Zavýjanie – report z Tordhanu 2007

Nad kra­ji­nou sa vzná­ša podiv­né vytie. Už viem, čo zna­me­ná. Odvážim sa to napí­sať na per­ga­men- posled­ný, kto­rý mám. Cestou ma pre­pad­li a stra­til som sko­ro všet­ko, čo som mal- penia­ze, pisár­ske vyba­ve­nie aj zdra­vie. Do mes­ta už nie je ďale­ko, snáď sa tam doká­žem dostať a pop­ro­siť nie­ko­ho o pomoc. Ale môj vlast­ný prí­beh nie je až tak zau­jí­ma­vý ako ten, kto­rý som si vypo­čul a kto­rý chcem ucho­vať aspoň na per­ga­me­ne, ak ma moja pamäť ale­bo sily zra­dia a do mes­ta sa nikdy nedos­ta­nem.

Nad kra­ji­nou sa vzná­ša podiv­né vytie. Už viem, čo zna­me­ná. Odvážim sa to napí­sať na per­ga­men- posled­ný, kto­rý mám. Cestou ma pre­pad­li a stra­til som sko­ro všet­ko, čo som mal- penia­ze, pisár­ske vyba­ve­nie aj zdra­vie. Do mes­ta už nie je ďale­ko, snáď sa tam doká­žem dostať a pop­ro­siť nie­ko­ho o pomoc. Ale môj vlast­ný prí­beh nie je až tak zau­jí­ma­vý ako ten, kto­rý som si vypo­čul a kto­rý chcem ucho­vať aspoň na per­ga­me­ne, ak ma moja pamäť ale­bo sily zra­dia a do mes­ta sa nikdy nedos­ta­nem.

Volá sa Arden a je to – nuž – veľ­mi zvlášt­ny člo­vek. Predovšetkým člo­vek iba sčas­ti. Ako hovo­ri­la, dosta­la dar, kto­rý je krás­ny a nebez­peč­ný. Občas sa mi zda­lo, že by bola šťast­nej­šia bez neho, ale ako sama pove­da­la- to už by bola mŕt­va. Rozprávala mi o svo­jej pre­me­ne na mač­kod­la­ka s veľ­kým zanie­te­ním a záro­veň so zvlášt­nym nos­tal­gic­kým výra­zom. V jed­nu noc priš­la o svo­ju jedi­nú lás­ku a dosta­la nový život vykú­pe­ný jeho smr­ťou.

Jej život vo svor­ke bol pre ňu prí­jem­ným zabud­nu­tím, ale vyhý­bať sa ces­te urče­nej osu­dom sa nedá več­ne. Pocítila potre­bu nájsť si nový domov a pokú­siť sa opäť pri­blí­žiť ľuďom. Ak si nie­kto pre­čí­ta ten­to per­ga­men, mož­no mu bude div­né, že sa chce­la vrá­tiť do ľud­skej spo­loč­nos­ti, ale tre­ba pocho­piť, že beš­tia ju nikdy neo­vlád­la a počas dňa, kedy ako pove­da­la, má viac ľud­ských čŕt, nech už vo výzo­re či v pova­he sa cíti­la v lese aj v prí­tom­nos­ti svo­jej svor­ky osa­me­lo. Naviac videl som v nej nie­čo tak ľud­ské, že by ste to v mno­hých takz­va­ne čis­to­krv­ných ľuďoch nenaš­li.

Z lesa, kde ju medzi seba noč­né tvo­ry pri­ja­li vied­la dlhá ces­ta, na kto­rej stret­la naj­mä odsú­de­nie, trp­kosť a hnev. Ale našli sa aj takí, kto­rí jej boli ochot­ní pomôcť, daro­vať jej šaty, jed­lo, prí­stre­šie a súcit. Dlho spo­mí­na­la na sta­rú ženu, kto­rá ju skry­la pred lov­ca­mi, živi­la ju po mno­ho dní, aj keď sama nema­la veľa jed­la a kto­rá jej pora­di­la pre­stro­je­nie, v kto­rom by nebo­lo poznať na prvý pohľad jej pra­vú pod­sta­tu. Prestrojenie za sle­pú veš­ti­cu. Darovala jej veš­tec­ké kar­ty a šat­ku, kto­rou si Arden pri­krý­va­la odvte­dy tvár v prí­tom­nos­ti ľudí. Zistila, že ako sle­pá sa zdá ľuďom neškod­ná a nevz­bu­dzu­je toľ­kú nevô­ľu.

Takto sa dosta­la aj do Netisarenu, krá­ľov­ské­ho mes­ta, kde sa pokú­si­la zapad­núť a nájsť si mož­no aj pria­te­ľov. Prítomnosť toľ­kých ľudí v nej vyvo­lá­va­la aj pocit poku­še­nia a keď­že už dlho nejed­la mäso, hovo­ri­la, že občas cíti­la, ako sa jej ruky sťa­hu­jú ako­by sa mala pre­me­niť do noč­nej for­my. Pomedzi oby­čaj­né pachy však zací­ti­la aj iné- zvie­ra­cie a pozna­la, že aj iní dla­ci sa pohy­bu­jú v mes­te v uta­je­ní a z nie­kto­rých cíti­la ľud­skú krv.

Nechcela veľ­mi hovo­riť o prvej noci, kto­rú v mes­te strá­vi­la, ale z názna­kov som si uro­bil vlast­ný obraz. Myslím, že v noci si poškvr­ni­la ruky krvou. Možno sama niko­ho neza­bi­la, ale ochut­na­la ľud­ské mäso a dom­nie­vam sa, že v nej vyvo­la­lo ako roz­koš, tak aj zne­chu­te­nie zo seba samej. Možno aj pre­to sa roz­hod­la uká­zať sve­tu svo­ju sku­toč­nú tvár a ris­ko­vať tým smrť. Mal som pocit, že istá jej časť – sve­do­mie jej hovo­ri­lo, že ak ju nie­kto zabi­je, bude to pre­to, že si to zaslú­ži. Na dru­hý deň teda cho­di­la po mes­te s odha­le­nou, tro­chu mača­cou tvá­rou.

Avšak kráľ Zigmund- v ten deň koru­no­va­ný ju nene­chal uväz­niť ani zabiť. Dovolil jej pohy­bo­vať sa v jeho krá­ľov­stve a tak išla ďalej- medzi oby­čaj­ných ľudí aj medzi inte­li­gen­ciu a skú­ša­la, ako ju prij­mú. A k jej veľ­ké­mu prek­va­pe­niu doká­za­li tak­mer všet­ci pre­ko­nať jed­nak svoj strach a jed­nak pred­sud­ky o jej dru­hu a nikto na ňu nevz­tia­hol ruku. Povedala mi, že pred­sa cíti­la oba­vy a podoz­rie­va­nie, ale na to už bola dáv­no zvyk­nu­tá. Dokonca aj krč­már, kto­rý ju v noci, čo bolo pre mňa dosť neuve­ri­teľ­né, holý­mi ruka­mi vyho­dil z krč­my, jej dovo­lil vstu­po­vať do hos­tin­ca ako kaž­dé­mu člo­ve­ku. Asi nie­kde tam sa zača­li oba­vy, kto­ré som na nej teraz videl. V krč­me sa sta­lo nie­čo podiv­né­ho, neve­de­la ani pres­ne opí­sať čo, iba že tam bol podiv­ný ohni­vý kruh vo vzdu­chu a jeden člo­vek tam pri­šiel o život. Pri pohľa­de na krv na pul­te ju pre­má­ha­lo poku­še­nie a asi pre­to o tom tiež veľ­mi nech­ce­la hovo­riť so mnou a ani s tými čo vraž­du vyšet­ro­va­li.

Nový kráľ sa pev­ne cho­pil vlá­dy a začal vybe­rať dane a na Ardenine veľ­ké prek­va­pe­nie, krč­má­ra, kto­rý sa jej zdal veľ­mi čest­ný a poc­ti­vý, zatkli a obvi­ni­li ho z rozk­rá­da­nia majet­ku hos­tin­ca. Nemohla tomu uve­riť, chce­li ho za to dokon­ca pop­ra­viť. Veľmi roz­hor­če­ne mi roz­prá­va­la o tom, že jeho pomoc­ník v krč­me sa z toho ako­si zázrač­ne vyvlie­kol a všet­ka vina teda pad­la na neho. Ľud volal po krvi a kráľ chcel zrej­me uká­zať, že jeho pano­va­nie bude strikt­né a nekom­pro­mis­né a nezdrá­hal sa krč­má­ra Mojmíra obe­to­vať. Bolo už tak­mer roz­hod­nu­té, keď to Arden nemoh­la vydr­žať a pri­ho­vo­ri­la sa pria­mo krá­ľo­vi, aby jeho život ušet­ril. Nielen pre­to, že v deň koru­no­vá­cie by mal byť kráľ milo­srd­ný, aby si zís­kal srd­cia ľudu, ale naj­mä, že trest za krá­dež nemu­sí byť smrť. Kráľ (k môj­mu údi­vu) dal na jej rady a nechal krč­má­ra „iba“ zbi­čo­vať. Nechápala, pre­čo sa ho nikto iný nezas­tal a pre­čo bola jedi­ná, kto mu chcel pomôcť vstať. Bol však prí­liš hrdý, aby si nechal pomôcť a bez jedi­né­ho slo­va ho odvied­li.

Arden sa chce­la pokú­siť aj troš­ku nad­via­zať spo­je­nie medzi vlkod­lak­mi a krá­ľom, ale tí ju už veľ­mi neb­ra­li medzi seba a cíti­la z nich nie­čo, ako­by jej hovo­ri­li- „zrad­ky­ňa“ a tak aké­koľ­vek sna­hy vyšli naz­mar. Večer tak ako iné dni sa pre­me­ni­la, ale zasti­hol ju neja­ký člo­vek z mes­ta, že ju dolu pri hos­tin­ci kto­si hľa­dá. Nevedela, kto ani pre­čo a neve­de­la ani, či to bude nebez­peč­né a či ju náho­dou pred­sa len nech­ce nie­kto potaj­me pod rúš­kom noci zabiť. Avšak keď sa dozve­de­la, že je to sám krč­már Mojmír, kto ju hľa­dá, asi mu dôve­ro­va­la dosť, aby priš­la sama a nebá­la sa dokon­ca ani vo svo­jej mača­cej podo­be, na kto­rú mno­hí rea­go­va­li nepria­teľ­sky.

Hneď po tom, čo mi toto pove­da­la sa zvlášt­ne usmia­la a upo­zor­ni­la, že od tej­to chví­le už mi môže pove­dať iba málo­čo, pred­sa len- ak sa dosta­nem do Netisarenu, bolo by to na moju vlast­nú ško­du. Mojmír jej poďa­ko­val, že sa ho zasta­la a potom vraj nasle­do­val roz­ho­vor, kto­rý je pre ňu dôle­ži­tý a pre mňa neprí­stup­ný. Isto sa muse­la dozve­dieť nie­čo veľ­mi zne­po­ko­ji­vé, ale čo už len ja- oby­čaj­ný pisár vypá­čim z také­ho odhod­la­né­ho tvo­ra. Koniec kon­cov- mož­no sa to týka­lo dla­kov a berie to prí­liš osob­ne, než aby sa o tom šíri­la. Mojmír Drako sa potom pod­ľa nej v pod­sta­te chu­dob­ný a skla­ma­ný odo­bral nie­kam, kam mi aj tak nepo­ve­da­la a ona osta­la iba so svo­ji­mi pochyb­nos­ťa­mi, mož­no zavr­hnu­tá aj vlast­nou rasou. Od iných ľudí poču­la, že vraj zba­lil všet­ky penia­ze a utie­kol, ale neve­de­la ani sama, či sa tomu má vysmiať ale­bo byť z toho smut­ná. Nuž, nie všet­ko je také, ako by sme si pria­li a nie kaž­dý môže vidieť veci z toho uhla pohľa­du ako my.

Bola však rada, že sa všet­ko sta­lo pres­ne tak, ako sa sta­lo a do budúc­nos­ti hľa­dí s oba­va­mi ale aj s istým odhod­la­ním. Myslím, že vďač­nosť toho krč­má­ra v nej pre­bu­di­la to, na čo čaka­la už od svoj­ho odcho­du z lesa, kde sa jej dosta­lo mač­kod­lac­tva. Súcit, ľud­skosť, kto­rú nepre­mô­že jej vnú­tor­ná beš­tia a mož­no aj silu pomôcť tým, kto­rým verí.

Dúfam, že ten­to per­ga­men sa dosta­ne do dob­rých rúk a bude sve­dec­tvom môj­ho zvlášt­ne­ho stret­nu­tia s tou­to na jed­nu stra­nu roz­mar­nou a hra­vou mačič­kou a na dru­hú stra­nu pre­mýš­ľa­vou a milo­srd­nou ženou.

pisár Garak, lesy nie­kde na sever od Netisarenu pod­ľa roz­prá­va­nia mač­kod­lač­ky Arden (Isilote)

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)