Preskočiť na obsah

Brazavazská legenda – Príbeh Igora

  • by

Dorazili sme do osa­dy, posta­va­li prí­stre­šok a zalo­ži­li oheň. Rýchlo sa zotmel. Ernest Madlej išiel spať, lebo posled­nú noc pre­bdel na strá­ži. Ostaní sme sa vyda­li za žrecmi.
Vošli sme do ich posvät­né­ho hája a jed­né­ho po dru­hom nás vied­li do oltá­ra, aby sme pred­nies­li svo­je pros­by bohom. Všade tam bola sil­ná vôňa bylín. Skoro všet­ci si žela­li, aby skon­či­lo zabí­ja­nie, aby nás kliat­ba opus­ti­la, až na jed­no diev­ča. Krysa si žela­la, aby nepr­ša­lo. Mne to priš­lo div­né, ale veď taká ona je. Vrátili sme sa spo­lu so žrec­mi do osa­dy a zača­la osla­va. Vypil som si z medo­vi­ny, hra­la hud­ba a zača­lo sa tan­co­vať. Tancovalo sa vo dvo­j­iciach, ale­bo v hadí­ku. Marína ma zau­ja­la svo­jou krá­sou, tak pek­ne vede­la tan­co­vať a stá­le sa usmie­va­la. Vilgardas prá­ve nebol na blíz­ku, tak som ju zobral do tan­ca. Veď nebu­de snáď sama, či? Nemohol som z nej spus­tiť oči.
Keď tu zne­naz­daj­ky sa vrá­til Vilgardas. Začal do mňa sácať, že čo si začí­nam s jeho devou. Tak som ho sotil nas­päť a sil­nej­šie. Je to ešte len chla­pec, a nemal šan­cu pro­ti mne. Ale zasta­vi­la nás Marína. Pohádala sa s Vilgardasom a s pla­čom ušla do lesa. Ostatní chla­pi pre­sved­či­li Vilgardasa a išiel za ňou. Hudba už neh­ra­la a niko­mu nebo­lo do tan­ca, tak som si išiel nájsť ďal­šiu medo­vi­nu. V diaľ­ke zazne­li výkri­ky Maríny a potom krik Vilgardasa. Starosta Bogdan s ostat­ný­mi sa tam išli pozrieť. Chcel som ísť aj ja, ale motal som sa a zablú­dil som v lese. Niekto sa ku mne pri­blí­žil a tma. Moje bez­vlád­ne telo sa sko­tú­ľa­lo z kopca.

Igora pre­nies­li tra­ja chla­pi, vyko­pa­li hrob a ženy mu umy­li ruky a tvár, dali mu krí­žik na čelo a pocho­va­li ho. Starosta pove­dal mod­lit­bu v cudzej reči a kaž­dý kto tam bol pove­dal zopár slov na roz­lúč­ku s Igorom. Opisovali jeho život, aký bol zábav­ný, ako rád tan­co­val. Z ničo­ho si nero­bil ťaž­kú hla­vu a v krč­me toho naj­viac znie­sol. Tiež, že bol stat­ný chlap a prá­ce sa nebál. Potom naň kaž­dý hodil kúsok hli­ny a sta­ros­ta Bogdan ho zakopal.