Krinolíny, vodka a guľka pre zbytočného človeka

Povinné číta­nie na ško­lách doká­za­lo štu­den­tom rus­kú kla­si­ku úpl­ne zne­chu­tiť. Dostať tisíc­stra­no­vú Annu Kareninu sa pova­žo­va­lo za smo­lu roka. Tieto veľ­ké prí­be­hy jed­no­du­cho potre­bu­jú svoj čas a dospe­lej­šie­ho čita­te­ľa. Alebo je tu ešte jed­na mož­nosť – prí­sť ich ochut­nať na larp Skoro Rassvet.

Na počú­va­nie k číta­niu posie­lam pie­seň od kama­rát­ky Lišky:

Skoro Rassvet pre mňa zaha­ľo­va­la aká­si aura legen­dár­nos­ti. Keď na to priš­la reč, všet­ci, kto vede­li, uro­bi­li len krát­ke hm… A vždy, keď nie­kto vytia­hol pamät­nú pla­cat­ku s logom Rassvetu, mohol som si len povzdyc­hnúť, že túto hru už žiaľ neza­ži­jem. No par­tia býva­lých hrá­čov, kto­rých hra kedy­si veľ­mi chy­ti­la, si pove­da­la, že je ško­da, aby ten­to larp nebol ďalej uvá­dza­ný. S požeh­na­ním pôvod­ných tvor­cov Rassvet oži­vi­li, našli pre neho per­fekt­nú loka­li­tu a sprí­stup­ni­li ďal­ším hrá­čom, medzi kto­rý­mi som mal to šťas­tie byť aj ja.

O čo vlast­ne ide? Hráč sa oci­tá na šľach­tic­kom síd­le kde­si za Moskvou, nie­kde v polo­vi­ci 19.teho sto­ro­čia. Na osla­vu naro­de­nín dcé­ry miest­ne­ho pána sa schá­dza pes­trá spo­loč­nosť rodin­ných zná­mych. Na juhu zúri Krymská voj­na, od oblie­ha­né­ho Sevastopoľa pri­chá­dza na dovo­len­ku aj brat oslá­ven­ky­ne, so sebou pri­vá­dza pár pria­te­ľov od plu­ku. Vodka tečie prú­dom, do už tak kom­pli­ko­va­ných vzťa­hov medzi posta­va­mi pada­jú ďal­šie a ďal­šie rany osu­du a začí­na­jú sa diať veci…

Dámy v záhrade

Hra je do istej mie­ry skrip­to­va­ná. Veľmi zále­ží od posta­vy, kto­rú hráč stvár­ňu­je, koľ­ko voľ­nos­ti v her­ných roz­hod­nu­tiach bude mať. Táto mie­ra je však aví­zo­va­ná už v medaj­lón­koch postáv, z kto­rých si hráč pri pri­hla­so­va­ní vybe­rá. Môže už vopred roz­hod­núť, pod­ľa svo­jich vlast­ných pre­fe­ren­cií, koľ­ko obsa­hu chce mať pred­pí­sa­né­ho. Dalo by sa pred­po­kla­dať, že kaž­dý beh tej­to hry bude podob­ný tým ostat­ným, nie je to však tak. Bol som veľ­mi prek­va­pe­ný, keď som si doda­toč­ne pre­chá­dzal prí­be­hy star­ších behov, ako veľ­mi dej hry môžu oto­čiť jed­not­li­vé hráčs­ke roz­hod­nu­tia.

Rassvet je jed­nou z hier, kde iba ťaž­ko roz­lí­šiť, kde kon­čí záži­tok, pri­pra­ve­ný tvor­ca­mi v rám­ci her­né­ho dizaj­nu a kde skú­se­nosť z hry tvo­rí vizu­ál a výpra­va. Oboje ide ruka v ruke, tvo­rí jeden celok a jed­no bez dru­hé­ho by strá­ca­lo na sile. Herné mecha­ni­ky a dizajn, v dobe vzni­ku zrej­me znač­ne ino­va­tív­ne, sú dnes už bež­ne roz­ší­re­né. Hráčov neča­ka­jú žiad­ne veľ­ké novin­ky, no mne to cel­kom vyho­vo­va­lo, mohol som sa sústre­diť iba na hru a nebo­lo tre­ba meta­her­ne roz­mýš­ľať nad tým, ako v hre pra­co­vať s tou kto­rou neob­vyk­lou mecha­ni­kou.

A výpra­va? Vážení! Rassvet je bez pre­há­ňa­nia vizu­ál­ne tou najk­raj­šou hrou, akú som kedy mal mož­nosť hrať. Neuveriteľne auten­tic­ké pries­to­ry zám­ku v Úsobí, boha­té inte­ri­é­ry a upra­ve­ná zámoc­ká záh­ra­da v cli­vých jesen­ných far­bách. Kostýmy, na kto­rých nič nie je okla­ma­né. Ktoré pánom tak nejak pod­ve­do­me dví­ha­jú rame­ná a rov­na­jú chr­bát do dôs­toj­né­ho posto­ja pra­vé­ho šľach­ti­ca. A dámy s ple­so­vý­mi účes­mi, v kri­no­lí­nach… vyze­ra­jú dych­be­rú­co! To bolo prvá, no zďa­le­ka nie posled­ná vec, kto­rú som musel na hre poriad­ne roz­dý­chať. Do toho tra­dič­né rus­ké jed­lá a more vod­ky. Aby sa člo­vek oci­tol v Rusku roku 1855 si netre­ba nič pred­sta­vo­vať, sta­čí sa dívať oko­lo seba.

Páni pri šachovej partii

Hneď po prí­cho­de na hru, v pia­tok pod­ve­čer, začí­na­jú works­ho­py. Hoci trva­jú dlho do noci, nie je to stra­te­ný čas. Uvedú do prob­le­ma­ti­ky dejín a kaž­do­den­né­ho živo­ta v tej dobe, pozvoľ­na pomá­ha­jú vytvá­rať pries­tor zdie­ľa­ných pred­stáv. A keď už sa zdá, že to o chví­ľu začne uspá­vať, prí­de works­hop o prí­pit­koch a pití vod­ky, či podob­ná vese­li­ca, tak­že o nude nie je ani reči. Na záver veče­ra je mož­nosť pre­brať si vzťa­hy do hry so spo­lu­hráč­mi a ďal­šia fan­tas­tic­ká vec – indi­vi­du­ál­na kon­zul­tá­cia posta­vy s jed­ným z orga­ni­zá­to­rov. Viem, že toto nie je mož­né rea­li­zo­vať na väč­ších hrách, no mne ten­to pred­her­ný pokec v kapl­n­ke s Honzom, jed­ným z orga­ni­zá­to­rov, pomo­hol pocho­piť nie­kto­ré spor­né aspek­ty mojej posta­vy a defi­ni­tív­ne som zís­kal pocit, že „to bude dob­ré“.

V sobot­né doobe­die sa works­ho­py nesú skôr v prak­tic­kom duchu. Obliekanie do kos­tý­mov, ujas­ne­ne­nie sociál­ne­ho posta­ve­nia, nácvik (prí­pad­ných) súbo­jov, fote­nie. A pred­her­né scén­ky. Ich for­mát mi pri­pa­dal tiež veľ­mi prak­tic­ký. Nejedená sa zväč­ša o nija­kú show pre ostat­ných hrá­čov, kde sa uká­že, čo je tá kto­rá posta­va zač. Naopak, ide o dôle­ži­té uda­los­ti z his­tó­rie postáv, kto­ré sa odo­hrá­va­jú len v kru­hu tých, kto­rí boli uda­los­ti prí­tom­ní. Krásne sa tak maľu­jú vzá­jom­né vzťa­hy medzi posta­va­mi, spo­loč­né zážit­ky (a teraz už nie hrá­čov, ale postáv), o kto­rých je potom v hre mož­né sa roz­prá­vať. A v nepo­sled­nom rade, hráč sa tu prvý raz stre­tá­va so svo­jou posta­vou, spoz­ná­va­jú sa a nasta­vu­jú vo vzťa­hu k ostat­ným posta­vám. Workshopy tak ako­si ply­nu­lo pre­chá­dza­jú do hry…

…a dví­ha sa opo­na, otvá­ra­jú sa dve­re a ja, vlast­ne teraz už nie ja, ale moja posta­va, vstu­pu­jem do hodov­nej sály, pri­pra­ve­nej na opu­lent­ný naro­de­ni­no­vý obed.

Samotná hra trvá neja­kých sedem hodín. Je to málo, či veľa? Málo na to, rozo­hrať drob­né kon­ver­zá­cie, kto­ré by dokres­li­li her­ný svet. Málo na nezá­väz­né pitie čaju zo samo­va­ru a sle­do­va­nie všet­ké­ho, čo sa deje oko­lo. Avšak dosť dlho na to, aby emó­cie osta­li kon­cen­tro­va­né a neroz­tiek­li sa v mori bana­lít. Hra veľ­mi jas­ne stup­ňu­je svo­je tem­po. Kým na začiat­ku stí­ham pose­dieť pri pras­ka­jú­com ohni v krbe a čítať kni­hu, s postu­pu­jú­cim popo­lud­ním čoraz dlh­šie čakám, kým sa spo­lu­hráč, kto­ré­ho prá­ve potre­bu­jem, pre mňa na chví­ľu uvoľ­ní. A ku kon­cu už tak­mer nie je čas ani na bozk na roz­lúč­ku…

…opo­na padá. Herci vystu­pu­jú na javis­ko a v žia­re ref­lek­to­rov dokon­ču­jú svoj prí­beh. Emotívny a pek­ný záver. No hra tým nekon­čí. Žije vo mne ďalej. Pozastavujem sa nad tým, akých ľudí to stre­tá­vam, keď spo­lu­hrá­či odkla­da­jú kos­tý­my a v civi­le sa schá­dza­me v krč­me pod zám­kom. Tieň melan­chó­lie na mňa padá, keď v nede­ľu ráno krá­čam zo zám­ku preč. Zhlboka sa musím nadých­nuť po tom, ako vysa­dí­me spo­lu­hrá­čov na sta­ni­ci v Brne. A pri­chá­dzam domov do ticha pane­lá­ko­vé­ho síd­lis­ka a je mi smut­no, pre­to­že viem, že časť seba som nechal na síd­le rodi­ny Derevjanských, kam sa už nikdy nebu­dem môcť vrá­tiť. Až ďal­šie dni a týžd­ne však uká­žu, že to, čo som tam nechal, je nič v porov­na­ní so zážit­kom a spo­mien­ka­mi, kto­ré si odtiaľ nesiem. A kopou otá­zok, na kto­ré budem ešte dlho musieť hľa­dať odpo­ve­de.

Obed

P.S. v skrat­ke tu ešte chcem poďa­ko­vať tvor­com a orga­ni­zá­to­rom toh­to fan­tas­tic­ké­ho lar­pu za nevšed­ný záži­tok. A pre tých, kto­rí by chce­li zažiť atmo­sfé­ru tej­to nevšed­nej hry na vlast­nej koži mám dob­rú sprá­vu: od 8.1.2018 orga­ni­zá­to­ri spúš­ťa­jú pri­hla­so­va­nie na jar­né behy. Nenechajte si to ujsť, Skoro Rassvet jed­no­znač­ne sto­jí za to.
Pozrite aj:
Oficiálna strán­ka lar­pu Skoro Rassvet http://​rass​vet​.cz/
Facebooková strán­ka hry Skoro Rassvet Revival

Za foto­gra­fie ďaku­jem Tomášovi Felcmanovi/EXPit

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.