Tordhan 2005

Prvý, dlho očakávaný report zatiaľ z najväčšieho tohtoročného Slovenského LARPu.
(…a veríme, že pribudnú ďaľšie -adm- )

Čo bolo minie sa. Môj príbeh hlása tú najkrutejšiu z právd. Čas platí nám len zemou, prachom a temným, chladným hrobom. Teraz to už viem. Kedysi som si zvykol myslieť, že môj život má ten správny smer. Majster nášho rádu ma tak ako všetkých ostatných zasväcoval do tajov poznávania pravdy, konania spravodlivosti a spomínania si na náš Údel, daný dohodou medzi nami a Svetlom Stvorenia, predtým než sme sa vôbec narodili – úlohu, ktorá nám bola pred narodením zverená. Ako som si v modlitbách tieto múdrosti osvojoval, môj cieľ sa mi zdal čo raz jasnejší. Bol som síce rytier v službách Svetla, stvorený aby som bol vzorom všetkého dobra a cnosti, ale to bolo len jedným z nástrojov, ktorými ma život od detstva vybavoval, aby som keď raz príde môj čas bol pripravený neuhnúť. Už od detstva, keď som po prvý raz ako jeden z vyvolených chlapcov vkročil do kláštora a bolo mi dovolené spoznať ľudí o ktorých bolo na mieste, odkiaľ som prišiel, ledva slýchať, Lady Monicu miloval. Ešte som si to ale plne neuvedomoval. Cítil som to len ako slabosť a chvenie rúk pri každom pohľade na ňu. Neodvážil som sa vyzvať ju do tanca ani na jednom z bálov, ktorých sme sa pod dozorom účastnili v rámci výchovy správania sa. Zamilovala sa do Vitelia. Vitelius bol jedným z mojich najbližších priateľov a môj spoločník na každom tréningu s mečom, na jazdách po miestnych vrchoch i v modlitbe. Odmietal ju. Dodnes neviem prečo. Široko ďaleko nebolo (aspoň podľa mňa) krajšej, múdrejšej a milšej ženy ako tá na ktorú vyrástla Lady Monica. Túžila sa k nemu dostať bližšie. Vedela, že sme dobrí priatelia a s každou otázkou o ňom prišla vždy za mnou. Stihli sme sa totiž za ten čas spriateliť. Tým najodvážnejším v boji však často chýba odvaha v živote a ak som sa aj niekedy odhodlal niečo jej vyzradiť, vždy rýchlo zmenila tému akonáhle jej bolo jasné, kam náš rozhovor smeruje. Nechápal som to. S Viteliom sme si boli takí podobní. On sám povedal, že máme viac vecí spoločných ako rozdielnych. Strávili dlhé hodiny tým, že som mu nenápadne o nej básnieval, v nádeji, že moje slová zanechajú stopy v jeho fantázii a on sa do nej zamiluje. Zbytočne. Vitelius bol pred svojím vysvätením poverený úlohou, ktorá ho stála život. Lady Monica za ním v mojej prítomnosti vyplakala studnicu sĺz a ja som mal čo robiť aby som sa nepridal. Mne však s blížiacim sa mojim vlastným vysvätením začínal dochádzať môj Údel. Celý môj život – všetky dobré vlastnosti, ktoré som dostal do vienka, všetko čo som sa za život naučil – smerovalo to k jedinému účelu. Jedného dňa zovrieť v náručí niekoho z mojej krvi, predať mu všetko čo som sa naučil, viesť ho po chodníkoch, ktoré som považoval za správne a vystríhať ho tých, ktoré mňa samého donútili poblúdiť, vychovať niekoho dokonalejšieho a silnejšieho, než som bol ja sám. Samozrejme – muži si s niečím takým ani náhodou nevystačia sami. Bolo mi jasné, že mu musím nájsť len tú najlepšiu matku a bola len jediná, ktorá prichádzala v úvahu. Medzičasom sa mi na moju veľkú radosť podarilo pri spoločných prechádzkach Lady Monicu utešiť a odpútať jej pozornosť od zármutku. Zrazu, keď už som vedel, prečo to robiť vôbec mi nebolo ťažké vysloviť svoje city také aké boli. Odpoveď ma úplne zdrvila, ale nevzdával som sa. „Môj čas ešte príde.“ myslel som si. Ak je naša cesta naozaj vopred určená, ona tiež pochopí, vedľa koho si sama vybrala miesto. To, že pri nikom nebude taká šťastná ako pri mne sa zdalo byť jasnejšie ako Svetlo samotné. Ostali sme priatelia a ja som sa jej jedného dňa opýtal, ako sa vlastne do Vitelia zamilovala (aj keď mi nebolo príjemné pripomínať jej ho). Povedala, že to bolo raz v detstve na bále. Prišiel ju požiadať o tanec a odvtedy ho ľúbila, ani sama nevedela prečo. Pochopil som. Ostal som bledý ako chrámový mramor a tri dni som nemohol nič jesť. „Tak takto to teda bolo! Preto celý ten čas milovala muža, ktorý ju odmietal a toho, čo mu bol povahovo skoro na vlas podobný, celé tie roky vytrvalo odmietala.“ Nevedel som sa pozrieť do zrkadla. Bol som zhnusený sám sebou a vlastnou neschopnosťou. Bola to len chvíľa. Len pár sekúnd zaváhania pri stavaní základov hradu, ktorý sa potom pri dosiahnutí určitej výšky zrútil ako domček z karát a nedalo sa začať odznova. Hradu môjho osudu. Nie! Nemohol som za to! Bol som vtedy ešte len dieťa! Ako som mal vedieť čo to spôsobí?! „Ešte sa to musí dať napraviť!“ vravel som si. Nedalo sa. Z jednej cesty sa vrátila ruka v ruke s nejakým alchymistom zo Sedalenu. Od tej chvíle som sa k nej už nemohol správať ani ako blízky priateľ a ten chlap bol had. Keby ju bol ľúbil Vitelius, vedel by som sa radovať z ich lásky a jej šťastia. Vitelia som poznal a vedel by som, že sa vydala za spravodlivého, starostlivého a obetavého muža. Čo však videla na Ranavelovi – tak sa volal – sa vymykalo môjmu chápaniu . Zožieralo ma to zvnútra i zvonka. Trpel som. Nejedol som, na tréningu po čase nebolo nováčika, ktorý by ma ešte neporazil, nevedel som sa už ani modliť. Často som len tak chodieval na vychádzky do prírody a bojoval s tým. „Ako na mňa mohlo Svetlo tak rýchlo zanevrieť?“ Jedného dňa zo mňa zostal zlomený muž, ktorý už túžil len po jedinom: Zbaviť sa toho ťaživého nepokoja, tých výčitiek, toho jedu. A vtedy, som zrazu opäť nabral rozhodnosť a začala sa mi vracať sila. Čakal som a tajne pripravoval svoj plán. Vedel som presne, čo musím urobiť, ale zásah do duše človeka tým spôsobom, ktorý som potreboval ja bol krutou čiernou mágiou. Chcel som si ten cit nechať v sebe zamordovať. Chcel som byť konečne schopný pozrieť na Lady Monicu a nič necítiť – vediac, že to znamená zabiť v sebe to najkrajšie, čo som v sebe mal. Vedel som, že ako taký prídem aj o všetky slabšie city. Ale na tom nezáležalo. Učenie Rádu síce kázalo radšej milovať a trpieť ako nenávidieť a byť šťastný, no ja som už naozaj nevládal. Možno vtedy Svetlo naposledy vyslyšalo moje podvedomé prosby, lebo v Sedalene sa objavil jeden z najmocnejších temných čarodejov o akých kedy spieval nejaký trubadúr. Keď mi bola oznámená moja Svätá Povinnosť (ako sa u nás v Ráde volala úloha, ktorú musel každý splniť pred tým, než získal právoplatný titul nášho Rádu), prichystal som sa poslušne na výpravu. Moje kroky však nesmerovali k splneniu úlohy, ale do hvozdov z ktorých rástla Temná Veža – sídlo muža, ktorého som hľadal. Jediný odpor, na ktorý som narazil bolo pár nemotorných prerastených pavúkov, ktoré som hravo rozsekal. Normálne by som sa asi spytoval sám seba, či to nieje lesť. Či sa vo mne nesnaží cieľavedome vyvolať pocit bezpečia a neporaziteľnosti. Bolo mi to však jedno. Stratiť som nemal čo a umrieť som sa preto nebál. Istoiste sa musel diviť jedinému bláznovi, ktorý sám rozhodným krokom kráčal k miestu, ktoré už dovtedy stačilo zdolať celé armády. Moje počínanie ho zrejme zaujalo, pretože brána sa pred mojimi krokmi otvorila a mne bolo dovolené ho spoznať. Prekvapený, ale s radosťou učinil o čo som ho žiadal. Vyšlo to! Vymanil som sa z pazúrov karmy, uhryzol ruku, ktorá ma kŕmila, zvolil nový začiatok. Nie, nebol som šťastný. Bol som niečo viac – bol som spokojný. Ľútosť, výčitky, odpustenie a predovšetkým láska, aj iné city zmizli. Pomyslel som si na Lady Monicu : Nič! Ani záchvev. Cítil som sa schopný jej ublížiť, či ju dokonca zabiť a nemyhnúť pri tom ani obrvami. Odvtedy bolo moje meno baron Valmorgan. Teraz prišiel môj čas! Teraz si všetci zožeriete príšeru, ktorou ste ma donútili stať sa…

Tak už sú tu! Zase! Odkedy som sa stal čiernym rytierom, žil som usporiadane, plniac vôľu svojho pána – muža, ktorému patrili všetky zvyšky vďačnosti, ktoré vo mne zanechal. Vložil do mňa dve srdcia, ktorých hlasy umlčali to moje. Hlasy? Ani nie. Moje kamenné srdce vnášalo do mojej duše nádherné ticho. A to démonické? Ozvalo sa len keď som ho o to požiadal. Temný Pán Arisemal ma vyzbrojil srdcom démona kostí a kyseliny, ktoré mi dávalo obrovskú moc. Dosť som sa zmenil. Nenapadlo ma, že si niekedy budem musieť svoj pokoj brániť, ale teraz keď ich vidím tu… Červy. Zmietaní vášňami večne sa plazia, stále niečo hľadajúc. Vojvoda Kholdus považuje toto územie ešte stále za svoje a pochybujem, že sa mieni vzdať myšlienky, že odtiaľto vyženie obludov, nás, sféru chamtivosti i všetky ostatné bytosti, ktoré stvoril, alebo privolal Temný Pán. Ha! Čierny rytieri sa môžu pohybovať len na území svojho pána, takže už len naša púha prítomnosť o niečom svedčí. Kholdus prizval množstvo rytierov, bojovníkov, lovcov, čarodejov, alchymistov, špehov a mnohých iných a podarilo sa mu dať dokopy celkom slušnú armádu. Ako sa mu to podarilo po porážke, ktorú mu minulý rok Temný Pán uštedril si nedokážem vydedukovať, ale moja predtucha je zlá. Môj šiesty zmysel vystrája ako divý a pred niečím ma varuje. Zamiešať sa medzi žoldnierov bola hračka. Nemajú dôveru vo vlastnú silu a príjmu vari akúkoľvek pomoc, aká im je ponúknutá. Prvý deň som strávil v tábore. Za ten čas sa mi podarilo zistiť, že obludi sa chcú pridať na stranu Kholdusa. Zrada!!! Za toto ich vodca kruto zaplatí. Zraz sa mal konať na druhý deň ráno. Cez noc to bolo otrasné! Ten bubon!!! Ešte aj majster temných mágov sa vyjadril, že… ehm… „Ten bubon pôjde do karantény!“ Mám pocit, že celý tábor, až na výnimky mi bol veľmi vďačný, keď som ho ukradol a skryl. Obludi prišli samozrejme neskoro ako vždy. Ja som sa medzitým pripojil k svojej družine. K vyvoleným Temného Pána, s kamenným a démonickým srdcom. V pravej chvíli sme vypochodovali z lesa, uvrhli stráže do beznádeje a pustili sa biť obludov. Priznám sa, že som zostal mimoriadne zaskočený, keď som sa ocitol zoči-voči Kholdusovi a akémusi starému mocnému mágovi, ktorému som zistil meno až neskôr. Ani na jedného sila našich démonických sŕdc nepôsobila. Keď moji bratia v meči zabili obludieho vodcu, ustúpil som do sféry temnoty, nespokojný so svojím výkonom. Keby sa bolo bojovalo dlhšie, bol by som istoiste zabitý. Ešte dobre, že u nás smrť netrvá dlho. (mimoherne: To teda bola MELA!!! Nikto ma neupozornil, že sú tam nejaké nezabiteľné NPC, a že na nich neplatí Beznádej. Proti mne sa ocitli dvaja – Tyr a Ganjalf. Pre hluk som nepočul, akým kúzlom ma trafil Ganjalf a tým pádom som ho nemohol presvedčivo zahrať, tak som aspoň mykol zasiahnutým plecom. Prirodzený pud sebazáchovy: Vyrútil som sa po nich. Mali ste vidieť Ganjalfa ako sa mi zúfalo pokúša naznačiť, že ho nemôžem zabiť. Riešil kúzla o ktorých v pravidlách nebol ani škrt, čo mňa zmiatlo ešte väčšmi. Mal som 100 chutí použiť pravidlo „Čože?“. Našťastie už bol vodca orcov mŕtvy, takže som sa mohol v hanbe zdekovať. Bál som sa, že som tú scénu pokazil a keď som sa dozvedel o čo išlo, pindal som ako mama po rodičovskom). Po tejto udalosti už všetci moju identitu poznali a tak som sa musel znovu vrátiť do Temnej Veže. Náš rozkaz na prvý deň znel: rozsievať bolesť, ale nechať žiť. (mimoherne: v skutočnosti nám to nikto nekázal. Vymyslel som si to aby som nemusel zabiť každého kto ma nebude vedieť poraziť). Ľutoval som, že ho Temný Pán vydal. Žoldniery si nás sprvu skoro vôbec nevšímali. Boli sme schopný sa dostať dnu a von z tábora takmer nepozorovane. Prechádzali sme sa s Princom Lokernom a Sirom Dernhelmom lesom a radovali sa zo sĺz tých, ktorých sme zatratili (mimoherne: aby sme ich nemuseli kilnúť. Ako čierny rytieri sme ich nemohli len tak nechať odísť a zabiť sme ich nechceli). Naďabili sme však aj na smrteľníka, ktorý ma natoľko zaujal, že som presvedčil ostatných rytierov, aby sme ho nechali ísť. Bol to učeň temnej mágie, ktorý prejavil vôľu študovať u Temného Pána a slúžiť mu. Neskôr som sa stretol s Temným Pánom a ten jeho ponuku prijal. Aspoň sa mi to tak zdalo. Stretli sa a učeň dostal od Temného Pána úlohu. Na ich stretnutie si však nepamätal… Čarodeji z veže pri rieke sa dopustili urážky a tak som sa tam pobral na kryptiu. Keď sa však z okna vyklonil ten starý mág, radšej som sa rozhodol prísť aj so zvyškom družiny. Ja, Princ Lokern a Sir Dernhelm sme sa podujali podniknúť trestnú výpravu. To som už vedel, že čarodej sa volá Ganjalf a je tu spred čias, kedy sa tu usídlil Temný Pán. Keď sme sa vrátili, bez váhania som sa pustil mečmi do brány. Veža sa chvíľu otriasala, ale nič sa nedialo. A potom vyšiel von ďalší smrteľník, ktorému som dal k dvom možnostiam, ktoré mali žoldniery: Odísť, alebo umrieť, ešte tretiu možnosť: Pridať sa. Javil sa mi podstatne múdrejší než ostatný. Nebolo divu. Neskôr som sa dozvedel, že to vôbec nebol smrteľník. Bol to upír a volal sa Lynx. Po tomto som sa dozvedel, že sa stala veľmi zlá vec. Dvaja čierny rytieri obsadili jednu z obchodných ciest a pustili sa vyberať mýto. Zrejme im Temný Pán vložil do hrude srdcia chamtivosti. Inak si neviem vysvetliť ako to, že sa chytili hromadiť hmotné statky – haraburdy, ktoré časom schátrajú. Horšie však bolo, že nechali nestráženú pánovu knižnicu. Keď som sa to dozvedel, rýchlosťou vetra som ta bežal. Knižnica obsahovala odkaz na možnosť, ako čierneho rytiera zničiť – zabiť ho tak, že sa už nevráti zo sféry temnôt. Smrť pre mňa nič neznamenala, avšak podľa všetkého by na zemi po zabití ostala moja mŕtvola a keby niekto rituálne očistil moje telo o potom ma vzkriesil , bol by som tým, čím som býval. To bolo snáď to jediné pred čím som ešte bol schopný mať strach. Všetky moje zlé predtuchy sa zrazu začali vypĺňať. Lynx mi povedal, že s družinou paladinov prišla aj akási elfka a podľa toho, čo sa o nej hovorilo tie spisy nesmela nikdy dostať. Prisahal som, že paladini umrú jeden po druhom, rukou toho, ktorý bol kedysi jeden z nich a elfka zhorí. Poslal som im svoj starý denník aj s mojou prísahou po jednej hraničiarke. Dorazil som práve včas. Bol tam aj Lynx a jeho družina. Presvedčil som Temného Pána aby mi dovolil nechať ich odísť a pustil som sa do zlodeja, ktorého mi Arisemal ukázal. Bol som už unavený po celom dni, ktorý som prebojoval vždy proti presile, ale aj tak som ho porazil. Hlupák! Keby nebol hral hrdinu, mohol ešte žiť. Aspoň pokým by ma bavilo ho trýzniť. Ostatný rytieri odišli a ja som zostal dobrovoľne strážiť knižnicu. Moje telo už však bolo dochrámané, i keď moja duša stále prahla po boji. Keď sa útočníci znovu vrátili proti sile tej elfskej bosorky som už nemal silu bojovať. Jej schopnosť liečiť a kriesiť bola ešte účinnejšia než naše znovuzrodenie v temnotách. Dostali čo chceli. Medzitým však nadišla noc. Priplížili sme sa k táboru, pozažínali fakle a šiatre vypálili do tla. Takmer nikto nehasil, čo som považoval aspoň za záblesk ľahostajného pokoja v dušiach týchto roztržitých a nerozvážnych. Na prepad sme išli siedmi a ôsmy bol v temnej veži, takže knižnica zostala nestrážená. Vedel som, čo povie Arisemal, ale nevadilo mi to. Šťastena nám priala a hŕstka dobrodruhov sa skutočne podujala knižnicu vypáliť. Keby boli odpísané kópie zvitkov zhoreli v šiatroch, už by sa nikdy nedozvedeli ako nás zničiť. Spokojný som sa vrátil do Temnej Veže k odpočinku. Ďalší deň bol samý nezdar. Podarilo sa nám uniesť, Silwen – tú prekliatu elfku. Bodaj by všetci jej rodu boli krysy! Uniesť ju bola hračka. Bojovníci si mysleli, že ideme do útoku, vrhli sa na nás a Silwen ostala nestrážená. Vzali sme ju so sebou do sféry temnôt a doniesli k troskám knižnice, kde mala zhorieť. Kholdus však stihol dať dokopy dve družiny, ktoré ju oslobodili. Keby som bol schopný cítiť hnev, asi by som praskol od zúrivosti. Dokonca to vyzeralo, že Temnému Pánovi to nevadí. Vychutnával si len ich bezmocnosť keď sa pokúšali zabiť jeho samotného. Povodil ich snáď po všetkých nepríjemných sférach aké existujú. Na tretí deň som sa dozvedel, že družina paladinov už plánuje môj návrat naspäť k Svetlu. Nikdy! A predsa som cítil, že najbližší deň pre mňa nedopadne dobre. Išiel som teda do tábora žoldnierov, zabojovať si v aréne. Opäť nezdar. Na moje veľké šťastie obrad, ktorý mal vytvoriť zbraň schopnú čierneho rytiera zničiť robil prevádzal kňaz, o ktorom nikto netušil, že je upír. V boji s jedným z paladinov som predstieral prehru a Silwen si nevšimla, že vlastne vôbec niesom mŕtvy. Snažil som sa predstierať, že som sa zmenil, čo bolo skutočne obtiažne, nakoľko som nemal city. Chyby si však nikto nevšimol. Po príchode do tábora som sa dozvedel zvláštnu zvesť. Vraj sa prišlo na to, ako zrušiť zónu smrti okolo Temnej Veže. To by znamenalo, že žoldniery budú môcť na ňu zaútočiť priamo. Musel som niečo vymyslieť a poriadne rýchlo! Zistil som, že na rituál, ktorým zónu odstránia budú potrebovať určitý počet čarodejov. Hodlal som sa pripojiť k družine paladinov a presadiť aby sme šli čarodejov ochraňovať, čo sa mi viac-menej podarilo. Vo vhodnej chvíli by som ich potom snáď mohol pozabíjať toľko aby sa rituál neuskutočnil. Na liečiteľské schopnosti Silwen som vtedy zabudol. Jeden z paladinov však zabil Ganjalfa a tak sa paladini k mágom už radšej nepribližovali. Aj moje krytie bolo odhalené. Neostávalo mi nič iné, než bežať k Temnej Veži a pripojiť sa k ostatným obrancom. Zapadalo slnko. Ak stihne zapadnúť, upíri sa pripoja k nám. Lenže: paladini! Stačí aby ich upíri zbadali a utečú. Keď som dorazil, upíri tam už boli. Keď padla zóna smrti a objavili sa prvé šíky bojovníkov, alchymistov a mágov, čierny rytieri sme sformovali rad a zaútočili. Útok bol maximálne nekoordinovaný. Presila však bola priveľká a moje telo postupne slablo. Dočerta! Nebyť toho jedného alchymistu, mohlo to dopadnúť inak. Posledný úder prišiel úplne znenazdajky. Zasadil mi ho Sagus – zlodej, ktorého som zabil pri knižnici. Jeho čepeľ bola potretá jedom, ktorý ma oslepil a znemožnil mi návrat do temnoty. Sklonil sa ku mne, rozrezal mi hruď a vybral srdce. To bol môj koniec. Skapal som ako pes – bez slova, slepý a s rozpáranou hruďou. Ako som padal na dno pekiel, ešte som zahliadol výsledok boja. Prehra! Temný Pán bol porazený a vyhnaný. Ale ešte žije a ja vám hovorím: také peklo sa ešte nezrodilo, z ktorého by som sa ja nedokázal vyškriabať za pomstou za moju potupnú smrť!