Preskočiť na obsah

Brazavazská legenda – Príbeh Dalie

Piatok

 Konečne sme tu. Na mieste, kde sa to všetko skončí. Opäť budeme nažívať v bezpečí, pokojne. Usmiala som sa na stromy, stojace všade okolo mňa. Väčšina ľudí nechcela odísť z Brazavasu, ale ja som tomu rada. Milujem les.

 Založili sme oheň, vybalili zásoby, aby sme si oddýchli a nabrali sily po náročnej ceste, ktorú máme za sebou. Po chvíli sa ozval starosta Bogdan, môj otec.

 „Zhromaždite sa okolo ohňa.“ povedal a čakal, kým mu začnú venovať pozornosť. „Všetci viete, prečo sme tu. Kliatba, ktorá spočíva na našej dedine sa dá zlomiť práve tu. Za pomoci žrecov vykonáme rituál, ktorý v minulosti ochránil nás a našich predkov. Je veľmi dôležité, aby sme sa ho všetci zúčastnili. Žiadam vás, aby ste rešpektovali posvätné územia žrecov a dodržali ich pokyny.“ Rukou naznačil, aby sme ho nasledovali a pohol sa ďalej do lesa

 Vtom sa ozval Jurgis Kulpa, muž, ktorý do našej dediny prišiel len nedávno. „Pán starosta, rád by som ostal mimo tohto všetkého. Nebudem robiť problémy, zostanem stáť v tichosti obďaleč.“

 Bogdan sa na okamih zamyslel, no potom prikývol. „V poriadku, rešpektujem tvoje rozhodnutie.“

 „Rada by som sa pridala k Jurgisovi,“ ozvala sa zrazu Mirica, mladá obchodníčka, ktorá sa mi už od svojho príchodu zdala veľmi zvláštna. Zamračila som sa na ňu aj na Jurgisa. Čo proti žrecom stále majú? Nevidia, že sa nám snažia pomôcť?

 Znepokojene som sa pozrela na otca. On len opäť prikývol. Chvíľu počkal, či sa ešte niekto ozve. Vydýchla som si – nikto už nenamietal. Pohli sme sa ďalej. Medzi stromami začali presvitať svetlá fakieľ a sviečok. S úsmevom som pridala do kroku aby som prvá mohla pozdraviť žrecov. Tí už stáli pripravení v polkruhu. Dokonale splývali s okolitým lesom, akoby boli zrodení žiť v ňom. Pocítila som v sebe tú známu túžbu patriť k nim, byť jednou z tých tajomných bytostí. Jemne som sa uklonila a čakala na ostatných obyvateľov dediny.

 „Utvorte prosím kruh,“ prihovoril sa nám Hromoslav Moren, najstarší zo žrecov. Usmiala som sa na otca, ktorý sa postavil hneď vedľa mňa. V spoločnosti žrecov som sa vždy cítila príjemne a bezpečne. No on mi úsmev neopätoval, len nepreniknuteľným pohľadom pozeral na Hromoslava. Ten stál s privretými očami, očividne plne sústredený na veci mne neznáme. „Po jednom pristúpte do kruhu a vyslovte svoje želania.“ Povedal po chvíli a pokynul mladíkovi, v ktorom som spoznala jeho syna, Bogoslava, aby priviedol do kruhu prvého z nás. Hromoslav nás všetkých trpezlivo vypočul a prisľúbil pomoc, ak bude naša viera v bohov dostatočne silná. Zmocnil sa ma pokoj. Kliatba je zažehnaná!

 Spoločne sme sa vrátili do dediny aby sme to oslávili. Ľudia sa chopili nástrojov a Vilgardas ma vyzval do tanca. Inokedy by som šla rada, ale nechcela som prepásť možnosť bližšieho rozhovoru so žrecmi, takže som ho odmietla. Vyzeral trošku sklamane, ale má predsa Marínu, tá si s ním určite rada zatancuje.

 Ja som si prisadla k Drave, ktorá ma spomedzi všetkých žrecov fascinovala najviac, hoci som sa jej aj trochu bála. Preto som bola veľmi rada, keď sa k nám pridala Lucia. Ona ma vždy podporovala v starej viere, aj keď s tým otec veľmi nesúhlasil.

 „No čo, dievčatá, už ste si našli ženíchov?“

 Lucia sa len pousmiala, iba ona vie, čo sa stalo medzi ňou a jej záhadným nápadníkom. Ja som si povzdychla. „Mňa chce otec čo najskôr vydať do susednej dediny. Ale ja… chcem ostať tu.“ Vlastne sa vôbec nechcem vydávať, dodala som v duchu.

 „Tak zostaň,“ povedala Drava jednoducho.

 „To nie je také ľahké, musím predsa rešpektovať svojho otca. On snáď vie, čo je pre mňa najlepšie.“

 „Len ty sama vieš, čo je pre teba najlepšie. Načúvaj svojmu vnútru. Už nie si malá, mala by si sa riadiť vlastnou hlavou.“ Povedala a pozrela na môjho otca, ktorý sa k nám blížil.

 „Bogdan,“ prihovorila sa mu, „Počula som, že ideš vydať svoju dcéru do inej dediny.“

 Zdesene som pozrela na Dravu, ako mu to mohla len tak povedať? Z toho budem mať problém.

 Otec na mňa pozrel „Áno, tak je… Čo nevidieť sa vyberieme do susednej dediny a sama si bude môcť vybrať ženícha.“

 „Ale ja chcem ostať tu. Aj u nás v dedine máme zdatných mužov, prečo by som si nemohla vybrať z nich?“ odvážila som sa povedať.

 „Tak prečo tu sedíš a netancuješ s tými zdatnými mužmi?“ opýtal sa zákerne. Urobila som na neho grimasu. Dobre vie, ako rada sa rozprávam so žrecmi.

 „Jeden ju bol popýtať o tanec.“ prezradila Lucia.

 Ach jaj, všetci sú dnes proti mne, pomyslela som si zúfalo, keď na mňa otec spýtavo pozrel.

 „Ktorý?“

 Mlčala som. S Vilom som nič nemala ani nechcela mať, ale premýšľala som, či nebude lepšie nechať ho v tom, že áno. Snáď tým oddialim výlet do vedľajšej dediny.

 „Dalia,“ prihovorila sa mi po chvíli ticha Drava „Tebe poradím, aby si sa riadila vlastným rozumom. A tebe,“ preniesla svoj pohľad na Bogdana „aby si počúval svoju dcéru. Aj mladé vĺčatá raz vyrastú a začnú žiť vlastný život. Možno dokonca skántria vlastnú matku.“

 Otec sa pousmial nad mojim nechápavým výrazom. „To hádam nebude náš prípad. Ale aj matka vlčica dobre vie, čo robí, keď chytí vĺča za krk a odvlečie ho, pokojne aj nasilu, späť do bezpečia nory.“

 „Nejako sa to tu začína zvrhávať, idem radšej tancovať.“ Venovala som ešte jeden úškrn otcovi a utekala za Vilom a ostatnými. Na chvíľu som sa príjemne stratila v radosti z tanca. Všetci sa zabávali, oslavovali, rozprávali sa. Zrazu som si všimla Aniu stojacu pri stole. Pohľad na ňu mi pripomenul, čo som ešte chcela spraviť. Jedným okom som skontrolovala otca. Vyzeral úplne zabraný do rozhovoru s Dravou.

 Podišla som k Anii. „Poď so mnou.“ Šepla som a zamierila hlbšie do lesa. „Chcem preskúmať miesto, kde sa konal rituál,“ oznámila som jej, keď sme sa dostali z dohľadu ostatných. „Ktovie, prečo je posvätné?“

 „Možno tam rastú iné rastliny, alebo je tam niekto pochovaný.“ navrhovala Ania.

 Pokrčila som plecami. „Možno…“

 Chvíľu sme sa túlali lesom, no to miesto sme nemohli nájsť. Nemali sme svetlo a les bol už temný. „Poď, vrátime sa.“ Vzdala som to a zamierila naspäť k ohňu nasledovaná Aniou. Atmosféra sa tam príliš nezmenila. Ale až teraz som si všimla roľníka Auxa, ktorý sedel mimo ostatných. Podobne, ako v dedine, držal si odstup. Prečo…

 Zo zamyslenia ma prebral otcov hlas. „Kde si bola?!“ zrúkol na mňa.

 Nechápavo som na neho pozrela. „Prejsť sa s Aniou.“ Prečo sa tak rozčuľuje?

 „Samé dve? Neviete, aké je to tu nebezpečné? Čo vlci, medvede… Nech sa to viac neopakuje, rozumieš?“ uprene na mňa pozeral a čakal na odpoveď.

 Zvrtla som sa mu chrbtom a ušla do prístrešku. Na nič iné som sa nezmohla. Viem, že sa o mňa bojí, ale reagovať takto prehnane? Nebolo to vôbec nebezpečné, boli sme len pár metrov od ohňa. Nakričí na mňa pred celou dedinou. Urazene som si sadla na zem a premýšľala.

 Vtom sa z lesa ozval strašný výkrik. Vybehla som von. Všetci muži sa okamžite chopili faklí a rozbehli sa do tmy. Ja som ich po chvíli opatrne nasledovala. Zbadala som Vila, ako sa potáca smerom ku mne. Dobehla som k nemu a objala ho. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa znepokojene.

 No on ma len odsotil „Nechaj ma na pokoji!“ šepol zmučene a odbehol preč. Zdesene som sa približovala k miestu, kde sa zhromaždili muži. Zastala som obďaleč, napoly schovaná za stromom. Nič som nevidela – ľudia stáli v kruhu a zakrývali mi výhľad na to, čo sledovali s kamennými tvárami. Zrazu sa kruh pretrhol a ja som ju zbadala. Marína. Ležala na zemi, v očiach sklenený výraz, z ktorého ma zamrazilo. Je mŕtva. Nie, nie, nie! Začala som cúvať späť do tábora. Nemohla som od nej odtrhnúť pohľad. Vtom som do niekoho narazila. Otočila som sa a zložila mu hlavu na rameno.

 „Čo sa deje?“ spýtal sa Igor a rukou ma pohladil po chrbte.

 Len som pokrútila hlavou a utiekla k ohňu. Sadla som si a neprítomne civela do plameňov. Prisadla si ku mne Kasia, malé dievčatko, ktoré nám nechal jej strýko kronikár na starosti. So strachom v očiach na mňa pozrela. Upokojujúco som ju objala.

 Po chvíli čakania sa vrátili muži, aj s Marínou, ktorú niesli v náručí. Zložili ju k ohňu. Drava si k nej okamžite kľakla a skúmala jej telo. Všetci sme bez dychu čakali, čo povie.

 „Neviem, čo spôsobilo jej smrť.“ Povedala a vstala. „Bola starej viery. Prosím, nezbierajte drevo, aby sme ju mohli úctivo predať do opatery našich bohov.“

 Naraz niečo obďaleč zašuchotalo. Všetci sa strhli a muži to šli preskúmať. No ja som len otupene pozerala pred seba a nikomu nevenovala pozornosť. Marína nemôže byť mŕtva, vykonali sme predsa rituál­… Prebral ma až otcov hlas. „Igor bol kresťan, vykopeme mu hrob na tamtej čistinke.“ ukázal rukou pred seba a sám sa tam hneď vybral. Ja som zdesene vstala. Igor? Ležal vedľa Maríny, nehybný, mŕtvolne bledý. „Č-čo sa stalo?“ spýtala som si Luely, ktorá bola najbližšie. Tá len mlčky pokrčila plecami.

 Oba pohreby prebehli takmer súčasne. Staroverec, kresťan. Žena, muž. Ja som odprevadila oboch – zapálila drevo, na ktorom ležala Marína, urobila krížik na čele Igorovi.

 Nekonečne dlho som mlčky sedela pri ohni. Otec a niektorí ďalší sa snažili prísť na to, čo sa deje. Vila videli posledného s Marínou, ale nikto ho nemôže podozrievať. Ľúbil ju. Igora nevidel nikto odchádzať. Len sa zrazu skotúľal dole svahom. Ani jeden nemal viditeľné zranenia, známky otravy… nič. Sám Hromoslav nevedel, prečo rituál nezabral. Kliatba je asi silnejšia, ako myslel.



 „Vojaci!“ pribehol odrazu niekto z dedinčanov. „Na hrade sa usadili vojaci!“

 Starosta sa postavil a povedal: „Mali by sme ísť za nimi. Zistiť, či prišli v dobrom a poprosiť ich o ochranu.“

 Všetci sme sa teda vybrali hore na hrad. Len Ernest, drevorubač, Luciin brat zostal strážiť oheň. Vojakov nemal rád, odkedy ho pred dvoma rokmi zranili pri návšteve dediny.

 Vojaci boli napodiv milí, aspoň mne sa zdalo. Viedol ich istý Leško, ktorý ma veľmi zaujal. V jeho očiach bolo niečo… divné. Aj to, ako sa zvítal s Luciou. Zaumienila som si, že sa jej na to musím spýtať. No sľúbil nám, že poverí dvoch vojakov, aby v noci hliadkovali pred našim táborom. Uľavilo sa mi. Hádam sa už nikomu nič nestane.

 Zrazu sa z diaľky začali ozývať hlasy. Hudba a spev. Kaukliari! Pousmiala som sa. Vždy som rada počúvala ich historky. Tú noc som si vypočula jednu o zbojníkovi Lotrandovi. Cigán Adrzej, čo nám ju rozprával, bol veľmi zábavný. Nebyť nedávnych úmrti, schuti by som sa na ňom zasmiala, no teraz som mala na perách len zdvorilý úsmev. No bola som za jeho reči rada – pomáhal mi upokojiť sa, pozabudnúť na starosti, kliatbu.

 Onedlho sme sa pobrali, v sprievode niekoľkých vojakov späť do táboriska, aby sme sa uložili k spánku. Noc bola pokojná a ja som sa zobudila presvedčená, že už bude všetko v poriadku. Možno len rituál potreboval trochu času, aby zabral. Ako som sa len mýlila…

Sobota

 Už od rána vládol medzi ľuďmi nepokoj. Ja som stále odmietala uveriť, že by rituál nezabral, preto som zostávala kľudná.

 Onedlho zavítali medzi nás kaukliari, asi vymeniť svoje umenie a historky za trochu jedla a vody. Ja som sa však odkradla za Aniou, ktorá na mňa mávala spoza stromu. „Poď,“ povedala „pôjdeme preskúmať miesto, kde sídlia kaukliari, keď sú teraz všetci tu.“

 Usmiala som sa. Opäť raz som si uvedomila, aká som šťastná, že mám za kamarátku práve Aniu. Konečne niekto, kto kliatbe neverí, nebojí sa jej. Kráčali sme potichu až k hradbám, kde mali svoj tábor vojaci. Rozhodli sme sa, že to skúsime inokade, síce by nám neublížili, no pochybujem, že by sa zdržali otázky: ‚Čo tu robíte?‘ A my sme chceli ostať nevidené. Veľmi blízko pri nich sa mi nešikovne pod nohou uvoľnil kameň a s rachotom sa skotúľal dole kopcom. Potichu som zanadávala. S Aniou sme sa rýchlo pritisli čo najviac ku svahu a napäto čakali. Našťastie to vojaci asi prisúdili zvieraťu a ja som si vydýchla. Rýchlo sme sa stratili z dohľadu vojenského tábora.

 Po chvíľke chôdze som zastala a obrátila sa na Aniu: „Kadiaľ?“ Nevidela som žiadne miesto, kde by sa dali prejsť hradby, ale ako poznám Aniu, určite sa tu už vyznala lepšie, ako ktokoľvek iný.

 „Tade,“ zdvihla ruku a ukázala ňou šikmo pred seba. Zrazu sa jej na ramene niečo mihlo. Zdesene som odskočila, no vzápätí som sa usmiala a pohladila po hlave krysu, ktorú Ania nosila všade so sebou. Zvieratko došlo až k majiteľkinmu ukazováku, preskúmalo, čo sa deje a vrátilo sa späť do pohodlia kapucne.

 Pokračovali sme ďalej po lesnej cestičke, až sme natrafili na človeka, kopajúceho jamu. Tá nápadne pripomínala…

 „Kopeš hrob?“ spýtala som sa ho vystrašene.

 Vojak pokrútil hlavou a ja som si vydýchla. „Nie, latrínu.“ odpovedal úplne vážnym hlasom.

 „A bude mať aj dvierka so srdiečkom?“ spýtala sa ho nevinne Ania. Vyprskla som do smiechu, no vojak len opäť pokrútil hlavou. Tým stratil náš záujem a tak sme ho nechali aj s jeho latrínou osamote a pokračovali sme v ceste.

 Povzdychla som si, keď sme zbadali ďalšieho človeka. Z našej tajnej výpravy už asi nič nebude. Bol to Marius, Aniin strýko.

 „Ahojte,“ pozdravil nás. „Neviete náhodou, čo je toto za hubu?“

 Ania ju znalecky chytila do rúk. „Tá nie je dobrá.“ Povedala „Ale nezašľapuj ju, možno je to huba, z ktorej vyrastie permoník.“

 „Alebo tá, čo ti splní tri želania.“ Dodala som s úškrnom.

 So smiechom sme sa Mariusovi otočili chrbtom a pokračovali ďalej. „Aha, ďalší človek…“ Prevrátila som očami. No vzápätí som ich neveriacky vyvalila. Ajaj. Koho len človek v lesoch nestretne…

 „Ahoj, ocko!“ pozdravila som ho nevinne.

 On len prísne na mňa pozrel. „Dalia, čo zase robíte samé v lese? Čo som vám včera povedal? Marína! Igor! Kliatba je ešte stále tu a vy sa tu len tak túlate! A ešte aj samé, keby ste so sebou vzali aspoň nejakého muža! Čo tu vlastne robíte?“

 „Nič, len sme šli s Mariusom na huby,“ chytila som sa spásonosného nápadu. „Len pred chvíľkou sme sa oddelili.“ Povedala som a jemne sa začervenala. Klamanie mi nikdy veľmi nešlo. Tušila som, že sa mi na to čoskoro príde… Ale, čo keby to predsa len vyšlo?

 Otec podozrievavo zdvihol obočie, no nič na to nepovedal. „V poriadku… Ale teraz sa vráťte do dediny, dobre? A buďte opatrné.“ Dodal a nechal nás osamote.

 Vydýchla som si a s úsmevom pozrela na Aniu. Úsmev mi opätovala a tak sme sa potešené našim úspechom vybrali ďalej. Možno by sme sa predsa mohli ísť pozrieť k tým kaukliarom, napadlo mi. No kým som sa s tým stihla zveriť Anii, z lesa sa opäť niekto vynoril. Tentoraz to boli štyria ozbrojení muži. Asi vojaci, pomyslela som si. Slušne sme ich pozdravili.

 „Buďte pozdravené, spanilé devy.“ odzdravili milo.

 Usmiala som sa, a už som sa im otáčala chrbtom, keď som zrazu pocítila na krku ostrie meča. „Buďte potichu a nebude to bolieť.“ Oznámil jeden z nich so zákerným úškrnom. Zamrela som, no Ania duchaprítomne začala utekať, kým aj k jej hrdlu priložili meč.

 „Stoj, lebo tvoja kamarátka zomrie!“ zakričal za ňou chlap, ktorý mi držal ruky za chrbtom a výstražne mi pritlačil meč bližšie k tvári.

 Ania na okamih zaváhala a zastala.

 „Utekaj!“ skríkla som a privrela oči, očakávajúc, že pocítim na krku pálčivú bolesť. Nič sa nedialo, tak som opatrne otvorila oči a vydýchla si. Zdá sa, že ma neplánujú zabiť. Zatiaľ.

 „Zviazať!“ zavelil jeden z nich a pocítila som, ako mi sťahujú ruky za chrbtom hrubým povrazom. „Vieš, čo máš s ňou robiť.“ Povedal jeden z nich a zvrtol sa preč nasledovaný dvomi svojimi kumpánmi.

  Nechali ma samú s únoscom, ktorý mi pripadal najmenej nebezpečný. No každopádne mal meč a ja zviazané ruky lanom, ktorého koniec držal on, takže ma to príliš neupokojilo.

 „Poďme,“ povedal a trhol povrazom. Pomaly som kráčala za ním a snažila sa premýšľať.

 „Ako sa voláš?“ spýtal sa, práve keď som si uvedomila, že nie som zviazaná tak silno, ako sa mi zdalo. Pocítila som v sebe malú nádej.

 Zastal a výhražne vytiahol meč. „Odpovedaj! Ako sa voláš a kto si!“

 „A-ania. Bývam v dedine… som sirota.“ Ani netuším, prečo som klamala. No cítila som, že nebude na nič dobré ak zistí, že chytil dcéru starostu.

 Ďalej sme kráčali potichu a ja som sa celý čas úporne snažila vyslobodiť si ruky. Bála som sa, že pocíti, ako trhám povrazom, tak som radšej rýchlo pokračovala v komunikácii.

 „Kam ma vedieš?“ spýtala som sa.

 Uchechtol sa. „Uvidíš… teda, skôr budeš počuť.“

 Nemala som čas sa nad jeho odpoveďou zamyslieť. Zhodila som na zem povraz, z ktorého som sa konečne dostala a čo najrýchlejšie začala utekať preč.

 „Hej! Stoj!“ začula som za sebou. No neobzerala som sa, len utekala a utekala…

 Zadychčane som zastala „Už ďalej nemôžem…“ šepla som si sama pre seba a čakala, kedy sa za mnou ozvú kroky. Ozvali sa… no nie za mnou, predo mnou. Zmätene som zdvihla hlavu. Radostne som vzlykla a rozbehla sa do náručia otcovi, ktorý mi rýchlymi krokmi šiel naproti.

 „Si v poriadku?“ spýtal sa a tuho ma objal. Prikývla som. „Utekaj späť do tábora, mieri tam aj Leško s vojakmi. Už sa o tých mužov postarali.“ Povedal, jemne ma postrčil správnym smerom a sám sa vybral v ústrety môjmu únoscovi.

 „Ocko, nechoď za ním, má meč!“ skríkla som na neho.

 No on sa ani neobzrel, len cez rameno zakričal: „Neboj sa o mňa!“ a utekal ďalej.

 Chvíľu som nerozhodne stála prikovaná na mieste, nevediac, čo robiť. No tento krát výnimočne prevládol pud sebazáchovy pred strachom o otca a ja som sa rozbehla za Leškom.

 V tábore vládol nepokoj, niekoľko vojakov bolo zranených a vo mne sa ozvali výčitky svedomia. Je to moja chyba, ak niekto z nich umrie… ak sa niečo stane otcovi. Zaplavil ma strach. Len horko-ťažko som zadržala slzy, ktoré sa mi drali do očí.

 Netrpezlivo som hľadela na miesto, odkiaľ sa mal vrátiť. Onedlho sa tam zjavili dve postavy – jedna zviazaná, ruky za chrbtom, druhá ju strkala pred sebou. Ach nie! Zajal ho, zajal môjho otca! No vzápätí som prekvapene prižmúrila oči, aby som lepšie videla. Bolo to presne naopak.

 Otec priviazal svoju „korisť“ o strom a spoločne s Leškom ho vypočúvali.

 Ja som sa len z diaľky prizerala. Ako je to možné? Ako to, že ho otec len tak premohol? Bez zbrane? Nedávalo mi to zmysel.

 Po chvíli nechal muža len s Leškom, pohľady sa nám stretli. Pokynul mi rukou, nech ho nasledujem a odišiel trochu bokom od ľudí. „Mala si obrovské šťastie,“ povedal a nahnevane na mňa pozrel. „Bol dosť nemožný, chytil som ho vďaka tomu, že sa potkol o kameň…“ Aha… to mnohé vysvetľuje, pomyslela som si. Už som si začínala myslieť, že môj otec je bývalý vojak alebo niečo podobné, keď ho dokázal chytiť. Taká blbosť.

 „Ania, Marius!“ zavolal odrazu. Vo mne hrklo. Nie, žeby som to nečakala, ale nepoteší to.

 „Marius,“ oslovil ho, len čo prišiel „Počul som, že ste boli všetci traja na huby. Keď už berieš dievčatá so sebou, očakávam, že na nich dáš pozor! Že nedovolíš, aby sa im niečo stalo! Že nenecháš nejakých chlapov, aby uniesli moju dcéru!“

 A teraz to príde, pomyslela som si zúfalo, keď Marius otvoril ústa, že sa ohradí. „Ja som bol na huby sám, Aniu a Daliu som stretol až v lese…“

 Otec na mňa a sčasti aj na Aniu kričal dosť dlho. No mlčala som. Cítila som, že si to zaslúžime. Doteraz som sa nikdy naozaj neocitla v ohrození života a len neochotne som si pripustila, že som oň ľahko mohla prísť. Ospravedlňujúco som sa pozrela otcovi do očí. Uvedomila som si, ako veľmi mu na mne záleží. „Dalia,“ povedal zúfalo. „Aspoň mi sľúb, že sa nebudeš túlať sama. Že so sebou vždy vezmeš nejakého muža. Prosím.“

 Odovzdane som prikývla: „Sľubujem, otec…“ Srdce sa mi však zvláštne zovrelo a ja som vedela, že tento sľub onedlho poruším…



 „Nechajte ma prosím osamote s dcérou,“ požiadal otec Mariusa a Aniu. Obaja bez slova odišli a ja som spýtavo pozrela na otca. „Katrina?“ zavolal na ženu, ktorá s nami bola najkratšie. „Nemám pred svojou dcérou Daliou žiadne tajomstvá, takže vás oslovím obe.“ Nechápavo som hľadela raz na neho, raz na Katrinu. „Klamala si mi! Povedala si, že si prišla z Francúzska…“

 „A to je pravda,“ povedala Katrina úprimne.

 „Nie si náhodou z Litvy? Neklameš mi?“

 Zatvárila sa nechápavo. „Prisahám Bohu, že všetko, čo som vám povedala, je pravda“

 Otec na ňu chvíľu skúmavo hľadel. „V poriadku, verím ti.“

 „Čo sa deje?“ spýtala som sa.

 „Ten muž… ten, čo ťa uniesol, mi zveril tajomstvo. Po okolí sa vraj potulujú Litovčania. Hľadajú akúsi kniežaciu dcéru, ktorá ušla z Litvy a skrýva sa medzi nami. Nevedel, čo s ňou chcú urobiť, no je našou povinnosťou ju ochrániť. Nesmieme im dovoliť, aby jej ublížili. Dalia,“ pozrel na mňa „Ty máš s dedinčanmi dobré vzťahy, prosím ťa, zisti, ale nenápadne, ktorá z dedinčaniek by to mohla byť. Nemôžeme ju chrániť, keď nevieme, kto to je. Ale opatrne… ak sa to dostane do nesprávnych uší…“

 „Neboj sa otec, dám si pozor.“

 Prikývol a nechal nás s Katrinou osamote. Tá sa zamračila. „Nemusel ma hneď obviniť z klamstva.“

 Ospravedlňujúco som na ňu pozrela. „Určite to tak nemyslel. Je len… poslednú dobu trošku v strese.“ Povedala som a pousmiala sa.

 Od tej chvíle som začala pátrať po záhadnej kniežacej dcére. Popri tom som si začala všímať ďalšieho človeka, Zuzanu. Vedela toho, podľa mňa, omnoho, omnoho viac, ako dávala najavo. Keď nájdem tú Litovčanku, musím z nej nejako dostať, čo vie o tej neznámej kliatbe.

 Zrazu sa z lesa ozval výkrik. Zamrela som. Dolu svahom zbehla Melanor, tvár mala vlhkú od sĺz. Danila! Danila je mŕtva, povedala a podlomili sa jej kolená. Otec k nej dobehol prvý „Čo sa stalo?“

 „Neviem,“ vzlykajúc odvetila Melanor, „šla som zbierať kamene a zrazu, len som začula Danilin výkrik a utekala som sem…“

 Luela, tiché nenápadné dievčatko si zavolalo môjho otca bokom. „Ale ja som ich dve videla odchádzať spolu.“ Zašepkala.

 Otec si podozrievavo premeral Melanor a z kapsy vytiahol striebornú sošku anjela, ktorú nosil všade so sebou. Priblížil sa k nej a dotkol sa soškou jej ruky. Melanor vykríkla, akoby jej ten dotyk spôsobil obrovskú bolesť. „Chyťte ju,“ prikázal chlapom. Sošky sme sa postupne dotkli všetci, no nikoho z nás nepálila. Melanor zviazali a odviedli do stanu. Snažili sa ju vypočúvať, no ona sa len trhala, snažila sa ujsť a nič nehovorila.

 Danile sme vystrojili pohreb. K Igorovmu krížu pribudol ďalší. Danilin. Je mŕtva. Opäť bez jedinej známky poranenia. Pre svoje tri kozy sa už nikdy nevráti.

 A vtedy som sa rozhodla… Nemôžem to nechať tak. Nedovolím, aby sa ešte niekomu niečo stalo. Zistím, kto je tá záhadná dcéra litovského kniežaťa, ochránime ju. Zistím, čo všetko Zuzana skrýva. Zistím, čo je Melanor zač a čo zabíja ľudí, na ktorých mi záleží. Je mi jedno, či sa mi niečo stane. Nevládzem sa už na to pozerať. Na ten strach, smútok, zdesenie a smrť, čo ma obklopuje.

 Hromoslav, povedala som si v duchu a vybrala sa ho hľadať. Našla som ho prechádzať sa v lese. „Hromoslav?“ oslovila som ho trošku bojazlivo. Vzbudzoval vo mne veľký rešpekt.

 „Nech sú bohovia s tebou.“ odpovedal.

 „Potrebujem tvoju pomoc. Vlastne… pomoc bohov. V našej dedine sa ukrýva dievča, dcéra litovského kniežaťa. Musím čo najrýchlejšie zistiť, kto to je, aby sme ju mohli chrániť pred nebezpečenstvom, ktoré jej hrozí. Prosím ťa, popros bohov o pomoc.“ S dôverou som na neho pozrela.

 „Ak bude tvoja viera dostatočne silná, bohovia ti určite pomôžu.“

 Prikývla som. Chvíľu som len potichu stála a čakala, čo povie.

 Hromoslav nakoniec prehovoril. „Spoznáš ju… podľa zlatých náušníc s modrým kameňom, ktoré nosí ako pamiatku na svojho otca.“ povedal a ja som sa usmiala.

 „Ďakujem,“ povedala som a jemne sa uklonila. „Ešte je tu jedna vec… Ja…“ zaváhala som. Naozaj to chcem vedieť? Potlačila som strach. Áno, som ochotná riskovať, musím, nedokážem len tak nečinne sedieť a čakať, kým umrie niekto ďalší. „Ako sa dá zlomiť tá kliatba? Čo mám robiť, ako nájsť to, čo to spôsobuje?“

 „V lesoch sa dozvieš mnohé tajomstvá…“ povedal. „Ale v žiadnom prípade ti neradím túlať sa po nich. Pomysli na svojho otca. Na to, čo by si bez teba počal. Keby spolu s tebou stratil svoju jedinú rodinu. Rozmýšľaj nad tým.“ Dodal a zmizol v lese. A mňa nechal samú, zmätenú, so svojimi myšlienkami.

 Narýchlo som si zavolala otca bokom a prezradila mu, čo som sa dozvedela od Hromoslava. Litovčankou bola Eliza – dievča, ktoré už niekoľko mesiacov spravovalo domácnosť spolu s Luciou a jej bratom Ernestom. Dúfala som, že on ju ochráni. Povrávalo sa totiž, že sú zasnúbení. Otec mi poďakoval a ja som sa mu čo najrýchlejšie opäť stratila z dohľadu.



      Zobrala som so sebou Kasiu a Slavoja, jedného so žrecov. Kasiu, lebo som vedela, ako veľmi sa jej páčia kaukliari a Slavoja, aby som neporušila sľub daný otcovi, „túlať sa budem už len v sprievode muža“. Priviedol nás s Kasiou bezpečne až ku kaukliarskemu táboru, no potom sa ospravedlnil a zmizol v lese.

 Vedela som, že kaukliarske historky sú poväčšine len výmysly. No prečo by na jednej z milióna nemohlo byť zrnko pravdy? Hlavne, keď Melanor, zviazaná, strážená jedným mužom, nejakým záhadným spôsobom ušla a svojho strážcu zabila. Nikto to nevedel vysvetliť. Kaukliari možno áno.

 Už som k nim chcela vykročiť, keď som si všimla, že sa s niekým rozprávajú. Zakrádali sme sa s Kasiou popri skalách, aby sme zistili, kto to je. Srdce mi zamrelo. Otec. Stáli sme úplne potichu a čakali, kým odíde. Až potom som sa odvážila pristúpiť ku kaukliarom.

 Oslovila som priamo ich vajdu. Za pár drobností nám s Kasiou porozprával legendu o wendigovi – záhadnej bytosti, ktorá sa živí ľudskými srdciami. Má dlhé zuby a pazúry, ktoré mu treba pri jeho ničení ostrihať. Ďalej mu treba odtrhnúť všetky končatiny a tie kusy spáliť. Meniť sa môže iba v tme, no nie len v noci. Aj v tieni a napríklad aj pod prístreškom, spomenula som si. Prečo sme len Melanor zviazali vnútri?

 Poďakovala som kaukliarom za historku, vzala Kasiu za ruku a zamyslene sa pobrala späť do dediny. Dáva to zmysel. Wendigo…

 „Hľadáš svojho otca? Pred chvíľou tu bol.“ ozvalo sa vedľa mňa. Hromoslav.

 „Nie, práve toho najmenej túžim stretnúť…“ vykĺzlo mi z úst, než som to stihla zadržať.

 „Zasa sa túlaš?“

 „Netúlam…“ odvetila som nevinne ale mal pravdu. Mohla by som si dávať väčší pozor. S povzdychom som zmenila smer a poprosila dvoch vojakov stojacich obďaleč, aby nás odprevadili do dediny. Ochotne súhlasili.



 „Kde si zas bola, Dalia?“ spýtal sa otec hneď, ako som sa vrátila.

 Nemohla som odpovedať. Vnútro mi zvierali pochybnosti. Má ma rád. Hromoslav mal pravdu. Ako môžem tak sebecky riskovať? Ako to otec zvládne? Potriasla som hlavou, aby som ich zahnala.    

 „Len tu blízko,“ odvetila som napokon. „S Kasiou a Slavojom.“

 „Aha… a kde je Slavoj?“

 „Po čase sa od nás oddelil, ale neboj sa, naspäť nás odprevadili vojaci.“

 „Dalia, prečo mi to robíš? Je to tu nebezpečné. Marína, Igor, Danila, Aux… to nie sú náhody.“

 Aux? Nie… umrel ďalší, nezvládla som to… Zakrútila sa mi hlava.

 „Prepáč, otec…“ zašepkala som. „Mrzí ma to.“

 Zuzana, musím okamžite nájsť Zuzanu. Stála s ostatnými dedinčanmi pri ohni. „Neprejdeme sa?“ navrhla som.

 „Dobre,“ súhlasila. Vybrali sme sa do lesa.

 „Dalia!“ zakričal za mnou otec. Zastala som sa otočila sa na neho. „Kam ideš! Čo som ti povedal?“

 „Len tu, neďaleko!“ zavolala som mu naspäť.

 „Neopováž sa odísť z dohľadu tábora!“

 „Neboj sa!“ upokojovala som ho, hoci sama som cítila nevysvetliteľný strach. Chvíľu sme so Zuzanou kráčali mlčky. Odrazu ma však chytila za ruku a začala ťahať ďalej od tábora. „Musíme ísť hlbšie do lesa. Niečo ti chcem ukázať.“ Povedala naliehavo.

 Prikývla som a rýchlo ju nasledovala. Zrazu sa v diaľke niečo mihlo. Zastala som a snažila sa rozoznať, čo to je. Od inokadiaľ sa ozvalo šušťanie krokov. Zuzana zanadávala. „Sadni si,“ povedala. „Tvárme sa, že sa rozprávame.“ Dodala. Vyzerala dosť nervózne. Ja som sa stále snažila zaostriť medzi stromy, kde som videla toho tajomného tvora. Zrazu vedľa nás prebehla srnka a ja som vyľakane odskočila.

 „Dalia!“ ozvalo sa z lesa – blížil sa k nám otec. Nie… toto bude veľký problém, pomyslela som si nešťastne.

 Otec ku mne dobehol, chytil ma za ruku a ťahal späť do dediny. Zuzana mlčky kráčala za nami. „Čo som ti povedal! Čo keby tá srnka bola medveď, vlk alebo iná bytosť! Kedy si si ju všimla? Keď bola od teba päť stôp? Desať? Kedy si konečne uvedomíš, že to, čo robíš, je nebezpečné a hlúpe.“

 Vzdychla som si. „Ale ak chceš niečo zistiť, musíš predsa trošku riskovať.“

 Otec zrazu zastal a otočil sa ku mne. „Koľko je toto?!“ spýtal sa a prstami znázornil maličkú trošku. „A toto?“ pohol prstami ďalej od seba – a potom stále ďalej a ďalej… „Ako dokážeš odhadnúť, kedy prekročíš tú hranicu.“

  Trochu som sa zamračila. „Za niektoré veci sa oplatí umrieť,“ predniesla som vznešene, hoci som sa tak vôbec necítila.

 „A komu tým pomôžeš? Komu pomôžeš, keď budeš mŕtva?“

 Neodpovedala som… „Ocko?“ nesmelo som sa dotkla jeho ruky. „Keby som predsa len náhodou umrela…“ hlas sa mi zlomil, ale prinútila som sa pokračovať. „Keby som umrela, chcem mať kresťanský pohreb, no aj pohanský. Chcem tam mať kňaza, ale aj žrecov, novo, aj starovercov. Sľúb mi, že urobíš všetko preto, aby taký bol.“ Poprosila som.

 Nič nepovedal, len v tichosti kráčal ďalej.

 Vrátili sme sa do dediny. Otec zo mňa celý čas nespúšťal oči. Vedela som, že teraz sa mi už nepodarí vytratiť sa mu z dohľadu. No musela som. Musela som vidieť, čo mi chcela Zuzana ukázať.

 Zrazu z lesa vybehla Lucia. „Litovskí aj poľskí vojaci sú mŕtvi! Kaukliari im pobrali zbrane a teraz idú zaútočiť na nás!“

 „Ženy, choďte sa skryť do lesa.“ Prikázal nám otec a s mužmi sa utekali pripraviť. Šiel s nami len Ernest, ktorý bol zranený. Vlastne ani neviem prečo, uvedomila som si… Ale nemala som kedy nad tým rozmýšľať. Musela som využiť príležitosť. „Ernest?“ oslovila som ho. „Prosím ťa, pôjdeš so mnou? Nechcem porušiť slovo, ktoré som dala otcovi. Ale musím ísť so Zuzanou do lesa. Musím zistiť, čo je za tou kliatbou.“

 Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli. On zamyslene, ja prosebne. Prikývol. Kývla som Zuzane, aby šla s nami. Ešte som sa pristavila pri Lucii, ktorá šila mačiatko, veľmi podobné tomu, aké som mala za opaskom. Usmiala som sa pri spomienke na Aniu, ako mi ho dáva. Tak veľmi ma tým potešila… „Lucia, požičiam si na chvíľku Ernesta, dobre?“

 Spýtavo na mňa pozrela, no keď som nič nedodala, povedala. „Ale vráť mi ho v poriadku.“

 Prikývla som, a rýchlo vykročila do lesa, tesne nasledovaná Zuzanou a Ernestom. Nevedela som, čo mi chce Zuzana ukázať, no vedela som, že je to dôležité. Že vyriešim raz a navždy tú záhadu. Ochránim ľudí. Všetci budú v poriadku. S dôverou som sa na obrátila na Zuzanu a usmiala sa. No úsmev mi okamžite zamrzol na perách. Ernest ležal v bezvedomí na zemi a Zuzana mi priložila hrot meča k hrdlu. „Vydaj čo i len hláska a umrieš.“ varovala ma kruto. Odniekiaľ a ozvalo šušťanie lístia a vzápätí stál ten tajomný tvor predo mnou. Zuzana zložila meč a usmiala sa naň.

 Zrazu zo mňa opadol všetok strach, zdesenie… Všetka zvedavosť, vzrušenie… necítila som nič. Len smútok a ľútosť. „Ocko, odpusť mi…“ zašepkala som a vzápätí bolestne na sebe pocítila pazúry a zuby. Wendigo…