Nasledujúci text bude väčšine z vás pripadať ako obyčajný výmysel, jednoduchý spôsob ako upútať pozornosť alebo nachytať pár hlupákov. To je presne tá skupina, pre ktorú určený nie je. A je to aj dôvod, prečo sme sa tieto informácie rovnako ja, ako aj moji priatelia rozhodli neposkytnúť ďalej „kompetentným“ osobám. Po tom čo sme prežili nehodláme na verejnosti vystupovať ako ešte väčší blázni než za ktorých nás považujú teraz. Dokonca aj ten štatút príčetnosti, ktorý si stále udržujeme je tu len vďaka vymyslenému príbehu, ktorý sme udali polícii a úradom. Tu však ponúkam skutočný priebeh udalostí, tak ako som si ich zapamätal a zároveň prosím všetkých, ktorým by sa mohlo zdať, že je na tomto príbehu aspoň štipka pravdy, spolu s tými, ktorým sa podarilo prežiť niečo podobné, aby mi pomohli odhaliť osoby v pozadí. Niečo také nemôžem nechať aktérom len tak prejsť a paradoxom ostáva, že napriek všetkým negatívam sú to práve oni, ktorí mi ukázali, že nevyčísliteľná cena života má len presne takú hodnotu, akú je človek ochotný zaplatiť…
Venované Doktorovi, ktorého týmto zároveň aj pozdravujem. Dúfam, že s vami ešte budem mať tú česť, avšak už za úplne iných podmienok…
Revo
Už prešlo skoro pol roka a hoc niektoré chvíle mám jasne a pravdepodobne aj navždy vyryté v pamäti, niektoré môžu byť skreslené psychickou vypätosťou. Preto sa vopred ospravedlňujem ak poskytnem nepresné informácie. Ďalej musím upozorniť, že niektoré momenty ako napríklad neúspešný pokus o prevzatie kontroly nad situáciou som neuviedol úmyselne. Prečo? Neviem.
Na úvod by som sa vám predstavil. Priatelia ma nazývali Revo, ale od tej noci už táto prezývka nemá opodstatnenie. Z hlučného a vždy urečneného sa zo mňa stal tichý, chrbtom k stene sediaci jedinec, ktorý si do najmenšieho detailu preskúma všetkých neznámych, pričom kútikom oka vždy pozoruje dvere, aby nimi nepozorovane nevošiel nepozvaný hosť.
Začalo to úplne nevinne. V poriadku, možno to nebolo až také nevinné, ale v porovnaní s tým čo nastalo... Túto časť príbehu by som nazval „Oslava". Spolu s ďalšími kamarátmi sme išli osláviť Sandrine narodeniny.
Čo mohlo parte dospievajúcich pripadať vhodnejšie, ako chata na samote u lesa? A väčšine ešte prišlo ako dobrý nápad rodičom o tom vôbec nepovedať a tváriť sa, že sú na víkendovej návšteve kamaráta. Klasické výhovorky násťročných. A vlastne, aj keby o tom rodičia vedeli, na situácii by to nič nezmenilo. Chata bola odľahlá a kým by dorazila pomoc… Ale dosť úvah, tak či tak tam nebol signál, takže naspäť k faktom.
Ani neviem koľko bolo hodín, keď sme dorazili. Autá boli odparkované asi 10 minút cesty pešo od chaty a väčšina osadenstva mala už čo to vypité, keďže cesta sa tvárila nudne. O to väčšia bola radosť, keď sme sa po chvíli zápasenia so starým zámkom nahrnuli do vnútra a začali odkladať veci. Podstatné však bolo samozrejme vybaľovanie. Darčeky, jedlo a alkohol. Prešlo prvé kolečko, druhé. Ja som sa snažil držať na uzde, keby sa náhodou vyskytol nejaký problém, aby bol šofér po ruke. Atmosféra však bola uvoľnená, oslava sa rozbehla až sme sa začali fotiť. A moment, keď sme si prezerali fotky bol pre mňa spúšťačom.
Dvere sa rozleteli a dovnútra vbehli s krikom dvaja chlapi v maskáčoch, ktorý dávali slovami, no najmä zbraňami pokyn k zaľahnutiu na zem. Prvá reakcia bola prirodzená. V hrôze a prekvapení som sa vrhol dole a prikryl si zátylok rukami. Ostatní spravili to isté, ale už po niekoľkých sekundách sa situácia uvoľnila a prvé čo mi preblesklo hlavou bolo, že niekto Sandre k osemnástke zavolal striptérov. S úľavou na perách som začal vstávať, keď ma rana pažbou priklincovala naspäť k zemi. Bolo jasné, že striptíz sa nekoná.
„Strach“. To je tá ďalšia časť, ktorá sa vlastne ťahá až do konca. Radšej si ani nepredstavujte, ako vás a vašich ďalších piatich priateľov nasúkajú čelom k stene vedľa seba ako dobytok. Vy si uvedomujete, že nastávajú krušné časy a mysľou vám okrem toho ako sa z toho dostať víri už len to, prečo to ostatným ešte nedošlo.
S neprítomným výrazom na tvári som sledoval, ako sa Adri oboril na maskovaných ozbrojencov. Ďalšia vec na ktorú si spomínam je, ako protestujúcu Sandru priväzujú k radiátoru a ako k nej pripevňujú drôty. Elektrina bola pustená. Myslel som na nič. A na všetko zároveň. Líniu myšlienok pretínal vysoký zvuk vydierajúci sa miestnej kráske číslo jedna z priškrteného hrdla. Vtedy som sa zlomil.
„Chlad“. To je to čo ostalo. Krik som vnímal už len vzdialene. Ostalo len chladné logické zmýšľanie. Čím viac bordelu budeme robiť mi, tým viac budeme trpieť. Najviac som sa vyhýbal myšlienke, že za výstrelky jednotlivca bude nebude trpieť on, ale niekto úplne iný. Neostávalo nič iné, ako ticho počúvať, čo majú neznámi na srdci. Sandra padla neprítomne veľa mňa.
Blonďák, zjavne veliteľ zatiaľ zamenil kožený kabát za biely doktorský plášť. Snažil som sa ignorovať pach spáleniny, ktorý jemne stúpal od mojej kamarátky. Blonďák sa predstavil ako Doktor. Neprítomne som si stiahol mikinu. Pohúnkovia boli Hans, na druhého si nespomínam. Prehodil som mikinu cez trasúcu sa Sandru. „Sľubujem, že nikoho z Vás nezabijem.“ – Doktorov hlas bol studený ako moje ruky – „Ja som sa predstavil, teraz je rad na Vás.“
Neviem, kto tam šiel prvý. Sandrino utešovanie som prenechal Rii a ako zhypnotizovaný som počúval Doktorov hlas. „Bol by si ochotný vymeniť svoj život za život niekoho iného? Bola by si schopná zabiť niekoho aby si ty prežila? Mal by niekto z tvojich priateľov umrieť, aby si ty slobodne odišiel?“ „Áno.“ „Nie.“ „Neviem.“ – niektoré odpovede boli počuteľné, iné nie. Ja som svoju iba zamrmlal. Prvý krát sa v doktorovom hlase objavila emócia. Možno radosť: „Uvidíme.“
„Hrajte ako o život.“ Žolík. Vyhral som už nespočetne veľa hier. Preto ma moja ruka zamrazila. To, že som nemal postupku, to je bežné, ale nemal som ani jednu vyskladateľnú trojicu, čo bol väčší problém. Hneď sme si však uvedomili, že hra nebola o víťazstve. Dokonca ani o prehre. Bola to hra o čas. Každou chvíľou som sa spamätával. Už nešlo o to, kto vyhrá, ale koho obetujeme. A najhoršie bolo, že sme nevyberali jednotlivcov, ale dvojice. Adri a Ria, Bela a Boris, Dano a Di, Sandra a ja. Mal som to prehrať ja. Zachránila ma však Sandra. Nikto nemal to srdce, podstúpiť elektrinu znova. A tak sa víťazom stal Adri. Neodvážim sa však povedať, či bol na tom lepšie ako Ria. Elektrošoky sú jedna vec. Byť človekom, ktorý ich púšťa do svojho priateľa vec druhá. A Ria k tomu bola donútená. Pamätám sa, ako som Sandre zakrýval uši.
„Voľba.“ „Zvoľte si dobrovoľníka.“ Postavil som sa. Doktor chcel zisťovať ľudské hranice. Jeden subjekt by mu mohol stačiť. Nastala hádka. V duchu som sa musel pousmiať, ako to mal doktor vymyslené. Nelámal nás on. Chcel, aby sme sa zlomili sami. Chcel aby sme sa zlomili sami, ale s hrdosťou musím povedať, že sa mu to nepodarilo. Stál som tam a vedel som, že dobrovoľníkom chcem byť ja. Chcem dať ostatným dôvod, prečo bojovať. A slová mojich priateľov, ktorí ma od toho odrádzali, len posilňovali moje odhodlanie. Spravili by to isté. „Dobrovoľníkom som JA.“ „Ukáž na niekoho zo svojich priateľov prstom.“ Hlavou mi prebleskla spomienka, ako Hans, či ten druhý tvrdil, že sú našimi priateľmi a kým budeme spolupracovať, neublížia nám. Avšak vedel som, že tento chabý pokus nič nezmení. Zvolil som Adriho. Síce bol už ranený, ale stále bol fyzicky najzdatnejší. Dohoda znela, teraz on, nabudúce ja.
„Vyvrcholenie.“ Všetky pohľady sú upriamené na mňa. Všetky až na Adriho, ktorý bezvládne leží na zemi. Doktor mi podáva pištoľ. Ešte kým ju držal v rukách som si ju dobre prehliadol. Zásobník tam nebol. „Zastreľ ho.“ Stále však mohol byť náboj v hlavni. Adriho nestrelím. Streliť doktora? Hansa? Toho druhého? Je tam náboj? Riskovali by, že vystrelím po nich? Náboj tam nebude. Mierim na Adriho. Neriskoval som. Strelil som vedľa. Úderník klapol naprázdno.
„Takže ty by si zabil svojho priateľa?“ – ozval sa doktor pobavene. „Nie. Mieril som vedľa.“ Hans to potvrdil. Doktor mi podáva zásobník. Navrchu sa ligoce náboj. Teraz už viem, čo som mal spraviť. Hans by bol dobrý cieľ. Ale zasa som vsadil na to, že by mi nedali ostrý náboj. Psychika zlyhala. Príliš som to prekombinoval. Ale riskovať som to opäť nemienil. Padol výstrel. Kus od Adriho hlavy sa olovená guľka zaryla do drevenej podlahy.
A vlastne vtedy to začalo. Nikto z našich mučiteľov nedával pozor. Priatelia vyštartovali. Di sa vrhla na Hansa, čo stačilo k tomu, aby som mu vytrhol brokovnicu. Ten však ešte stihol vyhodiť zásobník. Striasol sa Di a ja som už mal dosť starostí s tým, aby som sa po zasadenej rane neocitol na zemi. Ohnal som sa, avšak bolo to, ako keď sa hodí hruda zeminy po muche. Už mi bolo jasné, že moment prekvapenia pominul a proti profesiálnemu vojakovi nemám šancu. V nasledujúcej chvíli som bol vyradený z boja. Nikto nekryl Doktora.
„Záver.“ Prebral som sa na poliatie vodou. Krk som mal stuhnutý od polohy v ktorej som ležal ale napodiv som bol len mierne dezorientovaný z bolestivej rany do spánku. Na stoličku som sa dostal len vďaka Bele. Doktor pristúpil bližšie. „Tak si nesklamal.“ Od tohto momentu to bol film.
Vzdialene som vnímal Sandrine vzlyky. Doktorov hlas, ako hovorí: „Umlč ju.“ Zdalo sa, že je koniec, Doktor si balil svoje veci a ja som aj začal veriť, že je naozaj spokojný. Začal som veriť, že z toho vyviazneme živý. Ani vo sne by ma nenapadlo, že Sandru umlčí výstrel. Priam spomalene som videl, ako Hans stisol spúšť a úlomky kostí, spolu s krvou vyleteli na druhom konci jej hlavy. Pozoroval som to, ale už mi neostávalo vôľa ani zavrieť oči. Hans sa pomaly vracal k Doktorovi. Pomalé pohyby, ako si ten nasadzoval kabát. Posledný krát preletel pohľadom všetkých prítomných a vykročil k dverám. On nás naozaj nechá žiť? To je nemožné. Podpáli to tu? Dvere sa za trojicou zatvorili. Z ktorého okna vletí dovnútra granát? Bela prudko vstala. Nie, snáď nepobeží von. Prvý krok k dverám. Všetku silu som sústredil na to, aby som ju zastavil. Druhý krok k dverám. Všetka moja sila však stačila len k tomu, aby som trochu dvihol hlavu. Tretí krok k dverám. Bela vybehla. Výstrel. Krik. Prebral som sa v nemocnici…
Nemám rád reťazové maily, ale ak si myslíte, že aspoň kúsok z toho bol pravdivý, pošlite tento mail ďalej. V prílohe posielam skicu Doktorovej tváre, ako aj ďalšie pokyny a detaily.