Narkantes

Ďalší a verím, že posled­ný report z NARKANTESu. Tentokrát za „opač­nú stra­nu“.

Bol som len oby­čaj­ní tíf­ling, rohy som si odtr­hol, aby som nevz­bu­dzo­val toľ­ko pozor­nos­ti medzi ľuď­mi. Mal som svo­ju malú far­mu a cho­val si pra­sa­tá a spo­koj­ne far­már­čil. Lenže jed­né­ho dňa si pre mňa priš­li voja­ci a povo­la­li ma do zbra­ne… Hornatá kra­ji­na Anary bola totiž napad­nu­tá Holmgardskou chát­rou- teda nájaz­dník­mi. Bol som pri­de­le­ní do oddie­lu veli­te­ľa Lokerna. Oddiel kto­rý mal ubrá­niť prá­ve pred nájaz­dník­mi pev­nosť Narkantes, opor­ní bod v šírom oko­lí. Ocitol sme sa teda v pev­nos­ti spo­lu s veli­teľ Lokernom a ešte s dvo­ma ďal­ší­mi obran­ca­mi Anary. Ako luko­stre­lec som vylie­zol na hrad­nú vežu a pozo­ro­val, či sa nie­kto neb­lí­ži. Netrvalo dlho a Holmgardský nájaz­dní­ci uro­bi­li prvý pokus o dobi­tie pev­nos­ti. Zrejme by to s nami zle dopad­lo, lebo nás bolo málo, no na pomoc pri­beh­li v pra­vú chví­ľu voja­ci z rádu Rádagornského gri­fa. Boli tra­ja a vie­dol ich neja­ký udat­ný bojov­ník v pril­be. Nájazdníkov zahna­li od našej brá­ny a vstú­pi­li do pev­nos­ti. Ich veli­teľ nám pop­rial veľa úspe­chov pri brá­ne­ní a opus­til bez­pe­čie pev­nos­ti Narkantes. Niekoľko z nás veli­teľ vyslal za obchod­ní­kom, kto­rý síd­lil neďa­le­ko. Vrátili sa, no bolo bada­teľ­né že muse­li bojo­vať. Boli všet­ci dosť váž­ne zra­ne­ní, až priam pove­diac zmr­za­če­ní, no veli­teľ ich vylie­čil. Rozprávali že ich napad­li neja­ký bar­ba­ri. Museli byť dosť sil­ný. Hovorili že majú neja­ké veľ­mi veľ­ké kla­di­vo. Veliteľ sa teda roz­ho­dol, že vyšle nie­ko­ho aby zís­kal od miest­ne­ho vel­dru­ida magic­ké dre­vo na spev­ne­nie našej hrad­nej brá­ny. Vyslal mňa, Stenliho a Tyrovho bra­ta. Opustili sme bez­pe­čie pev­nos­ti a ocit­li sa v lese, v kto­rom sa moh­li kde koľ vek ukrý­vať nájaz­dní­ci. Priblížili sme sa k ces­te a tam sme nie­ko­ho zba­da­li. Naozaj, boli tam tra­ja nájaz­dní­ci. Rýchlo sme sa pri­kr­či­li, no už nás zba­da­li. Stenliho napad­lo že sa pokú­si­me k dru­ido­vi dobe­hnúť, súhla­si­li sme. Rozbehli sme sa na ces­tu, kde stá­li o kúsok ďalej nájaz­dní­ci. Mali sme vyta­se­né zbra­ne. Obzrel som sa, či nebe­žia za nami. Bežali! Ale iným sme­rom, zrej­me sa nás zľak­li. Dobehli sme na mýti­nu, kde stál vel­dru­id, správ­ca Mard´Hágusu. Prišli sme k nemu a scho­va­li zbra­ne. Spýtali sme sa ho či nám môže poskyt­núť magic­ké dre­vo. Povedal že pre­čo by mal, keď sme vyrú­ba­li mno­ho stro­mov na výstav­bu našej pev­nos­ti- tak vznik­la mýti­na na kto­rej sme stá­li. Povedal že nám ho dá, no musí­me do mesia­ca vysa­diť nové stro­my na tej­to mýti­ne, ináč našu pev­nosť zni­čí zeme­tra­se­ním. Vyzval nás, nech ho jeden z nás nesle­du­je do lesa. Vydal som sa s ním ja. Kráčal som za ním a stú­pil som na malí strom­ček. V tom momen­te sa oto­čil a pove­dal: „Nestúpaj po nich, sú mla­dé!“ Zľakol som sa ho, mys­lel som že ma pre­me­ní na veve­rič­ku či plcha. No nesta­lo sa. Nakoniec mi uká­zal magic­ké dre­vo. Všetko som ho vzal a sľú­bil že veli­te­ľo­vi odká­žem jeho varo­va­nie a poviem mu že má stro­my vysa­diť. Vydali sme sa na späť do pev­nos­ti. Nikoho sme po ces­te nestret­li. Hneď ako sme priš­li sme spev­ni­li brá­nu pev­nos­ti magic­kým dre­vom a pove­da­li veli­te­ľo­vi že má stro­my vysa­diť, ináč nás dru­id stres­tá. Mávol rukou, bolo mu to jed­no. Druidovho hne­vu sa vôbec nebál, no mi kto­rý sme jeho hroz­bu poču­li z jeho úst, sme mali rešpekt. Vyliezol som zno­va na vežu a pozo­ro­val oko­lie pev­nos­ti. Na kop­ci ved­ľa pev­nos­ti sa obja­vi­li tra­ja bar­ba­ri. Boli to tí, čo napad­li našich Rádagornských spo­lu­bo­jov­ní­kov. Chceli vyjed­ná­vať s našim veli­te­ľom. No már­ne, s taký­mi neo­krô­chan­ca­mi sa to dalo len ťaž­ko, pove­dal veli­teľ. Veliteľ potom vyslal Rádagornských nie­kam pre kve­ty. A keď opus­ti­li pev­nosť priš­li zno­va bar­ba­ri. Postavili sa pred brá­nu a ich vod­ca moc­ný Dernhelm pre­hlá­sil: „Vy nám asi neot­vo­rí­te?“ Potom zobral bara­nid­lo a sna­ži­li sa roz­biť brá­nu. Začal som strie­ľať z luku, no boli už pod hrad­ba­mi a ja som aj tak len far­már. Podarilo sa im brá­nu roz­ra­ziť, naši vybeh­li von. Zhodil som túlec a tasil svoj meč, kto­rý som zde­dil. Vybehol som našim na pomoc. Barbari boli dva­ja, náčel­ník Dernhelm a Mišo spo­lu s bar­bar­kov Isilote. Bojovali dob­re, boli sil­ný. Ja som za pomo­ci svoj­ho spo­lu­bo­jov­ní­ka Stenliho jed­né­ho z bar­ba­rov udo­lal. No ich vod­ca Dernhelm ma zasia­hol jeho veľ­kým, a keď hovo­rím mys­lím viac než veli­kým, priam obrov­ským kla­di­vom. Mal som váž­ne zra­ne­nia. Barbari pad­li pod zbra­ňa­mi obran­cov Anari. Prehľadali sme ich a našli neja­kí kus kože so srs­ťou. Vrátili sme sa do pev­nos­ti a zavre­li brá­nu. Rádagornský sa vrá­ti­li s neja­ký­mi kve­ti­na­mi. Onedlho priš­lo brat­stvo dru­idov. Chceli po nás kúsok kože, kto­rý sme uko­ris­ti­li bar­ba­rom. Ešte chce­li neja­kú zla­té vlák­no, či čo. Dohodli sa s veli­te­ľom, že vylie­čia troch z nás a mi im dáme dve veci, kto­ré zhá­ňa­li. Vyšli sme teda pred brá­nu a tam nás vylie­či­li. Mňa vylie­čil dru­id Ellfo, za to som mu bol veľ­mi vďač­ní, že ma zba­vil boles­ti a vrá­til mi silu bojo­vať. Dali sme im veci a roz­lú­či­li sa, potom sa stra­ti­li v lese. Kvetiny čo pri­nies­li Rádagornský mali dať magic­kej bytos­ti Asione. No nemoh­li ju nájsť. Na ces­tu sme sa teda vybra­li ja, Stenli a Tyrov brat. No pred brá­na­mi sa obja­vi­li mágo­via. Odišli a zosta­li tu len dva­ja a naho­vá­ra­li nám, že ak ich pus­tí­me do pev­nos­ti budú nás zabá­vať. Obehli sme ich a vyda­li sa hľa­dať Asione, zatiaľ čo ostat­ný vyjed­ná­va­li s nimi dvo­ma, Krtkom a Victorom a Woodym (btw: Woody je pali­ca.) Stretli sme dru­idov a tý nás pri­ví­ta­li. Rozmýšľali sme, že kto iný vije nájsť Asione v hus­tom veľ­kom lese, než dru­idi? Tak sme ich požia­da­li, že či by nám nepo­moh­li. Vraj náj­du Asione a vyme­nia kve­ty za to čo potre­bu­je­me, ak im pomô­že­me pri ich ritu­áli. Pristúpili sme na doho­du. Ellfo teda zobral kve­ty kto­ré som mu dal a odbe­hol od nás. O chví­ľu sa vrá­til s tím čo sme potre­bo­va­li, s vaj­com. Potom sme im pove­da­li že pred našou brá­nou sú mágo­via. Polovica dru­idov sa vyda­la s nami a dru­há sa vyda­la inam. Druidi boli odhod­la­ní pomôcť v boji pro­ti mágom, pre­to­že sa urči­te nech­ce­li dostať do pev­nos­ti s dob­rý­mi úmys­la­mi. Vbehli sme do pev­nos­ti, no veli­teľ nech­cel vpus­tiť aj dru­idov. Nechal ich von­ku. Neveril totiž niko­mu, nech­cel aby kto koľ vek dobyl pev­nosť. A tak dru­idi odiš­li. No ďalej od brá­ny stá­li bar­ba­ri a pach­to­va­li s mág­mi, zatiaľ čo mág Ciciš a Atalante vyjed­ná­va­li s veli­te­ľom Lokernom a bojov­ní­kom Tyrom o zla­tej ihli­ci. Potom vyslal veli­teľ zno­va nie­koľ­kých z nás aby nakú­pi­li nie­čo od obchod­ní­ka a tiež pri­nies­li od Zeratula, maj­stra mágov, masť. Vydal som sa teda ja a Tyr. Prešli sme oko­lo obchod­ní­kov­ho prí­byt­ku a veľ­kým kop­com zbeh­li k mies­tu kde sa vysky­to­val mág. Prišli sme k nemu a zača­li sme vyjed­ná­vať. Vraj nám masť dá, ak zabi­je­me tvo­ra kto­rý ho ruší pri medi­tá­cii. Tým tvo­rom bol malý neto­pier. Vytiahol som teda luk a začal po ňom strie­ľať. No bol prí­liš rých­li a obrat­ní na to, aby som ho zostre­lil. Mág sa teda zľu­to­val a dal nám masť. Vydali sme sa nas­päť k obchod­ní­ko­vi Sojkovi. Nakúpili sme lie­či­vé lekt­va­ry. Prišli sme do pev­nos­ti a na svo­je prek­va­pe­nie som zba­dal že v pev­nos­ti sú všet­ci dru­idi a aj ich vel­dru­id Terrodaun- pre­sňe ten vel­dru­id čo sa nám vyhrá­žal že nám pev­nosť zni­čí a teraz bol v nej. Veliteľ bol nad­še­ní, z toho čo sme pri­nies­li. No chcel aj neto­pie­rie kríd­la. Lenže mne nikto nepo­ve­dal že som ich mal zobrať. Povedal že neto­pie­ra mám zaniesť potom hneď obchod­ní­ko­vi. Druidi nám aj pre­zra­di­li že kliat­ba, kto­rá vise­la nad kra­jom, je zru­še­ná. Teraz už sú všet­ci smr­teľ­ní. Táto sprá­va ma veľ­mi povzbu­di­la, lebo som sa ja a Stenli vyda­li opäť na stras­ti­pl­nú a hlav­ne dlhú, podot­ký­ňam dlhú ces­tu k mágo­vi. Prišli sme k nemu, no už tam boli aj jeho učňo­via. Preto sme scho­va­li zbra­ne a tvá­ri­li sa mylo. Nechceli sme vôbec vyrý­pať žia­den kon­flikt. Rozmýšľal som, že ak by som pove­dal že neto­pie­ra potre­bu­jem na výme­nu s obchod­ní­kom, nie­čo budú po nás chcieť a pre­to som pove­dal že potre­bu­jem toho neto­pie­ra pre veli­te­ľa, vraj ho chce na poliev­ku. No mág ma pre­ku­kol a poža­do­val za to zla­tú ihli­cu. Vôbec som s kri­žia­kom netu­šil že nie­čo také máme, no pove­da­li sme že áno. Dali nám teda už zosnu­lé­ho neto­pie­ra a posla­li s nami jed­né­ho mága, kto­ré­mu sme mali dať zla­tú ihli­cu. Stenli ho chcel zabiť, len čo by sme boli čo naj ďalej od mágov. No ja som ho chcel pri­viesť ako zajat­ca do pev­nos­ti. Dopočul som sa že je far­már. Začal nám roz­prá­vať že zasa­dil pap­ri­ku a vyrá­stla bros­ky­ňa, potom zno­va zasa­dil pap­ri­ku a vyrá­stla jab­loň. A nako­niec keď po tre­tí krát zasa­dil pap­ri­ku, vraj vyrás­tol on. Nechali sme ho teda v tom. Priblížili sme sa k pev­nos­ti, kúsok ďalej boli utá­bo­re­ní nájaz­dní­ci. Naši otvo­ri­li brá­nu a str­či­li sme ho do vnút­ra so slo­va­mi: „To je zaja­tec.“ Zahnali ho teda do kúta. Veliteľ ale chcel aby som toho neto­pie­ra zanie­sol hneď po ces­te od mága obchod­ní­ko­vi. No to sa neda­lo, Krtko by nás totiž zrej­me odha­lil, že naň ho nie­čo chys­tá­me. Vyliezol som na vežu, kde mi spo­loč­nosť robi­li dva­ja dru­idi, jeden v bie­lom háve a dru­hý v mod­rom háve. Krtkovi pove­da­li nech teda zabá­va, keď už je tu. No neja­ko sa mu nech­ce­lo. Začal všet­kých pre­ho­vá­rať že im nasa­dí pap­ri­ku, ak ho necha­jú na poko­ji, no neus­pel. Zahnali ho do kúta, obkľú­či­li a nako­niec ho zabi­li. Bolo mi ho ľúto, veď som si pri­vie­dol vlast­né­ho otro­ka a ostat­ný mi ho zabi­li. Mal som s ním plá­ni, že by sme spo­lu po voj­ne moh­li far­már­čiť , no nič. Naši voja­ci vybeh­li na nájaz­dní­kov, no rých­lo sa stiah­li a naši ich nech­ce­li pre­na­sle­do­vať moc ďale­ko. Napokon sa mágo­via a bar­ba­ri sa pri­po­ji­li k nájaz­dní­kom. Pár z našich dru­idov nás opus­ti­lo, zrej­me dosta­li roz­um, či strach a nech­ce­li bojo­vať. I mágo­via boli osla­be­ní o Victora, kto­rý sa stra­til neved­no kde. Nájazdník Horeslav zave­lil k úto­ku. Vedel som že táto bit­ka sa zapí­še do Anarijských dejín. Veliteľ pri­ká­zal otvo­riť brá­nu a posta­viť sa odváž­ne nájaz­dní­kom na odpor. Začalo som teda strie­ľať z veže na nepria­teľ­ské šíky Pár nájaz­dní­kov som aj tra­fil, dokon­ca aj ich moc­né­ho vod­cu Ragnara. No môj šíp ho ani nepoš­kria­bal! Barbari zača­li bojo­vať aj pro­ti mágom a nájaz­dní­kom, no nepo­cho­pil som pre­čo. Nastala pra­vá mela. Mal som pár posled­ných šípov a tak som zbe­hol z veže a vybe­hol von cez brá­nu. Začal som strie­ľať rov­no do nepria­teľ­skej rady, kry­tí našou radov. Keď my doš­li šípi, roz­be­hol som sa nas­päť do pev­nos­ti kde som zaho­dil túlec a luk na zem. Tasil som svoj meč a vybe­hol zno­va von, bojo­vať a brá­niť svoj domov, hlav­ne svo­ju far­mu. Vybehol na mňa nájaz­dník Elfix, o kto­rom som sa už nie­čo dozve­del. Zahnal som sa mečom a sekol doň ho. On ma zasia­hol, ale i ja jeho. Na moje prek­va­pe­nie sa zrú­til k zemi. Zabil som ho, moc­né­ho Elfixa! Rozbehol som sa a kri­čal: „Ja som si jed­né­ho zabil!“ Bol som si taký istý a odhod­la­ní že som sa vydal zabí­jať ďalej. No nájaz­dníc­ka armá­da už bola rozp­rá­še­ná, jedi­ný kto ešte dýchal boli mág Zeratul a Ciciš. No aj Ciciš padol pod meč­mi obran­cov. Niekoľko z nás sa roz­beh­lo pre­na­sle­do­vať Zeratula. No ten sa nám stra­til v hus­tom lese. Iba jeden pokra­čo­val v pre­na­sle­do­va­ní, no už sa nas­päť nevrá­til, Zeratul ho naj­skôr zabil. Mi sme sa teda vrá­ti­li nas­päť k pev­nos­ti. Hrdý že sme vyhra­li boj o pev­nosť a tým sem zachrá­nil kraj Anari pred Holmgardskými nájaz­dník­mi. Keď som si pre­zrel telá, bolo mi tro­chu ľúto dvoch mágov. Prišli sem aby si našli nový domov. No čo sa sta­lo sa sta­lo. Som rád že Radagorn nám posky­tol ako posi­ly takých dob­rých bojov­ní­kov a tiež že múd­ry dru­idi sa pri­da­li na našu stra­nu. Ľud z kra­ji­ny Anary môže byť hrdý že vycho­val takých udat­ných obran­cov a že posta­vil takú moc­nú pev­nosť akou je prá­ve Narkantes, kto­rej múry sto­ja nepoš­ko­de­né a ešte dlho budú nepoš­ko­de­né stáť. A ja som sa vrá­til na svo­ju far­mu žiť pokoj­ní život far­már, k svo­jim pra­siat­kam. A sna­žil sa zabud­núť na pre­lia­tu krv tých čo zomre­li zby­toč­ne…