ZIMNNÉ ŤAŽENIE

Novučičký repor­tík z aktu­ál­ne uply­nu­lé­ho Zimného ťaže­nia, kto­ré sa odo­hrá­va vo sve­te zná­me­ho LARPu Tordhan.

Ja, Kosťa z rodu tíf­lin­gov, tvo­rov kto­rým v žilách kolu­je démo­nia krv, som zapí­sal ten­to prí­beh… Pociťovať hnev krá­ľa tíf­lin­gov kaž­dý deň v jeho sfé­re, v jeho sve­te bolo čoraz hor­šie. Žiadna voľ­nosť, žiad­na slo­bo­da. Cítil som sa ako zvie­ra v kliet­ke, kto­ré týra člo­vek len pre pote­še­nie. Preto som sa pri­dal k sku­pi­ne takých istých, ako som ja. Tých čo nená­vi­de­li krá­ľa tíf­lin­gov. Ja a dva­ja mlad­ší tíf­lin­go­via, kto­rých vie­dol Pán Kahir. Vložil som do jeho rúk svo­ju dôve­ru, veril som že sa nám poda­rí utiecť. Pri úte­ku sme oslo­bo­di­li dvoch elfs­kých otro­kov kto­rý sa k nám pri­da­li. Pán Káhir spra­vil ritu­ál a dostal nás z tej pre­klia­tej sfé­ry, kto­rú som mal aj tak rád. Bol to tak sil­ný ritu­ál, že som cítil priam zápach mage­ner­gie, po prvý krát v živote…Keď som otvo­ril oči, uvi­del som že sme upro­stred lesa. Boli tu ihlič­na­té stro­my, ako hra­ni­čiar som ich poznal. No všet­ko bolo na oko­lo pri­kry­té bie­lim pies­kom. Bieli pie­sok padal z neba pria­mo na zem, ako keby hore na obla­koch boli duny bie­le­ho pies­ku a pada­li by po jed­nom zrn­ku dolu. Naozaj, zrn­ká toho bie­le­ho pies­ku pada­li, boli väč­šie než zrn­ká oby­čaj­né­ho pies­ku a uná­šal ich vie­tor. Všetko bolo pri­kry­té, smre­ky a boro­vi­ce, kaž­dý trs trá­vy, kaž­dý kúsok zeme na oko­lo nás. Dokonca aj náš šat bol tím pies­kom pri­kry­tí. Na dotyk bol stu­de­ní ako kame­ne v noci na púš­ti, ba ešte viac. Na mojom kože­nom brne­ní mizol preč a zane­chá­val ho mok­ré ako keby, ako to len ľudia, pod­rad­ní tvo­ro­via vola­li? Dážď! Áno, ako­me­né reb­rá. Začala ma hneď lie­čiť, roz­prá­va­la nie­čo v jazy­ku, kto­ré­mu som ja nero­zu­mel. Bolesť v hru­di poma­ly ustu­po­va­la, no tie reb­rá tro­chu bole­li. Potom vykrík­la a vte­dy som pocí­til tupú bolesť, kto­rá bola v momen­te preč. Už ma nič nebo­le­lo, posta­vil som sa na nohy a spo­lu s ňou sme vyra­zi­li na trol­la s bojo­vým pokri­kom. Všetci sme doň ho tuho seka­li, nesta­čil sa otá­čať. Pán Kahir a Meltyr doň ho hádza­li stre­li a Kalwen, ja a dva­ja bojov­ní­ci sme doň ho buši­li. Začal sa neja­ko tac­kať a poma­ly spa­dol s veľ­kým buc­hnu­tím na zem. V tom momen­te sa do jeho chrb­ta zabod­li naše čepe­le. Pán Kahir mu začal chy­tať nohu, muse­li sme mu hneď vytr­hnúť neja­kú kosť. Jeden z mla­dých tíf­lin­gov nám poži­čal dýku. Začali sme rezať, no on nebol úpl­ne mŕt­vy. Mykal sa a vzpie­ral, všet­ci sme ho zača­li tla­čiť k zemi. Podarilo sa! Obrezali sme mu píš­ťa­lu a potom sme ju vytrh­li. Pán Kahir ju zobral, no aby si nás troll nepa­mä­tal, keď sa rege­ne­ru­je, odsek­li sme mu hla­vu. Zobral som ju a dal do taš­ky, spo­lu s kos­ťou kto­rú som mal skrý­vať. Vydali sme sa sme­rom hore nas­päť k jas­ky­ni. Opäť sme do nej vstú­pi­li. Vchod bol zava­le­ní po nie­koľ­kých kro­koch. Začali sme ho odha­dzo­vať, keď už tam bolo iba pár kame­ňov, poču­li sme hla­sy. Potiahli sme spo­loč­ne jeden veľ­ký kameň a ostat­né sa zosy­pa­li, nič neb­rá­ni­lo vo vstu­pe do jas­ky­ne, iba ak trpas­lí­ci s vra­žed­ným výra­zom v tvá­ri, kto­rý boli na dru­hej stra­ne. Meltyr vytvo­ril poho­to­vo ľado­vú ste­nu, oto­či­li sme sa a vybeh­li von. Cez ten ľad som začul tlme­ný hlas Hora, ale­bo Ryšavca, ako chce­te. Volal nech pri­ne­sú oheň, vzá­pä­tí nasta­li kruš­né chví­le. Ešte sme nebo­li ani von­ku z jas­ky­ne a ozva­lo sa ohrom­ne ohro­mu­jú­ce prask­nu­tie ľadu. Trpaslíci sa pre­se­ka­li von a roz­beh­li na nás. V tom momen­te sme zača­li všet­ci ute­kať, čo ute­kať! Priam letieť! Bežalo s nami i pár trpas­lí­kov z dru­hej sku­pi­ny a naša tíf­lings­ká posi­la. Tesne za mnou bežal trpas­lík Terrodaum. Nevedeli sme koľ­ko ich je. Pomyslel som si že keď zabeh­nem do lesa, aspoň dva­ja ma budú nasle­do­vať. V hus­tom poras­te by som ich mohol zvlád­nuť. No keď som sa oto­čil, zis­til som že beža­li po ces­te za ostat­ný­mi. Chcel som sa zasta­viť, no spa­dol som. Kým som sa zdvi­hol, všet­ci pre­beh­li. Vrátil som sa na ces­tu a chcel som sa roz­be­hnúť dolu za nimi, no v tom sa obja­vil z ničo­ho nič Pán Kahir. Vravel že všet­ci zbeh­li dolu. Teraz ale bola jas­ky­ňa vol­ná, vykro­či­li sme teda spo­lu k nej. Po ces­te sme stre­li dru­hú sku­pi­nu trpas­lí­kov, no pred nimi stá­li trol­lo­via. Otočili sa na nás a pohli sa k nám. Začali vries­kať že mi sme zabi­li jed­né­ho z nich, i on tam stál. Hlava mu dorá­stla, no jeho prvú som mal stá­le ja v taš­ke. Pán Kahir to zva­lil na trpas­lí­kov, potom trol­lo­via chce­li jed­lo. No nema­li sme už žiad­ne, mali ho ty kto­rých chy­ti­li trpas­lí­ci. Chcel som odlá­kať jeho pozor­nosť na trpas­lí­kov, sto­ja­cich za nimi. Trvalo to hod­nú chví­ľu, kým pocho­pil že má poze­rať na nich a nie na mňa. Potom nám zača­li nadá­vať do kla­má­rov. Objavil sa tu Meltyr a začal sa vyba­vo­vať s trpas­lík­mi, to isté i Pán Kahir. Ja som ostal v spo­loč­nos­ti trl­lov a sna­žil sa ich pre­sved­čiť, že nech ma neza­bi­jú a nech nám pomô­žu bojo­vať pro­ti trpas­lí­kom. Boli na mňa dva­ja, hovo­ril som ich rečou. Aby vide­li že im nech­cem ublí­žiť, pus­til som meč. Hneď mi ho jeden zobral. No keď som vyjed­ná­val ďalej, pocho­pi­li že to mys­lím váž­ne. Vrátili mi meč a ešte sme nie­čo rie­ši­li. Potom troll pove­dal kama­rát a uká­zal mi päsť, nech ho udriem. Tak som udrel. Jeho líce bolo ako ska­la, i ruka si to mys­le­la. Teraz bol na rade on, tiež ma tra­fil a pove­dal kama­rát. To teda bola rana, odle­tel som neja­ký ten meter doza­du. Potom i dru­hý sa stal mojím kama­rá­tom. Stále sme sa udierali…ehm… teda ska­ma­rá­to­va­li. Prišiel i ten, kto­ré­ho hla­vu som mal v bato­hu. I ten uro­bil zo mňa kama­rá­ta a tak-tak i mrzá­ka. Odletel som a uro­bil som dve kotr­mel­co sal­tá. Potom ma občas potľap­ka­li než­ne po rame­ne, no i to bole­lo. Zdelil som Pánovi Kahirovi že som si to s trol­la­mi vydis­ku­to­val a že som ich kama­rát. Toho si vši­mol, moje líce totiž bolo tro­chu nezvy­čaj­nej veľ­kos­ti než pra­vé. Trollovia si zača­li robiť kama­rá­ta i z Pána Kahira, tiež dostal dob­ré šup­ky, no nelie­tal ako ja. No Meltyr hneď do nich začal hádzať stre­li, lebo napad­li jeho maj­stra. Čo som vybu­do­val, spad­lo a musel som začať od zno­va. No bolo to rých­lej­šie, menej boles­ti­vej­šie a namá­ha­vé. Vydali sme sa teda na trpas­lí­kov dolu do dedi­ny. Ja som vie­dol tých troch trol­lov, nasle­do­va­li ma a veri­li mi. Po ces­te sme stret­li Kalwen a oboch tíf­lin­gov od nás. Kalwen pove­da­la že dolu to bolo dosť kru­té a nekon­či­lo sa to nijak pek­ne. No tak či tak, stá­la teraz na nohách ved­ľa nás, teraz už živá, tak isto aj oni dva­ja. Vyšli sme z lesa na lúku ved­ľa dedi­ny. Trpaslíci, kto­rých sme priš­li zma­sak­ro­vať boli v dedi­ne. No na lúke stá­ly dva­ja Tyrovci. Pán Kahir naria­dil ich lik­vi­dá­ciu, pre­sved­čil som trol­lov že najprv zabi­je­me zlých nepria­te­ľov a že potom pôj­de­me na jed­lo, teda trpas­lí­kov. Neváhali a zaú­to­či­li sme všet­ci, za pod­po­ry trol­lov na nich. Nemali šan­cu, boj bol cel­kom rých­li. Pár krát som síce schy­tal zásah, no ešte som sa udr­žal. Prvý padol na zem, dru­hý už nedú­fal. Šli sme naň ho všet­ci okrem Pána Kahira, kto­rý vyjed­ná­val s Erkenom. Tífling si kľa­kol a chcel sa vzdať. No jeden troll mu odse­kol hla­vu, hneď mu ju začal žrať. Tak som sa roz­be­hol k tomu prvé­mu a hla­vu mu odse­kol, nato so ju str­čil do bato­hu. Potom som trol­lom pove­dal že až poviem „Ou wey“ tak vyra­zí­me a pomlá­ti­me trpas­lí­kov, dostal som roz­kaz od Pána, ten vyjed­nal s dru­hý­mi trpas­lík­mi že sa nebu­dú sta­rať do toh­to boju. Tak som zvo­lal dané hes­lo a odhod­la­ní vyra­zil do úto­ku, no žia­den troll nešiel so mnou. Tak som toho čo stál najb­liž­šie rých­lo povzbu­dil a nahuc­kal. Vyrazil do úto­ku tak rých­lo, ako je to u trol­lov len mož­né. Trpaslíci sa zomk­li k sebe a začal sa boj. No boj za razom zme­nil na cha­osom zmie­ta­nú bit­ku, kde spo­je­nec nepoz­nal spo­jen­ca a na všet­ky doho­dy sa zabud­lo. Na chví­ľu som sa oci­tol pro­ti Tyrovi, aspoň mys­lím a tak sme vbeh­li nas­päť do dedi­ny, no i tu bol cha­os. Zbadal som trpas­lí­ka Terrodauna a Derna. Dern bol v okam­ži­ku zamest­na­ný s Kalwen, no a ja som Terrodauna vyzval nech ide­me bojo­vať na rov­ní terén, jeden ne jed­né­ho. Pristúpil a vyšli sme na lúku ved­ľa dedi­ny. Postavili sme sa do bojo­vé­ho posto­ja, no v tom sa vyrú­ti­li dva­ja naši tíf­lin­go­via. Chcel som ich zasta­viť, no neda­li sa. Bežali na Terrodauna, ten sa úcti­vo roz­lú­čil a roz­be­hol sa nas­päť do dedi­ny. Nebežali sme za ním. Keď som sa oto­čil, bol som tro­chu dosť zasko­če­ný. Za nami stá­li tí dru­hý trpas­lí­ci, spoz­nal som len Lagunu, Isilote, Darksweepera a Erkena. Mieril na mňa lukom a i ostat­ný čaka­li len na povel s výra­zom v očiach ako imp keď poze­rá na lie­van­ce. Otočil som sa a pove­dal obom že až poviem bež­te tak nech bežia. Otočil sa k trpas­lí­kom a zave­lil ute­kaj­te! Erken vte­dy vystre­lil, no to sa mi poda­ri­lo náho­dou vyra­ziť mečom. Potom sa po nás roz­beh­li i ostat­ný trpas­lí­ci. Bežali sme ces­tou do dedi­ny, kade pred chvíľ­kou bežal Terrodaun. Pár trpas­lí­kov mi bolo v pätách, ostat­ný beža­li za tými dvo­ma. Z ničo­ho nič som opäť nara­zil na Terrodauna, boj som zame­ral naň ho. Zozadu som dostal so seke­rou od trpas­li­ce Eowyn. Potom som sa pošmy­kol a spa­dol na zem. Terrodaun na mňa namie­ril hrot meča, pove­dal že mu mám dať pivo. Mal som malí súdok v taš­ke, tak som pove­dal nech počká. Obišiel ma ja som sa posta­vil a začal hľa­dať v taš­ke dýku. On to zrej­me spoz­nal a tak zbys­tril. Do toho vbe­hol jeden troll, ten naj­väč­ší. Terrodaun mu pove­dal že mám pivo, on zre­val pivo a ťukol ma kla­di­vom do hla­vy. V momen­te som odpa­dol do mdlôb. Neviem čo sa mi sta­lo, či som zomie­ral, či som omd­lel po takej rane. No keď som otvo­ril oči, stá­le sa ešte bojo­va­lo, no ja som ležal pri trpas­lí­ko­vi Ragnarovi a Terrodaunovi. Terrodaun nevr­hol nech ide­me bojo­vať s Tyrovími tíf­lin­ga­mi, kto­rý stá­li neďa­le­ko. Len čo som vstal, vyzva­li sme ich a civi­li­zo­va­ne sme išli na lúku. Začali sme, ja a Terrodaun pro­ti nim. Svojho som načal, no i non mňa a to dosť. Terrodaun mys­lím svoj­ho pro­tiv­ní­ka zdo­lal. Keď som len oto­čil hla­vou, zba­dal som Tyra a zvy­šok jeho ban­dy. Tyr ma varo­val nech pre­sta­nem a vypad­nem preč, poslú­chol som. Vrátil som sa do dedi­ny, už bolo úpl­ne dobo­jo­va­né. Pán Kahir sa dozve­del kto má dia­man­to­vú dýku, Erken. Dohodol sa s Ryšavcom na geniál­nom plá­ne. Ako že sme pri­ja­li od nich výzvu na féro­ví boj sku­pi­ny našej a ich. Vyšli sme na lúku a posta­vi­li sa do roj­ni­ce. No keď sa tasi­li zbra­ne, trpas­lí­ci nabeh­li na Erkenových trpas­lí­kov. Začal sa tro­chu cha­otic­ky orga­ni­zo­va­ní boj. Trpaslíci vzdo­ro­va­li, no aj tak pad­li. Ostala trpas­li­ca a Erken. Trpaslicu zaja­li a ďalej neviem čo jej spra­vi­li. Ale Erken okú­sil chuť mno­hých čepe­lí. Dokonca i môj­ho šípu, po kto­rom spa­dol na zem a ostat­ný ho dora­zi­li nadob­ro. Položil som naň ho svo­ju nohu a vytia­hol z neho šíp, bol zabod­nu­tý hlbo­ko. Keď som ho vytia­hol, vystrek­la krv. Utrel som hrot do jeho tuni­ky a hodil šíp nas­päť do túl­ca. Pán Kahir od neho vzal dia­man­to­vú dýku a vyda­li sme sa k dru­hej jas­ky­ni, kde bol scho­va­ný poklad. Zastali sme pred jas­ky­ňou, tam kde začí­na­lo kúz­lo. Kalwen sa ponúk­la že poskyt­ne tú potreb­nú krv. Vytiahla si rukáv, podal som kosť Pánovi Káhirovi, ten ňou potrel jed­no mies­to a potom Kalwen pore­zal na ruku dia­man­to­vou dýkou. Ozvalo sa nie­čo, ako keď vybuch­ne sop­ka a do toho zahra­jú har­fy. Ochrana bola zru­še­ná, teraz priš­li i naši trpas­li­čí spo­jen­ci a vrá­til sa i Meltyr. No z jas­ky­ne zača­la smr­dieť síra, dym, zápach sta­ré­ho mäsa a nie­čo tam zare­va­lo ako drak. Horeslav nám teda zno­va pri­sľú­bil pomoc v boji pro­ti dra­ko­vi. Kalwen vylie­či­la Meltyra i mňa. Navyše ma ešte povzbu­di­la pred bojom. Začali sme liezť do jas­ky­ne, prud­ko kle­sa­la a potom sa pred nami rozp­re­stre­la jas­kyn­ná hala. Oproti nám ležal drak. No pod­ľa mňa ani nie drak, než saň, mala totiž tri hla­vy. Jedna zača­la vyjed­ná­vať s Pánom Kahirom, lebo pus­tiť sa do boja so saňou, ale­bo dra­kom nie je len taká ľah­ká zále­ži­tosť. Dve hla­vy čo spa­li sa pre­bu­di­li a všet­ky tri zača­li na nás poze­rať. Za nami priš­li trpas­lí­ci aby nám teda pomoh­li, ako sľú­bi­li. Vytiahol som luk a natia­hol. Namieril som na dra­ka a tu sa obja­vil škria­tok. Volal nech ho tra­fím, ale scho­val sa do ste­ny. Aj tak by som ho netra­fil. Ale všet­ko sa razom skom­pli­ko­va­lo. Do jas­ky­ne vstú­pi­li nepria­teľ­ský trpas­lí­ci a spo­lu po ich boku i tíf­lin­go­via. Otočil som luk na nich, lebo sme muse­li rad­šej vyčis­tiť zadnú časť jas­ky­ne, aby nás nezov­re­li do klieš­tí. Ani neviem kedy, ale začal sa boj. Začal som strie­ľať do nich, bolo to ťaž­ké, lebo som nemal moc mies­ta. Všetci sme sa na seba tla­či­li, pre­to sme muse­li tých vza­du rých­lo pobiť. Zbadal som Tyra, teraz som mu chcel vrá­tiť všet­ky uráž­ky na mňa i mojich spo­lu­bo­jov­ní­kov a spo­lu­bo­jov­níč­ku. Uvidel som medzi nimi i Atalante, dlho s nami nebol. Neskôr, až o mno­ho neskôr mi priš­lo že bola dvo­j­itý agent. V tom Dern trpas­lík zvo­lal že náš mág zmiz­lo, pres­ne Pán Kahir zmi­zol. Začal som teda strie­ľať do Tyra, lebo on bol v boji dob­rý a roz­dá­val ranu za ranou. Pár krát som ho dostal, no potom sa začal scho­vá­vať za svo­jich. Keď mi doš­li šípi a mal som už iba jeden, vystre­lil som. Trafil som ho, spa­dol no hneď sa zdvi­hol. Z nepria­te­ľov bolo už iba pár, medzi nimi i Tyr. Začal som rých­lo zbie­rať šípy a zno­va strie­ľať. No i naša stra­na a hlav­ne stra­na trpas­lí­kov mala tiež veľ­ké stra­ty. Neviem kto dal posled­ní zásah, ale Tyr pod ním sko­nal a spa­dol na zem. Hneď som k nemu pri­sko­čil, stú­pil naň ho a odre­zal mu hla­vu. Od rados­ti zvo­lal, str­čil ju k dvom ostat­ným a vyra­zil zbie­rať šípy. Potom som začal strie­ľať na dra­ka. Pár zása­hov dostal, ale šípy buď boli v ňom ale­bo za ním. Tasil som teda meč a vyra­zil medzi svo­jich, posta­vil sa k nim a začal sekať do hláv. Jedna hla­va za mnou vyra­zi­la a uhryz­la ma. Cítil som už váž­nu bolesť, no aj tak som sa posta­vil na nohy a bojo­val ďalej. Všetko sa dia­lo tak rých­lo, že keď som sa oto­čil za seba, vša­de leža­li mŕt­vo­ly zlých tíf­lin­gov, spo­je­nec­kých a tých dru­hých trpas­lí­kov a i iný. Potom som pozrel na dra­ka a už ostá­va­la posled­ná hla­va. Tá po chvíľ­ke pad­la a jeden trpas­lík si na ňu vysko­čil a začal bodať. Pozrel som sa na oko­lo, vša­de krv. Mnoho mojich trpas­li­čích pria­te­ľov bolo mŕt­vych. Na nohách som stál ja, elf­ka Kalwen, trpas­lík Dern, trpas­lík Zeratul a ešte neja­ký. Začal som na rých­lo zbie­rať šípi. Trpaslíci zahlá­si­li že poklad je preč. Pozrel som sa po jas­ky­ni, hľa­dal som Pána Kahira. Nikde nestál, ale ani nikde nele­žal. Bol preč, tak isto ako poklad. Ale i Horo zmi­zol. Dern a ešte neja­ký trpas­lí­ci sa pus­ti­li za ním. Ja som vylie­zol von úpl­ne osla­be­ní. Bol som na pokra­ji zrú­te­nia, mys­lím že i Kalwen. Zbadali sme na lúke Pána Kahira, ale i Zeratula. Čo Pána Kahira, zrad­cu Kahira! Preblesklo mi hla­vou, že by som ho mal ušet­riť, ale hneď tá myš­lien­ka zmiz­la. Vydali sme sa ich sme­rom. Keď sme boli veľ­mi blíz­ko, dal Kahir Zeratulov neja­ký papier do ruky a potom zmi­zol. Už mi sta­či­li dva kro­ky. Začal sa ozý­vať hlas­ný smiech, Kahirov pod­lí smiech. Zeratul so zata­je­ním dychom čítal. Ja a Kalwen sme zača­li volať na Kahira, že je pod­liak, zba­be­lec a zrad­ca. I keď zane­chá­val sto­py, ja som si ich nevši­mol. Všetko ma bole­lo, sko­ro som nevi­del. Potom sa Kahir zno­va zja­vil, no znač­ne ďale­ko. Zeratul uká­zal list Dernovi a dal nám ho, so slo­va­mi že to je poklad. Teraz som nevá­hal a zno­va sme zača­li ísť za Kahirom. Kým sme ale priš­li, mal oko­lo seba ľado­vú ste­nu, Zeratul do nej sekal. Pripravil som si luk a čakal kedy budem môcť vystre­liť. No potom som ho opäť vyzval na féro­vý súboj. Prijal. Postavili sme sa pro­ti sebe, tasil som meč a zaho­dil luk. No keď som videl že sa k nemu Zeratul a ešte neja­ký trpas­lík zakrá­da, zdvi­hol som luk. Iba kvô­li tomu že zra­dil mňa a ostat­ných, kto­rý mu veri­li. Využil nás. Chcel som pomstiť tých kto­rý pad­li kvô­li jeho zra­de a cham­ti­vos­ti. Ak by ho dora­zi­la Kalwen, to by mi sta­či­lo, lebo ona bola s nami v dru­ži­ne. No dopus­tiť aby bol zabi­tí trpas­lí­kom?! NIKDY! Chcel som to byť ja, kto ukon­čí jeho život, aspoň tro­chu dôs­toj­ne. Tífling pro­ti tíf­lin­go­vi. To ja a Kalwen sme mali prá­vo ho zabiť a nie trpas­lík. Vystrelil som, no to ho iba šuch­lo. Nestačil som nabiť, trpas­lí­ci sa naň ho vrh­li a zho­di­li na zem. No z môj­ho pohľa­du ho dora­zi­la na zemi Kalwen. Skočil som po ňom a zahry­zol sa do jeho krku. Trpaslíci doň zača­li bodať ako neprí­čet­ný. Keď už si boli istý, pre­sta­li, vsta­li sme nad jeho telom. Aspoň že ho dora­zil nie­kto, kto mu veril a skla­mal sa v ňom. Medzitým v dedi­ne dopad­li Hora pre­živ­ší trpas­lí­ci a oho­li­li mu jeho ryša­vú bra­du. Teraz boli oba­ja zrad­co­via zabi­tý. Rany na tele z boja za zaho­ja, no na duši už nikdy nie, veril som v Pána Kahira a on nás zra­dil. Prečítal som si list, kde stá­lo: „Nikdy nebu­deš robi­ti, čo zby­toč­né jesť…“ Toľko mŕt­vych kvô­li takej impo­vi­ne?! Teraz sme osta­li sami, bez vod­cu. Ale to už je iný prí­beh…