Akon 2

Mesto Akon hrdo vypí­na svo­je hrad­by upro­stred hlbo­kých lesov. Cesta mňa aj mojich pria­te­ľov zavied­la k sta­ro­by­lej brá­ne, kto­rá sa pred nami so škri­po­tom otvo­ri­la a my vstú­pi­li pria­mo do živé­ho ruchu v jeho uli­ciach…

Zápisky zla­té­ho elfa kúzel­ní­ka
(v zát­vor­kách sú mimo­her­né veci, keď nech­ceš, nečí­taj ich)

Mesto Akon hrdo vypí­na svo­je hrad­by upro­stred hlbo­kých lesov. Cesta mňa aj mojich pria­te­ľov zavied­la k sta­ro­by­lej brá­ne, kto­rá sa pred nami so škri­po­tom otvo­ri­la a my vstú­pi­li pria­mo do živé­ho ruchu v jeho uli­ciach. Našli sme si uby­to­va­nie v meš­ťan­skom dome neďa­le­ko sta­ro­by­lej čajov­ne, kde trá­vi­li svoj čas aj veľ­mi vyso­ko posta­ve­ní obča­nia mes­ta Akon.
Spolu so mnou priš­la aj moja milo­va­ná rytier­ka Ankara. Na námes­tí sa zatiaľ dia­li čudes­né veci. Najväčší dav ľudí sa nachá­dzal neďa­le­ko pra­nie­ra, kde sa chys­ta­li na pokyn správ­cu mes­ta zbi­čo­vať nie­kto­rých obča­nov. Než som sa sti­hol pre­tla­čiť cez ľudí, odvied­li ich nie­kde preč a tak som ich stra­til z dohľa­du. Ocitol som sa na boč­nom námes­tí, pri­be­hol ku mne obchod­ník a hneď sa oko­lo nás naz­be­ral hlú­čik ľudí, elfov, bar­ba­rov a podob­ných bytos­tí. Obchodník podiv­ne zapá­chal a nechal sa oslo­vo­vať „Cibuľa“. Na zem polo­žil veľ­ké vre­ce, z kto­ré­ho vyťa­ho­val roz­lič­né podiv­nos­ti. Nehovoril obec­nou rečou, pochá­dzal z ďale­kej kra­ji­ny a kto s ním chcel obcho­do­vať, musel sa naučiť jeho čud­nú reč. Znela asi tak­to: „Pozrela, aha čo ja mať, magic­ká prs­teň, pro­dat, vyme­nit …“ Kúpil som si od neho magic­ký prs­teň, ďal­šie­mu bojov­ní­ko­vi pre­dal hel­mu. Slovo dalo slo­vo a on si nás najal ako svo­ju osob­nú stráž.
Mojou úlo­hou v mes­te bolo nájsť tem­nú bytosť čo ma pre­klia­la. Moje vla­sy sa zme­ni­li na krát­ke čier­ne a už nerást­li ďalej … moje nád­her­né vla­sy sú preč!
Cestou do Akonu sa k nám pri­po­jil aj mág menom Arkor. Bol veľ­mi záhad­nou posta­vou a nikto neve­del odkiaľ pochá­dza a aký je jeho cieľ.
Správca mes­ta vyhlá­sil odme­nu za zabi­té­ho vlka, roz­de­li­li sme sa a voš­li do lesa. Vlka sme síce nenaš­li, ale zato obchod­ník uro­bil dob­rý obchod, jed­né­mu z voja­kov „Cibuľa“ pre­dal vzác­nu vec a dob­re zaro­bil. Naša ces­ta vied­la lesom a my sme, nema­júc nič na prá­cu, poma­li krá­ča­li a uží­va­li si pek­ný deň. Keď sa zra­zu sta­la tá podiv­ná vec: lesom sa vzná­ša­lo veľ­ké bojo­vé kla­di­vo. Kto nie­čo také nevi­del, ako ja na vlast­né oči, neuve­rí. Ako sme sa dozve­de­li neskôr, bol to duch krá­ľov­ho syna. Zachránili nás pred ním hrad­by mes­ta, kde som vyhľa­dal kňa­za, od kto­ré­ho som dostal taliz­man, umož­ňu­jú­ci roz­prá­va­nie sa s duch­mi.
Aby nám mys­le pook­ria­li a spa­mä­ta­li sa zo stret­nu­tia so záhrob­nou ríšou, naše kro­ky cel­kom neomyl­ne našli miest­nu krč­mu, kde sme obklo­pe­ní rôz­ny­mi pova­ľač­mi a pijan­mi zaha­si­li smäd a vylep­ši­li si názor na svet. Pred krč­mou sme stret­li milé­ho alchy­mis­tu, kto­rý mi ponú­kol nezná­my eli­xír. Veľmi som mu neve­ril, tak som ho rad­šej nepil, aj keď mi za to ponú­kal sluš­nú odme­nu. Osud nám po odcho­de z toh­to požeh­na­né­ho mies­ta pri­hral do ces­ty čud­nú žien­ku, kto­rá sa potu­lo­va­la po okra­ji lesa a kto­rej sme sa spý­ta­li na ces­tu. Ukázala nám smer a chce­la, aby sme na stret­nu­tie s ňou zabud­li, moh­li by sme sa dostať kvô­li nej do prob­lé­mov. Dotackal som sa so svo­jou dru­ži­nou k náš­mu domu a išiel na chví­ľu spať, aby som bol pred nocou dob­re odpo­či­nu­tý a pri­pra­ve­ný pou­žiť mágiu. Noci tu vraj býva­jú plné nebez­pe­čen­stva a ja som pri­jal úlo­hu strá­žiť cin­to­rín pred nemŕt­vy­mi, kto­rý vykrá­da­li hro­by. Spoločnosť mi robi­li a samoz­rej­me aj ochra­nu posky­to­va­li rytier­ka Ankara, bojov­níč­ka Avi a hra­ni­čiar. Keďže sme nema­li ani potu­chy, kde sa onen cin­to­rín nachá­dza, sám Správca sa podu­jal odpre­va­diť nás až na mies­to. Zrejme sme boli veľ­mi dôle­ži­tí ale­bo už mož­no nebo­lo niko­ho, kto by sa tam odvá­žil strá­žiť celú noc. Keď sa s nami roz­lú­čil pred vstu­pom vybral sa do mes­ta rie­šiť iné dôle­ži­tos­ti (pozn. aut.: išiel si pre pivo). Ktovie pre­čo, ale tú noc sa nič dôle­ži­té nesta­lo, nik nepri­šiel, nik neru­šil žiad­nym kví­le­ním, búcha­ním, škrek­mi a iný­mi nechut­nos­ťa­mi kľud toh­to posvät­né­ho mies­ta – len mŕt­vol­ný chlad cin­to­rí­na uko­nal aj udat­ných bojov­ní­kov a pre­to sme sa roz­hod­li vrá­tiť do mes­ta. Bol pred nami len jedi­ný prob­lém: Preboha kade?
K cin­to­rí­nu sme išli dosť ďale­ko a len málo­kto z nás mal orien­tá­ciu a pamäť sťa­ho­va­vých vtá­kov – sko­ro sme zablú­di­li, keby nebo­lo Ankary, kto­rá nás pomo­cou žen­skej intu­ície vyvied­la z tem­né­ho lesa do ulíc Akonu. Pred našim prí­cho­dom sa mes­tom pre­hnal vlko­lak, ale niko­ho neza­bil a tak sme išli spať bez hrdin­ských činov.

Ďalší deň bol kľud­nej­ší. Po dob­rom a zaslú­že­nom spán­ku a ľah­kých raňaj­kách sme v hlbo­kých húš­ti­nách v oko­lí mes­ta stret­li samot­né­ho Licha, vlád­cu nemŕt­vych, kto­rý prá­ve pred nie­koľ­ký­mi chví­ľa­mi napa­dol a ochro­mil pala­di­na. Našťastie pre nás, mal veľ­mi napo­náh­lo a zmi­zol skôr, ako sme sa moh­li zľak­núť.
K veče­ru sa strh­la na námes­tí veľ­ká vra­va, kto­rá nás vylá­ka­la od veče­re – obvi­ni­li miest­nu kle­rič­ku, že je upír­ka. Nechcelo sa mi veriť, že by upí­ri nosi­li ruže­nec a bib­liu. Veril som jej úprim­ným očiam, aj tak ju vsa­di­li do veze­nia a čaka­li do zápa­du sln­ka, či sa pre­me­ní v bytosť noci. Prišiel, že vraj, jej upír­sky otec a oslo­bo­dil ju od upír­stva. Čo sa s ňou sta­lo ďalej už neviem, opäť sme zamie­ri­li do našej zná­mej krč­my a pri­šiel večer.

Pre veľ­ký úspech sme aj túto noc išli strá­žiť cin­to­rín, keď som však zhá­ňal dob­ro­voľ­ní­kov, niko­mu sa nech­ce­lo – a pre­čo aj. Je prí­jem­nej­šie zvlád­nuť päť pív, ako jed­né­ho nemŕt­ve­ho.
Neostalo mi nič iné – išiel som len so svo­jou spo­loč­níč­kou Ankarou a ako oby­čaj­ne sme zablú­di­li v lese. Nevedeli sme nájsť cin­to­rín, neve­de­li sme nájsť ces­tu nas­päť do mes­ta a potom sme už neve­de­li vôbec nič a osta­li upro­stred tem­né­ho lesa. Báli sme sa, ale nestrá­ca­li sme chlad­nú hla­vu. Po čase, keď sme sa už chce­li utá­bo­riť, zja­vil sa náš záchran­ca – pán Správca a po istom čase nás dovie­dol opäť na cin­to­rín. Za svet­lom tam priš­li aj hra­ni­čiar s bojov­níč­kou Avi.
Zrazu som začal mať div­ný pocit, pre­bu­di­lo sa vo mne div­ná sila, také čosi som neza­žil a dra­la sa na povrch, chce­la ísť von, neub­rá­nil som sa a stra­til som vedo­mie. Potom si len pamä­tám, ako som sa pre­bu­dil v krí­koch a nado mnou sa všet­ci sklá­ňa­li (pozn. aut.: bol som vlko­lak). Cítil som sa una­ve­ný a sla­bý. Odniesli ma ku fak­li a vte­dy sme začu­li zvu­ky, nie­čo sa k nám blí­ži­lo, bolo to vša­de oko­lo nás. Všetci sme sa ukry­li do tie­ňov oko­lo fak­le a čaka­li. Zaútočili na nás zo všet­kých strán, boli to nemr­ví – ghu­lo­via. Ankara kri­ča­la bojo­vé pove­ly a všet­kých nás pri­pra­vi­la na boj. Stačilo pár dob­re mie­re­ných úde­rov a za chví­ľu sme ich pora­zi­li a ostat­ní sa dali na ústup. Len Správca, kto­rý sa bez­hla­vo vrhol pria­mo medzi nich a naro­bil v radoch ghu­lov cha­os a zmä­tok, bol ťaž­ko zra­ne­ný a stra­til vedo­mie. Čo teraz? Rýchlo som s Ankarou bežal do mes­ta pre pomoc. V neuve­ri­teľ­nej tme, kto­rú ruši­lo len svet­lo fakieľ, som našiel náš­ho magic­ké­ho spo­loč­ní­ka – vykľul sa z neho kle­rik. Zobrali sme ešte neja­kých bojov­ní­kov a nazad sme priš­li prá­ve v čas aby kle­rik Arkor mohol magic­kou silou vylie­čiť Správcu, kto­rý však potre­bo­val od Ankary ďal­šiu pomoc. Jej schop­nosť Obeta mu zachrá­ni­la život. Vtedy pri­šiel nový útok nemŕt­vych. Ich prí­šer­né tvá­re sa na nás poze­ra­li z tem­nôt a náš boj pro­ti nim bol veľ­mi ťaž­ký. Tu sa uká­za­lo aké sil­né je spo­je­nie sta­toč­ných bojov­ní­kov s magic­ký­mi schop­nos­ťa­mi ich dru­hov. Po boji Ankara s Avi nies­li správ­cu do mes­ta a ja s ostat­ný­mi sme tvo­ri­li ich obra­nu. Zranenia ma tak vyčer­pa­li, že som padol od úna­vy. Už na dohľad mest­ských hra­dieb nás pre­pad­li vlko­la­ci a naše sta­toč­né bojov­níč­ky pus­ti­li Správcu na zem (pozn. aut.: chu­dák to sko­ro zapla­til živo­tom) a spo­lu s ostat­ný­mi sa brá­ni­li. V neúp­ros­nom boji sme zví­ťa­zi­li a potom si len pamä­tám, že priš­li žold­nie­ri a odnies­li rane­ných za hrad­by Akonu. V mes­te sa o nás a správ­cu dob­re posta­ra­li a vylie­či­li nám naše mno­hé rany. Mojej malič­kos­ti sa veno­val s veľ­kou pozor­nos­ťou Zvierací polo­boh, kto­ré­ho som aj pred­tým stre­tol a vďa­ka jeho ume­ní som úpl­ne vyzdra­vel.
Po tých­to dra­ma­tic­kých uda­los­tiach Správca meno­val sku­pi­nu dob­ro­voľ­ní­kov, kto­rí ho budú spre­vá­dzať do taver­ny. Bolo nás asi sedem, s fak­ľa­mi a tase­ný­mi meč­mi sme sa vyda­li cez tráv­na­té plá­ne, z kto­rých za zdví­ha­la hmla. Okolitá kra­ji­na zaha­le­ná v jej závo­ji vydá­va­la tajom­né zvu­ky a my čaka­li, kedy na nás noc vyvrh­ne straš­li­vé­ho vlko­la­ka.
V taver­ne si správ­ca vyba­vil potreb­né veci a urých­le­ne sme sa vra­ca­li do bez­pe­čia opev­ne­né­ho Akonu. Nebolo nám súde­né vstú­piť bez prob­lé­mov za jeho moc­né hrad­by. Okolo mes­ta bojo­va­li pro­ti sebe upí­ri a vlko­la­ci. Mestskú brá­nu strá­žil moc­ný pala­din Terrodaun. Keď nastal kľud vstú­pi­li sme do mes­ta. Bol som na námes­tí a pre­do mnou stá­la Avi. Pozerali sme sa jeden dru­hé­mu do očí. Keď ma zra­zu tem­ným kúzlom omá­mi­la a napi­la sa mojej krvi. Celý svet sa so mnou zato­čil a já neve­del čo je so mnou. Chcela, aby som ju kusol, tak som poslú­chol – zra­zu sa svet zme­nil … stal som sa upí­rom. Videl som lep­šie, počul som lep­šie, bol som sil­nej­ší. Predo mnou sa zja­vil Terrodaun a moc­ným kúzlom nás odo­hnal za hradby.„NIEEEE.….. Prečo si to uro­bi­la, pre­čo si ma nene­cha­la na poko­ji, mám v mes­te pria­teľ­ku a teraz, teraz …“ usmia­la sa: „Teraz si upír!“ Hlad bol hroz­ný, musel som sa napiť krvi, ľud­skej krvi. Keď vtom sa otvo­ri­la brá­na a do sku­pin­ky pia­tich upí­rov napo­cho­do­va­la Ankara. Keď som ju zba­dal, začal som ustu­po­vať. Nechcel som jej ublí­žiť. Miloval som ju, ale bol som upír. Prišla ku mne, padol som na kole­ná a chcel som ju pro­siť o odpus­te­nie. Ostatní upí­ri, keď ma vide­li pred ňou ustu­po­vať, tiež ustú­pi­li. Do úst mi nalia­la eli­xír a odbeh­la preč. Schovala sa v mes­te. Mňa chy­ti­li kŕče, nemo­hol som sa hýbať. Prestal som cítiť potre­bu krvi, bol som opäť člo­vek. Mesto sme túto noc ubrá­ni­li, upí­rov vylie­či­li a zača­lo svi­tať …

Nasledujúce ráno, či už skôr obed, sme boli, bojov­ní­ci z cin­to­rí­na a záchran­co­via Správcu, paso­va­ní do šľach­tic­ké­ho sta­vu – ja, Arkor, Ankara a bojov­níč­ka Avi sme sa sta­li barón­mi. Ankara bola za svo­je mno­hé hrdin­ské činy paso­va­ná do rádu pala­din­ské­ho.
Po obra­de sme sa roz­hod­li pozrieť na cin­to­rín, aby sme zis­ti­li čo sa sta­lo z tela­mi zabi­tých ghu­lov, ale ani jed­na mŕt­vo­la tam už nele­ža­la. Kríže boli pová­ľa­né po noč­nej bit­ke a tak sme posvät­né mies­to tro­cha upra­vi­li a sna­ži­li sme sa zakryť všet­ky sto­py neľú­tost­né­ho boja. Keď sme všet­ko dali do poriad­ku vybra­li sme sa poma­li nazad do Akonu. Prekvapil nás ešte jeden nález: Neďaleko od cin­to­rí­na hlbo­ko v zemi zara­ze­né dre­ve­né koly a pod nimi upír posla­ný na več­ný spá­nok. Už sme sa ničo­ho nedot­kli a ponáh­ľa­li sa domov.

V mes­te nás už oča­ká­val Správca a požia­dal, aby som našiel živú vodu a kni­hu živo­ta. Celá dru­ži­na sa podu­ja­la na túto obtiaž­nu úlo­hu. Hľadali, pýta­li sme sa všet­kých, až mi jeden milý pán dal živú vodu, výme­nou za pro­tis­luž­bu. Ešte ostá­va­la kni­ha živo­ta. Správcovi sme odo­vzda­li živú vodu a on nám pomo­hol: Povedal, že v oko­lí videl potu­lo­vať sa jed­né­ho čer­no­kňaž­ní­ka, že on by mohol vedieť kde je. Vybrali sme sa ho teda hľa­dať. Dopočuli sme sa aj o bani, v kto­rej sa dá ťažiť žele­zo. Počas ces­ty do bane sme mali šťas­tie, ces­tu nám skrí­žil čer­no­kňaž­ník. Chceli sme kni­hu a on nás napa­dol. Mňa uväz­nil kúzlom, nemo­hol som sa hýbať a zosie­lať kúz­la. Ankara, Avi a Matej ho pre­moh­li a našli v jeho rúchu útr­žok papie­ra s mies­tom ukry­tia kni­hy: Na cin­to­rí­ne pod naj­väč­ším krí­žom. Tak, že sme zno­va zamie­ri­li za naším osu­dom – na cin­to­rín. Cestou sme v mes­te pri­bra­li aj kle­ri­ka, hra­ni­čia­ra a Angrim, kto­rý ako hra­ni­čiar zbie­ral hrí­by a varil pre Správcu vyni­ka­jú­ce poliev­ky. Sprevádzal nás les­nou ces­tič­kou. Ako vra­vel čer­no­kňaž­ník, pod naj­väč­ším krí­žom bola ukry­tá Kniha živo­ta – Ankara ju vyslo­bo­di­la z obja­tí hro­bu. Návrat ako väč­ši­nou nebol bez obtia­ží. Prepadli nás tri tvo­ry (pozn. aut.: boli to buaby, ale ešte nevy­vi­nu­té). Bojovali sme v bla­te a brá­ni­li sme Knihu živo­ta, kto­rú som taj­ne dal naj­rých­lej­šie­mu z nás, Matejovi. Príšery obe­hol a kni­hu odnie­sol do Akonu. Ankara a bojov­níč­ka pri boji pad­li do bla­ta, ale poda­ri­lo sa nám za pomo­ci magic­kých schop­nos­tí kle­ri­ka Arkora zví­ťa­ziť. A tak sme sa v dob­rej nála­de vrá­ti­li do mes­ta, kde sme sa vysu­ši­li, najed­li, oddých­li a načer­pa­li novú magic­kú silu. Po dob­re vyko­na­nej úlo­he nás čaka­la ďal­šia.
V hlbo­kom lese ďale­ko za hrad­ba­mi mes­ta síd­lil alchy­mis­ta, kto­rý ale odišiel. Správcovi sa donies­li čud­né sprá­vy: v jeho labo­ra­tó­riu sa usíd­li­li podiv­né bytos­ti. Mali sme zis­tiť či pred­sta­vu­jú zlo ale­bo dob­ro. Zlo bolo tre­ba vyko­re­niť v samých zákla­doch a očis­tiť alchy­mis­to­ve labo­ra­tó­rium. Potrebovali sme tiež nájsť pala­dí­na Terrodauna, aby nám pomo­hol zasvä­tiť novú pala­dín­ku Ankaru do jej povin­nos­tí. Cestou sme zno­vu nara­zi­li na tú div­nú žien­ku, kto­rá teraz pre zme­nu ute­ka­la pred ban­dou bojov­ní­kov, čo ju chce­li zabiť. Tvrdili že, pre­mie­ňa bojov­ní­kov na žaby, bojov­níč­ka jed­né­ho zaklia­te­ho bojov­ní­ka muse­la poboz­kať, aby ho zba­vi­la jej kúz­la. Občerstvili sme sa v krč­me a vyda­li sa v ústre­ty nové­mu dob­ro­druž­stvu.
Les nás pri­ví­tal podoz­ri­vým kľu­dom a za chví­ľu sme sa dria­pa­li do str­mé­ho sva­hu. Po pra­vej ruke, na dne hlbo­kej str­že nám tie­kol potô­čik. Okrem zvu­ku vody bolo abso­lút­ne ticho. Ticho, v kto­rom je prí­tom­né zlo … Hlboko v lese sme potom obja­vi­li alchy­mis­tov brloh, sprá­vy nekla­ma­li. Báli sme sa vstú­piť do tem­né­ho vcho­du pre­to­že sme cíti­li prí­tom­nosť nebez­pe­čia. Po chví­li váha­nia sa prvý z tvo­rov obja­vil pri vcho­de, jeho znet­vo­re­ná tvár napo­ve­da­la tak­mer všet­ko. Ankara ale pre isto­tu pou­ži­la svo­je magic­ké schop­nos­ti a donú­ti­la prí­še­ru odha­liť v sebe zlo. Vtedy sa začal neľú­tost­ný boj. Dvaja gob­li­ni, kto­rí sa na nás vrh­li, boli sil­ní aj na nás šty­roch. Zaútočili sme meč­mi aj mági­ou. Avi dokon­ca uro­bi­la pre­met, aby dostih­la uni­ka­jú­ce­ho gob­li­na a spo­lu s Arkorom ukon­či­li jeho bied­ny život. Porazili sme ich a vo vnút­ri alchy­mis­to­vej chy­že sme našli telá dvoch upí­rov a náš­ho spo­lu­bo­jov­ní­ka Maťa. Bol v bez­ve­do­mí, mal ohry­ze­né ruky a nohy, ani sme neve­de­li kedy sa od nás odpo­jil a pokú­sil sa sám spl­niť našu úlo­hu. Goblini ho ale vlá­ka­li do pas­ce a to sa mu sta­lo osud­ným. Po chvíľ­ke uva­žo­va­nia sme ho zobra­li zo sebou. Cestou do mes­ta sme nara­zi­li na kruh, magic­ký kruh. Skúšali sme všet­ko mož­né ale nepriš­li sme na čo slú­ži. Uzdravili sme toho zra­ne­né­ho dob­rá­ka a pove­dal nám, že kruh pou­ží­va­li na odha­le­nie prav­dy, pri­be­hol k nám aj jeden zo správ­co­vých bojov­ní­kov. Veľmi sme sa pote­ši­li, keď sme zis­ti­li, že má pri sebe posvät­ný kolík na upí­rov a posla­li sme ho ukon­čiť ich pozem­skú púť do alchy­mis­to­vej diel­ne.
Na smrť una­ve­ný som išiel spať, aby som bol pri­pra­ve­ný na večer. Na námes­tí sa zatiaľ začal súd­ny pro­ces s bosor­kou – to je pred­sa tá div­ná žien­ka čo nás stá­le stre­tá­va­la. Fuj ale sme mali šťas­tie, že nás nezak­lia­la. Mala krás­ny fak­ľo­vý sprie­vod v strie­bor­ných putách. Celé mes­to sa skve­le poba­vi­lo a .… upá­li­li ju. Jej duša odle­te­la k nebu čis­tá.

Slnko sa klo­ni­lo k zápa­du a opäť nasta­la noc – noc, v kto­rej prí­še­ry vlád­nu a bied­ni smr­teľ­ní­ci sa brá­nia za hrad­ba­mi Akonu. Ešte sme netu­ši­li, že túto noc sa zdvih­nú tisí­ce nemŕt­vych a zapla­via šíre lúky pred brá­na­mi mes­ta. Naša sku­pin­ka sa vybra­la strá­žiť pries­myk, medzi Akonom a Makenom, vyvraž­de­ným mes­tom, v kto­rom sa skrý­val kráľ lichov so svo­ji­mi nemŕt­vy­mi slu­žob­ník­mi. Správca mňa, Ankaru, Avi, Angrima a Mateja zavie­dol na mies­to. Asi po pol hodi­ne zača­li pri­chá­dzať prví nemŕt­vi. Angrima sa ponáh­ľal do mes­ta, varo­vať obra­nu. Bok po boku sme ustu­po­va­li pred armá­dou nemŕt­vych. Chladnou, poma­lou, tem­nou armá­dou nesú­cou strach do našich sŕdc. Veľa ich pad­lo, kým sme sa dosta­li až ku mes­tu, tam už na nás čakal Angrim s Terrodaunom. Začalo pršať. Ukryli sme sa v mes­te a všet­ký­mi sila­mi ho brá­ni­li pred tisíc­ka­mi nemŕt­vych. Bol to dlhý boj. Prišiel aj sám kráľ lichov a zosie­lal straš­né kúz­la ako zvra­ca­nie a odho­de­nie. Preliezali hrad­by, bojo­va­lo sa v mes­te, lie­či­lo sa v chrá­moch. Sám som sa tam dva krát oci­tol. Ale nemŕt­vych nesta­či­lo len zabiť, muse­li sme ich pokro­piť svä­te­nou vodou, aby sme zru­ši­li moc­né kúz­lo oži­ve­nia. Keď na nás prá­ve neúto­či­li, pri­pra­vo­va­li sme plá­ny na krá­ľa lichov, ja som ho mal zadr­žať čarom mojej duše a Terrodaun ho mal zabiť. Bolo nut­né ho pokro­piť svä­te­nou vodou, aby sa jeho duša odo­bra­la na več­nosť. Všetko vychá­dza­lo, podržal som ho, Terrodaun s ním zvie­dol kru­tý boj, ale kňa­za nikde. Lich nám utie­kol a úto­ky na mes­to pre­sta­li, zľa­kol sa. Do rána sme sa strie­da­li v drža­ní strá­že a keď koneč­ne vysvit­lo sln­ko, bolo po všet­kom.

Nádej nás udr­ža­la pri živo­te a his­tó­ria Akonu môže pokra­čo­vať…

Napisal: Warden
Upravil: Arkor