Dorazili sme do osady, postavali prístrešok a založili oheň. Rýchlo sa zotmel. Ernest Madlej išiel spať, lebo poslednú noc prebdel na stráži. Ostaní sme sa vydali za žrecmi.
Vošli sme do ich posvätného hája a jedného po druhom nás viedli do oltára, aby sme predniesli svoje prosby bohom. Všade tam bola silná vôňa bylín. Skoro všetci si želali, aby skončilo zabíjanie, aby nás kliatba opustila, až na jedno dievča. Krysa si želala, aby nepršalo. Mne to prišlo divné, ale veď taká ona je. Vrátili sme sa spolu so žrecmi do osady a začala oslava. Vypil som si z medoviny, hrala hudba a začalo sa tancovať. Tancovalo sa vo dvojiciach, alebo v hadíku. Marína ma zaujala svojou krásou, tak pekne vedela tancovať a stále sa usmievala. Vilgardas práve nebol na blízku, tak som ju zobral do tanca. Veď nebude snáď sama, či? Nemohol som z nej spustiť oči.
Keď tu znenazdajky sa vrátil Vilgardas. Začal do mňa sácať, že čo si začínam s jeho devou. Tak som ho sotil naspäť a silnejšie. Je to ešte len chlapec, a nemal šancu proti mne. Ale zastavila nás Marína. Pohádala sa s Vilgardasom a s plačom ušla do lesa. Ostatní chlapi presvedčili Vilgardasa a išiel za ňou. Hudba už nehrala a nikomu nebolo do tanca, tak som si išiel nájsť ďalšiu medovinu. V diaľke zazneli výkriky Maríny a potom krik Vilgardasa. Starosta Bogdan s ostatnými sa tam išli pozrieť. Chcel som ísť aj ja, ale motal som sa a zablúdil som v lese. Niekto sa ku mne priblížil a tma. Moje bezvládne telo sa skotúľalo z kopca.
Igora preniesli traja chlapi, vykopali hrob a ženy mu umyli ruky a tvár, dali mu krížik na čelo a pochovali ho. Starosta povedal modlitbu v cudzej reči a každý kto tam bol povedal zopár slov na rozlúčku s Igorom. Opisovali jeho život, aký bol zábavný, ako rád tancoval. Z ničoho si nerobil ťažkú hlavu a v krčme toho najviac zniesol. Tiež, že bol statný chlap a práce sa nebál. Potom naň každý hodil kúsok hliny a starosta Bogdan ho zakopal.