priateľ, a vstúp. Tak som sa uškrnul, nakoľko to bolo hrozne prosté. Elfština a prehovor stačí správne preložiť na „povedz“. Čiže stačí vysloviť „mellon“ a veselo vpochodovať dnu. Tak som zvolal „mellon“ a … a na moje veľké prekvapenie sa nič nestalo, čo vyvolalo divné grimasy na tvárach mojich druhov. Mellon! Nič. Utiahol som sa do ústrania a premýšľal nad tou zapeklitou vecou. Zo zamyslenia ma vytrhlo zvuk otvárajúcej sa brány… !!! Že kapitán heslo vedel ale bál sa prehovoriť. Asi ho… V trpasličích sieňach nás privítal elfský veliteľ. Spolu sme pripili na staré priateľstvo a vyhrnuli sa aj s trpaslíkmi do bitky. Hľadanie nepriateľa bolo až pozoruhodne jednoduché, našli sme ich pri rieke. Počtom mali vojsko nečítané, ale my, vidiac pred sebou vidinu víťazstva a potužení vínom sme sa na vrhli sekajúc hlava nehlava. Bitka sa zmenila na hroznú skrumáž! Arnorské oddiely sa zamiešali so škretmi, trpaslíci sekali okolo seba tak nebezpečne, že sme sa im do toho radšej ani nemiešali, elfovia zapichli meče do zeme, vzali luky a sypali na nepriateľov streli koľko vládali. Škreti nám, pravda, nechceli ostať nič dlžný a zúrivo bojovali, využívajúc početnú prevahu. V duchu som pochvaľoval arnorské vyhne ktoré mi kuli meč, a velebil naše umenie práce s kovom. Pokiaľ som v boji nenatrafil na Kráľa nazgulov. Že je to kráľ usúdil som podľa zvláštne koruny a že je nazgul dokazoval fakt že nemal tvár. Bojoval som s ním čo mi sily stačili ale po niekoľkých minútach som si všimol, že akonáhle sa nám skrížia meče, môj sa neobvykle ohne akoby to bol vŕbový prútik… Našťastie som nemal čas sa nad tým zamýšľať, pretože ma zasiahla strela tak mocne, až ma zvalilo na zem. Moji druhovia vidiac to, pomohli mi späť na nohy, zatiaľ čo zvyšný nás kryli pred šabľami škretov. Keď som sa postavil, uvidel som do výšky týčiacu sa postavu s ďalšou korunou na hlave. Samotný Sauron, pán Čiernej zeme, prichádzal pravdepodobne ani nie podporiť svojich, lebo strach, ktorý z neho sálal nútil škretov bojovať ešte zúrivejšie aby boli od neho v úctyhodnej vzdialenosti. Ako samotná bitka skončila som sa dozvedel až z rozprávania, pretože som nasadol na koňa a cválal do Arnoru. Ako inak, vymeniť meč a vyhnať dotyčných kováčov.
Vrátiť sa späť ma moc nelákalo, a tak som cestou odbočil do zeme elfov. Tá bola takmer (ako sa povie „vyľudnená“) vyelfená, jedine čo mi hraničiari za najnovšie informácie poskytli tulec šípov… Vrelá vďaka. Putoval som teda ďalej, v nádeji že uvidím múry Minas Tirith, o ktorom sa Elendur v poslednom čase často zmieňuje… Nestalo sa, pretože som sa… a to priznávam veľmi nerád, stratil. Bol by som prišiel hádam až k moru, keby sa, ó Valar buďte naveky pochválení, nestratil aj Cyrion s družinou! Zvítali sme sa a radosť zo stretnutia bola nesmierna. Oslaboval ju jedine žiaľ nad našou situáciou, ktorý bol, dá sa povedať, poľutovaniahodný. A pretože Ciryon bol starší, s najväčšou ochotou som mu prepustil velenie(nezabúdajme, že aj ON sa stratil). Po dlhých dňoch útrap a odriekania, sme však opäť uvideli (to Cyrion tvrdil), známe miesta. Vysvetľoval mi, že sme v Gondore, kde som ešte nemal možnosť vycestovať. Rozprával o rôznych miestach, kamenie Erech, vierolomníkoch a duchoch. Ja som však už nebol malý chlapec a tak som sa nad duchárskymi príhodami len uškrnul. Týmto by nenastrašil ani prostú arnorskú dievčinu, nieto ešte mňa.
Tak sme teda prišli do Gondoru, čo som však nevedel že sme opäť vyhľadávali bitku. Tá na seba nenechala dlho čakať, avšak bola ešte strašnejšia ako tá moja posledná. Prišli sme k brodu a pre mňa osobne to bol najemotívnejší zážitok dosiaľ. Tvor nevídaných rozmerov (hlavne výšky), s plamenným mečom v ruke stojí vo vode, ktorá okolo neho vrie, syčí a parí. Stojí tam a upiera svoj žiariaci zrak nás. Nik z nás nemohol oči od neho nemohol odtrhnúť, teda sme ani nezbadali ako sa na druhej strane objavili škreti. Až keď niečo naňho zakričali, otočil sa o pomaly prišiel k nim. Debata nebola dlhá. Tvor sa otočil a prichádzal k nám. „Čo mohli škreti od neho chcieť? Lanária ho snáď aby na nás zaútočil, alebo nebodaj sa pridal k nim? Čo…“ Ale to už ma tvor vytrhol z myšlienok keď sa nás hromovým hlasom opýtal čo mu ponúkneme. „Čo také by mu asi mohlo chýbať?“ Ani som sa nestihol opýtať ako to myslí a tvor už ustupoval nabok a škretie légie sa začali rútiť na nás. Bránili sme sa ako sme vedeli, ustupújuc do Minas Tirith o ktorej brat tvrdil, že je za nami. Poslal som teda rýchleho posla s prosbou o posily. Nevrátil sa ani posol, ani posily, napriek tomu že Biele mesto bolo bližšie ako sme mysleli. Snáď to bolo až na Pellenorských poliach kedy sa z mesta vyrútili obrancovia a podporili náš útek. Takto nás dovedna bežalo viac. Aké šťastie, že mesto malo takú priestrannú a širokú bránu… Nedalo sa nič robiť, každý, kto akou zbraňou narábať vedel, takou bojoval. Zničenú bránu bránili najstatočnejší a najzručnejší, hradby obsadili najlepší strelci akých Minas Tirith malo, a ja. No mordorský škreti, ktorý zaútočili, boli na tom psychicky aj fyzicky lepšie, čo sa dalo usúdiť z ich navonok prejavovaného pohŕdania a smrtiacimi útokmi, akými dobývali bránu. Dva krát som menil luk a pozíciu, čo mi poskytlo dokonalejší prehľad o stave na bojisku. Nedám si vreckovku pred ústa, boli sme v … Ale poriadne. Napadlo ma že bude treba podporiť a remoralizovať mužov pri bráne. Odhodil som luk a bežal k bráne. Na moje obrovské prekvapenie a úľak tam nikto nebol! „Kam sa podeli?“, pýtal som sa v duchu, pretože telá som na zemi nevidel a ani nestretol žiadneho škreta… Bežal som pred hradby a tam sa mi naskytol pohľad ako sa naše vojská, podporené, podľa zástav, ďalšími arnorčanmi. Elendur! Radosťou ma obliala taká vlna, až som nevedel čo mám robiť. Stál som tam dokonca aj keď sa niektorý ranený už vracali, radosťou som sa nevládal ani pohnúť, a stál som tam aj keď vrátili nadšení vojaci rozprávajúc o tom, kam a ako ďaleko až zahnali nepriateľa. To bol ale skvelý deň! Zvyšný čas som využil pobytom v knižnici, kde som pátral po tom plamennom tvorovi. Zistil som, že to bol balrog, démon Starého sveta, Morgothov služobník, plamenná metla… Pekne! Takže buď Sauron vedel kde sa ukývali od pádu Angbandu a teraz vytiahol svoj tromf, alebo bol démon uspatý a niečo alebo niekto ho prebudilo. Túto alternatívu som ale zavrhol pretože prvá mi pripadala reálnejšia. Po niekoľkých dňoch, keď sa posádky a oddiely dali ako tak dokopy, sme sa rozhodli udrieť na nepriateľa aj mi. Vrátiť úder a zasadiť ranu. Hlboko.…
Cesta trvala šesť dní a my sme konečne uvideli vstup do nepriateľovej ríše. Obrovská čierna brána s vysokými zubatými vežami. Hádam aj sto a možno aj viac jazdcov vedľa seba by prešlo keby bola otvorená dokorán. O tom sme sa mohli presvedčiť už o malú chviľu pretože brána sa otvorila a za trúbenia rohov stadiaľ vypochodovávala armáda Temného pána, vedená dotyčným Kráľom a zvyšnými nazgulmi. Myslím drahý denníček, že nemusím opisovať všetky podrobnosti bitky, pretože si vieš domyslieť ako taká bitka vyzerá. Prvý krát som bojoval s Elendurom bok po boku, no nastala opäť taká skrumáž, že sme sa oddelili a potom som ho už nenašiel. Myslím však, že tento konflikt pred Morannonom zobrali obe strany smrteľne vážne a odvtedy sa bojovalo o každú piaď zeme. Nik nechcel ustúpiť ani o krok, pokiaľ bol niekto kto prevzal autoritatívne slovo nad vojakmi. V tomto sa ukázali najdisciplinovanejší trpaslíci, ktorý pod vedením Dvoch bradatých (pre mňa nevysloviteľné mená) držali línie tak rovné že si to ani nedokážeš predstaviť. Nanešťastie som znova zlomil meč tak som bol nútený opäť opustiť bojisko a vrátiť sa do Arnoru. Vtedy som to ešte nevedel, ale to bolo naposledy čo som prechádzal okolo Amon Sul, naposledy som videl náš klenot, našu Vežu…
Naši stále držali Čiernu bránu, bojovali urputne, s vidinou triumfu ktorý sa nepodaril ich otcom a starým otcom a možno ani otcom ich otcov, konečne tlačili nepriateľa do jeho vlastnej zeme! Možno by sme sa boli prebojovali až k samotnej Barad – Dur, keby nepriateľovo vojsko neudrelo na nás od chrbta. Museli nás obísť nejakým horským priesmykom alebo nejakou inou bránou pretože škreti stále prichádzali a po nich ďalší a ďalší… Pousmial som sa nad šikovnosťou nepriateľovho ťahu, na nič iné ani neostávalo času… Teraz sme boli naopak v pasci ale my! Muži zomierali v statočných bojoch ale čo z toho, nemohli sme sa prebiť, cez toľko škretov rozhodne nie. Odhodlaný bojovať do posledného dychu sme sa zomkli k sebe, v snahe brániť sa čo najdlhšie. Vtom však akoby nad našim večerom svitlo nové ráno, nečakane a teda o to radostnejšie sme so zdvihnutými zbraňami a pokrikom vítali gondorských mužov a elfov ako v oddieloch pochodovali pod práporcami bielymi a zelenými do boja a nám na pomoc. Okrem nás ich však zbadali aj škreti a nazgulovia tiež obrátili svoje mysle k novým príchodzím, so smrtiacim škrekom sa vrhli na našich bratov v zbrani… V prvej chvíli sme mysleli, že tentokrát my vpadneme na škretov od chrbta a, citujem tradicionála, dostaneme ich medzi kladivo a kovadlinu. S kapitánmi sme však tento postup zamietli, pretože sme boli skôr kladivko ako kladivo a škretov bolo skutočne veľmi veľa. To by však znamenalo, že pokiaľ Mordor vyslal armádu takých rozmerov, iba málo ich muselo ostať brániť pevnosti Nepriateľa! Rozhodli sme sa teda, že skúsime nemožné. Pôjdeme a napadneme Nepriateľa kde to momentálne najmenej očakáva, napadneme samotnú Barad – dur! Vskutku to bola vidina pomerne ľahkého a predsa pre nás tak hodnotného víťazstva. Neotáľali sme dlho a kým si nás škreti všimli, vytratili sme sa z bojiska smerom k Barad – Dur. No teda skôr sme bežali ako kráčali. A bolo tak ako sme predpokladali! Obrana veže minimálna! Zatrúbili sme do útoku a začali sme s dobývaním samotnej brány. Odpor nebol veľký, ale to sme aj čakali keď všetká mordorská sila chcela vyhnať spojencov zo svojej zeme. Bol to slávny deň, keď Muži Arnorskí, obsadili pevnosť a baštu Sauronovu, srdce samotného Mordoru. A dobyl ju Aratan, syn Isildurov spolu so svojimi mužmi a bratmi v zbrani! No radosť netrvala dlho a nadšenie opadlo prv ako sme preskúmali 17. poschodie. Dobehol udýchaný skaut a ledva mu bolo rozumieť, že škreti sa vrátili a s nimi aj nazguli a On… A bolo! Nemohli sme von, boli sme v pasci. Klásť odpor takejto sile by nemalo zmysel ani keby mám 2krát toľko mužov… Po krátkej porade s veliteľmi sme sa rozhodli pre… eh, vyjednávanie. Ja a kapitán Mishike, sme zobrali bielu vlajku a rozhodným krokom sme sa pobrali pomedzi rady škretov priamo k Sauronovi. Nebáli sme sa zomrieť, prišli sme sa s ním však dohodnúť ako sa to medzi súpermi na bojovom poli robí. Mishike ostal stáť opodiaľ a ja som ostal sám tvárou v tvár Sauronovi spolu s Kráľom nazgulov. Prv ako som mohol prehovoriť, ujal sa slova Sauron: „ Rád ťa vidím, Isildurov synu! Poznám ťa a viem o čo sa usiluješ voči svojim bratom!“ „O nič sa neusilujem! Ak máš na mysli gondorský trón, ten bude právom patriť najstatočnejšiemu z kráľovskej rodiny. Či už mne alebo mojim bratom o tom rozhodne správca trónu…“ , vtom sa Sauron zasmial: „Tak najstatočnejšiemu? Niečo ti ukážem, potomok Elendilov ak máš samozrejme dosť sily sa pozerať“ a vytiahol s brašny akúsi guľu. „To je predsa…“ Áno, bol to palantír, ale už ma vtiahol obraz a to čo sa tam dialo. V najvyššom poschodí Minas Tirith prebiehala korunovácia. Bližší pohľad mi odhalil, ako Správca kladie korunu na hlavu môjmu bratovi Elendurovi. S pohľadom upretým na palantír som precedil cez zuby: „No a? Je to predsa môj brat?“ „Tvoj brat vravíš, no dobre! Ale aká je tam spravodlivosť, že korunovaný má byť on a nie ty? Kde bol, počas všetkých tých bitiek keď ty si bojoval sám, kde bol, keď si ty riskoval život s balrogom, no kde, keď boli rozprášené vojská pri Morannone?! A keby aj nie toto ti stačilo, pýtam sa, kto dobyl Barad – Dur, keď nie ty a tvoji muži?!“ A ja som tam stál, počúvajúc každé jeho slovo, s pohľadom na vysokú korunu Gondoru. Neveril som mu jediné slovo, ale predsa… Či nemá pravdu? Prečo on, prečo Elendur?! „Aratan, počúvaš ma?“ spýtal sa ma Kráľ nazgulov. „Áno, počujem ťa…“ odvetil som. „Aratan, spomeň si na svojho otca, Isildura, dediča Amandilovho!“ „Vidím ho pred sebou…“ odvetil som neprítomným hlasom. Vtedy Sauron prehlásil: „Vidíš dobre, má rovnako tmavé vlasy ako ty, rovnako tmavé oči ako ty. Aj výškou ste si podobný, Aratan. Ty si jeho syn, oni nie!“ „Oni nie“, opakoval som, „oni nie.“ Vtom akoby som sa prebudil zo sna, rozhliadol sa okolo seba a pohľadom prešiel tváre mojich nepriateľov. Ale boli to skutočne moji nepriatelia? Veď kto bol napadnú musí sa brániť. Má korunu dostať taký niktoš, čo mu ani v žilách nekoluje númenorská krv? To rozhodne nie! To sa nesmie stať. „Čo mám spraviť, čo? Poraď mi, prosím!“ Sauron mi priateľsky položil ruku na plece a pocítil som aká je ťažká. „Pomôžem ti, ale ty mi za to sľúb vernosť.“ Pozrel som sa mu do očí a riekol: „Sľubujem, je tvoja!“ Sauron sa vztýčil a riekol: „Dobre teda, vedz, že jestvuje národ na Juhu, Harad sa volá a obýva kraje ďaleko pod Mordorom. Jeho ľudia hovoria iným jazykom, sú to však národ bojovný a majú hrdého ducha. Tam sa vydaj a získaj si ich priazeň. Sú to ľudia prostí, ty si však kráľovského rodu. Uč ich a priveď ich do boja proti nim. Ja ti pomôžem, pretože si mi prisahal vernosť a svoje slovo dodržím. Nebude to ľahké ale ty to zvládneš! Choď!“ Prikývol som a šiel. Vrátil som sa do Barad – Dur. Obstáli ma muži a pýtali sa ako som dopadol. „Priatelia, je to zlé, no bojujte, bojujte aby ste ukázali že ste hodní pamiatky Númenoru a krvi, ktorá vo vás koluje. Veľa zdaru, snáď sa ešte stretneme.“ Videli, ako som sa otočil a zmizol medzi škretmi…