Podpora mladých organizátorov

Tento článok vznikol na základe diskusie uskutočnenej na Stretnutí 2010: Zoznámte sa! 27.2.2010. Nie je prepisom diskusie, ale vychádza z jej základov, ktoré som sa pokúsila štrukturalizovať a načrtnúť možné východiská. Nie je však ani náhodou uzatvorenou vecou a má byť podnetom pre ďalšie diskusie.

Tento článok vznikol na základe diskusie uskutočnenej na Stretnutí 2010: Zoznámte sa!, 27.2.2010.

Nie je prepisom diskusie, ale vychádza z jej základov, ktoré som sa pokúsila štrukturalizovať a načrtnúť možné východiská. Nie je však ani náhodou uzatvorenou vecou a má byť podnetom pre ďalšie diskusie.

Účastníci tejto diskusie: Andros, Cahir, Dogfood, Duli, Fyrgon, Isilóte, Maco, Meluzína, Millias, Mišoo, Morgoth, Pitkin, Propellerhead, Zarpen

Každým rokom sa larpová komunita rozrastá o nových členov. Takisto sa každým rokom podujme niekto pripraviť svoj prvý larp. Nech ho k tomu vedie nadšenie, snaha niečo dokázať, či akýkoľvek iný podnet, stavia sa pred ťažkú úlohu – často ťažšiu, ako sám predpokladá. Táto skúsenosť väčšinou ovplyvní to, či sa podujme aj na organizovanie ďalších akcií, alebo s týmto remeslom sekne.

Organizátori, ktorí už majú čo to za sebou, majú často tendenciu, vnútorné nutkanie, či len rovnaký nadšenecký záujem týmto nováčikom pomôcť, aby bola ich akcia čo najlepšia. Väčšinou ich vedie dobrý úmysel a záujem, ale svojimi zásahmi vedia narobiť niekedy viac škody, ako úžitku. Pre to je na mieste zamyslieť sa, akým spôsobom je vhodné nováčikom s ich akciami pomáhať, kde sú hranice pomoci a či je pomoc skúsených organizátorov vždy až tak nutná, ako si sami často myslia.

Existuje viacero spôsobov, ako sa k pomoci nováčikom postaviť:

A. Najjednoduchším, najrýchlejším a najmenej ,,bolestivejším“ spôsobom je forma neosobnej pomoci – vo forme prednášok, článkov, či len príspevkov na fórach. Podľa ohlasov začínajúcich organizátorov sú najprínosnejšou formou články či prednášky vychádzajúce z organizácie konkrétnej hry a popis konkrétnych postupov a riešenie konkrétnych problémov. Články všeobecne o základoch organizovania sú dobré, ale netreba ich vraj príliš.

B. Na diskusií sme rozobrali 3 asi najčastejšie spôsoby osobnej pomoci: držanie ochrannej ruky nad akciou z pozadia, včlenenie skúseného organizátora do nového teamu a včlenenie nového organizátora do už zabehnutého teamu.

1. Držanie ochrannej ruky nad akciou z pozadia môže mať rôzne podoby. Väčšinou sa jedná a o prípady, kedy si noví organizátori rozhodnú urobiť akciu podľa vlastných predstáv, ale požiadajú svojho známeho, ktorý má s organizovaním skúsenosti, aby im pomohol vo veciach, v ktorých sa neorientujú (napr. administratíva okolo úradov). Skúsený organizátor často zasahuje do príprav rôznymi odporúčaniami, zabezpečuje logistický support, vie, kam sa má obrátiť o pomoc s materiálnym zabezpečením, prípadne ho sám poskytne, ak niečím disponuje, v samotnej hre vie potom poslúžiť ako NPC. Pre organizátorský team potom slúži ako záchranná sieť.
V tomto prípade je nutné, aby skúsený organizátor zostal skutočne len záchrannou sieťou a nesnažil sa hru prispôsobovať svojím predstavám. Je dobré, keď upozorňuje na nedostatky, ale nie je dobré, keď sa snaží zobrať tieto problémy do vlastných rúk.
Ideálnym prípadom je, keď je takýto organizátor v pozícií akoby koordinátora diplomovej práce – je mentorom, poskytuje určité rady a odporúčania, ale všetky konečné rozhodnutia necháva na samotných organizátoroch akcie. Odovzdá svoje skúsenosti, ale spôsob, akým sú použité, alebo či sú použité, neovplyvňuje.

2. Iný prípad nastáva, keď je skúsený organizátor pribraný priamo do realizačného teamu a očakáva sa od neho, že sa bude aktívne zapájať do tvorby akcie. Pokiaľ v teame nie sú jasne vymedzené pozície a úlohy jednotlivých členov (čo v malopočetných teamoch väčšinou nebýva) je riziko, že sa skúsenejší organizátor stane akousi vedúcou hybnou silou, postupne preberie všetky najťažšie úlohy na seba a ostatní organizátori sa stanú len akousi výkonnou pomocou. Nielenže sa takto noví organizátori nič nenaučia, nezistia, aké to je niesť zodpovednosť za rozhodnutia a k žiadnym rozhodnutiam sa nakoniec možno ani nedostanú, ale môžu nadobudnúť pocit, že ich práca je len druhotná a v podstate zbytočná. Je to najrýchlejší spôsob ako udusiť prvotné nadšenie.
Tu je dôležité uvedomiť si na pozícií skúseného organizátora, že novovznikajúca hra je spoločná, že za ňu nenesie zodpovednosť len on a že ostatní organizátori sú rovnocenní partneri, ktorí majú rovnaké právo rozhodnúť o tom, aká hra bude, aj keď je to v rozpore s jeho predošlými skúsenosťami.
Z druhej strany je podstatné, aby organizačný team nechápal svoju posilu ako náhradu za nich samotných v najťažších úlohách a neprenechával riešenie ,,tomu, kto vie, ako na to“.

3. Priberanie nových členov do organizačných teamov je v posledných rokoch najviac nosenou módou, a často aj najviac zlyhávajúcou. Väčšina organizačných teamov na Slovensku už niekedy niekoho skúsila prijať medzi seba avšak väčšinou sa nový člen v teame nezohrial dlhšie ako rok. Výnimky by sa dali spočítať na prstoch dvoch rúk.
Problém pritom nevzniká v zásade v teamoch, ktoré sú dostatočne veľké na to, aby mali jasnú a pevnú vnútornú štruktúru, ale v malopočetných teamoch, kde prakticky neexistuje pevné rozdelenie úloh, a kde je každý ,,dievčaťom pre všetko“. Nový člen v takomto prípade neprichádza na určitú pozíciu, ale musí sa začať orientovať v podstate vo všetkom. A vzhľadom k tomu, že na Slovensku máme značnú prevahu právemalopočetných vnútorne neštruktúrovaných teamov, táto časť sa bude týkať predovšetkým nich.

Kde je teda chyba?
V prvom rade je vhodné všimnúť si, aké zázemie má takýto zabehnutý organizačný team – sú to väčšinou kamaráti, ktorí sa poznali dlho pred tým ako spolu začali robiť akcie, spoločne sa prebili začiatkami, pri ktorých (vzhľadom k veku larpu na Slovensku) im pravdepodobne nikto príliš nepomáhal a fungujú spolu už niekoľko rokov. Nový člen je väčšinou človek, ktorého spoznali na nejakej akcií, mal chuť pridať sa k nim a vstupom do teamu sa ocitá pre neho v cudzom prostredí, o ktorom nevie ako funguje, v akých vzťahoch sa pohybuje a nerozumie zabehnutému internému humoru. Začleňovanie nového človeka do pracovnej komunity je vždy viac-menej dlhý a vcelku náročný proces (samozrejme, záleží od povahy dotyčných ľudí), ktorý sa netýka len larpov, ale aj rôznych pracovných inštitúcií, kde existujú vyškolení odborníci, ktorí majú túto teambuildingovú pakáž na starosti.
Z veľkých plánov o výchove nasledovníkov a o rozrastaní teamu sa tak často stane odysea, v niektorých prípadoch končiaca patetickým rozchodom.
Chyba je väčšinou v očakávaniach – nikto, ani stabilný organizačný team, ani nováčik totiž nepredpokladá, alebo neočakáva problémy spojené so začleňovaním a zžívaním sa dokopy, väčšinou sa myslí len na konkrétnu spoluprácu na konkrétnej hre. Ideálnou možnosťou je skôr ako priberiete nového človeka do teamu, ísť si s nim sadnúť viackrát na pivo, jasne si definovať, čo od neho chcete, ako si on predstavuje svoju činnosť a zasvätiť ho do ,,vašich vecí“ – pokiaľ má byť plnohodnotným členom, musí poznať klepy, ktoré sa na stretnutiach rozoberajú, vzťahy, ktoré sú medzi členmi a musí zistiť, že nie ste boh, ale človek, ktorému môže pokojne vynadať, keď niečo pokazíte; a naopak vy sa musíte naučiť, že pokiaľ vám vynadá nový člen teamu, je to to isté, ako keď nadáva ten starý a brať jeho výhrady rovnako vážne.
Okrem toho by mal mať organizačný team jasne definované, prečo chce nového člena do týmu a prečo práve toho, koho prijíma. Nový člen by potom mal vedieť, prečo chce organizovať larp, a prečo práve s tými danými ľuďmi.

Najčastejšie problémy, s ktorými sa nový člen potýka sú:
– iné očakávania od náplne práce
– naskakovanie na rozbehnutý vlak
– pocit piateho kolesa na voze – novému členovi sa musí dať pocítiť, že je s jeho pomocou skutočne počítané, že jeho pripomienky a nápady majú skutočne váhu a že jeho úlohou nie je prizerať sa, ako sa veci organizujú
– riešenie organizácie na diaľku – hlavne pre prvé spoločne organizované akcie je nevyhnutné stretávať sa naživo a neobmedzovať komunikáciu len na icq, či telefonáty (takéto riešenie nie je vhodné vôbec na žiadnu organizáciu)
– nesprávne určenie priorít – aj nový člen teamu si musí dobre uvedomiť do čoho ide a že budú od neho určité veci vyžadované (vzhľadom k tomu, že členovia neformálnych skupín na seba navzájom nemajú páky typu ,,ak to nespravíš, nedám ti výplatu“ je nutné, aby každý, kto sa už raz na organizovanie podujme bol pripravený skutočne obetovať tomuto cieľu svoj voľný čas)
Jedným zo spôsobov, ako viesť nových členov, prirovnaný k rodičovstvu, je nechať ich pôsobiť v určitom teame, kde majú možnosť zistiť, ako tento daný team funguje, uvedomia si tak, či im tento spôsob vyhovuje alebo nie a na základe toho, potom buď v teame zostanú, alebo sa časť odštiepi a na základe buď kladných či záporných skúseností vytvoria team, ktorý im vyhovuje.
Vo všeobecnosti, pre akýkoľvek typ pomoci, kedy sa skúsený organizátor pokúša tvoriť s nováčikom, je dobré dbať na:
– mimoorganizačný nelarpový pokec (teambuilding)
– čo najjasnejšie definovanie úloh v teame
– zistenie skutočného konkrétneho záujmu v tom, čo chce nový člen robiť
– prenechávanie zodpovednosti aj na nového člena
– držanie ochrannej ruky (ale tak, aby nezavadzala)
– ponechanie dostatočnej voľnosti
– pripustenie nového člena ku skutočnej tvorbe
– vždy si nájsť čas a priestor na osobnú komunikáciu

C. Akýmsi medzistupňom medzi osobnou a neosobnou pomocou sú rôzne workshopy, pomoc pri betatestoch hier, a pod. Veľký potenciál pri inšpirácií k novým hrám majú festivaly komorných hier, aké sa vo veľkom rozbehli v Čechách (Larpvíkend v Brne bude mať tento rok už svoj 7. ročník, ktorý je výrazne zameraný na nových organizátorov, Pražský larpvíkend, či Komorní Třebíč). U nás sa odohralo viacero pokusov združiť väčší počet malých hier pod jednou strechou, či už na rôznych programových líniach Slavconu, Larpfestu, na samostatných akciách ako bol Zmeň svoj uhoľ pohľadu, alebo plánovaný Roleday. Avšak samostatná veľká akcia nám stále chýba, pri tom by mohla výrazne rozhýbať stojaté vody.
Sila týchto akcií je v nahromadení veľkého počtu ľudí a záujemcov na jednom mieste, skvelej atmosfére, kde kvasí obrovské množstvo inšpirácií, možnosť stretnúť sa s organizátormi a v malom kruhu sa s nimi porozprávať. Výsledkom býva väčšinou veľké nadšenie tvoriť. Je to jeden z najpríjemnejších spôsobov, ako nakopnúť mladých organizátorov k akcií.
Ak sa mladý organizátor dokáže nadchnúť, prebojovať sa cez všetky prekážky a nakoniec zorganizovať akciu, úloha skúsenejších organizátorov ešte stále nie je na konci. Podpora po akcií a povzbudenie do ďalšej činnosti je bonusovým bodom programu. Tiež treba ale vedieť ako na ňu, hlavne v prípade, že akcia nevyšla úplne stobodovo.
Prvým základným a veľmi cnostným bodom, je nestrápňovať nového organizátora (a ani nikoho iného z teamu) pred hráčmi. Vyčítať po hre pred všetkými, že hra nevyšla, lebo ,,ty, Jožo, si nedoniesol krompáč,“ je demotivujúce a navyše trápne. Kritiku je dobré nechať uležať a v pokoji ju rozobrať v súkromí.
Kritika ako taká, by mala byť čo najviac konštruktívna, teda popri tom, čo nevyšlo, skúsiť navrhnúť aj ako by to vyjsť mohlo, prípadne hľadať korene a príčiny problému, ako problémy samotné.
Zaujímavým spôsobom je prispôsobovať mieru kritiky kvalite akcie. Ak je akcia od základov celá mimo, spustiť vlnu kritických pripomienok jej príliš nepomôže a dotyčný už asi nikdy nič radšej nezorganizuje. Dobre mierenými milými radami sa možno skôr podarí nasmerovať ho do budúcna správnym smerom. Naopak, pokiaľ bola akcia výborná a mala len niekoľko nedostatkov, aj tvrdšia (ale nie zbytočne prehnaná) kritika je dobrá, pretože dokáže vychytať posledné chybičky krásy.
Na záver sa ešte vrátim k neosobnej pomoci pomocou fór. Počas diskusie sme si uvedomili, že na SLADe zásadne chýba miesto, kde by spolu mohli komunikovať organizátori. Ak aj takéto miesto existuje, je väčšinou stratené v záľahe offtopicu, prípadne zaradené v sekciách, kde by ho človek neorientujúci sa na týchto stránkach nehľadal. V rámci pomoci mladým organizátorom by sme chceli spraviť prístupnejšie miesto na fórach, kde by boli podstatné informácie na jednom mieste a v rámci toho vytvoriť miesto špeciálne pre vzájomnú pomoc jednotlivých organizátorských skupín, či jednotlivcov.
Toto miesto na SLADe nájdete vo fórach pod označením Organizátorský kútik. Je určené všetkým, ktorí sa chcú dozvedieť niečo o organizovaní, chcú k nemu niečo povedať, majú zaujímavý nápad, ako vyriešiť nejakú vec na hre, či potrebujú nájsť pomoc s nejakým problémom na vlastnej akcií. Pritom nemusí ísť o záchranu sveta, alebo ubercoolteoretické objavy, ale čokoľvek, čo vám príde zaujímavé a aspoň z diaľky sa dotýka toho, ako na hre niečo zorganizovať – tým sa myslí všetko, čo musí zvážiť organizátor pred tým, ako hru spustí (pravidlá, rozmery zbraní, prepojenie postáv, farba kulís, komunikácia s hráčmi, …). Takisto nemusí ísť o konkrétne riešenia, bude tu priestor otvárať debaty, ktoré majú poukázať len na nejaký problém, alebo len klásť otázky (čo je rovnako dôležité, ako na ne odpovedať). Z toho vyplýva, že fórum nie je uzatvorené len pre organizátorov, ale je otvorené všetkým záujemcom aj z radov hráčov, ktorí v živote ani nič organizovať neplánujú – to totiž ešte neznamená, že nemajú dobré nápady, alebo že nemôžu poukázať na zásadné problémy, prípadne rozbehnúť zaujímavú debatu.
Jednou z tém bude rozhodne aj Pomoc mladým organizátorom, ktorá by mala voľne nadviazať na tento článok. Všetci účastníci diskusie by boli radi, keby sa k nej vyjadrilo čo najviac ľudí a upozornili nás na to, na čo sme zabudli, rozvinuli debatu ďalej, prípadne pridali vlastné skúsenosti. Každý podnet si ceníme a tešíme sa naň.

*

Samostatnými vkladmi do diskusie môžu byť zaujímavé myšlienky, ktoré padli na verejnej diskusií, ale nebol čas sa nimi zaoberať podrobnejšie:

  1. Skúsiť nechať zámerne jednu z nových organizačných skupín samú na seba a nezasahovať nijak do ich tvorby. Naráža sa tu na novovznikajúci team, ktorý vznikol nezávisle na larpovej komunite a ktorý začal tvoriť hry veľmi podobné larpom inšpirované priamo stolovým D´n´D. Je možné, že sa vyvinie z ich tvorby úplne nový typ hier netypický na naše pomery?

  2. V rámci supervízie, keď je skúsený organizátor v pozícií mentora novej akcie a padne dohoda rozvíjať daný larp novým smerom, skúsiť nasledovný postup: nový organizátor príde s nápadom na hru, skúsený organizátor mu povie, ako by to spravil on a úlohou nového organizátora je nájsť si inú vlastnú cestu – nie prvoplánovo, ale v nadväznosti na prijaté informácie.

  3. Existuje vôbec ochota zabehnutých organizátorov pripustiť si k hre nového člena a nechať na ňom visieť časť hry s rizikom, že táto časť nevyjde a prijať ju takto v rámci jeho výchovy? Stojí toto riziko za to? Ako prekonať strach z neho – pretože práve strach z toho, že nováčik pokazí akciu, na ktorej robí celý team pol roka, je to, čo väčšinou vysunie nového člena na okraj?

Zvukový záznam celej diskusie môžete nájsť TU.

V diskusii môžete pokračovať tu, na fóre SLADu. Nech sa páči 🙂