Cena života

Reportáž z jed­né­ho komor­né­ho LARPu odo­hra­né­ho na SlavCone 2008.

Článok z časo­pi­su Mesiac
autor : Klaus Nachtsky je inves­ti­ga­tív­ny žur­na­lis­ta zaobe­ra­jú­ci sa pre­ml­ča­ný­mi prí­pad­mi a prí­pad­mi, kto­ré sa vďa­ka nedos­tat­ku dôka­zov nedos­ta­li pred súd

Lekársky spis je uve­rej­ne­ný so súhla­som pána Georga Dussena

Článok z časo­pi­su Mesiac
autor : Klaus Nachtsky je inves­ti­ga­tív­ny žur­na­lis­ta zaobe­ra­jú­ci sa pre­ml­ča­ný­mi prí­pad­mi a prí­pad­mi, kto­ré sa vďa­ka nedos­tat­ku dôka­zov nedos­ta­li pred súd

Lekársky spis je uve­rej­ne­ný so súhla­som pána Georga Dussena

Lekársky spis sleč­ny Rie Dussen pri­ja­tej na súkrom­nú psy­chiat­ric­kú kli­ni­ku
Heinricha Jungmana v Mníchove dňa 22.4.2008, vyda­ný jej na vlast­nú žia­dosť dňa 18.11.2012

meno pacien­ta : Ria Dussen

dátum naro­de­nia : 21.6.1990

diag­nó­za : stra­ta rečo­vých schop­nos­tí na dobu urči­tú v dôsled­ku sil­né­ho emo­ci­onál­ne­ho šoku

toto by mož­no pove­da­la Ria :
Toto som dosta­la, asi na pamiat­ku, po rokoch strá­ve­ných v ústa­ve. Hrubý zvä­zok papie­rov mapu­jú­ci môj poon­de­ný život. Ale pre­čo je vlast­ne tak po prde­li? Aj to náj­de­te v tom­to spi­se, úpl­ne na kon­ci. Ak sa vyží­va­te v zvrá­te­nos­tiach, len čítaj­te. Ale nikdy sa ma na to nepý­taj­te, nikdy. Aj ten jeden­krát, čo som to roz­prá­va­la bol pri­ve­ľa…

uvá­dza­me kom­plet­ný koniec spi­su

Našim som pove­da­la, že pre­spím u Di. Na cha­tu k Sandre by ma nepus­ti­li, Sandru nema­li radi. Bola to pre nich „nevhod­ná pri­teľ­ka pre ich anje­li­ka“. Kašľala som na to. Vždy som kaš­ľa­la na to, čo naši vra­ve­li, aj tak mi dali všet­ko.
Na cha­tu sme priš­li po 10, samoz­rej­me už „v nála­de“. Debata sa rozp­rú­di­la oko­lo naj­nov­šie­ho CD Danovej kape­ly a nových tren­dov v móde jean­sov. Sandre sme dali k jej čerstvej 18-ke kopu dar­če­kov. Jeden hneď aj využi­la, aby zachy­ti­la osla­vu­jú­cich v ešte nespi­tom sta­ve. Bol to digi­tál­ny foto­apa­rát Lumix od fir­my Panasonic, dar­ček odom­ňa.
Všetko sa posra­lo o pár minút neskôr…Do chat­ky vtrh­li tra­ja muži. Dvaja na nás mie­ri­li zbra­ňa­mi a reva­li „ Na zéé­ém“ „Ruky za hlavu!!!!Ruky za hla­vu!!“ Strašne som sa zľak­la. Sandra ma hneď upo­ko­jo­va­la, že to je len neja­ký blbý Danov fór. No Dano ich ako­si neod­vo­lá­val. Nahnali nás ku ste­ne a neus­tá­le na nás mie­ri­li. Keď som zba­da­la Adriho roz­bi­tú hla­vu, priš­lo mi zle. To nebol fór. Sandra pro­tes­to­va­la, vzpie­ra­la sa a kri­ča­la. Šla prvá, pus­ti­li do nej elek­tri­nu.
Bože, ako môžeš nechať po sve­te behať také­to oblu­dy???!!! Potom nás vypo­čú­va­li. Teda, bola to len jed­na otáz­ka „Ria, ste ochot­ná vyme­niť svoj život za život jed­né­ho z vašich pri­te­ľov?“ Nerozumela som. Neskôr mi to doš­lo…
Museli sme upra­tať stôl a neus­tá­le kro­tiť Adriho, aby po nie­kom „nevy­štar­to­val“. A tak­tiež Sandru. Tá chce­la stá­le pro­vo­ko­vať a „nie­šo mus­sí­me sspra­viť“ šep­ka­la mi doko­la. Nie som z tých, kto­rí by nie­čo také znies­li, vybu­cho­va­la som do hys­te­ric­ké­ho pla­ču.
Posadili nás oko­lo sto­la a „doktor“ nám dal kar­ty. „Hrajte žolí­ka.“ Adri s Borisom to neve­de­li, tak sa muse­li posa­diť k tým, kto­rí vede­li. Adri ku mne a Boris k Bele, Adriho ses­tre. .… „pohár vody, pro­sím“ .…..vzlykot.….plač.….
Hru sme naťa­ho­va­li, ako sa len dalo. Di muse­la ísť na toale­tu, Bela a ja tiež. Netuším, čo Di spra­vi­li, ale vyze­ra­la úpl­ne straš­ne. Keď ani neprí­tom­nosť jed­né­ho z ozb­ro­jen­cov nepo­moh­la k cha­bej vzbu­re, muse­li sme žolí­ka dohrať. Strašne som sa bála. Vedela som, že Sandra už jed­nu „dáv­ku“ dosta­la, nech­ce­la som, aby sa jej ešte nie­čo sta­lo. Vlastne na toto som mys­le­la, na svo­ju naj­lep­šiu pria­teľ­ku, kto­rá vyze­ra­la hroz­ne. Nebola taká zno­če­ná ani na krs­te prvé­ho CD Danovej sku­pi­ny. Bela? Tá nezne­sie nič a keby aj, Adri by zoša­lel ale­bo by ho…by ho .odml­ka.… Di bola na tom tak či tak zle. Ako dvo­j­ica sme teda osta­li len Adri a ja. On to zvládne…o sebe som neroz­mýš­ľa­la. Radšej. Boris uzav­rel. Bela pla­ka­la. Prehrali sme ja a Adri. Len tá hlú­pa Sandra to muse­la celé roz­há­dzať!!? Myslela som si, že sa od stra­chu zbláz­nim. Gorili huča­li, „doktor “ sa vyhrá­žal, Revo sa sna­žil udr­žať Sandru na sto­lič­ke a mne pre­ska­ko­val hlas, čo som doko­la mle­la „to my sme pre­hra­li. 10,9,7 ..urči­te naj­vyš­šie kar­ty“. „Bol to snáď ešte hor­ší oka­mih ako ten, keď…keď…to je jed­no“ … „KEĎ MA NÚTILI VLASTNÍ PRIATELIA ODTIAHNUŤ RUKY OD SVOJEJ PLAČÚCEJ TVÁRE, PRETOŽE MI JEDNATÝCH GORÍL MIERILA BROKOVNICOU NA NOHU, CHCEL SI MA TOTIŽ ODFOTIŤ PÁNDOKTOR“!!! .TO STE CHCELI POČUŤ ??? ÁNO?? SPOKOJNÍ??“ .hys­te­ric­ký plač… po 30 minú­tach núte­nej pre­stáv­ky sa pokra­ču­je…
Adriho pri­pú­ta­li k rádiá­to­ru a ..napoji..li.. ho káb­lik­mi k…odomňa chce­li, nech to stla­čím. Nechcela som. Desila som sa toho. Hľadela som Adrimu do tvá­re, nevní­ma­júc, čo na mňa kri­čí, ale prí­kaz „Stlač to!“ , kto­rý mi dával oča­mi, som rozo­na­la. Nastalo pre mňa zvlášt­ne ticho, ako­ke­by som na chví­ľu ohluch­la; bro­kov­ni­ca či piš­toľ boles­ti­vo sa opie­ra­jú­ca o môj chr­bát mi káza­la stla­čiť. Stlačila som. Stlačila som to !!! Ja som to stla­či­la !!! Po tichu som sa pre­pad­la do Adriho boles­ti­vé­ho kri­ku, Belinho pla­ču a zvy­šok som nebo­la schop­ná rozo­znať. Nenávidela som sa. S tvá­rou zalia­tou slza­mi a vinou, kto­rá mi zostá­va do kon­ca živo­ta som váha­vo.… pacient­ka sa ner­vo­vo zrú­ti­la. Koniec tera­pie na dneš­ný deň.…
…pokra­ču­je sa o dva dni neskôr.… Blekotala som nie­čo o ospra­vedl­ne­ní a o tom, ako mi je to ľúto, no nedú­fa­la som, že by mi Adri, Bela ale­bo kto­koľ­vek z par­ty mohol nie­ke­dy odpus­tiť. Zradila som. Stlačila som. Nezvládla som to.
Po tom­to si už veľa nepa­mä­tám, v ušiach mi znel Adriho bolest­ný ston. Jediný, kto ma doká­zal vytr­hnúť zo seba­ob­vi­ňo­va­nia, bol Revo. On ma.….…prekvapil. Akosi som stá­le čaka­la, že on bude ten, kto vyviaz­ne zo zdra­vou kožou. Iba do nás hučal, aby sme poslú­cha­li, že bude dob­re. A zra­zu sa ten Revo posta­vil a vyhlá­sil, že na rade je on.….potom to už šlo rých­lo. Reva sme všet­ci pre­svied­ča­li, že nie. Nič z toho. …Mal uká­zať ešte na jed­né­ho z nás, no vytrva­lo uka­zo­val na seba. Nakoniec išiel ako dru­hý Adri. Bela sa mi tak­mer vytrh­la, gori­la mi zlo­mi­la lakeť pri poku­se Belu chrá­niť.
Adri leží na zemi, Revo má zbraň. Strieľa? Nestrieľa? Netuším. Decká sa v posled­nom zúfa­lom poku­se o odpor ale­bo záchra­nu? vrha­jú na našich muči­te­ľov. Len sedím a zíram na prek­va­pe­né­ho „dokto­ra“. Hluk. Potom si už nič nepa­mä­tám, iba svo­ju izbu čís­lo 153. „Už si na viac nespo­me­niem, ani keby som chce­la. A ja nech­cem. Už nikdy.“

vyjad­re­nie ošet­ru­jú­ce­ho leká­ra : Ria? Ach áno, to mlčan­li­vé diev­ča. Áno, áno. Bol to ťaž­ký prí­pad, ale takých tu máme stov­ky. Ospravedlňte ma, povin­nos­ti vola­jú.

Vyjadrenie Georga Dussena, Riinho otca : K tomu­to poviem len jed­no. Tie svi­ne mi za to zapla­ti­li.

Vyjadrenie Friedy Dussen, Riinej mat­ky : Môj anje­lik! Keby ste ju pozna­li predtým…Aké to bolo vese­lé a bez­sta­rost­né diev­čat­ko. Ako jej to moh­li uro­biť?

Ria sa opäť psy­chic­ky zrú­ti­la, keď sa dozve­de­la, že jej naj­lep­šia pria­teľ­ka Sandra je mŕt­va. S ostat­ný­mi člen­mi osud­nej par­tie sa odmie­ta stret­núť a býva na uta­je­nom mies­te vo Švajčiarsku. Do kon­ca uzá­vier­ky sa nám s ňou nepo­da­ri­lo skon­tak­to­vať.