Garmen

Report by Isilóte (v úlohe naivnej elfky- magičky)

Kraj Garmen , ktorým som prechádzala bol podivne zaľudnený- ako nikdy predtým a zdalo sa, že sa schyľuje k bojom, lebo mnoho pútnikov nosilo pri sebe zbrane. Potulovali sa tu rôzni ľudia rôznych poslaní, ale ani z jedného z nich som necítila to, čo som hľadala. Večne hladný Bu, sokoliar Sid, paladin, hraničiar, čierny rytier (o ktorom paladin tvrdil, že v jeho srdci vidí zlo, ale musel sa predsa mýliť, každý má v sebe aj kúsok dobra)… Aj napriek tomu sa mi po dlhej dobe vrátila nádej, že nájdem majstra, ktorý by ma učil mágii.
Dala som sa do reči s klerikom bez mena, ktorý mi povedal o svojom zvláštnom bohu a o poslaní uzdravovať ranených. Spolu sme sa dostali až na dvor správcu tohto kraja. Vtedy sa k nám doniesli prvé zmienky o akýchsi amuletoch, ale aj o zákernej vražde a pánovi zverov, ktorý úzkostlivo stráži tunajšiu prírodu pred lovcami a jeho hnev prenasleduje každého, kto ubližuje jeho chránencom.
Medzi ľuďmi sme zazreli aj starú zohnutú babku, ktorá zbierala bylinky, ale akúkoľvek pomoc od nás odmietla frflaním. Chudák starenka, asi ju každý iba obťažuje… Zháňanie amuletov alebo ingrediencií zrazu posadlo takmer každého, akoby všetci chceli vyrobiť nejaký lektvar alebo vykonať rituál a moje tušenie nebolo ďaleko od pravdy. Pri pohľade na niektorých mi prebehol mráz po chrbte, lebo so zbraňou v ruke sa rozprávalo o podrezávaní a krádežiach, preto som sa radšej pohybovala obozretne a dávala si pozor na vlastný chrbát. Najmä keď zbadali, že na krku mi visí obyčajný biely tesák a potrebovali krv bieleho vlka, premýšľali ako ma oň beztrestne pripraviť, lebo si mysleli, že by tento tesák mohol krv nahradiť. Nevedeli zrejme, že magický obrad musí byť vykonaný presne podľa inštrukcií, inak sa nepodarí.
Pri mojich potulkách som zrazu zazrela, ako dvaja muži vedú spútanú elfku niekam do lesa a so zlým tušením som ich nasledovala. Plánovali ju vypočuť a popraviť za zradu, ktorej sa na nich mala údajne dopustiť, ale nemali jediný dôkaz o jej vine. Samozrejme, ujala som sa jej obhajoby a keď im vydala všetky svoje peniaze a poprela vinu, po dlhom prehováraní a vyjednávaní ju prepustili. Neublížili ani jej šupinatému spoločníkovi, ktorého nosila omotaného okolo krku a s ktorým sa pán zverov spriatelil. Chvíľu váhali, či jej majú nechať zbraň, ale nakoniec usúdili, že nechať niekoho bez zbrane je v tomto kraji takmer vražda. Verila som, že je nevinná, ale čakalo ma sklamanie- potvrdila mi, že pred nimi zatajila nejaké informácie a to by sa za zradu dalo považovať.
Vrátila som sa do mesta a pri jazierku som stretla Bua, ktorý odo mňa pýtal jeden vlas. Bola som už trochu podozrievavejšia, lebo vlasy môžu byť v temnej mágii prostriedkom, ako získať kontrolu nad človekom, ale Bu bol predsa iba prostý človek a nemal s mágiou nič spoločné, a preto som mu vyhovela.
Za ním však prišli ďalší traja a žiadali to isté. Vtedy ma už podozrenie neopustilo a odmietla som im ho vydať kým mi neprezradia, pre koho a na čo ho potrebujú. Keď som sa dozvedela, ich zháňa babka, trochu mi odľahlo- tá predsa nebude mať žiadne zlé úmysly, ale ponúkla som sa, že jej ich odnesiem sama. Pri bráne mesta ma však zastavili ďalší ľudia s tou istou požiadavkou a za nimi prišiel klerik Bezmenného boha, ktorý so mnou chcel prehovoriť.
Povedal mi, že babka možno nemá také čisté úmysly (ako na to prišiel?), vraj by chcela vytvoriť liek na mor, ale mor v tejto krajine nie je. A preto by som mala byť opatrnejšia. Pri rozhovore sme sa vzdialili od všetkých „zháňačov vlasov“ a tak bolo pre mňa jednoduché dostať sa nepozorovane ku správcovi a všetko mu vypovedať. Babka sa stala čoraz podozrivejšou, keď vtom sa sama prirútila na metle do mesta. Márne sa ju snažili chytiť alebo zasiahnuť šípom, ona sa iba smiala a zosielala smiechoty aj na iných. Ale predsa nikomu neublížila, takže som nechápala to veľké nepriateľstvo voči nej… 😕
Znovu sa objavil pán zverov a prihovoril sa k strážcom mesta, či nechcú zabiť veľkého medveďa, ktorý sa túla niekde v lese blízko mesta. Až som tak poskočila od prekvapenia a nemohla som si odpustiť otázku. Ako to, že pán zverov prenasledoval každého, kto chcel ublížiť zvieraťu im teraz ponúkal lov? Pán zverov sa na mňa pozrel a potom prehovoril: „Toto bola iba skúška. Dám ti tento magický povraz, lebo ty si ho zaslúžiš.“ Ostala som trochu zarazená, lebo som nevedela, čo by som s povrazom mohla urobiť, ale dar som neodmietla.
Potom sa vraj pod kúzlo starenky dostal paladin a ona ho prinútila konať proti vlastnej vôli a za mestom sa objavil obrovský golem, takže nebezpečenstvo ešte vzrástlo. Strážcovia mesta a paladin chceli babku chytiť a ja som im dala magický povraz od pána zverov, lebo sama som s tým nechcela mať nič spoločné. Chcela som sa s babkou porozprávať osobne, aby som zistila, aký je stav vecí, ale bohužiaľ, zatiaľ som nemala žiadnu možnosť. Konflikty v meste sa vyhrocovali a mŕtvych pribudlo. Na kopci nad mestom som zbadala akýsi boj a išla som sa tam pozrieť. Zle je v kraji, kde vstávajú mŕtvi z hrobov- bol tam nemŕtvy obesenec, ktorý sa vrhal na všetko živé a trhal mäso od kostí svojich obetí. Zdalo sa, akoby sa ani nedal zabiť, ale nakoniec ho predsa skolili a on sa rozpadol na prach. Úbohá stratená duša.
Vtom sa z mesta začali ozývať opité výkriky a neistým krokom odtiaľ vyšli tri postavy. Kedykoľvek zazreli elfku, ktorú nazývali Eowyn alebo kohokoľvek iného s dlhými vlasmi, uvažovali o tom, čo ju / ho nechcú poctiť svojou spoločnosťou, preto som sa im radšej chcela vyhnúť. Všimla som si, že medzi putujúcimi skupinkami začína vzrastať napätie a nevraživosť a že pri pohľade jedni na druhých vyťahujú zbrane.
A potom som konečne zbadala svoju príležitosť- po cestičke prichádzala babka. Mala som trošku obavy, po tom ako som počula, že niekoho začarovala, ale dôverovala som sebe aj dobru v jej srdci a tak som sa s ňou sama stretla. Prehodili sme iba pár slov a ja som znovu získala pocit, že sa na ňu všetci hnevajú úplne bez príčiny. A takisto som pocítila náhlu túžbu dozvedieť sa od nej niečo o jej mágii, veď lietala na metle a mala moc nad niektorými ľuďmi a to už bola mágia na vyššom stupni, než bol ten môj. Majster- prebehlo mi hlavou.
Tí traja opití zatiaľ spôsobili nejaký rozruch za mestom, keď prepadli muža v kožušinách a zrejme mu chceli vziať jeho kotlík, ale našťastie sa im ich podlý čin nepodaril. K babke prišlo viacero ľudí- elfka jej odovzdala pierko od pána zverov (teraz som si už bola istá, že nemôže byť zlá, veď pán zverov bol s ňou v dobrom kontakte…) Prišiel aj čierny rytier a jeho spoločníci a chvíľu sa potichu rozprávali. Nepočula som ich, ale keď som uvidela ten kotlík a fľaštičku plnú krvi, bolo mi jasné, že to bude mágia. Nemohla som odolať a nasledovala som ich ďalej od mesta, aj keď na sledovali veľmi podozrievavými očami. Mysleli si, že ich chcem zradiť a prekaziť im obrad, ale ja som ho iba chcela vidieť.
Babka do krištáľovej vody vyliala krv bieleho vlka, pridala niekoľko ingrediencií, ktoré som nepoznala a po chvíli upadla do vešteckého tranzu. Z jej inštrukcií čierny rytier pochopil, kde nájde mocný amulet v tvare lebky a o chvíľu už ho hrdo nosil na hrudi. Trochu ma zamrazilo pri pohľade na ten amulet a aj pri rečiach, ktoré mali jeho spoločníci. Kto bol ten mocný čarodej, ktorý amulet vytvoril? A prečo hovorili o jeho sile, ktorá má prejsť na čierneho rytiera? Hlodali vo mne pochybnosti, či ich cesta vedie k dobru.
Asi to bolo na mne aj vidno, lebo starenka sa so mnou dala do reči. Hovorila o tom, že mágia nie je čierna a biela, ale iba jedna (a v tom som s ňou jednoznačne súhlasila) a že ten, kto bude mať veľkú silu privedie tento kraj do chaosu, ktorý bude lepší ako poriadok, ktorý tu vládne, lebo správca je nespravodlivý a popravuje ľudí podľa vlastnej chuti. Okrem toho mi porozprávala príbeh, kedy som sa musela zaviazať sľubom mlčanlivosti, lebo mi prezradila veľa o pôvode amuletu v tvare lebky a jeho dôležitosti pre čierneho rytiera.
Ako mladá kedysi tak ako ja študovala tajné umenia mágie, ale aby získala väčšiu moc, obcovala s bytosťou vyššieho rádu. Jej syn a plod tohto spojenia bol čierny rytier a ako jediný mohol prevziať moc svojho otca prostredníctvom amuletu. To by ho urobilo nadmieru mocným a zvrátil by osudy všetkých.
Babka si myslela, že týmto príbehom si ma získa, ale ja aj keď som chápala jej niekdajšiu ctižiadostivosť a možno dobré úmysly (veď rovnako som to cítila aj ja sama), vedela som, že chaos je nebezpečný. Bola som na váhach. Naznačila mi, že ma vezme za učnicu a predá mi niektoré svoje vedomosti, ale mala som pocit, ako by si ma tým iba kupovala. Cítila som, že niekde v jej duši je tieň. Čierny rytier a babka potrebovali už iba jedno- získať osem magických amuletov a zničiť ich, lebo tým by sa sila otca preniasla na syna. Ponúkla som sa, keďže ich v meste podozrievali, že tam pôjdem miesto nich a buď im amulety získam, ale aspoň zistím, kto ich má a uľahčím im tým ich cestu za nimi.
Vošla som do mesta a stretla som bezmenného klerika. Položila som mu otázku, ktorá ma ťažila: „Je lepší chaos alebo poriadok?“ Bez váhania mi odpovedal, že poriadok a po krátkej diskusii som mu dala za pravdu. A predsa som si nemohla pomôcť- chcela som mať opäť majstra, ktorý by viedol moje kroky. Klerik mal u seba jeden amulet. Teda zostávalo nájsť už iba dva. Jeden som uvidela na bojovníkovi a ten mi ho o chvíľu takmer bez otázok vydal. Posledný, ako som vedela, mal Bu. Presvedčila som ho, že u mňa bude v bezpečí a že ho babke nevydám, aj keď v hĺbke duše som si tým nebola istá. Mala som na ruke dva amulety a družinka čierneho rytiera vošla do mesta. Ukázala som ich vodcovi svoje vlastníctvo. Myslel si zrejme , že som ich mala už predtým a že ich chcem zradiť- holt čierne srdce pozná skôr zradu ako vernosť.
Ježibaba priletela opäť do mesta, ale tento krát už boli aj obyvatelia pripravení a prenasledovali ju tiež na metlách až do vzduchu. Prišla som ku klerikovi a odovzdala som mu svoje dva amulety. Jeho srdce bolo čisté a nie plné pochybností ako to moje. Chcela som sa vyhnúť pokušeniu. Ale čierny rytier s ostatnými si ma našiel a chceli odo mňa amulety vziať hoci aj násilím. Jeden z jeho mužov mi nepozorovane vybral vrecká, ale samozrejme nič nenašiel.
Nakoniec sa k nám pripojila aj babka. Voči jej naliehaniu som nemohla byť hluchá. Peniaze som nechcela, ale keď mi ponúkla moc mágie, moje vlastné srdce ma zradilo. Povedala som im, že všetky amulety má klerik. Dúfala som, že sa im buď vyhne alebo mu aspoň nespôsobia zranenie. Radšej som išla ihneď za ním a priznala som sa mu so svojím podlým činom. Nemal vôľu utekať ani sa skrývať.
Ale vtom sa stalo niekoľko vecí naraz a málokto tomu vôbec rozumel- ja som však vedela, čo je vo veci. Polelf, ktorého som už tento deň videla, podrezal čierneho rytiera a bez váhania mu strhol amulet lebky z krku. Nikto z temných spoločníkov mu v tom nestihol zabrániť a on im utiekol kým stačili tasiť zbrane. Pre babku bolo v tom okamihu všetko stratené, aj keď ako sa zdalo, okrem mňa a nej to nikto nevedel. Za hradbami mesta som videla stojaceho polelfa, a tak som k nemu prišla a povedala mu, aký význam mal amulet a čierny rytier- a teda, že už je po všetkom a nič nehrozí. V srdci ma zahrialo, keď som si uvedomila, že moje pochybnosti sa vyriešili samy a bez toho, aby som sa ja sama musela dopustiť akéhokoľvek násilia.
Ježibabku chytili a potom aj upálili- bol to akt spravodlivosti, ktorý som neschvaľovala, ale nemohla som mu ani zabrániť. Jej cesta skončila zúfalstvom a bolesťou, ale snáď mi odpustí a jej duša dosiahne večný pokoj.
V meste zavládol obvyklý ruch. Tí traja, ktorí chodili po meste opití uniesli elfku Eowyn, ale proti veľkej presile nemali šancu a blízko studničky boli porazení.
Takže toto je ten poriadok, za ktorý sa u mňa prihováral klerik. Často rozmýšľam, či by ten chaos nepriniesol viac prospechu všetkým. Ale čo sa stalo, stalo sa. V kraji Garmen sa zrodili noví hrdinovia….

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)