Pamäti Aratana, potomka Amandilovho

Dlho, dlho meš­ka­jú­ci report z bojov­ky Posledné spo­je­nec­tvo 2005.

Odjakživa to tak býva a veru múd­re sú to slo­vá, že kde sa dva­ja bijú tre­tí vyhrá­va. Hádam nikde nenáj­de­te väč­šie­ho pria­teľ­stva ako medzi brat­mi a záro­veň od niko­ho rana nebo­lí tak ako od bra­ta. Elendur je môj naj­star­ší brat, bol prvý čo mi uka­zo­val ako sa drží meč a učil ma aj ako ho pou­ží­vať. Ciryon o tro­chu mlad­ší od Elendura a len o tro­chu star­ší odo mňa mi odha­ľo­val tajom­stvá pís­ma, učil ma roz­umieť sta­rým jazy­kom a vše­mož­ným divom, kto­ré v Stredozemi mož­no vidieť. Preto keď v tú nebla­hú hodi­nu povo­lá­va­nia do zbra­ne, po tom čo priš­li sprá­vy z Juhu, nebál som sa, pre­to­že som vedel že moji bra­tia budú so mnou.
Ja a moja dru­ži­na sme sa vyda­li skrz trpas­li­čiu ríšu. Trpasličia archi­tek­tú­ra nám veru poriad­ne pomo­ta­la hla­vy. Blúdili sme s dru­ži­nou taký­mi šach­ta­mi že naše bra­dy sa zača­li podo­bať tým trpas­li­čím. Vtom ďal­šie dômy­sel­nosť zo stra­ny trpas­lí­kov. Brána. Pochopili sme že zjav­ne ide o brá­nu na hes­lo, veľ­mi obľú­be­nú medzi trpas­lík­mi. Nad brá­nou bol nápis: „Edro mel­lon, hi ammen“ v pre­kla­de nie­čo ako „Prehovor, pria­teľ, a vstúp. Tak som sa uškr­nul, nakoľ­ko to bolo hroz­ne pros­té. Elfština a pre­ho­vor sta­čí správ­ne pre­lo­žiť na „povedz“. Čiže sta­čí vyslo­viť „mel­lon“ a vese­lo vpo­cho­do­vať dnu. Tak som zvo­lal „mel­lon“ a … a na moje veľ­ké prek­va­pe­nie sa nič nesta­lo, čo vyvo­la­lo div­né gri­ma­sy na tvá­rach mojich dru­hov. Mellon! Nič. Utiahol som sa do ústra­nia a pre­mýš­ľal nad tou zapek­li­tou vecou. Zo zamys­le­nia ma vytrh­lo zvuk otvá­ra­jú­cej sa brá­ny… !!! Že kapi­tán hes­lo vedel ale bál sa pre­ho­vo­riť. Asi ho… V trpas­li­čích sie­ňach nás pri­ví­tal elfs­ký veli­teľ. Spolu sme pri­pi­li na sta­ré pria­teľ­stvo a vyhr­nu­li sa aj s trpas­lík­mi do bit­ky. Hľadanie nepria­te­ľa bolo až pozo­ru­hod­ne jed­no­du­ché, našli sme ich pri rie­ke. Počtom mali voj­sko nečí­ta­né, ale my, vidiac pred sebou vidi­nu víťazs­tva a potu­že­ní vínom sme sa na vrh­li seka­júc hla­va nehla­va. Bitka sa zme­ni­la na hroz­nú skru­máž! Arnorské oddie­ly sa zamie­ša­li so škret­mi, trpas­lí­ci seka­li oko­lo seba tak nebez­peč­ne, že sme sa im do toho rad­šej ani nemie­ša­li, elfo­via zapich­li meče do zeme, vza­li luky a sypa­li na nepria­te­ľov stre­li koľ­ko vlá­da­li. Škreti nám, prav­da, nech­ce­li ostať nič dlž­ný a zúri­vo bojo­va­li, využí­va­júc počet­nú pre­va­hu. V duchu som pochva­ľo­val arnor­ské vyh­ne kto­ré mi kuli meč, a vele­bil naše ume­nie prá­ce s kovom. Pokiaľ som v boji nena­tra­fil na Kráľa naz­gu­lov. Že je to kráľ usú­dil som pod­ľa zvlášt­ne koru­ny a že je naz­gul doka­zo­val fakt že nemal tvár. Bojoval som s ním čo mi sily sta­či­li ale po nie­koľ­kých minú­tach som si vši­mol, že ako­náh­le sa nám skrí­žia meče, môj sa neob­vyk­le ohne ako­by to bol vŕbo­vý prú­tik… Našťastie som nemal čas sa nad tým zamýš­ľať, pre­to­že ma zasiah­la stre­la tak moc­ne, až ma zva­li­lo na zem. Moji dru­ho­via vidiac to, pomoh­li mi späť na nohy, zatiaľ čo zvyš­ný nás kry­li pred šab­ľa­mi škre­tov. Keď som sa posta­vil, uvi­del som do výš­ky týčia­cu sa posta­vu s ďal­šou koru­nou na hla­ve. Samotný Sauron, pán Čiernej zeme, pri­chá­dzal prav­de­po­dob­ne ani nie pod­po­riť svo­jich, lebo strach, kto­rý z neho sálal nútil škre­tov bojo­vať ešte zúri­vej­šie aby boli od neho v úcty­hod­nej vzdia­le­nos­ti. Ako samot­ná bit­ka skon­či­la som sa dozve­del až z roz­prá­va­nia, pre­to­že som nasa­dol na koňa a cvá­lal do Arnoru. Ako inak, vyme­niť meč a vyhnať dotyč­ných ková­čov.
Vrátiť sa späť ma moc nelá­ka­lo, a tak som ces­tou odbo­čil do zeme elfov. Tá bola tak­mer (ako sa povie „vyľud­ne­ná“) vyel­fe­ná, jedi­ne čo mi hra­ni­čia­ri za naj­nov­šie infor­má­cie poskyt­li tulec šípov… Vrelá vďa­ka. Putoval som teda ďalej, v náde­ji že uvi­dím múry Minas Tirith, o kto­rom sa Elendur v posled­nom čase čas­to zmie­ňu­je… Nestalo sa, pre­to­že som sa… a to pri­zná­vam veľ­mi nerád, stra­til. Bol by som pri­šiel hádam až k moru, keby sa, ó Valar buď­te nave­ky pochvá­le­ní, nestra­til aj Cyrion s dru­ži­nou! Zvítali sme sa a radosť zo stret­nu­tia bola nesmier­na. Oslaboval ju jedi­ne žiaľ nad našou situ­áci­ou, kto­rý bol, dá sa pove­dať, poľu­to­va­nia­hod­ný. A pre­to­že Ciryon bol star­ší, s naj­väč­šou ocho­tou som mu pre­pus­til velenie(nezabúdajme, že aj ON sa stra­til). Po dlhých dňoch útrap a odrie­ka­nia, sme však opäť uvi­de­li (to Cyrion tvr­dil), zná­me mies­ta. Vysvetľoval mi, že sme v Gondore, kde som ešte nemal mož­nosť vyces­to­vať. Rozprával o rôz­nych mies­tach, kame­nie Erech, vie­ro­lom­ní­koch a duchoch. Ja som však už nebol malý chla­pec a tak som sa nad duchár­sky­mi prí­ho­da­mi len uškr­nul. Týmto by nena­stra­šil ani pros­tú arnor­skú diev­či­nu, nie­to ešte mňa.
Tak sme teda priš­li do Gondoru, čo som však neve­del že sme opäť vyhľa­dá­va­li bit­ku. Tá na seba nene­cha­la dlho čakať, avšak bola ešte straš­nej­šia ako tá moja posled­ná. Prišli sme k bro­du a pre mňa osob­ne to bol naje­mo­tív­nej­ší záži­tok dosiaľ. Tvor neví­da­ných roz­me­rov (hlav­ne výš­ky), s pla­men­ným mečom v ruke sto­jí vo vode, kto­rá oko­lo neho vrie, syčí a parí. Stojí tam a upie­ra svoj žia­ria­ci zrak nás. Nik z nás nemo­hol oči od neho nemo­hol odtr­hnúť, teda sme ani nez­ba­da­li ako sa na dru­hej stra­ne obja­vi­li škre­ti. Až keď nie­čo naň­ho zakri­ča­li, oto­čil sa o poma­ly pri­šiel k nim. Debata nebo­la dlhá. Tvor sa oto­čil a pri­chá­dzal k nám. „Čo moh­li škre­ti od neho chcieť? Lanária ho snáď aby na nás zaú­to­čil, ale­bo nebo­daj sa pri­dal k nim? Čo…“ Ale to už ma tvor vytr­hol z myš­lie­nok keď sa nás hro­mo­vým hla­som opý­tal čo mu ponúk­ne­me. „Čo také by mu asi moh­lo chý­bať?“ Ani som sa nesti­hol opý­tať ako to mys­lí a tvor už ustu­po­val nabok a škre­tie légie sa zača­li rútiť na nás. Bránili sme sa ako sme vede­li, ustu­pú­juc do Minas Tirith o kto­rej brat tvr­dil, že je za nami. Poslal som teda rých­le­ho posla s pros­bou o posi­ly. Nevrátil sa ani posol, ani posi­ly, napriek tomu že Biele mes­to bolo bliž­šie ako sme mys­le­li. Snáď to bolo až na Pellenorských poliach kedy sa z mes­ta vyrú­ti­li obran­co­via a pod­po­ri­li náš útek. Takto nás doved­na beža­lo viac. Aké šťas­tie, že mes­to malo takú prie­stran­nú a širo­kú brá­nu… Nedalo sa nič robiť, kaž­dý, kto akou zbra­ňou nará­bať vedel, takou bojo­val. Zničenú brá­nu brá­ni­li naj­sta­toč­nej­ší a najz­ruč­nej­ší, hrad­by obsa­di­li naj­lep­ší strel­ci akých Minas Tirith malo, a ja. No mor­dor­ský škre­ti, kto­rý zaú­to­či­li, boli na tom psy­chic­ky aj fyzic­ky lep­šie, čo sa dalo usú­diť z ich navo­nok pre­ja­vo­va­né­ho pohŕda­nia a smr­tia­ci­mi útok­mi, aký­mi dobý­va­li brá­nu. Dva krát som menil luk a pozí­ciu, čo mi poskyt­lo doko­na­lej­ší pre­hľad o sta­ve na bojis­ku. Nedám si vrec­kov­ku pred ústa, boli sme v … Ale poriad­ne. Napadlo ma že bude tre­ba pod­po­riť a remo­ra­li­zo­vať mužov pri brá­ne. Odhodil som luk a bežal k brá­ne. Na moje obrov­ské prek­va­pe­nie a úľak tam nikto nebol! „Kam sa pode­li?“, pýtal som sa v duchu, pre­to­že telá som na zemi nevi­del a ani nestre­tol žiad­ne­ho škre­ta… Bežal som pred hrad­by a tam sa mi nasky­tol pohľad ako sa naše voj­ská, pod­po­re­né, pod­ľa zástav, ďal­ší­mi arnor­čan­mi. Elendur! Radosťou ma oblia­la taká vlna, až som neve­del čo mám robiť. Stál som tam dokon­ca aj keď sa nie­kto­rý rane­ný už vra­ca­li, rados­ťou som sa nevlá­dal ani pohnúť, a stál som tam aj keď vrá­ti­li nad­še­ní voja­ci roz­prá­va­júc o tom, kam a ako ďale­ko až zahna­li nepria­te­ľa. To bol ale skve­lý deň! Zvyšný čas som využil poby­tom v kniž­ni­ci, kde som pát­ral po tom pla­men­nom tvo­ro­vi. Zistil som, že to bol bal­rog, démon Starého sve­ta, Morgothov slu­žob­ník, pla­men­ná met­la… Pekne! Takže buď Sauron vedel kde sa uký­va­li od pádu Angbandu a teraz vytia­hol svoj tromf, ale­bo bol démon uspa­tý a nie­čo ale­bo nie­kto ho pre­bu­di­lo. Túto alter­na­tí­vu som ale zavr­hol pre­to­že prvá mi pri­pa­da­la reál­nej­šia. Po nie­koľ­kých dňoch, keď sa posád­ky a oddie­ly dali ako tak doko­py, sme sa roz­hod­li udrieť na nepria­te­ľa aj mi. Vrátiť úder a zasa­diť ranu. Hlboko.…
Cesta trva­la šesť dní a my sme koneč­ne uvi­de­li vstup do nepria­te­ľo­vej ríše. Obrovská čier­na brá­na s vyso­ký­mi zuba­tý­mi veža­mi. Hádam aj sto a mož­no aj viac jazd­cov ved­ľa seba by pre­šlo keby bola otvo­re­ná doko­rán. O tom sme sa moh­li pre­sved­čiť už o malú chvi­ľu pre­to­že brá­na sa otvo­ri­la a za trú­be­nia rohov sta­diaľ vypo­cho­do­vá­va­la armá­da Temného pána, vede­ná dotyč­ným Kráľom a zvyš­ný­mi naz­gul­mi. Myslím dra­hý den­ní­ček, že nemu­sím opi­so­vať všet­ky pod­rob­nos­ti bit­ky, pre­to­že si vieš domys­lieť ako taká bit­ka vyze­rá. Prvý krát som bojo­val s Elendurom bok po boku, no nasta­la opäť taká skru­máž, že sme sa odde­li­li a potom som ho už nena­šiel. Myslím však, že ten­to kon­flikt pred Morannonom zobra­li obe stra­ny smr­teľ­ne váž­ne a odvte­dy sa bojo­va­lo o kaž­dú piaď zeme. Nik nech­cel ustú­piť ani o krok, pokiaľ bol nie­kto kto pre­vzal auto­ri­ta­tív­ne slo­vo nad vojak­mi. V tom­to sa uká­za­li naj­dis­cip­li­no­va­nej­ší trpas­lí­ci, kto­rý pod vede­ním Dvoch bra­da­tých (pre mňa nevys­lo­vi­teľ­né mená) drža­li línie tak rov­né že si to ani nedo­ká­žeš pred­sta­viť. Nanešťastie som zno­va zlo­mil meč tak som bol núte­ný opäť opus­tiť bojis­ko a vrá­tiť sa do Arnoru. Vtedy som to ešte neve­del, ale to bolo napo­sle­dy čo som pre­chá­dzal oko­lo Amon Sul, napo­sle­dy som videl náš kle­not, našu Vežu…
Naši stá­le drža­li Čiernu brá­nu, bojo­va­li urput­ne, s vidi­nou tri­um­fu kto­rý sa nepo­da­ril ich otcom a sta­rým otcom a mož­no ani otcom ich otcov, koneč­ne tla­či­li nepria­te­ľa do jeho vlast­nej zeme! Možno by sme sa boli pre­bo­jo­va­li až k samot­nej Barad – Dur, keby nepria­te­ľo­vo voj­sko neud­re­lo na nás od chrb­ta. Museli nás obísť neja­kým hor­ským pries­my­kom ale­bo neja­kou inou brá­nou pre­to­že škre­ti stá­le pri­chá­dza­li a po nich ďal­ší a ďal­ší… Pousmial som sa nad šikov­nos­ťou nepria­te­ľov­ho ťahu, na nič iné ani neos­tá­va­lo času… Teraz sme boli naopak v pas­ci ale my! Muži zomie­ra­li v sta­toč­ných bojoch ale čo z toho, nemoh­li sme sa pre­biť, cez toľ­ko škre­tov roz­hod­ne nie. Odhodlaný bojo­vať do posled­né­ho dychu sme sa zomk­li k sebe, v sna­he brá­niť sa čo naj­dl­h­šie. Vtom však ako­by nad našim veče­rom svit­lo nové ráno, neča­ka­ne a teda o to radost­nej­šie sme so zdvi­hnu­tý­mi zbra­ňa­mi a pokri­kom víta­li gon­dor­ských mužov a elfov ako v oddie­loch pocho­do­va­li pod prá­por­ca­mi bie­ly­mi a zele­ný­mi do boja a nám na pomoc. Okrem nás ich však zba­da­li aj škre­ti a naz­gu­lo­via tiež obrá­ti­li svo­je mys­le k novým prí­cho­dzím, so smr­tia­cim škre­kom sa vrh­li na našich bra­tov v zbra­ni… V prvej chví­li sme mys­le­li, že ten­to­krát my vpad­ne­me na škre­tov od chrb­ta a, citu­jem tra­di­ci­oná­la, dosta­ne­me ich medzi kla­di­vo a kovad­li­nu. S kapi­tán­mi sme však ten­to postup zamiet­li, pre­to­že sme boli skôr kla­div­ko ako kla­di­vo a škre­tov bolo sku­toč­ne veľ­mi veľa. To by však zna­me­na­lo, že pokiaľ Mordor vyslal armá­du takých roz­me­rov, iba málo ich muse­lo ostať brá­niť pev­nos­ti Nepriateľa! Rozhodli sme sa teda, že skú­si­me nemož­né. Pôjdeme a napad­ne­me Nepriateľa kde to momen­tál­ne naj­me­nej oča­ká­va, napad­ne­me samot­nú Barad – dur! Vskutku to bola vidi­na pomer­ne ľah­ké­ho a pred­sa pre nás tak hod­not­né­ho víťazs­tva. Neotáľali sme dlho a kým si nás škre­ti všim­li, vytra­ti­li sme sa z bojis­ka sme­rom k Barad – Dur. No teda skôr sme beža­li ako krá­ča­li. A bolo tak ako sme pred­po­kla­da­li! Obrana veže mini­mál­na! Zatrúbili sme do úto­ku a zača­li sme s dobý­va­ním samot­nej brá­ny. Odpor nebol veľ­ký, ale to sme aj čaka­li keď všet­ká mor­dor­ská sila chce­la vyhnať spo­jen­cov zo svo­jej zeme. Bol to sláv­ny deň, keď Muži Arnorskí, obsa­di­li pev­nosť a baš­tu Sauronovu, srd­ce samot­né­ho Mordoru. A dobyl ju Aratan, syn Isildurov spo­lu so svo­ji­mi muž­mi a brat­mi v zbra­ni! No radosť netrva­la dlho a nad­še­nie opad­lo prv ako sme pre­skú­ma­li 17. poscho­die. Dobehol udý­cha­ný skaut a led­va mu bolo roz­umieť, že škre­ti sa vrá­ti­li a s nimi aj naz­gu­li a On… A bolo! Nemohli sme von, boli sme v pas­ci. Klásť odpor takej­to sile by nema­lo zmy­sel ani keby mám 2krát toľ­ko mužov… Po krát­kej pora­de s veli­teľ­mi sme sa roz­hod­li pre… eh, vyjed­ná­va­nie. Ja a kapi­tán Mishike, sme zobra­li bie­lu vlaj­ku a roz­hod­ným kro­kom sme sa pobra­li pome­dzi rady škre­tov pria­mo k Sauronovi. Nebáli sme sa zomrieť, priš­li sme sa s ním však dohod­núť ako sa to medzi súper­mi na bojo­vom poli robí. Mishike ostal stáť opo­diaľ a ja som ostal sám tvá­rou v tvár Sauronovi spo­lu s Kráľom naz­gu­lov. Prv ako som mohol pre­ho­vo­riť, ujal sa slo­va Sauron: „ Rád ťa vidím, Isildurov synu! Poznám ťa a viem o čo sa usi­lu­ješ voči svo­jim bra­tom!“ „O nič sa neusi­lu­jem! Ak máš na mys­li gon­dor­ský trón, ten bude prá­vom pat­riť naj­sta­toč­nej­šie­mu z krá­ľov­skej rodi­ny. Či už mne ale­bo mojim bra­tom o tom roz­hod­ne správ­ca tró­nu…“ , vtom sa Sauron zasmial: „Tak naj­sta­toč­nej­šie­mu? Niečo ti uká­žem, poto­mok Elendilov ak máš samoz­rej­me dosť sily sa poze­rať“ a vytia­hol s braš­ny akú­si guľu. „To je pred­sa…“ Áno, bol to palan­tír, ale už ma vtia­hol obraz a to čo sa tam dia­lo. V naj­vyš­šom poscho­dí Minas Tirith pre­bie­ha­la koru­no­vá­cia. Bližší pohľad mi odha­lil, ako Správca kla­die koru­nu na hla­vu môj­mu bra­to­vi Elendurovi. S pohľa­dom upre­tým na palan­tír som pre­ce­dil cez zuby: „No a? Je to pred­sa môj brat?“ „Tvoj brat vra­víš, no dob­re! Ale aká je tam spra­vod­li­vosť, že koru­no­va­ný má byť on a nie ty? Kde bol, počas všet­kých tých bitiek keď ty si bojo­val sám, kde bol, keď si ty ris­ko­val život s bal­ro­gom, no kde, keď boli rozp­rá­še­né voj­ská pri Morannone?! A keby aj nie toto ti sta­či­lo, pýtam sa, kto dobyl Barad – Dur, keď nie ty a tvo­ji muži?!“ A ja som tam stál, počú­va­júc kaž­dé jeho slo­vo, s pohľa­dom na vyso­kú koru­nu Gondoru. Neveril som mu jedi­né slo­vo, ale pred­sa… Či nemá prav­du? Prečo on, pre­čo Elendur?! „Aratan, počú­vaš ma?“ spý­tal sa ma Kráľ naz­gu­lov. „Áno, poču­jem ťa…“ odve­til som. „Aratan, spo­meň si na svoj­ho otca, Isildura, dedi­ča Amandilovho!“ „Vidím ho pred sebou…“ odve­til som neprí­tom­ným hla­som. Vtedy Sauron pre­hlá­sil: „Vidíš dob­re, má rov­na­ko tma­vé vla­sy ako ty, rov­na­ko tma­vé oči ako ty. Aj výš­kou ste si podob­ný, Aratan. Ty si jeho syn, oni nie!“ „Oni nie“, opa­ko­val som, „oni nie.“ Vtom ako­by som sa pre­bu­dil zo sna, roz­hlia­dol sa oko­lo seba a pohľa­dom pre­šiel tvá­re mojich nepria­te­ľov. Ale boli to sku­toč­ne moji nepria­te­lia? Veď kto bol napad­nú musí sa brá­niť. Má koru­nu dostať taký nik­toš, čo mu ani v žilách neko­lu­je núme­nor­ská krv? To roz­hod­ne nie! To sa nesmie stať. „Čo mám spra­viť, čo? Poraď mi, pro­sím!“ Sauron mi pria­teľ­sky polo­žil ruku na ple­ce a pocí­til som aká je ťaž­ká. „Pomôžem ti, ale ty mi za to sľúb ver­nosť.“ Pozrel som sa mu do očí a rie­kol: „Sľubujem, je tvo­ja!“ Sauron sa vztý­čil a rie­kol: „Dobre teda, vedz, že jes­tvu­je národ na Juhu, Harad sa volá a obý­va kra­je ďale­ko pod Mordorom. Jeho ľudia hovo­ria iným jazy­kom, sú to však národ bojov­ný a majú hrdé­ho ducha. Tam sa vydaj a zís­kaj si ich pria­zeň. Sú to ľudia pros­tí, ty si však krá­ľov­ské­ho rodu. Uč ich a pri­veď ich do boja pro­ti nim. Ja ti pomô­žem, pre­to­že si mi pri­sa­hal ver­nosť a svo­je slo­vo dodr­žím. Nebude to ľah­ké ale ty to zvlád­neš! Choď!“ Prikývol som a šiel. Vrátil som sa do Barad – Dur. Obstáli ma muži a pýta­li sa ako som dopa­dol. „Priatelia, je to zlé, no bojuj­te, bojuj­te aby ste uká­za­li že ste hod­ní pamiat­ky Númenoru a krvi, kto­rá vo vás kolu­je. Veľa zda­ru, snáď sa ešte stret­ne­me.“ Videli, ako som sa oto­čil a zmi­zol medzi škret­mi…