Preskočiť na obsah

Zimné ťaženie (ťaženie pre nováčikov)

Bolo chlad­né zim­né ráno a pri pohľa­de z okna bolo vid­no len sne­ho­vé vloč­ky žia­ria­ce v tme, sobo­ta, 12. feb­ru­ára 2005 a my sme sa mali zúčast­niť na zim­nom ťaže­ní- mini­lar­pe pri Dolnom Moštenci blíz­ko Považskej Bystrice.
A kto vlast­ne sme „my“? Najpočetnejšia sku­pi­na bola pri­ro­dze­ne z blíz­ke­ho oko­lia- počnúc moc­ným (ale veľ­mi záker­ným) maj­strom nek­ro­man­cie (DarkOndro), trol­lo­via (Mirec, Mišo, Jano, Maťo), tajom­ná (a tiež dosť nebez­peč­ná ved­ma (Mirime), obchod­ník (Nitrus) a žold­nie­ri – bojov­ní­ci (Regis a nová­či­ko­via). Z troš­ku väč­šej diaľ­ky tu boli tri podoz­rie­va­vé bojov­níč­ky (Eowyn, Atalante a Isilóte- skrom­ná pisa­teľ­ka toh­to repor­tu :D) a ešte zo vzdia­le­nej­ších kra­jov zaví­ta­li na všet­ko odhod­la­ní pala­di­ni Darksweeper a Steelert.
Ale kým sme sa sfor­mo­va­li, trva­lo to troš­ku dlh­šie, lebo ani moja cha­riz­ma nedo­ká­za­la zdr­žať auto­bus viac ako dve vypro­se­né minú­ty, a tak nek­ro­mant a pala­di­ni osta­li nedob­ro­voľ­ne na sta­ni­ci ďal­šiu hodi­nu a pol. My sme medzi­tým doš­li na mies­to kona­nia a o chví­ľu sa z lesa ozý­va­li naj­rôz­nej­šie zvu­ky od „škre­ča­nia“ čaro­dej­ni­ce pri ohni, cez tres­kot mečov až po zúri­vé (a zúfa­lé) výkri­ky počas snež­nej bit­ky. Kým sa náš (vzhľa­dom na poča­sie) úcty­hod­ný počet zaok­rúh­lil na 17, nie­kto­rí už sta­či­li aj pre­mrz­núť a vyhľa­dá­va­li prí­ve­ti­vú spo­loč­nosť ohňa.
Teraz sme sa však koneč­ne doč­ka­li, boli sme všet­ci a po úvod­ných roz­pa­koch sme sa roz­de­li­li a hra moh­la začať. Paladin Darksweeper dostal pod svo­je vele­nie počet­nú sku­pi­nu bojov­ní­kov a bojov­ní­čok a naším (spo­loč­ným) cie­ľom bolo zahu­biť dra­ka, kto­rý zrov­nal so zemou jeho dedi­nu a spá­lil jeho rodi­nu. Samozrejme, nie­kto­rí mali aj svo­je vlast­né, postran­né úmys­ly, ale trva­lo dlho, než sa dosta­li k ich usku­toč­ne­niu. Takže zatiaľ sme drža­li viac menej spo­lu a sprie­vod­cu na tej­to nebez­peč­nej púti nám robil nek­ro­mant Ondro.
Naša ces­ta vied­la najprv k ved­me, kto­rá pri ohni pri­pra­vo­va­la naj­rôz­nej­šie eli­xí­ry a lekt­va­ry, a tá nám sľú­bi­la eli­xír pro­ti dra­kom, ak jej pri­ne­sie­me trol­liu kosť. A od koho by sa dala zohnať ľah­šie, než od trol­lov samot­ných? V lese sme nara­zi­li na ich tábor, ale vyjed­ná­va­nie bolo už vopred stra­te­né, lebo trol­lo­via zba­da­li, že nek­ro­mant nosí na krku pen­ta­gram, kto­rý pat­ril ich pria­te­ľo­vi a kto­ré­ho našli zavraž­de­né­ho. Všetko nasved­čo­va­lo tomu, že Ondro ho zabil a jeho pen­ta­gram si vzal a trol­lo­via ho za to pri­ro­dze­ne chce­li zabiť. Ak teda na začiat­ku žia­da­li za kosť zla­to ale­bo (:D) jaho­dy, teraz sa im viac žia­da­lo našej krvi. Vyjednávanie nabra­lo úpl­ne iný smer a zme­ni­lo sa na „Bitku o kosť“ a pre­to­že boli trol­lo­via v znač­nej men­ši­ne, kosť čosko­ro zme­ni­la majiteľa.
Mohli sme sa vrá­tiť k čaro­dej­ni­ci pre lekt­var, ale pala­di­nom sa zda­li jej obra­dy a tech­ni­ky pri­veľ­mi zavá­ňa­jú­ce čier­nou mági­ou a nako­niec sa roz­hod­li rad­šej bojo­vať pro­ti dra­ko­vi bez eli­xí­ru, ako sa mať čo doči­ne­nia s nečis­tý­mi sila­mi. Keď si ved­ma všim­la, že o jej pro­duk­ty nie je záu­jem, zača­la si rad­šej namie­ša­vať šam­pón, ale v nestrá­že­nej chví­li vyro­bi­la lekt­var spô­so­bu­jú­ci pre­klia­tie a vrh­la ho na oboch pala­di­nov, tak­že kaž­dá rana, kto­rú by zasa­di­li nepria­te­ľo­vi, by sa pre­nies­la na nich a spô­so­bi­la im zranenie.
Čo teraz? Keďže nech­ce­la pre­zra­diť spô­sob, akým sa kliat­ba sní­ma a trva­la na tom, aby sme jej vyda­li kosť, na Steelertov povel sme ju obkľú­či­li a násled­ne, po varo­va­niach a hroz­bách, aj zabi­li, aby už ďalej nemoh­la ško­diť. Akékoľvek mal vte­dy nek­ro­mant plá­ny, zasko­či­lo ho, keď pala­di­ni vrh­li kliat­bu pro­ti nemu a tak sa s nimi oci­tol „na jed­nej lodi“, tak­že bolo aj v jeho záuj­me, aby sme zis­ti­li, ako sa pre­klia­tie ruší. Navrhoval via­ce­ro ciest, ale zobu­diť mŕt­vu, ani spý­tať sa astrál­nych sfér, sa nez­da­lo veľ­mi dob­ré, a tak pad­lo roz­hod­nu­tie pokra­čo­vať vo výpra­ve napriek tomu­to oslabeniu.
Po ces­te lesom sme opäť stret­li trol­lov a Steelert s nimi išiel vyjed­ná­vať. Trvali na tom, že nek­ro­man­ta Ondra zabi­jú veľ­mi poma­lou a kru­tou smr­ťou, ale dali nám pod­mien­ku- dovo­lia nám prejsť cez les, ak im do dvoch hodín vydá­me vra­ha- nech už Ondra ale­bo nie­ko­ho iné­ho. Túto pod­mien­ku sme pri­ja­li a po chví­li sme pri­ja­li aj návrh, aby sme najprv išli za obchod­ní­kom. Po ces­te sa nek­ro­mant roz­ho­dol opus­tiť naše rady, ale po krát­kej nahá­ňač­ke zasne­že­ným lesom sa rad­šej vzdal a pokra­čo­val s nami. Jeden zo žold­nie­rov – Baldor chcel vyme­niť svo­je šper­ky za zla­to, ale obchod­ník mal iné plá­ny a po úvod­ných for­ma­li­tách nevá­hal a pokú­sil sa žold­nie­ra zabiť. Jeho zámer mu zne­mož­ni­li pala­di­ni, kto­rí ho (prek­va­pi­vo rých­lo) odzb­ro­ji­li, ale aj Baldor uká­zal svo­ju pra­vú tvár a keď bol obchod­ník bez­bran­ný, vno­ril mu svo­ju čepeľ do tela a mie­nil si pri­vlast­niť jeho maje­tok. To sa pri­ro­dze­ne ani tro­chu nepá­či­lo na cti si zakla­da­jú­cim pala­di­nom, ihneď ho pri­pra­vi­li o korisť a pre isto­tu naň­ho pou­ži­li eli­xír s pre­klia­tím. Krátko po tom, ako bol obchod­ník pocho­va­ný sa zja­vil jeho brat a jeho zúri­vú túž­bu po pomste neza­sta­vi­lo nič – zabil žold­nie­ra bez mihnu­tia oka.
Naša výpra­va sa opäť pohla sme­rom, kde pod­ľa nek­ro­man­ta mal byť drak, ale ces­tu nám opäť skrí­ži­li trol­lo­via a muse­li sme roz­hod­núť o jeho osu­de. Troll nám navrhol, že nás aj sám odve­die k dra­ko­vi, ak im vydá­me nek­ro­man­ta. Vykonala sa skúš­ka pachov a troll vypo­ve­dal, že pri jeho pria­te­ľo­vi bol cítiť nek­ro­man­tov pach ale­bo pach nie­ko­ho jemu prí­buz­né­ho. O tom, čo uro­bí­me sme muse­li roz­hod­núť všet­ci a bolo vyhlá­se­né hla­so­va­nie. Z ôsmych hla­som sedem zne­lo „vin­ný“ a len jeden „nevin­ný“ (ten bol môj a mala som prav­du :D), a tak sa zda­lo, že nek­ro­man­to­ve hodi­ny sú zrá­ta­né. Ale roz­hod­nu­tie nako­niec bolo také, že nek­ro­man­ta vydá­me, až nás dove­die k dra­ko­vi a ten, samoz­rej­me, počí­tal s tým, že drak sa o nás posta­rá ale­bo nám neskôr utečie…
Konečne sa však dali do pohy­bu aj iné zále­ži­tos­ti a bojov­níč­ka Atalante sa zve­ri­la, že dosta­la list, v kto­rom bola infor­mo­va­ná, že sa ju nie­kto pokú­si zabiť. V tom som koneč­ne vycí­ti­la svo­ju šan­cu. Bola som pred­sa vysla­ná taj­nou služ­bou, aby som nie­ko­ho zabi­la. Mal to byť neús­peš­ný aten­tát­nik na cisár­ske­ho mága a ja som zača­la tušiť, že ak ju má nie­kto zabiť, budem to asi ja. Veď pre­čo by aten­tát­ni­kom nemoh­la byť aj ona? Paladini však sľú­bi­li, že ju ochrá­nia pred prí­pad­ným ohro­ze­ním, tak som len čaka­la a odha­do­va­la svo­je šan­ce. Kým sa pohy­bo­va­la blíz­ko nich, nemoh­la som nič uro­biť, ale keby sa mi ju poda­ri­lo odlá­kať, mala by som dosť času zasa­diť jej smr­teľ­né rany.
Naša dru­ži­na sa opäť dala na pochod za dra­kom, ale podoz­rie­va­vé pohľa­dy už boli o nie­čo nápad­nej­šie, a keď sme sa na oka­mih ziš­li pri ohni- načer­pať nové sily- nevy­dr­ža­la som to dlh­šie a muse­la som sa pokú­siť ju zabiť. Najprv som ju troš­ku odlá­ka­la od sku­pi­ny- požia­da­la som ju, aby so mnou išla troš­ku bokom, lebo mám pre ňu infor­má­cie o tom, kto ju chce zabiť. Povedala som, že som ju nemoh­la kon­tak­to­vať skôr, lebo som neve­de­la, na kto­rej stra­ne je.
V tom oka­mi­hu som na ňu zaú­to­či­la a kým jej priš­li na pomoc ostat­ní, tri­krát som ju zra­ni­la. Jej prek­va­pe­ná tvár ma nesmier­ne pote­ši­la a mys­le­la som si, že som aspoň sčas­ti spl­ni­la svo­ju úlo­hu, ale aký bol môj šok, keď som zis­ti­la celú prav­du! Kým som moh­la Atalante dora­ziť, bola som obkľú­če­ná pala­din­mi a žold­nier­mi a vôbec na nich nepla­ti­lo moje pre­sved­čo­va­nie, že som v prá­ve, lebo zneš­kod­ňu­jem aten­tát­nič­ku. Kdeže! Jeden zo žold­nie­rov na mňa vrhol pre­klia­tie a od tej chví­le som nemoh­la zaú­to­čiť. Aká ško­da, nebo­la by som sa necha­la tak ľah­ko odradiť!
Mojou smo­lou, ako som sa vzá­pä­tí dozve­de­la, bolo to, že tým neús­peš­ným útoč­ní­kom na mága- nek­ro­man­ta- nebo­la Atalante, ale Steelert. (!!!) Ale koho by moh­lo napad­núť, že pala­din by sa dal na nie­čo také? Moja situ­ácia nevy­ze­ra­la naj­lep­šie a pop­rav­de, čaka­la som, že ma kaž­dú chví­ľu zabi­jú. Steelert však roz­ho­dol inak- pove­dal, že už nech­ce ďalej pre­lie­vať krv, ale musím odísť zo sku­pi­ny a ak sa ešte raz stret­ne­me, tak ma zabi­je. Vydýchla som úľa­vou, lebo som vyviaz­la živo­tom a odiš­la som sa zohriať k ohňu, zatiaľ čo dru­ži­na sa koneč­ne dosta­la na dosah svoj­ho cie­ľa- draka.
(Mirec, kto­rý pred­sta­vo­val dra­ka dole pod lesom zúri­vo zavý­jal, ale bohu­žiaľ tak­mer nikto si ho nevší­mal a jeho sna­ha upú­tať pozor­nosť dlho vychá­dza­la naz­mar.) Teraz sa však všet­ci ocit­li medzi dvo­ma ohňa­mi, lebo muse­li bojo­vať s dra­kom aj s dru­hým nek­ro­man­tom, kto­rý na nich nevá­hal pou­žiť fire­bal­ly, a tak sa čosko­ro ich rady pre­rie­di­li. Z bojis­ka sa stal vria­ci kotol a horú­ca krv strie­ka­la do sne­hu… Drak bol zahu­be­ný, ale z boja sa vrá­ti­la len hŕs­tka. Nakoniec som sa dozve­de­la, že aj pala­din Steelert padol a teda, že moja úlo­ha bola spl­ne­ná aj bez mojej pomo­ci a ja som pri­tom nebo­la ani vysta­ve­ná rizi­ku stret­nu­tia s dra­kom. Takto by som si to neza­ria­di­la ani v tých naj­lep­ších plánoch.
A ako sa to vlast­ne sta­lo? => Nedorozumením. Atalante bola už od môj­ho úto­ku v dosť zlom sta­ve a Steelert ju s dob­rým úmys­lom vylie­čil, ale v oka­mi­hu, keď sa k nej oto­čil chrb­tom, zasa­di­la mu dve hlbo­ké rany, a vzhľa­dom na to, že už neja­ké zra­ne­nia mal, bolo to to posled­né, čo vo svo­jom živo­te uro­bil. Takto vyze­rá vďač­nosť nájom­ných vra­hov. 😀 (Neviem pres­ne, čo ju k tomu vied­lo, ale zrej­me to bolo vinou nedo­ro­zu­me­nia pri pre­dá­va­ní inštruk­cií. Jej úlo­hou bolo zabiť „toho, kto chce zabiť oso­bu, kto­rá chce zabiť nek­ro­man­ta“ a nie „oso­bu, kto­rá chce zabiť nek­ro­man­ta“. No a Steelertovou úlo­hou BOLO zabiť nek­ro­man­ta, tak­že v pod­sta­te bola na jeho strane. )
Nech už to bolo ako­koľ­vek, zabi­la ho a násled­ne ju samot­nú zabi­la moja dovte­dy taj­ná pomoc Éowyn, o kto­rej som ani netu­ši­la. Tomu sa hovo­rí nedos­ta­tok komu­ni­ká­cie. Keby som sa skôr zača­la zau­jí­mať o povo­la­nia ostat­ných, zis­ti­la by som, komu mám vra­ziť meč pod reb­rá a kto mi v tom pomôže.
Tak sa skon­či­la hra a my sme si moh­li koneč­ne ujas­niť, kto bol čím a pre­čo sa to všet­ko tak zapliet­lo. Oheň poma­ly zha­sí­nal a nasta­lo vše­obec­né bale­nie, upra­to­va­nie a nako­niec aj odchod. Ťažko pove­dať, či bol medzi nami nie­kto suchý, ale pod­ľa zbež­né­ho pohľa­du by som tipo­va­la, že sme boli dosť pre­mrz­nu­tí, mok­rí a unavení…
Preto nám tým lep­šie pad­la mož­nosť okú­siť milú pohos­tin­nosť, kto­rú nám poskyt­la Mirime a jej mama. Na jed­lo sme sa vrh­li bez zavá­ha­nia a čaj ale­bo vare­né víno nás zohria­li na tele aj na duši. Ďakujeme mno­hok­rá­á­á­á­át! Trochu sme sa aj usu­ši­li, ale už čosko­ro sme muse­li ísť na auto­bus a na dlh­šiu dobu (ako kto­rí) sme sa roz­lú­či­li s Dolným Moštencom a jeho oby­va­teľ­mi (Po ces­te sme stret­li nie­koľ­ko ľudí, kto­rým išli vypad­núť oči z jamiek, ale jed­na reak­cia bola priam geniál­na. Spoza chrb­tom sa nám totiž ozva­lo: „Hor sa, sve­ta pro­le­tá­ri!“ Nuž, čo si o tom môže­me mys­lieť? :D)
Pomaly sme sa rozt­ra­ti­li na vla­ky a auto­bu­sy, opäť bola tma, tak ako v toto ráno, stá­le padal sneh, rov­na­ko vytrva­lo, ale ja som sa cíti­la úpl­ne inak, ako­by to nebol len jeden deň, ale aspoň týž­deň, odke­dy som vyšla z domu. Skrátka- stá­lo to za to. Moje prvé ťaže­nie je úspeš­ne za mnou a už sa neviem doč­kať ďalšieho.