Garmen

Report by Isilóte (v úlo­he naiv­nej elf­ky- magič­ky)

Kraj Garmen , kto­rým som pre­chá­dza­la bol podiv­ne zaľud­ne­ný- ako nikdy pred­tým a zda­lo sa, že sa schy­ľu­je k bojom, lebo mno­ho pút­ni­kov nosi­lo pri sebe zbra­ne. Potulovali sa tu rôz­ni ľudia rôz­nych posla­ní, ale ani z jed­né­ho z nich som necí­ti­la to, čo som hľa­da­la. Večne hlad­ný Bu, soko­liar Sid, pala­din, hra­ni­čiar, čier­ny rytier (o kto­rom pala­din tvr­dil, že v jeho srd­ci vidí zlo, ale musel sa pred­sa mýliť, kaž­dý má v sebe aj kúsok dob­ra)… Aj napriek tomu sa mi po dlhej dobe vrá­ti­la nádej, že náj­dem maj­stra, kto­rý by ma učil mágii.
Dala som sa do reči s kle­ri­kom bez mena, kto­rý mi pove­dal o svo­jom zvlášt­nom bohu a o posla­ní uzdra­vo­vať rane­ných. Spolu sme sa dosta­li až na dvor správ­cu toh­to kra­ja. Vtedy sa k nám donies­li prvé zmien­ky o akých­si amu­le­toch, ale aj o záker­nej vraž­de a páno­vi zve­rov, kto­rý úzkost­li­vo strá­ži tunaj­šiu prí­ro­du pred lov­ca­mi a jeho hnev pre­na­sle­du­je kaž­dé­ho, kto ubli­žu­je jeho chrá­nen­com.
Medzi ľuď­mi sme zazre­li aj sta­rú zohnu­tú bab­ku, kto­rá zbie­ra­la bylin­ky, ale akú­koľ­vek pomoc od nás odmiet­la frf­la­ním. Chudák sta­ren­ka, asi ju kaž­dý iba obťa­žu­je… Zháňanie amu­le­tov ale­bo ingre­dien­cií zra­zu posad­lo tak­mer kaž­dé­ho, ako­by všet­ci chce­li vyro­biť neja­ký lekt­var ale­bo vyko­nať ritu­ál a moje tuše­nie nebo­lo ďale­ko od prav­dy. Pri pohľa­de na nie­kto­rých mi pre­be­hol mráz po chrb­te, lebo so zbra­ňou v ruke sa roz­prá­va­lo o pod­re­zá­va­ní a krá­de­žiach, pre­to som sa rad­šej pohy­bo­va­la obo­zret­ne a dáva­la si pozor na vlast­ný chr­bát. Najmä keď zba­da­li, že na krku mi visí oby­čaj­ný bie­ly tesák a potre­bo­va­li krv bie­le­ho vlka, pre­mýš­ľa­li ako ma oň bez­trest­ne pri­pra­viť, lebo si mys­le­li, že by ten­to tesák mohol krv nahra­diť. Nevedeli zrej­me, že magic­ký obrad musí byť vyko­na­ný pres­ne pod­ľa inštruk­cií, inak sa nepo­da­rí.
Pri mojich potul­kách som zra­zu zazre­la, ako dva­ja muži vedú spú­ta­nú elf­ku nie­kam do lesa a so zlým tuše­ním som ich nasle­do­va­la. Plánovali ju vypo­čuť a pop­ra­viť za zra­du, kto­rej sa na nich mala údaj­ne dopus­tiť, ale nema­li jedi­ný dôkaz o jej vine. Samozrejme, uja­la som sa jej obha­jo­by a keď im vyda­la všet­ky svo­je penia­ze a pop­re­la vinu, po dlhom pre­ho­vá­ra­ní a vyjed­ná­va­ní ju pre­pus­ti­li. Neublížili ani jej šupi­na­té­mu spo­loč­ní­ko­vi, kto­ré­ho nosi­la omo­ta­né­ho oko­lo krku a s kto­rým sa pán zve­rov spria­te­lil. Chvíľu váha­li, či jej majú nechať zbraň, ale nako­niec usú­di­li, že nechať nie­ko­ho bez zbra­ne je v tom­to kra­ji tak­mer vraž­da. Verila som, že je nevin­ná, ale čaka­lo ma skla­ma­nie- potvr­di­la mi, že pred nimi zata­ji­la neja­ké infor­má­cie a to by sa za zra­du dalo pova­žo­vať.
Vrátila som sa do mes­ta a pri jazier­ku som stret­la Bua, kto­rý odo mňa pýtal jeden vlas. Bola som už tro­chu podoz­rie­va­vej­šia, lebo vla­sy môžu byť v tem­nej mágii pros­tried­kom, ako zís­kať kon­tro­lu nad člo­ve­kom, ale Bu bol pred­sa iba pros­tý člo­vek a nemal s mági­ou nič spo­loč­né, a pre­to som mu vyho­ve­la.
Za ním však priš­li ďal­ší tra­ja a žia­da­li to isté. Vtedy ma už podoz­re­nie neopus­ti­lo a odmiet­la som im ho vydať kým mi neprez­ra­dia, pre koho a na čo ho potre­bu­jú. Keď som sa dozve­de­la, ich zhá­ňa bab­ka, tro­chu mi odľah­lo- tá pred­sa nebu­de mať žiad­ne zlé úmys­ly, ale ponúk­la som sa, že jej ich odne­siem sama. Pri brá­ne mes­ta ma však zasta­vi­li ďal­ší ľudia s tou istou požia­dav­kou a za nimi pri­šiel kle­rik Bezmenného boha, kto­rý so mnou chcel pre­ho­vo­riť.
Povedal mi, že bab­ka mož­no nemá také čis­té úmys­ly (ako na to pri­šiel?), vraj by chce­la vytvo­riť liek na mor, ale mor v tej­to kra­ji­ne nie je. A pre­to by som mala byť opatr­nej­šia. Pri roz­ho­vo­re sme sa vzdia­li­li od všet­kých „zhá­ňa­čov vla­sov“ a tak bolo pre mňa jed­no­du­ché dostať sa nepo­zo­ro­va­ne ku správ­co­vi a všet­ko mu vypo­ve­dať. Babka sa sta­la čoraz podoz­ri­vej­šou, keď vtom sa sama pri­rú­ti­la na met­le do mes­ta. Márne sa ju sna­ži­li chy­tiť ale­bo zasiah­nuť šípom, ona sa iba smia­la a zosie­la­la smie­cho­ty aj na iných. Ale pred­sa niko­mu neub­lí­ži­la, tak­že som nechá­pa­la to veľ­ké nepria­teľ­stvo voči nej… 😕
Znovu sa obja­vil pán zve­rov a pri­ho­vo­ril sa k stráž­com mes­ta, či nech­cú zabiť veľ­ké­ho med­ve­ďa, kto­rý sa túla nie­kde v lese blíz­ko mes­ta. Až som tak posko­či­la od prek­va­pe­nia a nemoh­la som si odpus­tiť otáz­ku. Ako to, že pán zve­rov pre­na­sle­do­val kaž­dé­ho, kto chcel ublí­žiť zvie­ra­ťu im teraz ponú­kal lov? Pán zve­rov sa na mňa pozrel a potom pre­ho­vo­ril: „Toto bola iba skúš­ka. Dám ti ten­to magic­ký pov­raz, lebo ty si ho zaslú­žiš.“ Ostala som tro­chu zara­ze­ná, lebo som neve­de­la, čo by som s pov­ra­zom moh­la uro­biť, ale dar som neod­miet­la.
Potom sa vraj pod kúz­lo sta­ren­ky dostal pala­din a ona ho pri­nú­ti­la konať pro­ti vlast­nej vôli a za mes­tom sa obja­vil obrov­ský golem, tak­že nebez­pe­čen­stvo ešte vzrást­lo. Strážcovia mes­ta a pala­din chce­li bab­ku chy­tiť a ja som im dala magic­ký pov­raz od pána zve­rov, lebo sama som s tým nech­ce­la mať nič spo­loč­né. Chcela som sa s bab­kou poroz­prá­vať osob­ne, aby som zis­ti­la, aký je stav vecí, ale bohu­žiaľ, zatiaľ som nema­la žiad­nu mož­nosť. Konflikty v mes­te sa vyhro­co­va­li a mŕt­vych pri­bud­lo. Na kop­ci nad mes­tom som zba­da­la aký­si boj a išla som sa tam pozrieť. Zle je v kra­ji, kde vstá­va­jú mŕt­vi z hro­bov- bol tam nemŕt­vy obe­se­nec, kto­rý sa vrhal na všet­ko živé a trhal mäso od kos­tí svo­jich obe­tí. Zdalo sa, ako­by sa ani nedal zabiť, ale nako­niec ho pred­sa sko­li­li a on sa roz­pa­dol na prach. Úbohá stra­te­ná duša.
Vtom sa z mes­ta zača­li ozý­vať opi­té výkri­ky a neis­tým kro­kom odtiaľ vyšli tri posta­vy. Kedykoľvek zazre­li elf­ku, kto­rú nazý­va­li Eowyn ale­bo koho­koľ­vek iné­ho s dlhý­mi vlas­mi, uva­žo­va­li o tom, čo ju / ho nech­cú poc­tiť svo­jou spo­loč­nos­ťou, pre­to som sa im rad­šej chce­la vyhnúť. Všimla som si, že medzi putu­jú­ci­mi sku­pin­ka­mi začí­na vzras­tať napä­tie a nevra­ži­vosť a že pri pohľa­de jed­ni na dru­hých vyťa­hu­jú zbra­ne.
A potom som koneč­ne zba­da­la svo­ju prí­le­ži­tosť- po ces­tič­ke pri­chá­dza­la bab­ka. Mala som troš­ku oba­vy, po tom ako som poču­la, že nie­ko­ho zača­ro­va­la, ale dôve­ro­va­la som sebe aj dob­ru v jej srd­ci a tak som sa s ňou sama stret­la. Prehodili sme iba pár slov a ja som zno­vu zís­ka­la pocit, že sa na ňu všet­ci hne­va­jú úpl­ne bez prí­či­ny. A takis­to som pocí­ti­la náh­lu túž­bu dozve­dieť sa od nej nie­čo o jej mágii, veď lie­ta­la na met­le a mala moc nad nie­kto­rý­mi ľuď­mi a to už bola mágia na vyš­šom stup­ni, než bol ten môj. Majster- pre­beh­lo mi hla­vou.
Tí tra­ja opi­tí zatiaľ spô­so­bi­li neja­ký roz­ruch za mes­tom, keď pre­pad­li muža v kožu­ši­nách a zrej­me mu chce­li vziať jeho kot­lík, ale našťas­tie sa im ich pod­lý čin nepo­da­ril. K bab­ke priš­lo via­ce­ro ľudí- elf­ka jej odo­vzda­la pier­ko od pána zve­rov (teraz som si už bola istá, že nemô­že byť zlá, veď pán zve­rov bol s ňou v dob­rom kon­tak­te…) Prišiel aj čier­ny rytier a jeho spo­loč­ní­ci a chví­ľu sa poti­chu roz­prá­va­li. Nepočula som ich, ale keď som uvi­de­la ten kot­lík a fľaš­tič­ku plnú krvi, bolo mi jas­né, že to bude mágia. Nemohla som odo­lať a nasle­do­va­la som ich ďalej od mes­ta, aj keď na sle­do­va­li veľ­mi podoz­rie­va­vý­mi oča­mi. Mysleli si, že ich chcem zra­diť a pre­ka­ziť im obrad, ale ja som ho iba chce­la vidieť.
Babka do kriš­tá­ľo­vej vody vylia­la krv bie­le­ho vlka, pri­da­la nie­koľ­ko ingre­dien­cií, kto­ré som nepoz­na­la a po chví­li upad­la do veš­tec­ké­ho tran­zu. Z jej inštruk­cií čier­ny rytier pocho­pil, kde náj­de moc­ný amu­let v tva­re leb­ky a o chví­ľu už ho hrdo nosil na hru­di. Trochu ma zamra­zi­lo pri pohľa­de na ten amu­let a aj pri rečiach, kto­ré mali jeho spo­loč­ní­ci. Kto bol ten moc­ný čaro­dej, kto­rý amu­let vytvo­ril? A pre­čo hovo­ri­li o jeho sile, kto­rá má prejsť na čier­ne­ho rytie­ra? Hlodali vo mne pochyb­nos­ti, či ich ces­ta vedie k dob­ru.
Asi to bolo na mne aj vid­no, lebo sta­ren­ka sa so mnou dala do reči. Hovorila o tom, že mágia nie je čier­na a bie­la, ale iba jed­na (a v tom som s ňou jed­no­znač­ne súhla­si­la) a že ten, kto bude mať veľ­kú silu pri­ve­die ten­to kraj do cha­osu, kto­rý bude lep­ší ako poria­dok, kto­rý tu vlád­ne, lebo správ­ca je nespra­vod­li­vý a pop­ra­vu­je ľudí pod­ľa vlast­nej chu­ti. Okrem toho mi poroz­prá­va­la prí­beh, kedy som sa muse­la zavia­zať sľu­bom mlčan­li­vos­ti, lebo mi pre­zra­di­la veľa o pôvo­de amu­le­tu v tva­re leb­ky a jeho dôle­ži­tos­ti pre čier­ne­ho rytie­ra.
Ako mla­dá kedy­si tak ako ja štu­do­va­la taj­né ume­nia mágie, ale aby zís­ka­la väč­šiu moc, obco­va­la s bytos­ťou vyš­šie­ho rádu. Jej syn a plod toh­to spo­je­nia bol čier­ny rytier a ako jedi­ný mohol pre­vziať moc svoj­ho otca pro­stred­níc­tvom amu­le­tu. To by ho uro­bi­lo nad­mie­ru moc­ným a zvrá­til by osu­dy všet­kých.
Babka si mys­le­la, že tým­to prí­be­hom si ma zís­ka, ale ja aj keď som chá­pa­la jej nie­kdaj­šiu cti­žia­dos­ti­vosť a mož­no dob­ré úmys­ly (veď rov­na­ko som to cíti­la aj ja sama), vede­la som, že cha­os je nebez­peč­ný. Bola som na váhach. Naznačila mi, že ma vez­me za učni­cu a pre­dá mi nie­kto­ré svo­je vedo­mos­ti, ale mala som pocit, ako by si ma tým iba kupo­va­la. Cítila som, že nie­kde v jej duši je tieň. Čierny rytier a bab­ka potre­bo­va­li už iba jed­no- zís­kať osem magic­kých amu­le­tov a zni­čiť ich, lebo tým by sa sila otca pre­nias­la na syna. Ponúkla som sa, keď­že ich v mes­te podoz­rie­va­li, že tam pôj­dem mies­to nich a buď im amu­le­ty zís­kam, ale aspoň zis­tím, kto ich má a uľah­čím im tým ich ces­tu za nimi.
Vošla som do mes­ta a stret­la som bez­men­né­ho kle­ri­ka. Položila som mu otáz­ku, kto­rá ma ťaži­la: „Je lep­ší cha­os ale­bo poria­dok?“ Bez váha­nia mi odpo­ve­dal, že poria­dok a po krát­kej dis­ku­sii som mu dala za prav­du. A pred­sa som si nemoh­la pomôcť- chce­la som mať opäť maj­stra, kto­rý by vie­dol moje kro­ky. Klerik mal u seba jeden amu­let. Teda zostá­va­lo nájsť už iba dva. Jeden som uvi­de­la na bojov­ní­ko­vi a ten mi ho o chví­ľu tak­mer bez otá­zok vydal. Posledný, ako som vede­la, mal Bu. Presvedčila som ho, že u mňa bude v bez­pe­čí a že ho bab­ke nevy­dám, aj keď v hĺb­ke duše som si tým nebo­la istá. Mala som na ruke dva amu­le­ty a dru­žin­ka čier­ne­ho rytie­ra voš­la do mes­ta. Ukázala som ich vod­co­vi svo­je vlast­níc­tvo. Myslel si zrej­me , že som ich mala už pred­tým a že ich chcem zra­diť- holt čier­ne srd­ce pozná skôr zra­du ako ver­nosť.
Ježibaba pri­le­te­la opäť do mes­ta, ale ten­to krát už boli aj oby­va­te­lia pri­pra­ve­ní a pre­na­sle­do­va­li ju tiež na met­lách až do vzdu­chu. Prišla som ku kle­ri­ko­vi a odo­vzda­la som mu svo­je dva amu­le­ty. Jeho srd­ce bolo čis­té a nie plné pochyb­nos­tí ako to moje. Chcela som sa vyhnúť poku­še­niu. Ale čier­ny rytier s ostat­ný­mi si ma našiel a chce­li odo mňa amu­le­ty vziať hoci aj nási­lím. Jeden z jeho mužov mi nepo­zo­ro­va­ne vybral vrec­ká, ale samoz­rej­me nič nena­šiel.
Nakoniec sa k nám pri­po­ji­la aj bab­ka. Voči jej nalie­ha­niu som nemoh­la byť hlu­chá. Peniaze som nech­ce­la, ale keď mi ponúk­la moc mágie, moje vlast­né srd­ce ma zra­di­lo. Povedala som im, že všet­ky amu­le­ty má kle­rik. Dúfala som, že sa im buď vyh­ne ale­bo mu aspoň nespô­so­bia zra­ne­nie. Radšej som išla ihneď za ním a pri­zna­la som sa mu so svo­jím pod­lým činom. Nemal vôľu ute­kať ani sa skrý­vať.
Ale vtom sa sta­lo nie­koľ­ko vecí naraz a málo­kto tomu vôbec roz­umel- ja som však vede­la, čo je vo veci. Polelf, kto­ré­ho som už ten­to deň vide­la, pod­re­zal čier­ne­ho rytie­ra a bez váha­nia mu str­hol amu­let leb­ky z krku. Nikto z tem­ných spo­loč­ní­kov mu v tom nesti­hol zabrá­niť a on im utie­kol kým sta­či­li tasiť zbra­ne. Pre bab­ku bolo v tom oka­mi­hu všet­ko stra­te­né, aj keď ako sa zda­lo, okrem mňa a nej to nikto neve­del. Za hrad­ba­mi mes­ta som vide­la sto­ja­ce­ho polel­fa, a tak som k nemu priš­la a pove­da­la mu, aký význam mal amu­let a čier­ny rytier- a teda, že už je po všet­kom a nič nehro­zí. V srd­ci ma zahria­lo, keď som si uve­do­mi­la, že moje pochyb­nos­ti sa vyrie­ši­li samy a bez toho, aby som sa ja sama muse­la dopus­tiť aké­ho­koľ­vek nási­lia.
Ježibabku chy­ti­li a potom aj upá­li­li- bol to akt spra­vod­li­vos­ti, kto­rý som nesch­va­ľo­va­la, ale nemoh­la som mu ani zabrá­niť. Jej ces­ta skon­či­la zúfals­tvom a boles­ťou, ale snáď mi odpus­tí a jej duša dosiah­ne več­ný pokoj.
V mes­te zavlá­dol obvyk­lý ruch. Tí tra­ja, kto­rí cho­di­li po mes­te opi­tí unies­li elf­ku Eowyn, ale pro­ti veľ­kej pre­si­le nema­li šan­cu a blíz­ko stud­nič­ky boli pora­ze­ní.
Takže toto je ten poria­dok, za kto­rý sa u mňa pri­ho­vá­ral kle­rik. Často roz­mýš­ľam, či by ten cha­os nepri­nie­sol viac pros­pe­chu všet­kým. Ale čo sa sta­lo, sta­lo sa. V kra­ji Garmen sa zro­di­li noví hrdi­no­via.…

Autor: Isilote

Mám rada larpy a rôzne hry a rada tvorím. Rada tiež stretávam ľudí, nech už známych alebo neznámych. Tú tvorbu berte s rezervou. :-)