Hraničiar

A na ces­tu pokoj­ne vystú­pil muž…

Hraničiar – srd­co­vá to zále­ži­tosť mno­hých hrá­čov. Vrátane mňa, pre­čo by som sa tým tajil? I ja, rov­na­ko ako kopec ďal­ších chla­pov (samoz­rej­me aj chlap­cov, tých je na LARPoch pred­sa len o čosi viac…), mám rád drs­ných hrdi­nov – samo­tá­rov, kri­žu­jú­cich lesy tma­vé ako sama noc, ozb­ro­je­ných len svo­jou odva­hou a skú­se­nos­ťou, legen­dár­nych svo­jou schop­nos­ťou pre­žiť i v tom naj­ne­hos­tin­nej­šom pro­stre­dí, aké len Matka Príroda doká­že vymys­lieť. Skrátka, mám pre nich sla­bosť. A aj to je jeden z dôvo­dov, kto­rý ma vie­dol k napí­sa­niu toh­to člán­ku – podob­ne ako u mágov (na ich tému som úž člá­nok napí­sal, zabi­te ma za to.…), aj tu ma mrzí tá istá uni­for­mi­ta, ako u mágov (aku­rát slov­ko mág zame­ní­me za slov­ko hra­ni­čiar…) na slo­ven­skej LARPovej scéne…
V prvom rade by sme si mali ujas­niť samot­ný pojem hra­ni­čiar. Kto teda hra­ni­čiar je? No, logic­ky by sa dalo pove­dať, aspoň zo samot­né­ho pome­no­va­nia to tak vychá­dza, že hra­ni­čia­rom je člo­vek pohy­bu­jú­ci sa na hra­ni­ci medzi kra­ji­na­mi, túto je jeho povin­nos­ťou strá­žiť a bdieť na nej, aby cez ňu nepre­ni­kol nie­kto­rý z nežia­du­cich živ­lov. Tak vra­ví logi­ka. Avšak čo s poj­ma­mi ako zved, pries­kum­ník, sto­pár, lovec, skaut, trap­per, zále­sák a iné? Nie sú tie­to správ­nym vysvet­le­ním a ozrej­me­ním poj­mu hra­ni­čiar? Podľa mňa áno, aj keď, aby som bol pres­ný, pod­ľa mňa je hra­ni­čia­rom prá­ve „zmes“ všet­kých tých­to poj­mov – ich nos­nou čas­ťou a spo­loč­ným zna­me­ním je jedi­ný fak­tor, kto­rým je schop­nosť pre­žiť v pod­mien­kach, kto­ré mu ponú­ka voľ­na a divo­ká príroda.
Ako však taký hra­ni­čiar vyze­rá? Ak si odmys­lí­me jeho tvrdo­hla­vosť, trpez­li­vosť, úctauk prí­ro­de, ocho­tu pomá­hať a brá­niť, nez­dol­nosť, vytrva­losť, odda­nosť a iné, výsled­kom je tak­mer vždy a stá­le Aragorn (ten ma dokon­ca aj prí­vlas­tok Hraničiar, nie je dokon­ca sám, kto sa ním má mož­nosť pre­uká­zať) – ode­tý v zele­nom ode­ve, na nohách scho­de­né čiž­my, ved­ľa boku hom­pá­ľa sa mu dlhý meč, cez chr­bát ma pre­ve­se­ný luk a tulec plný šípov, keď sa pohy­bu­je, vla­je za ním elfs­ký plášť. Ale je toto hra­ni­čiar? Jediný a ide­ál­ny? No, pozrie­me sa na to…
Niektorí z vás urči­te pozna­jú Sapkowskeho a jeho Zaklínača. Ale hra­ni­čia­rov, tých si nevie­te vyba­viť, a to ani keď kni­hu pre­čí­ta­te tri­krát po sebe, odpre­du či odza­du. Ale i napriek tomu sa v nej hra­ni­čia­ri ukrý­va­jú – pres­nej­šie hra­ni­čiar­ky. Ak ešte stá­le nevie­te, kam mie­rim, skús­te si spo­me­núť na Sapkowskeho dry­á­dy. Nie sú ony tým, čo nám pod­ľa roz­bo­ru poj­mu hra­ni­čiar logic­ky k tomu­to ter­mí­nu pasu­je? Nestrážia azda hra­ni­cu? Nie sú zved­mi, pries­kum­ník­mi či sto­pár­mi? Nie sú svo­jím spô­so­bom tiež lov­ca­mi ale­bo zále­sák­mi? Ale áno, sú, a to i napriek tomu, že na nohách nema­jú čiž­my (ale len níz­ke črie­vi­ce či san­dá­le), nie sú ode­té v prak­tic­kom zele­nom oble­če­ní (teda, sú, ale prak­tic­kým sa roz­hod­ne nazvať nedá, na to majú pri­krát­ke ruká­vy košieľ a pri­krát­ke suk­nič­ky – hm, keď tak nad tým pre­mýš­ľam, je to vlast­ne hod­ne prak­tic­ké, hehe…), nemám však na mys­li ich poma­ľo­va­nie na zele­no (aké­si mas­ko­va­nie), nema­jú meče, už vôbec nie dlhé (dokon­ca ani tesá­ky či nože), o pláš­ti nechy­ru­jú (nevyz­ne­li by ich nád­her­né vytré­no­va­né posta­vy, okrem toho plášť v lese až taký prak­tic­ký nie je, ale o tom inde). Jediným, čo ich spo­ju­je s Aragornom je luk a tulec obzvlášť pre­pl­ne­ný šíp­mi. Nanešťastie, ako­koľ­vek sa nám chla­pom dry­á­dy zda­jú prí­ťaž­li­vé, zahrať si ich asi nezah­rá­me. Neznalí sa pýta­jú pre­čo? No pred­sa pre­to, že dry­á­da­mi sú len ženy, kto­ré sa už ako dry­á­dy rodia (otca si nie­kde „vypo­ži­ča­jú“), ale­bo sa nimi stá­va­jú (siro­ty náj­de­né na ich úze­mí). Pre bliž­šiu pred­sta­vu dry­á­dy odpo­rú­čam našim diev­ča­tám a ženám poľ­ský seriál Zaklínač, ak by to však neva­di­lo, tak len tým s pek­nou figú­rou, ďaku­jem za pochopenie…
A teraz pozor, len pre ozaj­st­ných chla­pov!!! Z hlbín lesa sa nám vyná­ra na ces­tu, kto­rou krá­ča­me k svoj­mu cie­ľu, ďal­ší vzor hra­ni­čia­ra, ten­to­raz z drs­né­ho a pra­má­lo idy­lic­ké­ho fan­ta­sy: “Cizinec byl, tak jako on, obut do měk­kých bot a krát­kých kal­hot, kte­ré však byly z hed­vá­bí. Místo kabát­ce však měl krouž­ko­vou koši­li bez ruká­vů a hří­vu čer­ných vla­sů čás­teč­ně skrý­va­la hel­ma. Ta při­ta­ho­va­la mla­dí­ko­vu pozor­nost nej­víc. Neměla ozdob­ný hře­ben, zato byla ozdo­be­na párem krát­kých býčích rohů. Tu hel­mu nevyt­vo­ři­la ruka civi­li­zo­va­né­ho člo­věka. Ani tvář pod hel­mou neby­la tvá­ří civi­li­zo­va­né­ho člo­věka. Tmavá, zjiz­ve­ná, s párem záři­vě mod­rých očí, tvář prá­vě tak tajem­ná a nezk­rot­ná, jako pra­les, kte­rý jí tvo­řil poza­dí. Muž sví­ral v pra­vé ruce širo­ký, dlou­hý meč, z jehož ostří kanu­ly rudé krůpěje.“ Áno, na scé­nu pri­chá­dza moja srd­cov­ka – Conan, kto­rý sa pre­slá­vil ako hra­ni­čiar v povied­ke Roberta E. Howarda Za Čiernou rie­kou. Práve tu, na hra­ni­ciach Aquilonie boju­je o živo­ty osad­ní­kov Conan ako zved a sto­pár pro­ti Piktom, divo­ké­mu kme­ňu podob­né­mu les­ným indián­skym kme­ňom seve­ro­vý­cho­du. A keď­že pod­ľa môj­ho názo­ru sto­jí za zmien­ku aj pikt­ský zved a sto­pár, tak aspoň veľ­mi struč­ne: “Malý, tma­vý, sval­na­tý muž, jehož jedi­ným oděvem byla beder­ní rouš­ka, mosaz­ný nára­mek a náhr­del­ník z lid­ských zubů. Za opas­kem, při­dr­žu­jí­cím beder­ní rouš­ku měl zastr­čen krát­ký meč a v jed­né ruce sví­ral těž­ký čer­ný luk. Jeho vla­sy byly čer­né jako uhel a pada­ly mu hlu­bo­ko přes rame­na.“ Howard sa pri písa­ní tej­to povied­ky nechal inšpi­ro­vať kolo­ni­zá­ci­ou Severnej Ameriky, kto­rá pre­bie­ha­la v 18. sto­ro­čí, počas anglo-fran­cúz­skych vojen, keď jed­na či dru­há stra­na viac ale­bo menej využí­va­la spo­mí­na­né kme­ne ako sto­pá­rov a zve­dov pro­ti stra­ne dru­hej. V tom čase boli hra­ni­čiar­mi vlast­ne všet­ci osad­ní­ci v tej­to oblas­ti – mali svo­je far­my a samo­ty, na tých­to žili so svo­ji­mi rodi­na­mi, avšak ich život bol neus­tá­lym bojom s prí­ro­dou či domo­rod­ca­mi, s kto­rý­mi sa záro­veň chtiac-nech­tiac znač­ne ovplyv­ňo­va­li a pôso­bi­li na seba. A čo ma mrzí je to, že prí­klad také­ho hra­ni­čia­ra som na LARPe ešte nevi­del, sku­toč­ne je čím sa v tom­to sme­re inšpirovať…
Tak málo tex­tu (v porov­na­ní s člán­kom o mágoch) a hneď šty­ri typy hra­ni­čia­ra, všet­ko ido­ly našej mlá­de­že i „stá­re­že“. Avšak sú sku­toč­ne tie­to ido­ly také ide­ál­ne, ako sa nám na prvý pohľad zdá? Prežili by v našich zeme­pis­ných šír­kach, kde sa odo­hrá­va zdr­vu­jú­ca väč­ši­na našich slo­ven­ských LARPov, na kto­ré sa pokú­sim jed­not­li­vé typy spo­me­nu­tých hra­ni­čia­rov apli­ko­vať? No, uvidíme…
Pozor! Tentoraz nemám v úmys­le rie­šiť men­tál­ne, psy­chic­ké ale­bo iné dušev­né a morál­ne schop­nos­ti náš­ho hrdi­nu, skôr mám na mys­li jeho výstroj a výzb­roj, pre­dov­šet­kým ich prak­tic­kosť a pou­ži­teľ­nosť v teré­ne. Teda, skôr jej neprak­tic­kosť a nepoužiteľnosť…
A čo pres­ne mám na mys­li? Prejdeme si to pek­ne postup­ne, z pohľa­du triez­vo uva­žu­jú­ce­ho člo­ve­ka, kto­rý v lesoch strá­vil neja­ký ten čas (a tiež absol­vo­val dnes už legen­dár­nu ZVS – základ­nú vojen­skú služ­bu – u „poze­má­kov“ v 5. rote v Martine):

1.Odev náš zele­ný – je krás­ny, je mód­ny, je prak­tic­ký. Bohužiaľ, len zdan­li­vo. Uznávam, že väč­ši­na slo­ven­ských LARPov sa usku­toč­ňu­je v lete, no náj­du sa i LARPy jesen­né, jar­né či zim­né (a na prek­va­pe­nie ich je požeh­na­ne). A prá­ve v tých­to roč­ných obdo­biach, hádam s výnim­kou jari nesko­rej, keď sa koneč­ne začí­na prí­ro­da pre­be­rať, pôso­bí zele­ný odev ako päsť na oko. Raz dar­mo, naše zeme­pis­né šír­ky nie sú sta­va­né pod­ľa vzo­ru elfs­kých „národ­ných par­kov“, kde panu­je zele­né leto nie­koľ­ko sto rokov vku­se, u nás, bohu­žiaľ, je zele­nú pohy­bu­jú­cu sa škvr­nu v lese s fareb­ným či opa­da­ným lis­tím dosť vidieť (ak neve­rí­te, odpo­rú­čam vyskú­šať, bude­te ne/príjemne prek­va­pe­ní) Riešenie? Mix nená­pad­ných zemi­tých farieb– odtie­ne zele­nej, hne­dej, žltej, čier­nej. Nemám na mys­li armád­ne mas­ká­če, skôr ves­tu jed­nej far­by, noha­vi­ce inej, tuni­ku ďal­šej, atď. A pre dry­á­dy pla­tí – sexi odev oce­ní­me, ale vysvet­li­te to komá­rom, klieš­ťom a inej háve­di. Tiež chla­du a vlh­ku (keď tak nad tým pre­mýš­ľam, čím menej toho na mne zmok­ne, tým menej trvá suše­nie, nie?)
2.Čižmy – moc fajn vec. Avšak sú ozaj nut­né? Ak by boli, bol by súčas­ný trh pre­sý­te­ný tre­ko­vou obu­vou nad člen­ky? Po prav­de, počas chô­dze v lese je prak­tic­ky len jed­no nebez­pe­čen­stvo – výron člen­ku (u nás dokon­ca ani vre­te­ni­ca neu­hryz­ne vyš­šie). To je ten dôvod, pre­čo potre­bu­je­te topán­ky nad člen­ky. Čižmy sú skôr o tom, aby chrá­ni­li pred­ko­le­nie maji­te­ľa pred buri­nou, bod­liak­mi, tŕním a podob­ný­mi nástra­ha­mi prí­ro­dy. Otázkou zostá­va , či sa bod­lia­ky z noha­víc vytiah­nuť neda­jú a či roz­tr­ha­né noha­vi­ce nie je mož­né zašiť. Ak náho­dou nie, ponú­ka­me rie­še­nie, kto­ré sa vlast­ne udr­ža­lo až dote­raz, u voj­sk i turis­tov – náv­le­ky na pred­ko­le­nie! Nízke topán­ky sú dopl­ne­né chrá­nič­mi pred­ko­le­nia z pev­né­ho plát­na či mäk­kej kože (jele­ni­ca), kto­ré sú vytia­hnu­té až nad kole­no, nad kto­rým sú stia­hnu­té remien­kom, aby nepa­da­li k člen­ku, zapí­na­nie buď na gom­bí­ky, ale­bo na zavä­zo­va­nie, zaobí­de­te sa dokon­ca aj bez neho – je to až veľ­mi dob­re vidieť vo fil­me Posledný mohykán.
3.Dlhý meč – milu­jem ho, dajú sa s ním robiť úžas­né veci, ďakuj­me za to a veleb­me nemec­kých šer­miar­skych maj­strov (aj keď, na LARPoch za to máte doži­vot­ný ban…). V lese však abso­lút­ne nepou­ži­teľ­ný, len si s ním skús­te zašer­mo­vať medzi stro­ma­mi, v mies­tach, kde by vás napa­dol kaž­dý pre­mýš­ľa­jú­ci pro­tiv­ník vedo­mý si vašej sily – zaže­nie vás do toho naj­hus­tej­šie­ho pod­ras­tu, aký náj­de. No a meč zaťa­tý do koná­ra nad vami vám neslú­ži na zlo­mok sekun­dy, a to, bohu­žiaľ pre vás, sta­čí… Aké je rie­še­nie? No, dosť dis­ku­ta­bil­né. Môj názor na vec je totiž taký, že hra­ni­čiar má byť skôr než úder­nou silou pred­sa len zve­dom a ako taký musí byť nevi­di­teľ­ný. A to sa dá dosiah­nuť rôz­ny­mi spô­sob­mi, jed­ným z nich je aj to, že má so sebou veci, kto­rým chý­ba­jú dlhé a pria­me línie – tie sa vo voľ­nej prí­ro­de nevys­ky­tu­jú a ako také sú dosť nápad­né, aj napriek tomu, že sú ukry­té, ako naprí­klad v prí­pa­de zbra­ní v poš­vách. Čo sa týka prak­tic­kos­ti meča vo voľ­nej prí­ro­de, je nulo­vá – skú­ša­li ste nie­ke­dy mečom pre­ťať konár? Mečom to nej­de, raz dar­mo, meč je na „mäso“. Asi pre­to ľudia vymys­le­li seke­ru – odtne­te ňou prak­tic­ky čokoľ­vek, vie­te ňou kde­čo zatĺcť, je mož­né ju pou­žiť ako zbraň, neho­vo­riac o tom, že je v porov­na­ní s mečom pod­stat­ne sklad­nej­šia a ľah­šia na nose­nie. Sekera sama o sebe však tiež nie je výhrou, občas je tre­ba tiež nie­čo odre­zať hlad­ko a čis­to – pre­to by som výzb­roj hra­ni­čia­ra dopl­nil o nôž, dýku či tesák, v prí­pa­de potre­by vie­te do boja nasa­diť obe ruky ozbrojené.
4.Luk a šípy – bez nich si hra­ni­čia­ra poma­ly ani nevie­me pred­sta­viť. Ako inak by pred­sa hra­ni­čia­ri moh­li viesť par­ti­zán­sky spô­sob boja, ak nie pres­nou a neomyl­nou streľ­bou zo svo­jich krat­ších či dlh­ších lukov? Po prav­de, spô­so­bov je mno­ho, nie sme tu však od toho, aby sme sa veno­va­li nekon­venč­né­mu spô­so­bu vede­nia boja, ale aby sme objas­ni­li ďal­ší mýtus, kto­rým luk v rukách hra­ni­čia­ra bez­po­chy­by je. A pre­čo? Minimálne pre­to, že ak má byť hra­ni­čiar nevi­di­teľ­ný, musí sa pohy­bo­vať v teré­noch na to pris­pô­so­be­ných – hus­té poras­ty, vyso­ká trá­va, spa­da­né koná­re a vet­vy, močia­re, atď. Skúšal už nie­kto z vás strie­ľať v ozaj vyso­kej trá­ve na pohy­bu­jú­ci sa cieľ? Skúste si to a uvi­dí­te, že sta­čí hoca­ké steb­lo trá­vy, aby váš šíp letel úpl­ne iným sme­rom – je prí­liš ľah­ký. Riešenie? Pravdepodobne neexis­tu­je, pre­to­že jedi­nou spo­ľah­li­vou náh­ra­dou je prav­de­po­dob­ne krát­ka kopi­ja ale­bo oštep, kto­ré sa svo­jou váhou na neja­kej trá­ve len tak neza­sta­via a ich úči­nok je výraz­ne efek­tív­nej­ší ako úči­nok šípu, či už pri love ale­bo boji. Problémom kopi­jí a ošte­pov na LARPoch sú samot­né kopi­je a ošte­py… Niekto by mohol namiet­nuť, a urči­te aj namiet­ne, že hra­ni­čiar tiež nie­čo musí jesť, a teda loviť, na to pred­sa luk a šípy potre­bu­je. Čiastočne má namie­ta­jú­ci prav­du. Ale len čias­toč­ne – lov je zále­ži­tosť pomer­ne hluč­ná, aspoň čo sa týka luku ale­bo ošte­pov, tým­to hlu­kom sa výraz­nou mie­rou zvy­šu­je mie­ra hra­ni­čia­ro­vej vidi­teľ­nos­ti. Okrem toho, loviť sa dá okom, pas­cou, udi­cou, prí­pad­ne loviť netre­ba vôbec, hra­ni­čiar urči­te pre­ži­je i na čer­voch či rast­lin­nej strave…:o)))
5.Plášť – vec jed­no­znač­ne prak­tic­ká, v zime zahre­je, v daž­di ochrá­ni. Čo mi však na pláš­ti u hra­ni­čia­ra vadí, je spô­sob jeho nose­nia. Prečo má slo­ven­ský hra­ni­čiar na sebe plášť, aj keď je tep­lo, keď nepr­ší? Taký plášť, aspoň ten poriad­ne uro­be­ný, je kopa lát­ky, kožu­šín, pra­ciek, remien­kov, šnú­rok. A všet­ko sa to zachy­tá­va o koná­re, vet­vič­ky, ihli­čie, trá­vu – tým sa pred­sa pod­stat­ne zni­žu­je ticho hra­ni­čia­rov­ho pohy­bu v lese, a to by pred­sa žiad­ny poriad­ny hra­ni­čiar nedo­pus­til. A pre­to, plášť na zem, zvi­núť do val­ca, kon­ce stiah­nuť remien­ka­mi a pre­ho­diť cez ple­ce! No, nie je to tak lepšie?
6.Zbroj a pril­ba – vec uži­toč­ná, to nepo­chyb­ne, avšak len v prvej línii, do kto­rej sa hra­ni­čiar prav­de­po­dob­ne nikdy nedos­ta­ne (pri správ­nom vede­ní hrá­čom, samoz­rej­me). Každý kúsok zbro­je navy­še má podob­ný úči­nok ako oble­če­ný plášť – zbo­hom tichu. V nie­kto­rých RPG či LARP sys­té­moch máte povo­le­né pre­ší­va­ni­ce, kože­né zbro­je, šupi­no­vé zbro­je či dokon­ca zbro­je krúž­ko­vé. No, z pohľa­du člo­ve­ka, kto­rý už toto všet­ko mal na sebe, si dovo­lím tvr­diť, že nič z toho by som ako zved a sto­pár na seba nevzal – buď je to prí­liš hluč­né a ťaž­ké, ale­bo prí­liš nefo­rem­né a brá­nia­ce v pohy­be. A to už nevra­vím o pril­be s roha­mi a la Conan, toho síce mám ozaj rád, ale s roha­tou pril­bou či sebe lep­šie nama­za­nou krúž­kov­kou by ste ma v lese nestret­li. Riešenie? Vystačte si s tým, čo máte na sebe…

Tak, a je to… Teraz prav­de­po­dob­ne pre­mýš­ľa­te o tom, čo vlast­ne pod­ľa Olaffa
smie­te ako hra­ni­čia­ri na seba a so sebou vziať. Ak by ste sa ria­di­li vyš­šie spo­me­nu­tý­mi bod­mi prí­liš pres­ne, výsle­dok by bol asi taký, že napr. Tordhan by bol plný Tarzanov ská­ka­jú­cich zo stro­mov na svo­je obe­te a boda­jú­cich ich nož­mi. A to už neho­vo­rím o tom, ako by ste ma pre­klí­na­li vždy, keď by ste šliap­li bosou nohou na neja­ký tŕň, či vždy, keď by sa s vami pokú­sil zblí­žiť neja­ký hmyz. Aby sa to nesta­lo, svoj člá­nok ešte troš­ku dopl­ním svo­jím sub­jek­tív­nym pohľa­dom na danú prob­le­ma­ti­ku (čo-to som už kade-tade naznačil):
•Hraničiar je tvor prak­tic­ký a ako taký vie, čo v lesoch bude potre­bo­vať a vše­tok ten­to mate­riál si nosí na chrbte.
•Hraničiar vie, čo mu pri pre­su­noch a pries­ku­moch bude zavadzať.
•Hraničiar vie, za akých pod­mie­nok bude tichý a nenápadný.
•Hraničiar vie, kedy, kde, čo a ako loviť.
•Hraničiar vie, kedy sa opla­tí nechať vidieť a kedy to nie je naj­lep­ší nápad.
•Hraničiar vie, kedy a či vôbec sa opla­tí bojo­vať. A, samoz­rej­me, tiež kedy nie. (No, sú jedin­ci, kto­rí to roz­hod­ne neve­dia, zvy­čaj­ne ich pozná­te pod­ľa toho, že her­ným úze­mím krá­ča­jú s rukou za hla­vou a mie­ria do „mŕt­vej zóny“).
•Hraničiar si bude nasle­du­jú­ci citát opa­ko­vať kaž­dý večer pred spa­ním: „Divošství je při­ro­ze­ným sta­vem lid­stva. Civilizace je nepři­ro­ze­ná. Je to jen momen­tál­ní sho­da okol­nos­tí a souh­ra náhod. Divošství a divo­chům však bude patřit koneč­né vítězství.“

Pozn. 1: V člán­ku boli pou­ži­té citá­ty z povied­ky Za Čiernou rie­kou od Roberta E. Howarda.
Pozn. 2: Odporúčaný štu­dij­ný materiál:
Film Posledný Mohykán
Stránky: http://​www​.woodc​raft​.cz/​i​n​d​e​x​.​p​h​p​?​r​i​g​h​t​=​i​n​f​o​s​t​u​d​n​a​_​h​a​u​k​o​l​a​&​l​a​n​=cs a
http://​www​.india​ni​.cz/