O úkladnej vražde na dvoch hrdinných hraničiaroch spáchanej…

Vydarený a vtip­ný report z Erkenovho MiniLARPu, kto­rý sa odo­hral ten­to víkend na košic­kej Furči (resp. v jej lese).

Vyslyšte prí­beh tak ako naskut­ku sa stal. Je to prí­beh o prav­de a lži, o dob­re a zle, o cti a pre­tvár­ke. No naj­mä je to prí­beh o pria­teľ­stve dvoch bytos­tí nepo­dob­ných si tak, ako nepo­dob­ní sú si oheň a voda…

Jedným z dvo­j­ice bol Balthus, hra­ni­čiar, kri­žu­jú­ci lesy garo­ton­ské a brá­nia­ci tak Temnote, by Slobodné krá­ľov­stvá svo­jou rukou ohro­zo­va­la. Tým dru­hým mužom bol Shakop. Už samot­né meno pre­zrá­dza, že bol jed­ným z oddie­lov elit­ných voj­sk Temnoty, Uruk-hai. Však ces­ty tých­to dvoch vďa­ka Náhode či Osudu spo­ji­li sa a v jeden pev­ný pria­teľ­ský zvä­zok sa zlia­li a lesy garo­ton­ské tak spo­loč­ne bráz­di­li…

Jedného dňa, keď Temnota opäť zača­la roz­pí­nať svo­je kríd­la a pazú­ry čoraz bliž­šie k Slobodným krá­ľov­stvám naťa­ho­vať, Garoton ožil ruchom priam mest­ským. Ľudí i elfov v lese obja­vi­lo sa na stov­ky, pre­ni­ka­li do hvoz­du stá­le hlb­šie a hlb­šie, ned­ba­júc varo­va­ní Balthusa s Shakopom a svo­jou prí­tom­nos­ťou moc­nos­ti Temnoty pre­bu­di­li. Tak Temný démon Asterix Garoton za svoj pre­hlá­sil a krvou nútil pla­tiť všet­kých, kto­rí mu ces­tu pre­ťa­li…

Tak sta­lo sa, že ces­tu skrí­ži­li mu i pria­te­lia hra­ni­čia­ri a keď­že vede­li, že ich život na vlás­ku visí a posla­nie ich ohro­ze­ným sa stá­va, pri­vo­li­li do slu­žieb Démona vstú­piť. Tak ale len dosta­tok času nado­bud­li, by jeho plá­ny ohro­ziť moh­li, infor­má­cie o slu­žob­ní­koch samot­né­ho Démona tak zís­ka­li a ces­tu k brlo­hu jeho našli.

Však Asterix nebol jedi­ným koho na ces­te svo­jej stret­li, i pala­din Erkenbrand túlal sa lesom a úmor­ne, hoc már­ne po kni­he Mertonovej pát­ral. Tu naši dva­ja hra­ni­čia­ri pomoc mu pri­sľú­bi­li, však odme­nu, kto­rou mala byť milosť od jeho Boha im ude­le­ná, vysmia­li.

Raz našli brloh prázd­ny, po Demonovi ani slu­žob­ní­koch jeho počuť nebo­lo, nuž roz­hod­li sa teda moc Temného osla­biť a o tajom­ný arte­fakt ho pri­pra­viť. Však na to magic­kých síl bola potre­ba, pre­to oslo­vi­li sku­pi­nu alchy­mis­tov tiež v lese za prí­sa­da­mi svo­jim sa ženú­ci­mi a obchod s nimi vyjed­na­li. Za pomoc pri vyko­pa­ní pre­zra­dia ved­com mies­to, kde byli­ny tajom­né rých­lej­šie než inde ras­tú. Alchymisti na obchod, po pre­dl­hom zdrá­ha­ní sa pri­vo­li­li a jed­né­ho z radov svo­jich s hra­ni­čiar­mi na ces­tu vysla­li…

Však do ces­ty samot­ný Asterix sa im pri­plie­tol a krva­vú obeť od nich žia­dal. Tu hra­ni­čia­ri vedá­to­ra za onu obeť pre­hlá­si­li a tak zba­vi­li sa podoz­re­nia Démonovho. Chudák, nič netu­šia­ci zahy­nul tak tes­ne po arte­fak­tu vyko­pa­ní. Srdce Shakopa krvá­ca­lo, keď mečom svo­jim trhal mu vnú­tor­nos­ti, no šlo o vyš­šie cie­le a účel svä­tí pros­tried­ky. Tak hra­ni­čia­ri arte­fak­tu sa zmoc­ni­li a pred sku­pi­nou ved­cov háji­li sa tým, že Romasail, tak sa udat­ný alchy­mis­ta meno­val, za cenu vlast­né­ho živo­ta unik­núť im z pazú­rov Temného umož­nil…

Počas krá­de­že arte­fak­tu dozve­de­li sa, že v brlo­hu Démonov kni­ha Mertonova sa ukrý­va a pre­to Erkenbranda vyhľa­da­li, by s pros­bou o pomoc na neho sa obrá­ti­li. Prístup do brlo­hu bez mágie bol vylú­če­ný a azda kúz­lo by pomoh­lo. Tak posled­né penia­ze svo­je za služ­by Temnému nado­bud­nu­té hos­tin­ské­mu vypla­ti­li, ten paše­rá­kov svo­jich a kup­cov nečest­ných oslo­vil a zvi­tok s kúzlom ste­ny boria­cim dob­ro­dru­hom vydal. Vyrazili teda opäť dru­ho­via k brlo­hu Asterixovmu, ten­to­raz v sprie­vo­de Erkenbranda. Ten pred brlo­hom zaklí­nad­lo pre­nie­sol a ste­ny chrá­mu sa roz­sy­pa­li. Tu, v pra­chu a suti­nách pra­dáv­na múd­rosť spí­sa­ná do Knihy Mertonovej sa našla a do rúk pala­di­no­vých puto­va­la…

Rozhodli sa po čine zás­luž­nom hra­ni­čia­ri ohriať nohy pri krbe v Hostinci u bez­hla­vej zom­bie. Tu však, v spo­loč­nos­ti cha­rak­te­rov a rás naj­rôz­nej­ších pre­pu­kol Shakop v záchvat zúri­vos­ti a napa­dol jed­né­ho z hos­tí. Tomu na pomoc zaraz dru­ho­via pri­sko­či­li a Uruka ubiť sa na smrť pokú­si­li. Neváhal teda Balthus, do boja sa zapo­jil a aj za pomo­ci slu­žob­ní­kov Temného v boji zví­ťa­zi­li. Však slu­žob­ní­ci Temného o korisť pode­liť sa nech­ce­li a Shakopa, dorá­ňa­né­ho a krvá­ca­jú­ce­ho od chrb­ta pre­bod­li. Balthus konal prch­ko a vrhol sa pria­mo na mága dru­ži­ne velia­ce­ho. Však mág uká­zal sa nad jeho sily, kúzlom telo jeho ochro­mil a tak hra­ni­čiar len bez­moc­ne pri­ze­rať sa mohol ako dýka krk mu od ucha k uchu pre­tí­na…

* * *

Keď veli­teľ pev­nos­ti Tuscelan na hra­ni­ci Garotonského lesa svo­jich dvoch mužov už viac ako sedem dní postrá­dal, vyslal po ich sto­pách ďal­ších dvoch. Títo všet­ky okol­nos­ti vraž­dy obja­vi­li a mstiť sa za dru­hov svo­jich roz­hod­li. V Hostinci u bez­hla­vej zom­bie vyhlá­si­li les za svo­je pan­stvo a kaž­dé­mu kto doň vkro­čí že šíp telom pre­že­nú. Na to tábor si v lese, hneď ved­ľa hlav­nej ces­ty, roz­lo­ži­li a vyčká­vať sa dali. Životom zapla­til muž naj­ne­vin­nej­ší, Erkenbrand. V zamys­le­ní krá­ča­júc k mies­tu očist­né­mu do tela šípy sa mu zabod­li a keď­že sa pri živo­te držal viac ako pomsti­te­lia oča­ká­va­li, až meč­mi udo­lať sa im ho poda­ri­lo. Keď však uve­do­mi­li si chy­bu svo­ju, pobra­li sa späť k hos­tin­cu. Tu pálen­ky naj­sil­nej­šej nakú­pi­li a puti­ku zaraz opus­ti­li. Však von­ku dre­ve­né ste­ny alko­ho­lom pooblie­va­li a škr­t­li kre­sad­lom. Takto, pla­me­ňom, roz­hod­li sa pamiat­ku Balthusa a Shakopa očis­tiť (Smradi, vlast­ným alko­ho­lom ma zru­no­va­li! – pozn. Annun, býva­lý maji­teľ hos­tin­ca U bez­hla­vej zom­bie). Väčšina hos­tí uho­re­la a tých pár, kto­rí sa pokú­si­li živo­ty svo­je úte­kom spa­siť, nara­zi­lo po opus­te­ní hos­tin­ca na mrač­no šípov…

Tento prí­beh som spí­sal ako pamiat­ku na svo­jich pad­lých dru­hov ja, Olaff