Krinolíny, vodka a guľka pre zbytočného človeka

Povinné čítanie na školách dokázalo študentom ruskú klasiku úplne znechutiť. Dostať tisícstranovú Annu Kareninu sa považovalo za smolu roka. Tieto veľké príbehy jednoducho potrebujú svoj čas a dospelejšieho čitateľa. Alebo je tu ešte jedna možnosť – prísť ich ochutnať na larp Skoro Rassvet.

Na počúvanie k čítaniu posielam pieseň od kamarátky Lišky:

Skoro Rassvet pre mňa zahaľovala akási aura legendárnosti. Keď na to prišla reč, všetci, kto vedeli, urobili len krátke hm… A vždy, keď niekto vytiahol pamätnú placatku s logom Rassvetu, mohol som si len povzdychnúť, že túto hru už žiaľ nezažijem. No partia bývalých hráčov, ktorých hra kedysi veľmi chytila, si povedala, že je škoda, aby tento larp nebol ďalej uvádzaný. S požehnaním pôvodných tvorcov Rassvet oživili, našli pre neho perfektnú lokalitu a sprístupnili ďalším hráčom, medzi ktorými som mal to šťastie byť aj ja.

O čo vlastne ide? Hráč sa ocitá na šľachtickom sídle kdesi za Moskvou, niekde v polovici 19.teho storočia. Na oslavu narodenín dcéry miestneho pána sa schádza pestrá spoločnosť rodinných známych. Na juhu zúri Krymská vojna, od obliehaného Sevastopoľa prichádza na dovolenku aj brat oslávenkyne, so sebou privádza pár priateľov od pluku. Vodka tečie prúdom, do už tak komplikovaných vzťahov medzi postavami padajú ďalšie a ďalšie rany osudu a začínajú sa diať veci…

Dámy v záhrade

Hra je do istej miery skriptovaná. Veľmi záleží od postavy, ktorú hráč stvárňuje, koľko voľnosti v herných rozhodnutiach bude mať. Táto miera je však avízovaná už v medajlónkoch postáv, z ktorých si hráč pri prihlasovaní vyberá. Môže už vopred rozhodnúť, podľa svojich vlastných preferencií, koľko obsahu chce mať predpísaného. Dalo by sa predpokladať, že každý beh tejto hry bude podobný tým ostatným, nie je to však tak. Bol som veľmi prekvapený, keď som si dodatočne prechádzal príbehy starších behov, ako veľmi dej hry môžu otočiť jednotlivé hráčske rozhodnutia.

Rassvet je jednou z hier, kde iba ťažko rozlíšiť, kde končí zážitok, pripravený tvorcami v rámci herného dizajnu a kde skúsenosť z hry tvorí vizuál a výprava. Oboje ide ruka v ruke, tvorí jeden celok a jedno bez druhého by strácalo na sile. Herné mechaniky a dizajn, v dobe vzniku zrejme značne inovatívne, sú dnes už bežne rozšírené. Hráčov nečakajú žiadne veľké novinky, no mne to celkom vyhovovalo, mohol som sa sústrediť iba na hru a nebolo treba metaherne rozmýšľať nad tým, ako v hre pracovať s tou ktorou neobvyklou mechanikou.

A výprava? Vážení! Rassvet je bez preháňania vizuálne tou najkrajšou hrou, akú som kedy mal možnosť hrať. Neuveriteľne autentické priestory zámku v Úsobí, bohaté interiéry a upravená zámocká záhrada v clivých jesenných farbách. Kostýmy, na ktorých nič nie je oklamané. Ktoré pánom tak nejak podvedome dvíhajú ramená a rovnajú chrbát do dôstojného postoja pravého šľachtica. A dámy s plesovými účesmi, v krinolínach… vyzerajú dychberúco! To bolo prvá, no zďaleka nie posledná vec, ktorú som musel na hre poriadne rozdýchať. Do toho tradičné ruské jedlá a more vodky. Aby sa človek ocitol v Rusku roku 1855 si netreba nič predstavovať, stačí sa dívať okolo seba.

Páni pri šachovej partii

Hneď po príchode na hru, v piatok podvečer, začínajú workshopy. Hoci trvajú dlho do noci, nie je to stratený čas. Uvedú do problematiky dejín a každodenného života v tej dobe, pozvoľna pomáhajú vytvárať priestor zdieľaných predstáv. A keď už sa zdá, že to o chvíľu začne uspávať, príde workshop o prípitkoch a pití vodky, či podobná veselica, takže o nude nie je ani reči. Na záver večera je možnosť prebrať si vzťahy do hry so spoluhráčmi a ďalšia fantastická vec – individuálna konzultácia postavy s jedným z organizátorov. Viem, že toto nie je možné realizovať na väčších hrách, no mne tento predherný pokec v kaplnke s Honzom, jedným z organizátorov, pomohol pochopiť niektoré sporné aspekty mojej postavy a definitívne som získal pocit, že „to bude dobré“.

V sobotné doobedie sa workshopy nesú skôr v praktickom duchu. Obliekanie do kostýmov, ujasnenenie sociálneho postavenia, nácvik (prípadných) súbojov, fotenie. A predherné scénky. Ich formát mi pripadal tiež veľmi praktický. Nejedená sa zväčša o nijakú show pre ostatných hráčov, kde sa ukáže, čo je tá ktorá postava zač. Naopak, ide o dôležité udalosti z histórie postáv, ktoré sa odohrávajú len v kruhu tých, ktorí boli udalosti prítomní. Krásne sa tak maľujú vzájomné vzťahy medzi postavami, spoločné zážitky (a teraz už nie hráčov, ale postáv), o ktorých je potom v hre možné sa rozprávať. A v neposlednom rade, hráč sa tu prvý raz stretáva so svojou postavou, spoznávajú sa a nastavujú vo vzťahu k ostatným postavám. Workshopy tak akosi plynulo prechádzajú do hry…

…a dvíha sa opona, otvárajú sa dvere a ja, vlastne teraz už nie ja, ale moja postava, vstupujem do hodovnej sály, pripravenej na opulentný narodeninový obed.

Samotná hra trvá nejakých sedem hodín. Je to málo, či veľa? Málo na to, rozohrať drobné konverzácie, ktoré by dokreslili herný svet. Málo na nezáväzné pitie čaju zo samovaru a sledovanie všetkého, čo sa deje okolo. Avšak dosť dlho na to, aby emócie ostali koncentrované a neroztiekli sa v mori banalít. Hra veľmi jasne stupňuje svoje tempo. Kým na začiatku stíham posedieť pri praskajúcom ohni v krbe a čítať knihu, s postupujúcim popoludním čoraz dlhšie čakám, kým sa spoluhráč, ktorého práve potrebujem, pre mňa na chvíľu uvoľní. A ku koncu už takmer nie je čas ani na bozk na rozlúčku…

…opona padá. Herci vystupujú na javisko a v žiare reflektorov dokončujú svoj príbeh. Emotívny a pekný záver. No hra tým nekončí. Žije vo mne ďalej. Pozastavujem sa nad tým, akých ľudí to stretávam, keď spoluhráči odkladajú kostýmy a v civile sa schádzame v krčme pod zámkom. Tieň melanchólie na mňa padá, keď v nedeľu ráno kráčam zo zámku preč. Zhlboka sa musím nadýchnuť po tom, ako vysadíme spoluhráčov na stanici v Brne. A prichádzam domov do ticha panelákového sídliska a je mi smutno, pretože viem, že časť seba som nechal na sídle rodiny Derevjanských, kam sa už nikdy nebudem môcť vrátiť. Až ďalšie dni a týždne však ukážu, že to, čo som tam nechal, je nič v porovnaní so zážitkom a spomienkami, ktoré si odtiaľ nesiem. A kopou otázok, na ktoré budem ešte dlho musieť hľadať odpovede.

Obed

P.S. v skratke tu ešte chcem poďakovať tvorcom a organizátorom tohto fantastického larpu za nevšedný zážitok. A pre tých, ktorí by chceli zažiť atmosféru tejto nevšednej hry na vlastnej koži mám dobrú správu: od 8.1.2018 organizátori spúšťajú prihlasovanie na jarné behy. Nenechajte si to ujsť, Skoro Rassvet jednoznačne stojí za to.
Pozrite aj:
Oficiálna stránka larpu Skoro Rassvet http://rassvet.cz/
Facebooková stránka hry Skoro Rassvet Revival

Za fotografie ďakujem Tomášovi Felcmanovi/EXPit

Pridaj komentár