Zavýjanie – report z Tordhanu 2007

Nad krajinou sa vznáša podivné vytie. Už viem, čo znamená. Odvážim sa to napísať na pergamen- posledný, ktorý mám. Cestou ma prepadli a stratil som skoro všetko, čo som mal- peniaze, pisárske vybavenie aj zdravie. Do mesta už nie je ďaleko, snáď sa tam dokážem dostať a poprosiť niekoho o pomoc. Ale môj vlastný príbeh nie je až tak zaujímavý ako ten, ktorý som si vypočul a ktorý chcem uchovať aspoň na pergamene, ak ma moja pamäť alebo sily zradia a do mesta sa nikdy nedostanem.

Nad krajinou sa vznáša podivné vytie. Už viem, čo znamená. Odvážim sa to napísať na pergamen- posledný, ktorý mám. Cestou ma prepadli a stratil som skoro všetko, čo som mal- peniaze, pisárske vybavenie aj zdravie. Do mesta už nie je ďaleko, snáď sa tam dokážem dostať a poprosiť niekoho o pomoc. Ale môj vlastný príbeh nie je až tak zaujímavý ako ten, ktorý som si vypočul a ktorý chcem uchovať aspoň na pergamene, ak ma moja pamäť alebo sily zradia a do mesta sa nikdy nedostanem.

Volá sa Arden a je to – nuž – veľmi zvláštny človek. Predovšetkým človek iba sčasti. Ako hovorila, dostala dar, ktorý je krásny a nebezpečný. Občas sa mi zdalo, že by bola šťastnejšia bez neho, ale ako sama povedala- to už by bola mŕtva. Rozprávala mi o svojej premene na mačkodlaka s veľkým zanietením a zároveň so zvláštnym nostalgickým výrazom. V jednu noc prišla o svoju jedinú lásku a dostala nový život vykúpený jeho smrťou.

Jej život vo svorke bol pre ňu príjemným zabudnutím, ale vyhýbať sa ceste určenej osudom sa nedá večne. Pocítila potrebu nájsť si nový domov a pokúsiť sa opäť priblížiť ľuďom. Ak si niekto prečíta tento pergamen, možno mu bude divné, že sa chcela vrátiť do ľudskej spoločnosti, ale treba pochopiť, že beštia ju nikdy neovládla a počas dňa, kedy ako povedala, má viac ľudských čŕt, nech už vo výzore či v povahe sa cítila v lese aj v prítomnosti svojej svorky osamelo. Naviac videl som v nej niečo tak ľudské, že by ste to v mnohých takzvane čistokrvných ľuďoch nenašli.

Z lesa, kde ju medzi seba nočné tvory prijali viedla dlhá cesta, na ktorej stretla najmä odsúdenie, trpkosť a hnev. Ale našli sa aj takí, ktorí jej boli ochotní pomôcť, darovať jej šaty, jedlo, prístrešie a súcit. Dlho spomínala na starú ženu, ktorá ju skryla pred lovcami, živila ju po mnoho dní, aj keď sama nemala veľa jedla a ktorá jej poradila prestrojenie, v ktorom by nebolo poznať na prvý pohľad jej pravú podstatu. Prestrojenie za slepú vešticu. Darovala jej veštecké karty a šatku, ktorou si Arden prikrývala odvtedy tvár v prítomnosti ľudí. Zistila, že ako slepá sa zdá ľuďom neškodná a nevzbudzuje toľkú nevôľu.

Takto sa dostala aj do Netisarenu, kráľovského mesta, kde sa pokúsila zapadnúť a nájsť si možno aj priateľov. Prítomnosť toľkých ľudí v nej vyvolávala aj pocit pokušenia a keďže už dlho nejedla mäso, hovorila, že občas cítila, ako sa jej ruky sťahujú akoby sa mala premeniť do nočnej formy. Pomedzi obyčajné pachy však zacítila aj iné- zvieracie a poznala, že aj iní dlaci sa pohybujú v meste v utajení a z niektorých cítila ľudskú krv.

Nechcela veľmi hovoriť o prvej noci, ktorú v meste strávila, ale z náznakov som si urobil vlastný obraz. Myslím, že v noci si poškvrnila ruky krvou. Možno sama nikoho nezabila, ale ochutnala ľudské mäso a domnievam sa, že v nej vyvolalo ako rozkoš, tak aj znechutenie zo seba samej. Možno aj preto sa rozhodla ukázať svetu svoju skutočnú tvár a riskovať tým smrť. Mal som pocit, že istá jej časť – svedomie jej hovorilo, že ak ju niekto zabije, bude to preto, že si to zaslúži. Na druhý deň teda chodila po meste s odhalenou, trochu mačacou tvárou.

Avšak kráľ Zigmund- v ten deň korunovaný ju nenechal uväzniť ani zabiť. Dovolil jej pohybovať sa v jeho kráľovstve a tak išla ďalej- medzi obyčajných ľudí aj medzi inteligenciu a skúšala, ako ju prijmú. A k jej veľkému prekvapeniu dokázali takmer všetci prekonať jednak svoj strach a jednak predsudky o jej druhu a nikto na ňu nevztiahol ruku. Povedala mi, že predsa cítila obavy a podozrievanie, ale na to už bola dávno zvyknutá. Dokonca aj krčmár, ktorý ju v noci, čo bolo pre mňa dosť neuveriteľné, holými rukami vyhodil z krčmy, jej dovolil vstupovať do hostinca ako každému človeku. Asi niekde tam sa začali obavy, ktoré som na nej teraz videl. V krčme sa stalo niečo podivného, nevedela ani presne opísať čo, iba že tam bol podivný ohnivý kruh vo vzduchu a jeden človek tam prišiel o život. Pri pohľade na krv na pulte ju premáhalo pokušenie a asi preto o tom tiež veľmi nechcela hovoriť so mnou a ani s tými čo vraždu vyšetrovali.

Nový kráľ sa pevne chopil vlády a začal vyberať dane a na Ardenine veľké prekvapenie, krčmára, ktorý sa jej zdal veľmi čestný a poctivý, zatkli a obvinili ho z rozkrádania majetku hostinca. Nemohla tomu uveriť, chceli ho za to dokonca popraviť. Veľmi rozhorčene mi rozprávala o tom, že jeho pomocník v krčme sa z toho akosi zázračne vyvliekol a všetka vina teda padla na neho. Ľud volal po krvi a kráľ chcel zrejme ukázať, že jeho panovanie bude striktné a nekompromisné a nezdráhal sa krčmára Mojmíra obetovať. Bolo už takmer rozhodnuté, keď to Arden nemohla vydržať a prihovorila sa priamo kráľovi, aby jeho život ušetril. Nielen preto, že v deň korunovácie by mal byť kráľ milosrdný, aby si získal srdcia ľudu, ale najmä, že trest za krádež nemusí byť smrť. Kráľ (k môjmu údivu) dal na jej rady a nechal krčmára „iba“ zbičovať. Nechápala, prečo sa ho nikto iný nezastal a prečo bola jediná, kto mu chcel pomôcť vstať. Bol však príliš hrdý, aby si nechal pomôcť a bez jediného slova ho odviedli.

Arden sa chcela pokúsiť aj trošku nadviazať spojenie medzi vlkodlakmi a kráľom, ale tí ju už veľmi nebrali medzi seba a cítila z nich niečo, akoby jej hovorili- „zradkyňa“ a tak akékoľvek snahy vyšli nazmar. Večer tak ako iné dni sa premenila, ale zastihol ju nejaký človek z mesta, že ju dolu pri hostinci ktosi hľadá. Nevedela, kto ani prečo a nevedela ani, či to bude nebezpečné a či ju náhodou predsa len nechce niekto potajme pod rúškom noci zabiť. Avšak keď sa dozvedela, že je to sám krčmár Mojmír, kto ju hľadá, asi mu dôverovala dosť, aby prišla sama a nebála sa dokonca ani vo svojej mačacej podobe, na ktorú mnohí reagovali nepriateľsky.

Hneď po tom, čo mi toto povedala sa zvláštne usmiala a upozornila, že od tejto chvíle už mi môže povedať iba máločo, predsa len- ak sa dostanem do Netisarenu, bolo by to na moju vlastnú škodu. Mojmír jej poďakoval, že sa ho zastala a potom vraj nasledoval rozhovor, ktorý je pre ňu dôležitý a pre mňa neprístupný. Isto sa musela dozvedieť niečo veľmi znepokojivé, ale čo už len ja- obyčajný pisár vypáčim z takého odhodlaného tvora. Koniec koncov- možno sa to týkalo dlakov a berie to príliš osobne, než aby sa o tom šírila. Mojmír Drako sa potom podľa nej v podstate chudobný a sklamaný odobral niekam, kam mi aj tak nepovedala a ona ostala iba so svojimi pochybnosťami, možno zavrhnutá aj vlastnou rasou. Od iných ľudí počula, že vraj zbalil všetky peniaze a utiekol, ale nevedela ani sama, či sa tomu má vysmiať alebo byť z toho smutná. Nuž, nie všetko je také, ako by sme si priali a nie každý môže vidieť veci z toho uhla pohľadu ako my.

Bola však rada, že sa všetko stalo presne tak, ako sa stalo a do budúcnosti hľadí s obavami ale aj s istým odhodlaním. Myslím, že vďačnosť toho krčmára v nej prebudila to, na čo čakala už od svojho odchodu z lesa, kde sa jej dostalo mačkodlactva. Súcit, ľudskosť, ktorú nepremôže jej vnútorná beštia a možno aj silu pomôcť tým, ktorým verí.

Dúfam, že tento pergamen sa dostane do dobrých rúk a bude svedectvom môjho zvláštneho stretnutia s touto na jednu stranu rozmarnou a hravou mačičkou a na druhú stranu premýšľavou a milosrdnou ženou.

pisár Garak, lesy niekde na sever od Netisarenu podľa rozprávania mačkodlačky Arden (Isilote)

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)