A zrodil sa mág…

Mnohým občanom zo „sladovníckej“ obce pravdepodobne bude minimálne zvláštne, že tento článok, pojednávajúci o mágoch som napísal ja, Olaff, známy svojím postojom k mágii a ich užívateľom na LARPoch. Každopádne sa však nazdávam, že práve môj odstup je to, čo milovníci vied okultných po prečítaní tohto „návodu“ ocenia a vyberú si z neho aspoň niečo tak, aby dokázali zlomiť kliatbu „magickej uniformity“ na slovenských LARPoch. A preto, budiž článok!

Tak predsa ešte nie! Rád by som poznamenal, určite sa vďaka mojej kratučkej poznámke predíde prípadným obvineniam z plagiátorstva, že k napísaniu tohto článku ma motivovala nielen úroveň slovenských mágov, ale tiež článok Jacka Brzezinskeho a Tomka Kreczmara Deset jmen mága, uverejnený v časopise Dech draka 1/1999 a 2/1999. Tento síce pojednáva o mágoch v RPG systémoch, avšak keďže som si dovolil určité (skutočne malé) úpravy a zásahy, bude môj preklad článku využiteľný aj vo svete drevární – niekoľko typov mága som zámerne vynechal, keďže sa na slovenskej LARPovej scéne vyskytujú vo forme iných povolaní, prípadne len prirodzene a logicky vyplývajú z typov v článku spomenutých (preto sa tiež tento článok nevolá podľa svojej predlohy). Za pochopenie vopred ďakujem. A teraz, budiž článok!

Každý (takmer) vie, aký má byť skutočný rytier, zlodej, bojovník či hraničiar. Rozhodne však nie každý vie, aký má byť mág. Napriek tomu je to postava, ktorá je pre skúseného hráča veľkým potešením. Problémom však je, že rozhodne nie každý je taký skúsený, ako si myslí že je a že zahrať si mágov chcú aj hráči, ktorí s LARPami začínajú.
Je klamným zdaním, že hranie mága je jednoduché a samozrejmé. Nie je to silák v zbroji zakutý, nie je to prešibaný zlodejíček. Mág je však tiež viac než len neduživý mládenec stojaci za stromom, ukazujúci prstom a volajúci „Hej ty, máš to za tri!“ Je to mudrc, odhaľujúci tajomstvá zapísané na zatuchnutých zvitkoch, vládnuci mocou schopnou formovať realitu, silou svojej mágie meniaci históriu sveta. Ak má byť táto postava zahratá dobre, je vhodné zamyslieť sa nad niekoľkými prvkami, ktoré sú s ňou neoddeliteľne spojené…
Veľa hráčov končí tvorbu svojej postavy nadrvením sa pravidiel (niekedy ani tým), naučením sa vyrieknutia zaklínadla v čo najkratšom čase a ušitím dôstojne pôsobiaceho rúcha (spravidla v čiernej alebo bielej farbe, príležitostne s dokreslením magických symbolov centrofixou). Skutočnosť je taká, že práve teraz nastal ten čas, keď musí hráč začať premýšľať, KÝM chce byť. Je samozrejmé, že nestačí povedať: „Som mág.“ Je to hra na hrdinov, musíš (áno, presne ty!) preto hrať postavu, nie len pobehovať v plachte, mávajúc palicou s načerveno namaľovaným koncom!!! Zamysli sa teda, AKÝM mágom sa chceš vlastne stať – váženým Gedom z Čarodeja Zememoria, odpudivou babou Jagou alebo dokonalým Gandalfom?
Kde vziať inšpiráciu pre svojho hrdinu? Odpoveď je jednoduchá. Stačí siahnuť po knihách, videokazetách, CD, DVD, prípadne po počítačových hrách a objaví sa pred tebou široké spektrum charakterov. Ty vyberaj a ja (podľa vzoru skutočných autorov článku) sa ti pokúsim pomôcť. Na začiatok by sme mohli skúsiť nahliadnuť na nejakú tú klasiku (otrepanú, neoriginálnu, nudnú a na všetkých LARPoch všadeprítomnú, fuj!), a teda na
bežného čarodeja.
Čarodej je typická postava zaoberajúca sa mágiou, ako príklad poslúži spomínaný Ged, ale tiež Belgarat z Belgariády (David Eddings) – na LARPoch a iných druhoch drevárni je preferovaný tento (nanešťastie) druh mága.
Adept tohto druhu je obdarený nadpriemernou mocou a talentom. Jeho pôvod je v podstate bezvýznamný, samozrejme len dovtedy, kým si ho nevšimne nejaký majster, ktorý sa rozhodne ukázať mu pravú cestu, ako sa to stalo v prípade Geda. Avšak len talent nestačí – je potrebné veľa pracovať a učiť sa zložitému splietaniu kúziel. Učenie je pre takého čarodeja skúmaním tajomstiev sveta, ktoré mu dávajú moc potrebnú na to, aby činil život lepším, krajším a spokojnejším. Proces učenia nie je rozhodne krátky, trvá v zásade celý život. Mág je osobou osvietenou, inteligentnou, disponujúcou obrovskými znalosťami. Je úprimný, žije podľa svojej povahy, snaží sa zachovávať rovnováhu prírodných síl, častejšie stojí na strane dobra a jeho umenie má predovšetkým pomáhať ľuďom. Život je pre neho najvyššou hodnotou, a preto ho berie len v stave najvyššej núdze. Jeho moc je silou, ktorá neexistuje sama pre seba – je len nástrojom, ktorý je možné použiť mnohými spôsobmi. Každý mág je mocne spútaný so svojou mágiou a umením – urobí mnoho, aby si ju udržal. Prirodzene, láka ho získavanie väčšej sily a spoznávanie nových zaklínadiel, uvedomuje si však nebezpečenstvá, ktoré to všetko so sebou prináša. Vie, že existuje hranica, ktorú nesmie prekročiť, pretože to by mohlo znamenať jeho prechod k temným silám.
Takýto čarodej sa oblieka prosto a jednoducho, obvykle nosieva sivý plášť s kapucňou (stále lepšie ako „zabehaná“ čierna či biela, nemyslíš? Inak, aj pod plášť sa čo-to oblieka…) a opiera sa o drevenú palicu, ktorá je symbolom jeho moci (ehm, podľa toho by tiež mala vyzerať – konár ležiaci vedľa cesty tak rozhodne nevyzerá, hoci je namorený liehovým moridlom…) Odev má plný najrôznejšími kapsičkami, meštekmi a vrecúškami, pripevnenými na najrôznejších miestach – tieto obsahujú ingrediencie na zosielanie kúziel, to je tiež dôvod, prečo sa okolo mága zvyčajne vznáša typická vôňa.
Zamysli sa, ako by si asi zahral takúto postavu? Ako začínajúci mág by si mal len neveľkú moc, pomáhal by si čo najviac svojej družine, nevyvyšoval by si sa nad ostatných, dokonca by si sa navyše snažil urovnávať všetky spory so svojimi spoločníkmi. Celý čas by si pátral po nových kúzlach a získaval by si čoraz viac vedomostí, aby si mohol lepšie pomáhať ľuďom. Až by si získal väčšiu moc, stal by si sa vážnejším čarodejom. Tvoj vzťah k ľuďom by sa príliš nezmenil, len hlbšie pochopenie sveta a väčšia životná múdrosť by spôsobili, že by si sa viac vzdialil bežným ľudským starostiam. A vtedy by si sa stal tajomnejším a uzavretejším – tvoje rady by však boli hlbšie a prinášali by omnoho viac.
Ak sa ti však takýto ideálny hrdina nepáči, čo tak dať prednosť veselšiemu a menej dôstojnému
kaukliarovi – šašovi?
Tom Bombadil možno nebol práve typický čarodej, na druhej strane hneď vieme, o kom je reč. Kaukliar je šašo, ktorý používa čary k tomu, aby pobavil seba a ostatných alebo aby si z niekoho vystrelil (ukážte mi na slovenských LARPoch aspoň jedného takého mága…). Neberie život vážne, považuje ho za veľké predstavenie plné vtipov a smiešnych scénok. Vždy vidí život z tej lepšej strany, nikdy z tej čiernej, smutnej. V každej, i tej najhoršej, situácii sa zmôže na vtip – často na to používa mágiu, ktorá je pre neho hračkou. Za skutočnú úlohu nepovažuje vyriešenie problému, ale nájdenie takého spôsobu, ktorý by bol smiešny a zábavný. Tento obraz kaukliara neznamená, že je to postava používajúca len jednoduché a slabé kúzla, niekto taký sa môže zaoberať aj mocnou mágiou, ktorá sa v jeho rukách mení v mocnú zbraň – smiech. Kaukliar neberie vážne žiadne tradície čarodejov (aj keď, tých som dosiaľ tiež moc v praxi nevidel, ts ts ts….), jeho odev je tiež skôr voľnomyšlienkársky. Má k ľuďom priateľský vzťah, je poctivý a jeho často drsné žarty nemajú za cieľ nikoho naje…hm…nahnevať (je pravdou, že často tak pôsobia).
Ako však takého mága hrať? No, predovšetkým musíš stále žartovať, nikdy nesmieš byť vážny, unavený. Zamysli sa, či sa skutočne dokážeš vcítiť do takejto postavy, si dosť vtipný? Dokážeš celý čas žartovať a nebojíš sa, že ti raz niekto za tvoje zlomyseľné kúsky niekto poriadne nakope prdel? Ak niektorú z týchto podmienok nespĺňaš, môžeš sa stať
temným iluzionistom,
ktorý využíva podobné metódy, ale sleduje pritom úplne iný cieľ. Knižným príkladom môže byť klaun z diela Stephana Kinga To. Ide o mága, ktorý využíva svoju schopnosť tvorby ilúzií na oklamanie a zmámenie iných, na očiernenie skutočnosti, k ukrývaniu klamstva a ohavnosti pod závoj pravdy a krásy. Iluzionista je úmyselne záporný hrdina, schopnosti a umenie manipulácie ľuďmi pomocou podvodu, klamstva a intríg, sú pre neho prostriedkom k získaniu moci.
Hrať takúto postavu nie je ľahké – ono vôbec hrať záporné postavy nie je jednoduché. Byť veľmi zlým je rovnako komplikované ako byť veľmi dobrým. Ako iluzionista by si si mal pamätať, že tvoja postava sa nebaví masovými vraždami, radšej splieta zákerné siete, do ktorých láka svoje obete a potom ich neľútostne využíva ku svojim vlastným, temným cieľom. Musíš dávať pozor, aby skutočná podstata tvojej postavy bola pred svetom dobre ukrytá, ak ta odhalia, so zľutovaním rátať nemôžeš.
Ak ti však chýba talent na intrigána, ale všeobecne sa ti táto myšlienka pozdáva, môžeš sa stať
strigou.
Určite poznáš rozprávku o Babe Jage, ktorá chcela zožrať Janíčka s Marienkou. Určite si dokážeš predstaviť starenu žijúcu v domčeku na stračej nôžke, variacu odvary z myších chvostov, zmijích koží a muších krídel. Starenu, ktorá sa zaplietla s Diablom, možno je to dokonca aj jeho milá, a dokáže svojho pána povolať na pomoc. Vie tiež prekliať, čím privoláva choroby a spôsobuje nešťastie. Pozná množstvo temných tajomstiev, o ktorých iný ani len netuší. Strigy žijú prevažne samé, i keď často sa stretávajú na sabatoch. Ich častými spoločníkmi sú rôzne zvieratá – vrany, mačky, potkany. Kúzla používajú zriedkavo, častejšie vykonávajú rituály a zhromažďujú kúzelné elixíry. Jedna striga z tisíca je mužského pohlavia, jeho dobrým príkladom je známy Gargamel z rozprávky o Šmouloch (Šmolkoch, v slovenských televíziách).
Dokážeš si sám seba predstaviť ako strigu? Základnou vecou je tu spoločenský pôvod – strigy žily zvyčajne v dedinách, mimo civilizácie, kde sa mágia viazala na rituály a bola platená v naturáliách. Mal by si si tiež zapamätať, že svojho lénneho pána (majiteľa pozemku, na ktorom leží daná dedina) môžeš kedykoľvek omrzieť, no a tiež to, že strigy spravidla ľudia moc v láske nemajú a jedného dňa sa možno rozhodnú upáliť ťa na hranici. Okrem toho je to osoba zlostná a na svet hľadiaca krivým pohľadom, čím sa stáva ideálnym pešiakom svojho pána, samotného kniežaťa Pekiel – Satana. Ak sa však nerád niekým nechávaš ovládať a zároveň chceš mať zachované spojenie s nadprirodzeným svetom, môžeš sa stať
démonológom,
mágom, ktorý sa zaoberá vyvolávaním démonov. Obvykle ide o sčítaného a vzdelaného človeka, ktorý získal moc povolať mocných spojencov. Démonológovia žijú skrytí, zvyčajne vo vežiach plných divov, ktoré tak často popisoval Robert E. Howard vo svojich dielach o Conanovi. Životy iných pre nich sú bezcenné, často teda ľudí používajú ako obete pri svojich obradoch. Pri využívaní moci riskujú smrť, stratu rozumu i duše. Povolávajú démonov, aby ich moc a silu použili pre naplnenie vlastných cieľov. Žiadajú po nich odpovede na mnohé otázky, prehľadávajú staré knihy, pergameny, zvitky, vydávajú sa na ďaleké cesty a pátrajú po menách démonov, spôsoboch ich vyvolania, tajomných rituáloch. V ich živote sú dôležité len dve veci: vedomosti a moc na okolitým svetom.
Nie je ľahké vcítiť sa do roly démonológa, ak sa však napriek tomu pre túto postavu rozhodneš, pamätaj, že sa budeš snažiť všetkých naokolo využívať k naplneniu vlastných cieľov, nebudeš nikomu a ničomu dôverovať, klasické a bežné kúzla budeš používať len minimálne – tvoja mágia je určená k privolávaniu bytostí, ktoré ti budú slúžiť, preto za teba majú riskovať iní. Tvoje miesto je niekde v zázemí, tvoja úloha je ťahať za povrázky. To však nie je ľahké.
Ak však netúžiš po živých pomocníkoch, ale viac ti vyhovujú oživení – zombie ako čašník, kostlivec ako upratovačka či duchovia ako vrátnici, staň sa
nekromantom,
ktorý sa zaoberá oživovaním a ovládaním mŕtvych. Nekromant sa vlastne o svet živých nezaujíma, sám existuje práve na hranici medzi životom a smrťou. Obklopuje sa oživenými sluhami a živých nenavštevuje. Využíva silu zosnulých, túžiac tak zväčšiť svoju moc. Snaha dosiahnuť nadvládu mu zakrýva oči, a tak prestáva brať ohľad na tých, ktorých mal ovládnuť. To ho však neťaží, cintorínov a hrobov je naokolo všade dosť.
Nekromant, ktorý je neustále obklopený mŕtvymi, pomaly prestáva rozumieť živým. Začína sa stotožňovať so zosnulými, ľudská spoločnosť mu nevyhovuje. Časom sa u neho objaví túžba stať sa takým, akými sú jeho spoločníci – túži odvrhnúť potreby a obmedzenia viazané na smrteľné telo. Preto sa nekromanti po mnohých rokoch obcovania s oživenými premieňajú na lichov, upírov či iných nemŕtvych.
Ako sa však stať takýmto mágom? No, nie je to veru ľahké. Je samozrejmé, že hneď na začiatku svojej kariéry sa nebudeš po svete flákať s armádou nemŕtvych. Skôr budeš čarovať a čas od času, aby si to nikto nevšimol, niekoho vzkriesiš, prípadne si pošteboceš s nejakým tým duchom. Budeš pomáhať všetkým naokolo a oni ťa za to budú chrániť. Až však tvoja moc vzrastie, prídeš na to, že už ich akosi nepotrebuješ. Možno síce sú užitoční, ale musia plniť tvoje rozkazy, a preto ich zmeníš na bezduché tvory, pripravené umrieť pre jediné tvoje slovo.
Prirodzene, ako nekromant vôbec nemusíš byť zlý (stačí na začiatku, hehe), ale príliš dobrý tiež nebudeš. Pamätaj – kontakt so smrťou časom postupne zmení tvoju myseľ! Musíš byť preto opatrný, aby si neprekročil hranicu, ktorá oddeľuje živých od mŕtvych a dobro od zla, hľadajúc stále viac a viac by si mohol upadnúť do osídiel zla. Ak tomuto varovaniu ani za mak neveríš, čo tak obrátiť sa na odborníka, ktorý ti bude určite vedieť prezradiť viac. Tým odborníkom je
veštec,
čiže mág, ktorý sa zaoberá predpoveďami a veštbou. Nie je to možno postava, ktorú by hráč vedel efektívne zahrať, neuškodí však spomenúť, že tu taká možnosť je – ktovie, možno sa nájde niekto, kto túto myšlienku rozvinie.
Veštec je osoba obdarená zvláštnou schopnosťou. Vidí udalosti, ktoré sa ešte len majú udiať. Bežní ľudia sa jeho „zraku“ boja, sám veštec preto obmedzuje svoj kontakt s ľuďmi na minimum – často sa obáva toho, čo vidí, prípadne si myslí, že jeho dar by nemal byť zneužívaný. Nie zriedka je to šialenec alebo mrzák, to je cena za jeho dar. Jeho moc nie je výsledkom dlhého štúdia, je to dar, prípadne prekliatie, ktorého sa nemôže zbaviť.
Je viac ako zjavné, že hrať takúto postavu nie je jednoduché. Pravdepodobne jedinou „odrodou“ veštca vhodnou na hranie je tá, ktorá sa snaží svojho prekliatia zbaviť, to je pre ňu ťažko znesiteľné, nezrozumiteľné a nepredvídateľné. Nie je totiž možné (na druhej strane je možné, že sa mýlim ja…) hrať postavu, ktorá chápe svoje vízie a stotožňuje sa s nimi – vízie by mal riadiť organizátor, a práve vďaka tomu nebude hráč nikdy môcť hrať svoju postavu tak, ako by chcel, ako by to jej moc umožňovala.
V každom prípade je veštec tajomná postava, niekto, kto vidí viac ako ostatní, pozná pravdu o svete, možno dokonca vie, čo sa stane v blízkej budúcnosti. Táto znalosť spôsobuje, že má nad ostatnými určitú nadvládu, ale obyčajní ľudia sa k nemu chovajú s odstupom, pre nich je nebezpečný, prekliaty.

Tak. Práve veštcom som ukončil pre niekoho rozsiahle a nudné, pre niekoho zase poučné a stručné pojednanie o mágoch, čarodejoch, kúzelníkoch, okultistov a iných im podobným neduhom, ktorých sa slovenským LARPom ozaj nedostáva. Uznávam, že nie som všade, dokonca o to ani nestojím, a preto som možno o niečo z toho, čo som si dovolil opísať, jednoducho prišiel. Avšak z toho, čo som zažil a videl, môžem smelo prehlásiť nielen smerom k hráčom, ale aj organizátorom, aby si z toho článku vzali aspoň toľko, koľko som si z neho vzal svojho času ja a popustili brány fantázie a zábavy v takej miere, aby na našich LARPoch nebehali len tie spomínané čierno-biele spoza stromu vykrikujúce tvory, ale aby dostali priestor aj netradičné poňatia mágov…