Tordhan 2005

Prvý, dlho oča­ká­va­ný report zatiaľ z naj­väč­šie­ho toh­to­roč­né­ho Slovenského LARPu.
(…a verí­me, že pri­bud­nú ďaľ­šie -adm- )

Čo bolo minie sa. Môj prí­beh hlá­sa tú najk­ru­tej­šiu z právd. Čas pla­tí nám len zemou, pra­chom a tem­ným, chlad­ným hro­bom. Teraz to už viem. Kedysi som si zvy­kol mys­lieť, že môj život má ten správ­ny smer. Majster náš­ho rádu ma tak ako všet­kých ostat­ných zasvä­co­val do tajov pozná­va­nia prav­dy, kona­nia spra­vod­li­vos­ti a spo­mí­na­nia si na náš Údel, daný doho­dou medzi nami a Svetlom Stvorenia, pred­tým než sme sa vôbec naro­di­li – úlo­hu, kto­rá nám bola pred naro­de­ním zve­re­ná. Ako som si v mod­lit­bách tie­to múd­ros­ti osvo­jo­val, môj cieľ sa mi zdal čo raz jas­nej­ší. Bol som síce rytier v služ­bách Svetla, stvo­re­ný aby som bol vzo­rom všet­ké­ho dob­ra a cnos­ti, ale to bolo len jed­ným z nástro­jov, kto­rý­mi ma život od det­stva vyba­vo­val, aby som keď raz prí­de môj čas bol pri­pra­ve­ný neu­hnúť. Už od det­stva, keď som po prvý raz ako jeden z vyvo­le­ných chlap­cov vkro­čil do kláš­to­ra a bolo mi dovo­le­né spoz­nať ľudí o kto­rých bolo na mies­te, odkiaľ som pri­šiel, led­va slý­chať, Lady Monicu milo­val. Ešte som si to ale plne neuve­do­mo­val. Cítil som to len ako sla­bosť a chve­nie rúk pri kaž­dom pohľa­de na ňu. Neodvážil som sa vyzvať ju do tan­ca ani na jed­nom z bálov, kto­rých sme sa pod dozo­rom účast­ni­li v rám­ci výcho­vy sprá­va­nia sa. Zamilovala sa do Vitelia. Vitelius bol jed­ným z mojich najb­liž­ších pria­te­ľov a môj spo­loč­ník na kaž­dom tré­nin­gu s mečom, na jaz­dách po miest­nych vrchoch i v mod­lit­be. Odmietal ju. Dodnes neviem pre­čo. Široko ďale­ko nebo­lo (aspoň pod­ľa mňa) kraj­šej, múd­rej­šej a mil­šej ženy ako tá na kto­rú vyrá­stla Lady Monica. Túžila sa k nemu dostať bliž­šie. Vedela, že sme dob­rí pria­te­lia a s kaž­dou otáz­kou o ňom priš­la vždy za mnou. Stihli sme sa totiž za ten čas spria­te­liť. Tým najod­váž­nej­ším v boji však čas­to chý­ba odva­ha v živo­te a ak som sa aj nie­ke­dy odhod­lal nie­čo jej vyzra­diť, vždy rých­lo zme­ni­la tému ako­náh­le jej bolo jas­né, kam náš roz­ho­vor sme­ru­je. Nechápal som to. S Viteliom sme si boli takí podob­ní. On sám pove­dal, že máme viac vecí spo­loč­ných ako roz­diel­nych. Strávili dlhé hodi­ny tým, že som mu nená­pad­ne o nej bás­nie­val, v náde­ji, že moje slo­vá zane­cha­jú sto­py v jeho fan­tá­zii a on sa do nej zami­lu­je. Zbytočne. Vitelius bol pred svo­jím vysvä­te­ním pove­re­ný úlo­hou, kto­rá ho stá­la život. Lady Monica za ním v mojej prí­tom­nos­ti vypla­ka­la stud­ni­cu sĺz a ja som mal čo robiť aby som sa nepri­dal. Mne však s blí­žia­cim sa mojim vlast­ným vysvä­te­ním začí­nal dochá­dzať môj Údel. Celý môj život – všet­ky dob­ré vlast­nos­ti, kto­ré som dostal do vien­ka, všet­ko čo som sa za život naučil – sme­ro­va­lo to k jedi­né­mu úče­lu. Jedného dňa zovrieť v náru­čí nie­ko­ho z mojej krvi, pre­dať mu všet­ko čo som sa naučil, viesť ho po chod­ní­koch, kto­ré som pova­žo­val za správ­ne a vystrí­hať ho tých, kto­ré mňa samé­ho donú­ti­li poblú­diť, vycho­vať nie­ko­ho doko­na­lej­šie­ho a sil­nej­šie­ho, než som bol ja sám. Samozrejme – muži si s nie­čím takým ani náho­dou nevys­ta­čia sami. Bolo mi jas­né, že mu musím nájsť len tú naj­lep­šiu mat­ku a bola len jedi­ná, kto­rá pri­chá­dza­la v úva­hu. Medzičasom sa mi na moju veľ­kú radosť poda­ri­lo pri spo­loč­ných pre­chádz­kach Lady Monicu ute­šiť a odpú­tať jej pozor­nosť od zár­mut­ku. Zrazu, keď už som vedel, pre­čo to robiť vôbec mi nebo­lo ťaž­ké vyslo­viť svo­je city také aké boli. Odpoveď ma úpl­ne zdr­vi­la, ale nevzdá­val som sa. „Môj čas ešte prí­de.“ mys­lel som si. Ak je naša ces­ta naozaj vopred urče­ná, ona tiež pocho­pí, ved­ľa koho si sama vybra­la mies­to. To, že pri nikom nebu­de taká šťast­ná ako pri mne sa zda­lo byť jas­nej­šie ako Svetlo samot­né. Ostali sme pria­te­lia a ja som sa jej jed­né­ho dňa opý­tal, ako sa vlast­ne do Vitelia zami­lo­va­la (aj keď mi nebo­lo prí­jem­né pri­po­mí­nať jej ho). Povedala, že to bolo raz v det­stve na bále. Prišiel ju požia­dať o tanec a odvte­dy ho ľúbi­la, ani sama neve­de­la pre­čo. Pochopil som. Ostal som ble­dý ako chrá­mo­vý mra­mor a tri dni som nemo­hol nič jesť. „Tak tak­to to teda bolo! Preto celý ten čas milo­va­la muža, kto­rý ju odmie­tal a toho, čo mu bol pova­ho­vo sko­ro na vlas podob­ný, celé tie roky vytrva­lo odmie­ta­la.“ Nevedel som sa pozrieť do zrkad­la. Bol som zhnu­se­ný sám sebou a vlast­nou neschop­nos­ťou. Bola to len chví­ľa. Len pár sekúnd zavá­ha­nia pri sta­va­ní zákla­dov hra­du, kto­rý sa potom pri dosia­hnu­tí urči­tej výš­ky zrú­til ako dom­ček z karát a neda­lo sa začať odzno­va. Hradu môj­ho osu­du. Nie! Nemohol som za to! Bol som vte­dy ešte len die­ťa! Ako som mal vedieť čo to spô­so­bí?! „Ešte sa to musí dať napra­viť!“ vra­vel som si. Nedalo sa. Z jed­nej ces­ty sa vrá­ti­la ruka v ruke s neja­kým alchy­mis­tom zo Sedalenu. Od tej chví­le som sa k nej už nemo­hol sprá­vať ani ako blíz­ky pria­teľ a ten chlap bol had. Keby ju bol ľúbil Vitelius, vedel by som sa rado­vať z ich lás­ky a jej šťas­tia. Vitelia som poznal a vedel by som, že sa vyda­la za spra­vod­li­vé­ho, sta­rost­li­vé­ho a obe­ta­vé­ho muža. Čo však vide­la na Ranavelovi – tak sa volal – sa vymy­ka­lo môj­mu chá­pa­niu . Zožieralo ma to zvnút­ra i zvon­ka. Trpel som. Nejedol som, na tré­nin­gu po čase nebo­lo nová­či­ka, kto­rý by ma ešte nepo­ra­zil, neve­del som sa už ani mod­liť. Často som len tak cho­die­val na vychádz­ky do prí­ro­dy a bojo­val s tým. „Ako na mňa moh­lo Svetlo tak rých­lo zanev­rieť?“ Jedného dňa zo mňa zostal zlo­me­ný muž, kto­rý už túžil len po jedi­nom: Zbaviť sa toho ťaži­vé­ho nepo­ko­ja, tých výči­tiek, toho jedu. A vte­dy, som zra­zu opäť nabral roz­hod­nosť a zača­la sa mi vra­cať sila. Čakal som a taj­ne pri­pra­vo­val svoj plán. Vedel som pres­ne, čo musím uro­biť, ale zásah do duše člo­ve­ka tým spô­so­bom, kto­rý som potre­bo­val ja bol kru­tou čier­nou mági­ou. Chcel som si ten cit nechať v sebe zamor­do­vať. Chcel som byť koneč­ne schop­ný pozrieť na Lady Monicu a nič necí­tiť – vediac, že to zna­me­ná zabiť v sebe to najk­raj­šie, čo som v sebe mal. Vedel som, že ako taký prí­dem aj o všet­ky slab­šie city. Ale na tom nezá­le­ža­lo. Učenie Rádu síce káza­lo rad­šej milo­vať a trpieť ako nená­vi­dieť a byť šťast­ný, no ja som už naozaj nevlá­dal. Možno vte­dy Svetlo napo­sle­dy vysly­ša­lo moje pod­ve­do­mé pros­by, lebo v Sedalene sa obja­vil jeden z naj­moc­nej­ších tem­ných čaro­de­jov o akých kedy spie­val neja­ký tru­ba­dúr. Keď mi bola ozná­me­ná moja Svätá Povinnosť (ako sa u nás v Ráde vola­la úlo­ha, kto­rú musel kaž­dý spl­niť pred tým, než zís­kal prá­vo­plat­ný titul náš­ho Rádu), pri­chys­tal som sa posluš­ne na výpra­vu. Moje kro­ky však nesme­ro­va­li k spl­ne­niu úlo­hy, ale do hvoz­dov z kto­rých rástla Temná Veža – síd­lo muža, kto­ré­ho som hľa­dal. Jediný odpor, na kto­rý som nara­zil bolo pár nemo­tor­ných pre­ras­te­ných pavú­kov, kto­ré som hra­vo roz­se­kal. Normálne by som sa asi spy­to­val sám seba, či to nie­je lesť. Či sa vo mne nesna­ží cie­ľa­ve­do­me vyvo­lať pocit bez­pe­čia a nepo­ra­zi­teľ­nos­ti. Bolo mi to však jed­no. Stratiť som nemal čo a umrieť som sa pre­to nebál. Istoiste sa musel diviť jedi­né­mu bláz­no­vi, kto­rý sám roz­hod­ným kro­kom krá­čal k mies­tu, kto­ré už dovte­dy sta­či­lo zdo­lať celé armá­dy. Moje počí­na­nie ho zrej­me zau­ja­lo, pre­to­že brá­na sa pred moji­mi krok­mi otvo­ri­la a mne bolo dovo­le­né ho spoz­nať. Prekvapený, ale s rados­ťou uči­nil o čo som ho žia­dal. Vyšlo to! Vymanil som sa z pazú­rov kar­my, uhry­zol ruku, kto­rá ma kŕmi­la, zvo­lil nový začia­tok. Nie, nebol som šťast­ný. Bol som nie­čo viac – bol som spo­koj­ný. Ľútosť, výčit­ky, odpus­te­nie a pre­dov­šet­kým lás­ka, aj iné city zmiz­li. Pomyslel som si na Lady Monicu : Nič! Ani zách­vev. Cítil som sa schop­ný jej ublí­žiť, či ju dokon­ca zabiť a nemy­hnúť pri tom ani obr­va­mi. Odvtedy bolo moje meno baron Valmorgan. Teraz pri­šiel môj čas! Teraz si všet­ci zože­rie­te prí­še­ru, kto­rou ste ma donú­ti­li stať sa…

Tak už sú tu! Zase! Odkedy som sa stal čier­nym rytie­rom, žil som uspo­ria­da­ne, plniac vôľu svoj­ho pána – muža, kto­ré­mu pat­ri­li všet­ky zvyš­ky vďač­nos­ti, kto­ré vo mne zane­chal. Vložil do mňa dve srd­cia, kto­rých hla­sy uml­ča­li to moje. Hlasy? Ani nie. Moje kamen­né srd­ce vná­ša­lo do mojej duše nád­her­né ticho. A to démo­nic­ké? Ozvalo sa len keď som ho o to požia­dal. Temný Pán Arisemal ma vyzb­ro­jil srd­com démo­na kos­tí a kyse­li­ny, kto­ré mi dáva­lo obrov­skú moc. Dosť som sa zme­nil. Nenapadlo ma, že si nie­ke­dy budem musieť svoj pokoj brá­niť, ale teraz keď ich vidím tu… Červy. Zmietaní váš­ňa­mi več­ne sa pla­zia, stá­le nie­čo hľa­da­júc. Vojvoda Kholdus pova­žu­je toto úze­mie ešte stá­le za svo­je a pochy­bu­jem, že sa mie­ni vzdať myš­lien­ky, že odtiaľ­to vyže­nie oblu­dov, nás, sfé­ru cham­ti­vos­ti i všet­ky ostat­né bytos­ti, kto­ré stvo­ril, ale­bo pri­vo­lal Temný Pán. Ha! Čierny rytie­ri sa môžu pohy­bo­vať len na úze­mí svoj­ho pána, tak­že už len naša púha prí­tom­nosť o nie­čom sved­čí. Kholdus pri­zval množ­stvo rytie­rov, bojov­ní­kov, lov­cov, čaro­de­jov, alchy­mis­tov, špe­hov a mno­hých iných a poda­ri­lo sa mu dať doko­py cel­kom sluš­nú armá­du. Ako sa mu to poda­ri­lo po poráž­ke, kto­rú mu minu­lý rok Temný Pán ušted­ril si nedo­ká­žem vyde­du­ko­vať, ale moja pred­tu­cha je zlá. Môj šies­ty zmy­sel vystrá­ja ako divý a pred nie­čím ma varu­je. Zamiešať sa medzi žold­nie­rov bola hrač­ka. Nemajú dôve­ru vo vlast­nú silu a príj­mu vari akú­koľ­vek pomoc, aká im je ponúk­nu­tá. Prvý deň som strá­vil v tábo­re. Za ten čas sa mi poda­ri­lo zis­tiť, že oblu­di sa chcú pri­dať na stra­nu Kholdusa. Zrada!!! Za toto ich vod­ca kru­to zapla­tí. Zraz sa mal konať na dru­hý deň ráno. Cez noc to bolo otras­né! Ten bubon!!! Ešte aj maj­ster tem­ných mágov sa vyjad­ril, že… ehm… „Ten bubon pôj­de do karan­té­ny!“ Mám pocit, že celý tábor, až na výnim­ky mi bol veľ­mi vďač­ný, keď som ho ukra­dol a skryl. Obludi priš­li samoz­rej­me nesko­ro ako vždy. Ja som sa medzi­tým pri­po­jil k svo­jej dru­ži­ne. K vyvo­le­ným Temného Pána, s kamen­ným a démo­nic­kým srd­com. V pra­vej chví­li sme vypo­cho­do­va­li z lesa, uvr­h­li strá­že do bez­ná­de­je a pus­ti­li sa biť oblu­dov. Priznám sa, že som zostal mimo­riad­ne zasko­če­ný, keď som sa oci­tol zoči-voči Kholdusovi a aké­mu­si sta­ré­mu moc­né­mu mágo­vi, kto­ré­mu som zis­til meno až neskôr. Ani na jed­né­ho sila našich démo­nic­kých sŕdc nepô­so­bi­la. Keď moji bra­tia v meči zabi­li oblu­die­ho vod­cu, ustú­pil som do sfé­ry tem­no­ty, nespo­koj­ný so svo­jím výko­nom. Keby sa bolo bojo­va­lo dlh­šie, bol by som isto­is­te zabi­tý. Ešte dob­re, že u nás smrť netr­vá dlho. (mimo­her­ne: To teda bola MELA!!! Nikto ma neupo­zor­nil, že sú tam neja­ké neza­bi­teľ­né NPC, a že na nich nepla­tí Beznádej. Proti mne sa ocit­li dva­ja – Tyr a Ganjalf. Pre hluk som nepo­čul, akým kúzlom ma tra­fil Ganjalf a tým pádom som ho nemo­hol pre­sved­či­vo zahrať, tak som aspoň mykol zasia­hnu­tým ple­com. Prirodzený pud seba­zá­cho­vy: Vyrútil som sa po nich. Mali ste vidieť Ganjalfa ako sa mi zúfa­lo pokú­ša naz­na­čiť, že ho nemô­žem zabiť. Riešil kúz­la o kto­rých v pra­vid­lách nebol ani škrt, čo mňa zmiat­lo ešte väčš­mi. Mal som 100 chu­tí pou­žiť pra­vid­lo „Čože?“. Našťastie už bol vod­ca orcov mŕt­vy, tak­že som sa mohol v han­be zde­ko­vať. Bál som sa, že som tú scé­nu poka­zil a keď som sa dozve­del o čo išlo, pin­dal som ako mama po rodi­čov­skom). Po tej­to uda­los­ti už všet­ci moju iden­ti­tu pozna­li a tak som sa musel zno­vu vrá­tiť do Temnej Veže. Náš roz­kaz na prvý deň znel: roz­sie­vať bolesť, ale nechať žiť. (mimo­her­ne: v sku­toč­nos­ti nám to nikto neká­zal. Vymyslel som si to aby som nemu­sel zabiť kaž­dé­ho kto ma nebu­de vedieť pora­ziť). Ľutoval som, že ho Temný Pán vydal. Žoldniery si nás spr­vu sko­ro vôbec nevší­ma­li. Boli sme schop­ný sa dostať dnu a von z tábo­ra tak­mer nepo­zo­ro­va­ne. Prechádzali sme sa s Princom Lokernom a Sirom Dernhelmom lesom a rado­va­li sa zo sĺz tých, kto­rých sme zatra­ti­li (mimo­her­ne: aby sme ich nemu­se­li kil­núť. Ako čier­ny rytie­ri sme ich nemoh­li len tak nechať odísť a zabiť sme ich nech­ce­li). Naďabili sme však aj na smr­teľ­ní­ka, kto­rý ma natoľ­ko zau­jal, že som pre­sved­čil ostat­ných rytie­rov, aby sme ho necha­li ísť. Bol to učeň tem­nej mágie, kto­rý pre­ja­vil vôľu štu­do­vať u Temného Pána a slú­žiť mu. Neskôr som sa stre­tol s Temným Pánom a ten jeho ponu­ku pri­jal. Aspoň sa mi to tak zda­lo. Stretli sa a učeň dostal od Temného Pána úlo­hu. Na ich stret­nu­tie si však nepa­mä­tal… Čarodeji z veže pri rie­ke sa dopus­ti­li uráž­ky a tak som sa tam pobral na kryp­tiu. Keď sa však z okna vyklo­nil ten sta­rý mág, rad­šej som sa roz­ho­dol prí­sť aj so zvyš­kom dru­ži­ny. Ja, Princ Lokern a Sir Dernhelm sme sa podu­ja­li pod­nik­núť trest­nú výpra­vu. To som už vedel, že čaro­dej sa volá Ganjalf a je tu spred čias, kedy sa tu usíd­lil Temný Pán. Keď sme sa vrá­ti­li, bez váha­nia som sa pus­til meč­mi do brá­ny. Veža sa chví­ľu otria­sa­la, ale nič sa nedia­lo. A potom vyšiel von ďal­ší smr­teľ­ník, kto­ré­mu som dal k dvom mož­nos­tiam, kto­ré mali žold­nie­ry: Odísť, ale­bo umrieť, ešte tre­tiu mož­nosť: Pridať sa. Javil sa mi pod­stat­ne múd­rej­ší než ostat­ný. Nebolo divu. Neskôr som sa dozve­del, že to vôbec nebol smr­teľ­ník. Bol to upír a volal sa Lynx. Po tom­to som sa dozve­del, že sa sta­la veľ­mi zlá vec. Dvaja čier­ny rytie­ri obsa­di­li jed­nu z obchod­ných ciest a pus­ti­li sa vybe­rať mýto. Zrejme im Temný Pán vlo­žil do hru­de srd­cia cham­ti­vos­ti. Inak si neviem vysvet­liť ako to, že sa chy­ti­li hro­ma­diť hmot­né stat­ky – hara­bur­dy, kto­ré časom schát­ra­jú. Horšie však bolo, že necha­li nestrá­že­nú páno­vu kniž­ni­cu. Keď som sa to dozve­del, rých­los­ťou vet­ra som ta bežal. Knižnica obsa­ho­va­la odkaz na mož­nosť, ako čier­ne­ho rytie­ra zni­čiť – zabiť ho tak, že sa už nevrá­ti zo sfé­ry tem­nôt. Smrť pre mňa nič nezna­me­na­la, avšak pod­ľa všet­ké­ho by na zemi po zabi­tí osta­la moja mŕt­vo­la a keby nie­kto ritu­ál­ne očis­til moje telo o potom ma vzkrie­sil , bol by som tým, čím som býval. To bolo snáď to jedi­né pred čím som ešte bol schop­ný mať strach. Všetky moje zlé pred­tu­chy sa zra­zu zača­li vypĺňať. Lynx mi pove­dal, že s dru­ži­nou pala­di­nov priš­la aj aká­si elf­ka a pod­ľa toho, čo sa o nej hovo­ri­lo tie spi­sy nesme­la nikdy dostať. Prisahal som, že pala­di­ni umrú jeden po dru­hom, rukou toho, kto­rý bol kedy­si jeden z nich a elf­ka zho­rí. Poslal som im svoj sta­rý den­ník aj s mojou prí­sa­hou po jed­nej hra­ni­čiar­ke. Dorazil som prá­ve včas. Bol tam aj Lynx a jeho dru­ži­na. Presvedčil som Temného Pána aby mi dovo­lil nechať ich odísť a pus­til som sa do zlo­de­ja, kto­ré­ho mi Arisemal uká­zal. Bol som už una­ve­ný po celom dni, kto­rý som pre­bo­jo­val vždy pro­ti pre­si­le, ale aj tak som ho pora­zil. Hlupák! Keby nebol hral hrdi­nu, mohol ešte žiť. Aspoň pokým by ma bavi­lo ho trýz­niť. Ostatný rytie­ri odiš­li a ja som zostal dob­ro­voľ­ne strá­žiť kniž­ni­cu. Moje telo už však bolo dochrá­ma­né, i keď moja duša stá­le prah­la po boji. Keď sa útoč­ní­ci zno­vu vrá­ti­li pro­ti sile tej elfs­kej bosor­ky som už nemal silu bojo­vať. Jej schop­nosť lie­čiť a krie­siť bola ešte účin­nej­šia než naše zno­vuz­ro­de­nie v tem­no­tách. Dostali čo chce­li. Medzitým však nadiš­la noc. Priplížili sme sa k tábo­ru, poza­ží­na­li fak­le a šiat­re vypá­li­li do tla. Takmer nikto neha­sil, čo som pova­žo­val aspoň za záblesk ľahos­taj­né­ho poko­ja v dušiach tých­to roztr­ži­tých a neroz­váž­nych. Na pre­pad sme išli sied­mi a ôsmy bol v tem­nej veži, tak­že kniž­ni­ca zosta­la nestrá­že­ná. Vedel som, čo povie Arisemal, ale neva­di­lo mi to. Šťastena nám pria­la a hŕs­tka dob­ro­dru­hov sa sku­toč­ne podu­ja­la kniž­ni­cu vypá­liť. Keby boli odpí­sa­né kópie zvit­kov zho­re­li v šiat­roch, už by sa nikdy nedoz­ve­de­li ako nás zni­čiť. Spokojný som sa vrá­til do Temnej Veže k odpo­čin­ku. Ďalší deň bol samý nez­dar. Podarilo sa nám uniesť, Silwen – tú pre­klia­tu elf­ku. Bodaj by všet­ci jej rodu boli kry­sy! Uniesť ju bola hrač­ka. Bojovníci si mys­le­li, že ide­me do úto­ku, vrh­li sa na nás a Silwen osta­la nestrá­že­ná. Vzali sme ju so sebou do sfé­ry tem­nôt a donies­li k tros­kám kniž­ni­ce, kde mala zho­rieť. Kholdus však sti­hol dať doko­py dve dru­ži­ny, kto­ré ju oslo­bo­di­li. Keby som bol schop­ný cítiť hnev, asi by som pras­kol od zúri­vos­ti. Dokonca to vyze­ra­lo, že Temnému Pánovi to neva­dí. Vychutnával si len ich bez­moc­nosť keď sa pokú­ša­li zabiť jeho samot­né­ho. Povodil ich snáď po všet­kých neprí­jem­ných sfé­rach aké exis­tu­jú. Na tre­tí deň som sa dozve­del, že dru­ži­na pala­di­nov už plá­nu­je môj návrat nas­päť k Svetlu. Nikdy! A pred­sa som cítil, že najb­liž­ší deň pre mňa nedo­pad­ne dob­re. Išiel som teda do tábo­ra žold­nie­rov, zabo­jo­vať si v aré­ne. Opäť nez­dar. Na moje veľ­ké šťas­tie obrad, kto­rý mal vytvo­riť zbraň schop­nú čier­ne­ho rytie­ra zni­čiť robil pre­vá­dzal kňaz, o kto­rom nikto netu­šil, že je upír. V boji s jed­ným z pala­di­nov som pred­stie­ral pre­hru a Silwen si nevšim­la, že vlast­ne vôbec nie­som mŕt­vy. Snažil som sa pred­stie­rať, že som sa zme­nil, čo bolo sku­toč­ne obtiaž­ne, nakoľ­ko som nemal city. Chyby si však nikto nevši­mol. Po prí­cho­de do tábo­ra som sa dozve­del zvlášt­nu zvesť. Vraj sa priš­lo na to, ako zru­šiť zónu smr­ti oko­lo Temnej Veže. To by zna­me­na­lo, že žold­nie­ry budú môcť na ňu zaú­to­čiť pria­mo. Musel som nie­čo vymys­lieť a poriad­ne rých­lo! Zistil som, že na ritu­ál, kto­rým zónu odstrá­nia budú potre­bo­vať urči­tý počet čaro­de­jov. Hodlal som sa pri­po­jiť k dru­ži­ne pala­di­nov a pre­sa­diť aby sme šli čaro­de­jov ochra­ňo­vať, čo sa mi viac-menej poda­ri­lo. Vo vhod­nej chví­li by som ich potom snáď mohol poza­bí­jať toľ­ko aby sa ritu­ál neu­sku­toč­nil. Na lie­či­teľ­ské schop­nos­ti Silwen som vte­dy zabu­dol. Jeden z pala­di­nov však zabil Ganjalfa a tak sa pala­di­ni k mágom už rad­šej neprib­li­žo­va­li. Aj moje kry­tie bolo odha­le­né. Neostávalo mi nič iné, než bežať k Temnej Veži a pri­po­jiť sa k ostat­ným obran­com. Zapadalo sln­ko. Ak stih­ne zapad­núť, upí­ri sa pri­po­ja k nám. Lenže: pala­di­ni! Stačí aby ich upí­ri zba­da­li a ute­čú. Keď som dora­zil, upí­ri tam už boli. Keď pad­la zóna smr­ti a obja­vi­li sa prvé šíky bojov­ní­kov, alchy­mis­tov a mágov, čier­ny rytie­ri sme sfor­mo­va­li rad a zaú­to­či­li. Útok bol maxi­mál­ne neko­or­di­no­va­ný. Presila však bola pri­veľ­ká a moje telo postup­ne slab­lo. Dočerta! Nebyť toho jed­né­ho alchy­mis­tu, moh­lo to dopad­núť inak. Posledný úder pri­šiel úpl­ne zne­naz­daj­ky. Zasadil mi ho Sagus – zlo­dej, kto­ré­ho som zabil pri kniž­ni­ci. Jeho čepeľ bola potre­tá jedom, kto­rý ma osle­pil a zne­mož­nil mi návrat do tem­no­ty. Sklonil sa ku mne, roz­re­zal mi hruď a vybral srd­ce. To bol môj koniec. Skapal som ako pes – bez slo­va, sle­pý a s roz­pá­ra­nou hru­ďou. Ako som padal na dno pekiel, ešte som zahlia­dol výsle­dok boja. Prehra! Temný Pán bol pora­ze­ný a vyhna­ný. Ale ešte žije a ja vám hovo­rím: také pek­lo sa ešte nezro­di­lo, z kto­ré­ho by som sa ja nedo­ká­zal vyškria­bať za pomstou za moju potup­nú smrť!