Cena života

Report z LARPu hra­né­ho na SlavCone 2008. Enjoy…

Nasledujúci text bude väč­ši­ne z vás pri­pa­dať ako oby­čaj­ný výmy­sel, jed­no­du­chý spô­sob ako upú­tať pozor­nosť ale­bo nachy­tať pár hlu­pá­kov. To je pres­ne tá sku­pi­na, pre kto­rú urče­ný nie je. A je to aj dôvod, pre­čo sme sa tie­to infor­má­cie rov­na­ko ja, ako aj moji pria­te­lia roz­hod­li nepos­kyt­núť ďalej „kom­pe­tent­ným“ oso­bám. Po tom čo sme pre­ži­li nehod­lá­me na verej­nos­ti vystu­po­vať ako ešte väč­ší bláz­ni než za kto­rých nás pova­žu­jú teraz. Dokonca aj ten šta­tút prí­čet­nos­ti, kto­rý si stá­le udr­žu­je­me je tu len vďa­ka vymys­le­né­mu prí­be­hu, kto­rý sme uda­li polí­cii a úra­dom. Tu však ponú­kam sku­toč­ný prie­beh uda­los­tí, tak ako som si ich zapa­mä­tal a záro­veň pro­sím všet­kých, kto­rým by sa moh­lo zdať, že je na tom­to prí­be­hu aspoň štip­ka prav­dy, spo­lu s tými, kto­rým sa poda­ri­lo pre­žiť nie­čo podob­né, aby mi pomoh­li odha­liť oso­by v poza­dí. Niečo také nemô­žem nechať akté­rom len tak prejsť a para­do­xom ostá­va, že napriek všet­kým nega­tí­vam sú to prá­ve oni, kto­rí mi uká­za­li, že nevy­čís­li­teľ­ná cena živo­ta má len pres­ne takú hod­no­tu, akú je člo­vek ochot­ný zapla­tiť…

Venované Doktorovi, kto­ré­ho tým­to záro­veň aj pozdra­vu­jem. Dúfam, že s vami ešte budem mať tú česť, avšak už za úpl­ne iných pod­mie­nok…

Revo

        Už prešlo skoro pol roka a hoc niektoré chvíle mám jasne a pravdepodobne aj navždy vyryté v pamäti, niektoré môžu byť skreslené psychickou vypätosťou. Preto sa vopred ospravedlňujem ak poskytnem nepresné informácie. Ďalej musím upozorniť, že niektoré momenty ako napríklad neúspešný pokus o prevzatie kontroly nad situáciou som neuviedol úmyselne. Prečo? Neviem.



        Na úvod by som sa vám predstavil. Priatelia ma nazývali Revo, ale od tej noci už táto prezývka nemá opodstatnenie. Z hlučného a vždy urečneného sa zo mňa stal tichý, chrbtom k stene sediaci jedinec, ktorý si do najmenšieho detailu preskúma všetkých neznámych, pričom kútikom oka vždy pozoruje dvere, aby nimi nepozorovane nevošiel nepozvaný hosť. 

        Začalo to úplne nevinne. V poriadku, možno to nebolo až také nevinné, ale v porovnaní s tým čo nastalo... Túto časť príbehu by som nazval „Oslava". Spolu s ďalšími kamarátmi sme išli osláviť Sandrine narodeniny.

Čo moh­lo par­te dospie­va­jú­cich pri­pa­dať vhod­nej­šie, ako cha­ta na samo­te u lesa? A väč­ši­ne ešte priš­lo ako dob­rý nápad rodi­čom o tom vôbec nepo­ve­dať a tvá­riť sa, že sú na víken­do­vej náv­šte­ve kama­rá­ta. Klasické výho­vor­ky násť­roč­ných. A vlast­ne, aj keby o tom rodi­čia vede­li, na situ­ácii by to nič nezme­ni­lo. Chata bola odľah­lá a kým by dora­zi­la pomoc… Ale dosť úvah, tak či tak tam nebol sig­nál, tak­že nas­päť k fak­tom.

Ani neviem koľ­ko bolo hodín, keď sme dora­zi­li. Autá boli odpar­ko­va­né asi 10 minút ces­ty pešo od cha­ty a väč­ši­na osa­den­stva mala už čo to vypi­té, keď­že ces­ta sa tvá­ri­la nud­ne. O to väč­šia bola radosť, keď sme sa po chví­li zápa­se­nia so sta­rým zám­kom nahr­nu­li do vnút­ra a zača­li odkla­dať veci. Podstatné však bolo samoz­rej­me vyba­ľo­va­nie. Darčeky, jed­lo a alko­hol. Prešlo prvé koleč­ko, dru­hé. Ja som sa sna­žil držať na uzde, keby sa náho­dou vysky­tol neja­ký prob­lém, aby bol šofér po ruke. Atmosféra však bola uvoľ­ne­ná, osla­va sa roz­beh­la až sme sa zača­li fotiť. A moment, keď sme si pre­ze­ra­li fot­ky bol pre mňa spúš­ťa­čom.

Dvere sa roz­le­te­li a dovnút­ra vbeh­li s kri­kom dva­ja chla­pi v mas­ká­čoch, kto­rý dáva­li slo­va­mi, no naj­mä zbra­ňa­mi pokyn k zaľa­hnu­tiu na zem. Prvá reak­cia bola pri­ro­dze­ná. V hrô­ze a prek­va­pe­ní som sa vrhol dole a pri­kryl si záty­lok ruka­mi. Ostatní spra­vi­li to isté, ale už po nie­koľ­kých sekun­dách sa situ­ácia uvoľ­ni­la a prvé čo mi pre­blesk­lo hla­vou bolo, že nie­kto Sandre k osem­nás­t­ke zavo­lal strip­té­rov. S úľa­vou na perách som začal vstá­vať, keď ma rana paž­bou pri­klin­co­va­la nas­päť k zemi. Bolo jas­né, že strip­tíz sa neko­ná.

Strach“. To je tá ďal­šia časť, kto­rá sa vlast­ne ťahá až do kon­ca. Radšej si ani nepred­sta­vuj­te, ako vás a vašich ďal­ších pia­tich pria­te­ľov nasú­ka­jú čelom k ste­ne ved­ľa seba ako doby­tok. Vy si uve­do­mu­je­te, že nastá­va­jú kruš­né časy a mys­ľou vám okrem toho ako sa z toho dostať víri už len to, pre­čo to ostat­ným ešte nedoš­lo.

S neprí­tom­ným výra­zom na tvá­ri som sle­do­val, ako sa Adri obo­ril na mas­ko­va­ných ozb­ro­jen­cov. Ďalšia vec na kto­rú si spo­mí­nam je, ako pro­tes­tu­jú­cu Sandru pri­vä­zu­jú k radiá­to­ru a ako k nej pri­pev­ňu­jú drô­ty. Elektrina bola pus­te­ná. Myslel som na nič. A na všet­ko záro­veň. Líniu myš­lie­nok pre­tí­nal vyso­ký zvuk vydie­ra­jú­ci sa miest­nej krás­ke čís­lo jed­na z pri­škr­te­né­ho hrd­la. Vtedy som sa zlo­mil.

Chlad“. To je to čo osta­lo. Krik som vní­mal už len vzdia­le­ne. Ostalo len chlad­né logic­ké zmýš­ľa­nie. Čím viac bor­de­lu bude­me robiť mi, tým viac bude­me trpieť. Najviac som sa vyhý­bal myš­lien­ke, že za výstrel­ky jed­not­liv­ca bude nebu­de trpieť on, ale nie­kto úpl­ne iný. Neostávalo nič iné, ako ticho počú­vať, čo majú nezná­mi na srd­ci. Sandra pad­la neprí­tom­ne veľa mňa.

Blonďák, zjav­ne veli­teľ zatiaľ zame­nil kože­ný kabát za bie­ly doktor­ský plášť. Snažil som sa igno­ro­vať pach spá­le­ni­ny, kto­rý jem­ne stú­pal od mojej kama­rát­ky. Blonďák sa pred­sta­vil ako Doktor. Neprítomne som si stia­hol miki­nu. Pohúnkovia boli Hans, na dru­hé­ho si nespo­mí­nam. Prehodil som miki­nu cez tra­sú­cu sa Sandru. „Sľubujem, že niko­ho z Vás neza­bi­jem.“ – Doktorov hlas bol stu­de­ný ako moje ruky – „Ja som sa pred­sta­vil, teraz je rad na Vás.“

Neviem, kto tam šiel prvý. Sandrino ute­šo­va­nie som pre­ne­chal Rii a ako zhyp­no­ti­zo­va­ný som počú­val Doktorov hlas. „Bol by si ochot­ný vyme­niť svoj život za život nie­ko­ho iné­ho? Bola by si schop­ná zabiť nie­ko­ho aby si ty pre­ži­la? Mal by nie­kto z tvo­jich pria­te­ľov umrieť, aby si ty slo­bod­ne odišiel?“ „Áno.“ „Nie.“ „Neviem.“ – nie­kto­ré odpo­ve­de boli poču­teľ­né, iné nie. Ja som svo­ju iba zamrm­lal. Prvý krát sa v dokto­ro­vom hla­se obja­vi­la emó­cia. Možno radosť: „Uvidíme.“

Hrajte ako o život.“ Žolík. Vyhral som už nespo­čet­ne veľa hier. Preto ma moja ruka zamra­zi­la. To, že som nemal postup­ku, to je bež­né, ale nemal som ani jed­nu vys­kla­da­teľ­nú tro­j­i­cu, čo bol väč­ší prob­lém. Hneď sme si však uve­do­mi­li, že hra nebo­la o víťazs­tve. Dokonca ani o pre­hre. Bola to hra o čas. Každou chví­ľou som sa spa­mä­tá­val. Už nešlo o to, kto vyhrá, ale koho obe­tu­je­me. A naj­hor­šie bolo, že sme nevy­be­ra­li jed­not­liv­cov, ale dvo­j­ice. Adri a Ria, Bela a Boris, Dano a Di, Sandra a ja. Mal som to pre­hrať ja. Zachránila ma však Sandra. Nikto nemal to srd­ce, pod­stú­piť elek­tri­nu zno­va. A tak sa víťa­zom stal Adri. Neodvážim sa však pove­dať, či bol na tom lep­šie ako Ria. Elektrošoky sú jed­na vec. Byť člo­ve­kom, kto­rý ich púš­ťa do svoj­ho pria­te­ľa vec dru­há. A Ria k tomu bola donú­te­ná. Pamätám sa, ako som Sandre zakrý­val uši.

Voľba.“ „Zvoľte si dob­ro­voľ­ní­ka.“ Postavil som sa. Doktor chcel zis­ťo­vať ľud­ské hra­ni­ce. Jeden sub­jekt by mu mohol sta­čiť. Nastala hád­ka. V duchu som sa musel pous­miať, ako to mal doktor vymys­le­né. Nelámal nás on. Chcel, aby sme sa zlo­mi­li sami. Chcel aby sme sa zlo­mi­li sami, ale s hrdos­ťou musím pove­dať, že sa mu to nepo­da­ri­lo. Stál som tam a vedel som, že dob­ro­voľ­ní­kom chcem byť ja. Chcem dať ostat­ným dôvod, pre­čo bojo­vať. A slo­vá mojich pria­te­ľov, kto­rí ma od toho odrá­dza­li, len posil­ňo­va­li moje odhod­la­nie. Spravili by to isté. „Dobrovoľníkom som JA.“ „Ukáž na nie­ko­ho zo svo­jich pria­te­ľov prs­tom.“ Hlavou mi pre­blesk­la spo­mien­ka, ako Hans, či ten dru­hý tvr­dil, že sú naši­mi pria­teľ­mi a kým bude­me spo­lu­pra­co­vať, neub­lí­žia nám. Avšak vedel som, že ten­to cha­bý pokus nič nezme­ní. Zvolil som Adriho. Síce bol už rane­ný, ale stá­le bol fyzic­ky najz­dat­nej­ší. Dohoda zne­la, teraz on, nabu­dú­ce ja.

Vyvrcholenie.“ Všetky pohľa­dy sú upria­me­né na mňa. Všetky až na Adriho, kto­rý bez­vlád­ne leží na zemi. Doktor mi podá­va piš­toľ. Ešte kým ju držal v rukách som si ju dob­re pre­hlia­dol. Zásobník tam nebol. „Zastreľ ho.“ Stále však mohol byť náboj v hlav­ni. Adriho nestre­lím. Streliť dokto­ra? Hansa? Toho dru­hé­ho? Je tam náboj? Riskovali by, že vystre­lím po nich? Náboj tam nebu­de. Mierim na Adriho. Neriskoval som. Strelil som ved­ľa. Úderník kla­pol napráz­dno.

Takže ty by si zabil svoj­ho pria­te­ľa?“ – ozval sa doktor poba­ve­ne. „Nie. Mieril som ved­ľa.“ Hans to potvr­dil. Doktor mi podá­va zásob­ník. Navrchu sa ligo­ce náboj. Teraz už viem, čo som mal spra­viť. Hans by bol dob­rý cieľ. Ale zasa som vsa­dil na to, že by mi neda­li ostrý náboj. Psychika zly­ha­la. Príliš som to pre­kom­bi­no­val. Ale ris­ko­vať som to opäť nemie­nil. Padol výstrel. Kus od Adriho hla­vy sa olo­ve­ná guľ­ka zary­la do dre­ve­nej pod­la­hy.

A vlast­ne vte­dy to zača­lo. Nikto z našich muči­te­ľov nedá­val pozor. Priatelia vyštar­to­va­li. Di sa vrh­la na Hansa, čo sta­či­lo k tomu, aby som mu vytr­hol bro­kov­ni­cu. Ten však ešte sti­hol vyho­diť zásob­ník. Striasol sa Di a ja som už mal dosť sta­ros­tí s tým, aby som sa po zasa­de­nej rane neoci­tol na zemi. Ohnal som sa, avšak bolo to, ako keď sa hodí hru­da zemi­ny po muche. Už mi bolo jas­né, že moment prek­va­pe­nia pomi­nul a pro­ti pro­fe­siál­ne­mu voja­ko­vi nemám šan­cu. V nasle­du­jú­cej chví­li som bol vyra­de­ný z boja. Nikto nek­ryl Doktora.

Záver.“ Prebral som sa na polia­tie vodou. Krk som mal stu­hnu­tý od polo­hy v kto­rej som ležal ale napo­div som bol len mier­ne dez­orien­to­va­ný z boles­ti­vej rany do spán­ku. Na sto­lič­ku som sa dostal len vďa­ka Bele. Doktor pri­stú­pil bliž­šie. „Tak si nes­kla­mal.“ Od toh­to momen­tu to bol film.

Vzdialene som vní­mal Sandrine vzly­ky. Doktorov hlas, ako hovo­rí: „Umlč ju.“ Zdalo sa, že je koniec, Doktor si balil svo­je veci a ja som aj začal veriť, že je naozaj spo­koj­ný. Začal som veriť, že z toho vyviaz­ne­me živý. Ani vo sne by ma nena­pad­lo, že Sandru uml­čí výstrel. Priam spo­ma­le­ne som videl, ako Hans sti­sol spúšť a úlom­ky kos­tí, spo­lu s krvou vyle­te­li na dru­hom kon­ci jej hla­vy. Pozoroval som to, ale už mi neos­tá­va­lo vôľa ani zavrieť oči. Hans sa poma­ly vra­cal k Doktorovi. Pomalé pohy­by, ako si ten nasa­dzo­val kabát. Posledný krát pre­le­tel pohľa­dom všet­kých prí­tom­ných a vykro­čil k dve­rám. On nás naozaj nechá žiť? To je nemož­né. Podpáli to tu? Dvere sa za tro­j­i­cou zatvo­ri­li. Z kto­ré­ho okna vle­tí dovnút­ra gra­nát? Bela prud­ko vsta­la. Nie, snáď nepo­be­ží von. Prvý krok k dve­rám. Všetku silu som sústre­dil na to, aby som ju zasta­vil. Druhý krok k dve­rám. Všetka moja sila však sta­či­la len k tomu, aby som tro­chu dvi­hol hla­vu. Tretí krok k dve­rám. Bela vybeh­la. Výstrel. Krik. Prebral som sa v nemoc­ni­ci…

Nemám rád reťa­zo­vé mai­ly, ale ak si mys­lí­te, že aspoň kúsok z toho bol prav­di­vý, pošli­te ten­to mail ďalej. V prí­lo­he posie­lam ski­cu Doktorovej tvá­re, ako aj ďal­šie poky­ny a detai­ly.