Narkantes

Ďalší a verím, že posledný report z NARKANTESu. Tentokrát za „opačnú stranu“.

Bol som len obyčajní tífling, rohy som si odtrhol, aby som nevzbudzoval toľko pozornosti medzi ľuďmi. Mal som svoju malú farmu a choval si prasatá a spokojne farmárčil. Lenže jedného dňa si pre mňa prišli vojaci a povolali ma do zbrane… Hornatá krajina Anary bola totiž napadnutá Holmgardskou chátrou- teda nájazdníkmi. Bol som pridelení do oddielu veliteľa Lokerna. Oddiel ktorý mal ubrániť práve pred nájazdníkmi pevnosť Narkantes, oporní bod v šírom okolí. Ocitol sme sa teda v pevnosti spolu s veliteľ Lokernom a ešte s dvoma ďalšími obrancami Anary. Ako lukostrelec som vyliezol na hradnú vežu a pozoroval, či sa niekto neblíži. Netrvalo dlho a Holmgardský nájazdníci urobili prvý pokus o dobitie pevnosti. Zrejme by to s nami zle dopadlo, lebo nás bolo málo, no na pomoc pribehli v pravú chvíľu vojaci z rádu Rádagornského grifa. Boli traja a viedol ich nejaký udatný bojovník v prilbe. Nájazdníkov zahnali od našej brány a vstúpili do pevnosti. Ich veliteľ nám poprial veľa úspechov pri bránení a opustil bezpečie pevnosti Narkantes. Niekoľko z nás veliteľ vyslal za obchodníkom, ktorý sídlil neďaleko. Vrátili sa, no bolo badateľné že museli bojovať. Boli všetci dosť vážne zranení, až priam povediac zmrzačení, no veliteľ ich vyliečil. Rozprávali že ich napadli nejaký barbari. Museli byť dosť silný. Hovorili že majú nejaké veľmi veľké kladivo. Veliteľ sa teda rozhodol, že vyšle niekoho aby získal od miestneho veldruida magické drevo na spevnenie našej hradnej brány. Vyslal mňa, Stenliho a Tyrovho brata. Opustili sme bezpečie pevnosti a ocitli sa v lese, v ktorom sa mohli kde koľ vek ukrývať nájazdníci. Priblížili sme sa k ceste a tam sme niekoho zbadali. Naozaj, boli tam traja nájazdníci. Rýchlo sme sa prikrčili, no už nás zbadali. Stenliho napadlo že sa pokúsime k druidovi dobehnúť, súhlasili sme. Rozbehli sme sa na cestu, kde stáli o kúsok ďalej nájazdníci. Mali sme vytasené zbrane. Obzrel som sa, či nebežia za nami. Bežali! Ale iným smerom, zrejme sa nás zľakli. Dobehli sme na mýtinu, kde stál veldruid, správca Mard´Hágusu. Prišli sme k nemu a schovali zbrane. Spýtali sme sa ho či nám môže poskytnúť magické drevo. Povedal že prečo by mal, keď sme vyrúbali mnoho stromov na výstavbu našej pevnosti- tak vznikla mýtina na ktorej sme stáli. Povedal že nám ho dá, no musíme do mesiaca vysadiť nové stromy na tejto mýtine, ináč našu pevnosť zničí zemetrasením. Vyzval nás, nech ho jeden z nás nesleduje do lesa. Vydal som sa s ním ja. Kráčal som za ním a stúpil som na malí stromček. V tom momente sa otočil a povedal: „Nestúpaj po nich, sú mladé!“ Zľakol som sa ho, myslel som že ma premení na veveričku či plcha. No nestalo sa. Nakoniec mi ukázal magické drevo. Všetko som ho vzal a sľúbil že veliteľovi odkážem jeho varovanie a poviem mu že má stromy vysadiť. Vydali sme sa na späť do pevnosti. Nikoho sme po ceste nestretli. Hneď ako sme prišli sme spevnili bránu pevnosti magickým drevom a povedali veliteľovi že má stromy vysadiť, ináč nás druid strestá. Mávol rukou, bolo mu to jedno. Druidovho hnevu sa vôbec nebál, no mi ktorý sme jeho hrozbu počuli z jeho úst, sme mali rešpekt. Vyliezol som znova na vežu a pozoroval okolie pevnosti. Na kopci vedľa pevnosti sa objavili traja barbari. Boli to tí, čo napadli našich Rádagornských spolubojovníkov. Chceli vyjednávať s našim veliteľom. No márne, s takými neokrôchancami sa to dalo len ťažko, povedal veliteľ. Veliteľ potom vyslal Rádagornských niekam pre kvety. A keď opustili pevnosť prišli znova barbari. Postavili sa pred bránu a ich vodca mocný Dernhelm prehlásil: „Vy nám asi neotvoríte?“ Potom zobral baranidlo a snažili sa rozbiť bránu. Začal som strieľať z luku, no boli už pod hradbami a ja som aj tak len farmár. Podarilo sa im bránu rozraziť, naši vybehli von. Zhodil som túlec a tasil svoj meč, ktorý som zdedil. Vybehol som našim na pomoc. Barbari boli dvaja, náčelník Dernhelm a Mišo spolu s barbarkov Isilote. Bojovali dobre, boli silný. Ja som za pomoci svojho spolubojovníka Stenliho jedného z barbarov udolal. No ich vodca Dernhelm ma zasiahol jeho veľkým, a keď hovorím myslím viac než velikým, priam obrovským kladivom. Mal som vážne zranenia. Barbari padli pod zbraňami obrancov Anari. Prehľadali sme ich a našli nejakí kus kože so srsťou. Vrátili sme sa do pevnosti a zavreli bránu. Rádagornský sa vrátili s nejakými kvetinami. Onedlho prišlo bratstvo druidov. Chceli po nás kúsok kože, ktorý sme ukoristili barbarom. Ešte chceli nejakú zlaté vlákno, či čo. Dohodli sa s veliteľom, že vyliečia troch z nás a mi im dáme dve veci, ktoré zháňali. Vyšli sme teda pred bránu a tam nás vyliečili. Mňa vyliečil druid Ellfo, za to som mu bol veľmi vďační, že ma zbavil bolesti a vrátil mi silu bojovať. Dali sme im veci a rozlúčili sa, potom sa stratili v lese. Kvetiny čo priniesli Rádagornský mali dať magickej bytosti Asione. No nemohli ju nájsť. Na cestu sme sa teda vybrali ja, Stenli a Tyrov brat. No pred bránami sa objavili mágovia. Odišli a zostali tu len dvaja a nahovárali nám, že ak ich pustíme do pevnosti budú nás zabávať. Obehli sme ich a vydali sa hľadať Asione, zatiaľ čo ostatný vyjednávali s nimi dvoma, Krtkom a Victorom a Woodym (btw: Woody je palica.) Stretli sme druidov a tý nás privítali. Rozmýšľali sme, že kto iný vije nájsť Asione v hustom veľkom lese, než druidi? Tak sme ich požiadali, že či by nám nepomohli. Vraj nájdu Asione a vymenia kvety za to čo potrebujeme, ak im pomôžeme pri ich rituáli. Pristúpili sme na dohodu. Ellfo teda zobral kvety ktoré som mu dal a odbehol od nás. O chvíľu sa vrátil s tím čo sme potrebovali, s vajcom. Potom sme im povedali že pred našou bránou sú mágovia. Polovica druidov sa vydala s nami a druhá sa vydala inam. Druidi boli odhodlaní pomôcť v boji proti mágom, pretože sa určite nechceli dostať do pevnosti s dobrými úmyslami. Vbehli sme do pevnosti, no veliteľ nechcel vpustiť aj druidov. Nechal ich vonku. Neveril totiž nikomu, nechcel aby kto koľ vek dobyl pevnosť. A tak druidi odišli. No ďalej od brány stáli barbari a pachtovali s mágmi, zatiaľ čo mág Ciciš a Atalante vyjednávali s veliteľom Lokernom a bojovníkom Tyrom o zlatej ihlici. Potom vyslal veliteľ znova niekoľkých z nás aby nakúpili niečo od obchodníka a tiež priniesli od Zeratula, majstra mágov, masť. Vydal som sa teda ja a Tyr. Prešli sme okolo obchodníkovho príbytku a veľkým kopcom zbehli k miestu kde sa vyskytoval mág. Prišli sme k nemu a začali sme vyjednávať. Vraj nám masť dá, ak zabijeme tvora ktorý ho ruší pri meditácii. Tým tvorom bol malý netopier. Vytiahol som teda luk a začal po ňom strieľať. No bol príliš rýchli a obratní na to, aby som ho zostrelil. Mág sa teda zľutoval a dal nám masť. Vydali sme sa naspäť k obchodníkovi Sojkovi. Nakúpili sme liečivé lektvary. Prišli sme do pevnosti a na svoje prekvapenie som zbadal že v pevnosti sú všetci druidi a aj ich veldruid Terrodaun- presňe ten veldruid čo sa nám vyhrážal že nám pevnosť zničí a teraz bol v nej. Veliteľ bol nadšení, z toho čo sme priniesli. No chcel aj netopierie krídla. Lenže mne nikto nepovedal že som ich mal zobrať. Povedal že netopiera mám zaniesť potom hneď obchodníkovi. Druidi nám aj prezradili že kliatba, ktorá visela nad krajom, je zrušená. Teraz už sú všetci smrteľní. Táto správa ma veľmi povzbudila, lebo som sa ja a Stenli vydali opäť na strastiplnú a hlavne dlhú, podotkýňam dlhú cestu k mágovi. Prišli sme k nemu, no už tam boli aj jeho učňovia. Preto sme schovali zbrane a tvárili sa mylo. Nechceli sme vôbec vyrýpať žiaden konflikt. Rozmýšľal som, že ak by som povedal že netopiera potrebujem na výmenu s obchodníkom, niečo budú po nás chcieť a preto som povedal že potrebujem toho netopiera pre veliteľa, vraj ho chce na polievku. No mág ma prekukol a požadoval za to zlatú ihlicu. Vôbec som s križiakom netušil že niečo také máme, no povedali sme že áno. Dali nám teda už zosnulého netopiera a poslali s nami jedného mága, ktorému sme mali dať zlatú ihlicu. Stenli ho chcel zabiť, len čo by sme boli čo naj ďalej od mágov. No ja som ho chcel priviesť ako zajatca do pevnosti. Dopočul som sa že je farmár. Začal nám rozprávať že zasadil papriku a vyrástla broskyňa, potom znova zasadil papriku a vyrástla jabloň. A nakoniec keď po tretí krát zasadil papriku, vraj vyrástol on. Nechali sme ho teda v tom. Priblížili sme sa k pevnosti, kúsok ďalej boli utáborení nájazdníci. Naši otvorili bránu a strčili sme ho do vnútra so slovami: „To je zajatec.“ Zahnali ho teda do kúta. Veliteľ ale chcel aby som toho netopiera zaniesol hneď po ceste od mága obchodníkovi. No to sa nedalo, Krtko by nás totiž zrejme odhalil, že naň ho niečo chystáme. Vyliezol som na vežu, kde mi spoločnosť robili dvaja druidi, jeden v bielom háve a druhý v modrom háve. Krtkovi povedali nech teda zabáva, keď už je tu. No nejako sa mu nechcelo. Začal všetkých prehovárať že im nasadí papriku, ak ho nechajú na pokoji, no neuspel. Zahnali ho do kúta, obkľúčili a nakoniec ho zabili. Bolo mi ho ľúto, veď som si priviedol vlastného otroka a ostatný mi ho zabili. Mal som s ním pláni, že by sme spolu po vojne mohli farmárčiť , no nič. Naši vojaci vybehli na nájazdníkov, no rýchlo sa stiahli a naši ich nechceli prenasledovať moc ďaleko. Napokon sa mágovia a barbari sa pripojili k nájazdníkom. Pár z našich druidov nás opustilo, zrejme dostali rozum, či strach a nechceli bojovať. I mágovia boli oslabení o Victora, ktorý sa stratil nevedno kde. Nájazdník Horeslav zavelil k útoku. Vedel som že táto bitka sa zapíše do Anarijských dejín. Veliteľ prikázal otvoriť bránu a postaviť sa odvážne nájazdníkom na odpor. Začalo som teda strieľať z veže na nepriateľské šíky Pár nájazdníkov som aj trafil, dokonca aj ich mocného vodcu Ragnara. No môj šíp ho ani nepoškriabal! Barbari začali bojovať aj proti mágom a nájazdníkom, no nepochopil som prečo. Nastala pravá mela. Mal som pár posledných šípov a tak som zbehol z veže a vybehol von cez bránu. Začal som strieľať rovno do nepriateľskej rady, krytí našou radov. Keď my došli šípi, rozbehol som sa naspäť do pevnosti kde som zahodil túlec a luk na zem. Tasil som svoj meč a vybehol znova von, bojovať a brániť svoj domov, hlavne svoju farmu. Vybehol na mňa nájazdník Elfix, o ktorom som sa už niečo dozvedel. Zahnal som sa mečom a sekol doň ho. On ma zasiahol, ale i ja jeho. Na moje prekvapenie sa zrútil k zemi. Zabil som ho, mocného Elfixa! Rozbehol som sa a kričal: „Ja som si jedného zabil!“ Bol som si taký istý a odhodlaní že som sa vydal zabíjať ďalej. No nájazdnícka armáda už bola rozprášená, jediný kto ešte dýchal boli mág Zeratul a Ciciš. No aj Ciciš padol pod mečmi obrancov. Niekoľko z nás sa rozbehlo prenasledovať Zeratula. No ten sa nám stratil v hustom lese. Iba jeden pokračoval v prenasledovaní, no už sa naspäť nevrátil, Zeratul ho najskôr zabil. Mi sme sa teda vrátili naspäť k pevnosti. Hrdý že sme vyhrali boj o pevnosť a tým sem zachránil kraj Anari pred Holmgardskými nájazdníkmi. Keď som si prezrel telá, bolo mi trochu ľúto dvoch mágov. Prišli sem aby si našli nový domov. No čo sa stalo sa stalo. Som rád že Radagorn nám poskytol ako posily takých dobrých bojovníkov a tiež že múdry druidi sa pridali na našu stranu. Ľud z krajiny Anary môže byť hrdý že vychoval takých udatných obrancov a že postavil takú mocnú pevnosť akou je práve Narkantes, ktorej múry stoja nepoškodené a ešte dlho budú nepoškodené stáť. A ja som sa vrátil na svoju farmu žiť pokojní život farmár, k svojim prasiatkam. A snažil sa zabudnúť na preliatu krv tých čo zomreli zbytočne…