Alrain

Report z novučičkého bratislavského LARPu od „víly“.

Do Alry som prišla ako bláznivé vílie stvorenie túžiace len a len po zábave. Môžem povedať, že som sa za tých pár dní zmenila, veľmi.

Čím to vlastne začalo? Marcusom, určite ním a nocou, ktorú som s ním strávila vo víre tanca. Niekedy pred svitaním som si uvedomila, že ON je ten pravý. Ten jediný muž/goblin môjho života , ktorý bude otcom mojej malej víly. Jedinej víly so zamatovo zelenou pleťou po ockovi. Všetko sa vyvíjalo úplne skvele. Marcus mi dokonca za jedno kúzlo ponúkol manželstvo. Šťastnejšia som už ani nemohla byť. Samozrejme som to prijala a Tanec sv. Víta som ho naučila.

Ráno prišlo náhle prebudenie z krásneho sna. Marcusa nebolo. Stratil sa. Plná trpkého žiaľu, ktorý mi nedovolil ani sa usmiať, som sa dostala do hostinca. Pár pohárov bažinády mi však nepomohlo. Ktosi sa mi tam prihováral, ale nevnímala som ho. Až dve víly, sediace neďaleko mňa, ma primäli na chvíľu na Marcusa nemyslieť. Sam a Thalion, víly, ktoré snáď ani nemohli byť rozdielnejšie. Jedna mužov nenávidela a druhá ich milovala, hoci svojím vlastým spôsobom. Vílím spôsobom , aby som bola presná. Ujali sa ma a pokúšali sa ma presvedčiť, že ako normálna víla nemôžem visieť na jednej jedinej bytosti mužského pohlavia. Veď mužov, elfov, goblinov a inej hávede je iba v Alre neúrekom a každý jeden je ochotný za jediný môj pohľad obetovať hoci aj vlastný život. Nezaujímali ma však, pre mňa existoval už len jeden, Marcus. Celá nešťastná som ho začala hľadať v meste a priľahlom okolí. Ľudské príslovie „keď víla hľadá, nájde“ je pravdivé. Našla som ho. Ale on si ma nemapätal!!? To zdesenie, ten šok a bezmocnosť sa nedajú opísať. Môj milovaný, ktorému som sa hodila do náručia, hneď ako som ho uvidela sa ma spýtal : “ My sa poznáme, slečna? “ Prvé, čo ma napadlo, bolo, že je chorý alebo mu niekto počaroval. Neskôr však vysvitlo, že iba klamal…goblin. Vydýchla som si, ale nie na dlho. Marcus sa akosi svadbe vzpieral, stále utekal a pomaly som začínala veriť, že si ma vziať nechce. Ale nie, to nemôže byť pravda, predsa mi to sľúbil! Jedna milá slečna od lektvarníkov mi ponúkla pomerne jednoduché riešenie. Za prameň vlasov nápoj lásky. Chvíľu som váhala, ale keď Marcus javil všetky známky mužskej túžby po slobode, nemala som na výber. Poprosila som Sam, keďže odomňa by si nevzal ani pohár vody, aby mu nenápadne podhodila do pitia ten čarovný nápoj. Po dohodnutom znamení, hneď ako sa Marcus napil, som sa celá šťastná postavila pred neho s tým, že budem prvá osoba ženského rodu, ktorú po vypití kontaminovanej tekutiny uvidí, a teda sa do mňa zaľúbi. Ale beda! Niekde sa to strašne pokazilo. Marcus sa zaľúbil to áno, ale do Sam!!! Tá pred ním utekala rovnako zúfalo, ako ja za ním. V tom jedinom chybnom okamihu môjho 260 ročného života všetko stratilo zmysel. Marcus a Sam. Stále dokola som si premietala moment, keď sa s rozžiarenou tvárou a výkrikom „Pani moja!“ vrhol za ňou. Trápenie, strádanie, zúfalstvo. Ani neviem, ako som sa dostala opäť k lektvarníkom. Tá milá slečna vidiac môj zúbožený výraz sa ihneď zaujímala,či nebodaj nezlyhal ich výrobok. Samozrejme, nezlyhal. Fungoval perfektne, ako vlastne všetko od nich. Zrazu ma napadla spásna myšlienka. „Máte jed?“ Zdesenie v očiach vyrábačky lektvarov nebolo len hrané. Veď uznajte, čo by mohla taká nešťastná víla povyvádzať s fľatičkou kvalitného jedu. „Ale nieee, to chcem pre seba.Už nemám prečo žiť.“

Milá slečna mi sľúbila okamžitú pomoc a úľavu. V mihu mi strčila do rúk podivne vyzerajúcu fľaštičku s ešte čudesnejšie páchnucim obsahom. Jed, môj vysloboditeľ! Okamžite som to vypila. Jed to nebol, ale riešenie mojich starostí áno. Netuším, čo presne to bolo, ale svet sa mi ihneď začal javiť ako nádherné miesto, dostala som neodolateľnú chuť tancovať a problém s Marcusom už nebol taký obrovský. Áno, stále som si ho chcela vziať, ale už som sa preto nemienila trápiť. Moje priateľky len oči otvárali a nechceli veriť, že som to stále ja, tá istá víla Radana ako pred pár chvíľami. Marcusa medzitým ktosi zmenil na kura a mám také podozrenie, že Sam praskli nervy a pokúšala sa objednať vraždu zaľúbeného kuraťa, ktoré oddane behalo za ňou. Neviem, je to iba také neurčité tušenie. Každopádne bol čas konečne sa poriadne zabaviť a tak naše krôčky viedli do hostinca. Tu som sa zoznámila s jedným milým žoldnierom akéhosi čarodeja, ale keď sme už boli v stave po pár pohárikoch bažinády ísť obhliadnuť krásy lesa, milá priateľka Sam sa vyfarbila! Tá mrcha si od môjho nápadníka vypýtala peniaze!!! Koľká drzosť, nehanebnosť! Neskôr som jej túto pozornosť oplatila mrkvorastom a nebavila som sa s ňou, až kým ma to neprešlo. Čo bolo vďaka účinkom nápoja dobrej nálady veľmi rýchlo. Mala šťastie. Medzitým som sa dozvedela, že ten zelený naničhodník sa oženil! Dokonca dvakrát. Nie som síce odborník na alrainský právny systém, ale podfuk som vycítila hneď. Chvíľu sme sa nad Marcusom, ktorého som samozrejme očarovala mrkvorastom, dohadovali, čo mu spravíme za všetky jeho podlé činy keď sa ozval „Mám nápad…“ „No?“ „Mäso na kameň, mäso na kameň“ Keby nie som kameňom, tak prisahám, že by som vedela vymyslieť aj tisíc spôsobov ako mu v tú chvíľu vrátiť všetku potupu. No, nič. Už pekne napajedené sme sa po čase odkamenili (spomíla som už, že takto nejak vyzeralo každé naše stretnutie s Marcusom? Bola to vždy len hromada zaklínadiel idúcich prudkou rýchlosťou všetkými smermi ) a zase sme ho šli hľadať. Hm, netuším ako, asi mal nejaký zvláštny gobliní druh posadnutosti premenou na zvieratá, ale našli sme ho ako…vola. Spravila som všetko preto, aby som ho vyslobodila z rúk bandy podivínov, ale napriek všetkej mojej a Saminej snahe ho ovliekli preč. Vtedy som si myslela, že ho vidím naposledy. Medzitým som si už stihla zistiť aj to, ako sa sobáši podľa alrainského práva. Treba na to prítomnosť kráľa, prko/brko, purgaman/pergaman. Síce netuším, čo tie dve veci sú a na čo slúžia,ale u lektvarníkov mali aj to. Takže v okamihu, keď som Marcusa videla živého a zdravého som si povedala, že pri jeho povahe je toto možno posledná šanca, ako si ho vziať v nezvieracej podobe. Môjmu pevnému zovretiu odolať nemohol a kráľ bol na mojú neskonalú radosť nablízku. To som ale nevedela, že o Marcusa nemám záujem len ja. Objavil sa tam akýsi potrafený impulžomerač, ktorý Marcusa označil za svojho ašištenta Šklára. A potom tu bola samozrejme skupinka podivínov na čele s ukričaným čarodejníkom podradnej úrovne, ktorý tvrdil, že Marcusa kúpil za 10 tarakov ako vola. No, uznajte, nie je to donebavolajúca hlúposť? A tak sa naša plánovaná svadba zmenila na verejné súdne pojednávanie.

Doteraz mi je záhadou, ako sa podarilo tomuto goblinovi ubziknúť mi priamo spred oltára, a ostatným spred nosa, no zrazu bol fuč. Už odhodlaná aj na použitie najtvrdších kúziel ako je Ovplyvnenie som ho šla hľadať, ako som dúfala, posledný krát.

Áno, bol posledný a desivý. Uprostred už tradičného magického súboja dve víly verzus goblin sa niekto pridal. Akýsi Marcusov dobrý priateľ, temný elf či čo. Zasiahla ma sila, ktorá zo mňa trhala kúsky mojej podstaty , magickú energiu. A Marcus? Len sa smial a okúzlil Sam, aby mi ani ona nemohla pomôcť. Ó, buď prekliaty! Už som sa nedokázala udržať na nohách, klesla som na zem a tíško plakala. Sama , opustená všetkými, zbavená časti svojho ja, takmer v bezvedomí som sa pokúšala dostať na nohy. Bezvýsledne. Celé telo mi zachvátila triaška a zmučená myseľ premietala len jediné „Marcus, ako si mohol??!“ Na moje šťastie sa našiel človek, respektíve temný elf, ktorý mi pomohol. Vtedy sa už objavila aj Sam. S ich pomocou som sa dostala do lesa, kde som sa spamätávala. „Bez magickej imunity už ani nakrok,“ sľúbila som si. Les sme nie celkom dobrovoľne opustili (potulovali sa tam nejakí otrhanci, možno banditi). Keď sme vykročili na pláň, naskytol sa nám pohľad na kopy mŕtvol a ranených. Zrejme sa tu odohrala bitka, o ktorej zmysle a výsledku doteraz nič neviem. Čo bolo pre mňa podstané v tej chvíli, bol nenávidený Marcus ležiaci v kaluži krvi. Pri ňom sa skláňal jeho magicko-vedecký priateľ a prosil o pomoc. Vraj jeho ašištent ešte žije. „Ešte??!“ Netuším, kde sa vo mne vzala tá odvaha a pomstychtivosť, ale Marcusa som s pomocou meča temného elfa poslala na miesto, kde môže čarovať a vyvádzať tie svoje žartíky naveky. Zabila som ho. Ja, víla. Od tejto chvíle bude môj život poznačený prekliatím, ktoré by som nepriala ani potomkom prostoduchej ľudskej rasy.

Smrť je strašná, ale život vie byť horší.