Preskočiť na obsah

Paralelné svety II: Alenkine absurdity

Išli sme tma­vou ulič­kou, lebo som roz­bi­la fľaš­tič­ku. Karhavo sa na mňa pozrel. A zra­zu sa jeho výraz zme­nil a jeho oči sa na mňa díva­li, ako keby mi z hla­vy vyras­tal namies­to ľavé­ho ucha cho­bot. Ale on sa len díval na moju ľavú ruku, v kto­rej skon­či­la uspá­va­cia šíp­ka. Jupíííííí! Som zve­da­vá, kde sa zobudím.

Starý polo­roz­pad­nu­tý dom kde­si v prde­li sve­ta. To tu ešte nebo­lo. Ktosi mi kopol do chrb­ta a ja som pre­le­te­la cez dve­re. Všade plno bub­la­jú­cich prí­stro­jov, div­ní páni v div­ných dlhých hávoch a sle­čin­ka, kto­rá sa na mňa uškŕňa svo­ji­mi žltý­mi zub­mi a škre­čí na mňa aby som si vyzliek­la trič­ko. Bola som z nej celá zmä­te­ná. Najprv sa tvá­ri­la milo, ale potom, keď mi nešlo vyzliecť si trič­ko, lebo som mala spú­ta­né ruky, tak na mňa zača­la zia­pať. Bolo by jej tre­ba tro­cha Diazepamu.

Najprv to vyze­ra­lo ako bež­ná pre­hliad­ka, ale keď mi jeden div­ný ujo s bes­ný­mi oča­mi dal do ruky aké­si šut­re a začal ma chy­tať za hla­vu, pove­da­la som si, že tu nepôj­de o pred­pis seda­tív ale­bo očko­va­nie pro­ti bore­li­ó­ze. Ale bolo mi to jed­no. Kamkoľvek idem, je to absurd­né, už sa nad zmys­lom svo­jich zážit­kov dáv­no neza­mýš­ľam. Ešte mi skú­ma­li prs­ty, lebo sa im nepá­či­lo, že sa mi ako­si rých­lo zras­ta­jú. CHA! Určite závi­dia. Tak mi ich zvia­za­li aby ma to ešte viac bolelo.

Vysotili ma na dvor. Ako do neja­kej ohrád­ky. Bola tam neja­ká čier­na teta s čier­ny­mi vlas­mi a čier­nym obo­čím. A pri nej sedel vojak. Čo nás mal strá­žiť. Tváril sa nebez­peč­ne. Tak som si sad­la a pre­sta­la vnímať.

Náááánanáááánanááááánáááááánananááááánááááánanánáááá!“ ozý­va­lo sa mi v hla­ve. Tá meló­dia mi bola podiv­ne zná­ma, ale vďa­ka amné­zii som neve­de­la, čo vlast­ne v mojej hla­ve robí.

Potom priš­li ďal­ší. Boli straš­ne sran­dov­ní. Nik z nich neve­del čo sa deje a pre­čo sú tu. A straš­ne o tom dis­ku­to­va­li, lebo si mys­le­li, že na nie­čo prí­du. Keď sa ma pýta­li, pre­čo mám ruka­vi­cu, tak som im pove­da­la a mys­lím, že jeden sa pogrcal.

Vysotili ešte koho­si, kým pri­šiel aj on. Spoznala som ho. Prišla som k nemu. Ale tak, ako sa tvá­ril vrúc­ne a sil­no vtie­ra­vo napo­sle­dy, tak bol teraz tráp­ne chlad­ný. Asi nech­cel aby zis­ti­li, že sa pozná­me. Asi mu išlo o život. Tak som sa vrá­ti­la na svo­je mies­to a zača­la sa smiať.

Vtom sa roz­le­te­li dve­re a do náš­ho „koter­ca“ voš­la tá škrek­ľa­vá lekár­ka. Že aby sme sa toľ­ko neba­vi­li medzi sebou. To dá roz­um, keď s nami majú zlé úmys­ly. Tak nás zora­di­li ku ste­ne a pri­ká­za­li, aby sme drža­li huby a ešte dvom voja­kom, aby na nás dáva­li pozor.

Začalo pršať. Spýtala som sa jed­né­ho voja­ka, či mu neva­dí, že sedí na daž­di, veď ja sa mu posu­niem. On len zakrú­til hla­vou. Asi je melan­cho­lik a má dážď rád. To bude tým.

Ešte sa v nás sna­ži­li vyvo­lať ner­vo­zi­tu, cho­di­li oko­lo nás so zbra­ňa­mi. Asi aby sme im ich pochvá­li­li. Ale veď to sa nedá, keď máme držať huby! A potom sa čosi zomle­lo a zabi­li dokto­ra a ešte jed­né­ho voja­ka a všet­kých nás zavo­la­li dnu. A zno­va sa zača­lo vyšet­ro­va­nie. Ha! Ale nie fyzické.

Po jed­nom si nás volal taký veľ­ký bra­da­tý ujo v kože­nej ves­tič­ke (straš­ne mu sek­la) a pýtal sa na vše­li­ja­ké tie veci, čo som v posled­nej dobe (áno, v mojom prí­pa­de veľ­mi rela­tív­ny pojem) zača­la na sebe pozo­ro­vať aj ja (nie, nešlo o puber­tál­ny pre­chod a sexu­ál­nu hygie­nu, o také­to dota­zy sa nejed­na­lo). Keď som priš­la na rad ja, tak som mu pek­ne poc­ti­vo odpo­ve­da­la na otáz­ky, veď som sluš­ná k cudzie­mu. A vide­la som, čo uro­bil tým, čo k nemu nebo­li sluš­ní. Bolo to svo­jím spô­so­bom vtip­né. Ale nie pre nich.

Mne pove­dal, že si ma nechá na neskôr, že si ešte zis­tí nakoľ­ko je sil­ná tá moja rege­ne­rá­cia a že sa mám tešiť na skal­pel. Tak som si sad­la na mat­rac ved­ľa tej uškrie­ka­nej doktor­ky, kto­rá mala teraz plné ústa krvi. Tiež k ujo­vi v kože­nej ves­tič­ke nebo­la sluš­ná. Mali ju naučiť.

Potom si už veľa nepamätám.

Ach! Viem. Priviedli jed­nu akú­si nevý­raz­nú tetu, kto­rá bola celá bie­la. A bola krás­ne bie­la. Taká veľ­mi jem­ná… No neviem to pres­ne opí­sať. A oni jej robi­li ška­re­dé veci. Takým pek­ným tetám sa nero­bia také ška­re­dé veci. Ten veľ­ký ujo sa mi pre­stal páčiť. Už som pocho­pi­la, pre­čo k nemu nebo­li ostat­ní slušní.

Tá div­ná škrek­ľa­vá doktor­ka odo mňa chce­la, aby som sa dosta­la k akej­si svie­tia­cej fľaš­tič­ke na zemi pod sto­lom. Povedala som jej, že by som to neve­de­la uro­biť a oto­či­la sa jej chrb­tom. Nemala ma vyzlie­kať a škriekať.

Tá bie­la teta sa potom zosu­nu­la k zemi, keď ju dom­lá­ti­li a ja som ju chy­ti­la za tak­mer úpl­ne stu­de­nú ruku. A ona sa na mňa usmia­la. Tak som ju drža­la. A jej sa rozs­vie­ti­li oči (asi len pre mňa, nik iný si to nevši­mol) a ja som sa do tej žia­ry úpl­ne ponorila.

Potom ju schmat­li a zača­li po sebe kri­čať, že ju tre­ba obe­to­vať, aby sa aká­si brá­na otvo­ri­la. To sa už tej bie­lej panej nepá­či­lo, tak sa napa­pr­či­la a zača­la im robiť bor­del plný latin­ských slov. To sa zas oči­vid­ne nepá­či­lo ujo­vi vo ves­tič­ke, ale ako­si som z neho mala pocit, že pro­ti tomu nemô­že nič uro­biť, nemô­že ju potres­tať tak ako ostatných.

Ale ani ona. V jej hla­se bolo počuť zúfals­tvo. Nie také to „Čo bude­me robiť, poka­zi­lo sa všet­ko mas­lo a už niet iné­ho na koláč!“ zúfals­tvo, ale také to „Musím zomrieť, lebo on pri­ve­die ten­to svet do záhu­by a celé to zále­ží na mne!“ zúfals­tvo. Teda. Až teraz som sa zača­la pýtať, kde som sa to vlast­ne ocit­la. Až teraz som si uve­do­mi­la, že mi hro­zí reál­ne nebez­pe­čen­stvo. Že mi ide o život.

A zra­zu zastal čas.

Vitajte v pek­le! Muhehahahahahahahaha!“

No fasa. A ja nemám kraťasy.