Biely Kameň 2005 / Pytačky

Aktuálna repor­táž z momen­tál­ne naj­väč­šej „papie­ro­vej“ bojov­ky na Slovensku.

Dňa 2.4. 2005 sa už po šies­ty­krát svo­jej dlhej his­tó­rie sta­la zrú­ca­ni­na hra­du Biely kameň stret­nu­tím priaz­niv­cov lar­pov a bojo­viek zo Slovenska aj Čiech, aby tu spo­loč­ne odo­hra­li ďal­šiu veľ­ko­le­pú fan­tas­tic­kú bit­ku. Príbeh náro­dov Bieleho kame­ňa je dlhý a plný zvra­tov. Rovnako by sa to dalo pove­dať aj o tom­to roč­ní­ku, kto­rý vzhľa­dom na pre­doš­lú dejo­vú líniu nie­sol názov „Pytačky“. Avšak skôr ako his­tó­ri­ou tej­to „maso­vej“ bojov­ky by som sa rád zaobe­ral jej hod­no­te­ním, tak­že všet­kých tých, kto­rých prí­beh Bieleho kame­ňa zau­jí­ma odká­žem na deji­ny a Kroniku krá­ľov­stva na Bielom kame­ni na inter­ne­to­vej strán­ke http://​www​.bie​ly​ka​men​.soko​li​ci​.sk . Hneď na úvod musím pri­znať, že sa v mojom prí­pa­de jed­na­lo o prvú náv­šte­vu tej­to akcie tak­že ju môžem hod­no­tiť len pod­ľa poci­tov z toho­to roč­ní­ka a neprís­lu­ší mi tak porov­ná­vať ju s tými pre­doš­lý­mi. O to viac ma však teší, že ju po takom­to tak­po­ve­diac „panic­kom spoz­na­ní“ môžem hrdo pre­hlá­siť za jed­nu z naj­lep­ších akcii na akej som sa za svo­ju krát­ku his­tó­riu zúčast­nil. Ono sa to ani inak nedá, keď sa hneď tak­to na úvod roku poda­rí skĺbiť všet­ky potreb­né ele­men­ty pre úspeš­ný prie­beh takej­to bojov­ky. Ale poď­me pek­ne od A po Z.
Ako mi osud vybral, či ako som si skôr vybral sám, stal som sa prí­sluš­ní­kom malé­ho „zele­né­ho“ náro­da menom Hobiti. Okrem nich som mal mož­nosť nechať sa naver­bo­vať do nie­kto­rej zo 6 mož­ných armád, či už ako rasa ľudí ale­bo ako nebo­jác­ny trpas­lík. Tento rela­tív­ne boha­tý výber armád tak pris­pel k nád­her­nej pes­tros­ti farieb, či už v podo­be kla­no­vých farieb jed­not­li­vých strán ale­bo kos­tý­mov zúčast­ne­ných, kto­rá spo­lu s krás­nym slneč­ným poča­sím toh­to jar­né­ho obdo­bia vytvo­ri­li naozaj neopa­ko­va­teľ­nú sym­bi­ó­zu a pra­vú fan­tas­tic­kú atmo­sfé­ru. Apropo kos­tý­my. Aj keď sú na akciách toh­to typu kos­tý­my základ­nou odli­šo­va­cou vlast­nos­ťou, pod­ľa slov nie­kto­rých vete­rá­nov nebo­lo vždy pra­vid­lom, že boli kos­tý­mo­vé povin­nos­ti dor­žia­va­né v takej veľ­kej mie­re ako ten­to rok. Musím pove­dať že bolo naozaj vidieť kto je Horal (oble­če­ný v kil­te) a kto Hobit (vo fla­ne­lo­vej koše­li a tra­koch) a tak sa vám nesta­lo, že ste mies­to nepria­te­ľa napad­li nie­ko­ho vlast­né­ho.
Dobré nápa­dy orga­ni­zá­to­rov a boha­té skú­se­nos­ti z pre­doš­lých akcii sa pre­ja­vi­li aj v podo­be mno­hých takz­va­ných NPC, ako boli trol­lo­via, či bosor­ky, kto­ré naozaj vtip­ným a ori­gi­nál­nym spô­so­bom strá­ži­li mrav­né sprá­va­nie účast­ní­kov, čo bolo roz­hod­ne tre­ba vzhľa­dom na niž­ší veko­vý prie­mer veľ­kej čas­ti zúčast­ne­ných hrá­čov. Ako nie­koľ­ko­ná­sob­ný nosič cho­le­ry som si už potom svo­je vul­ga­riz­my rad­šej zamkol v ústach. Veľmi víta­nou novou loka­li­tou bolo mes­to, v kto­rom síd­lil kráľ a v kto­rom sa dali za utŕ­že­né zla­té nuge­ty (pou­ží­va­né pla­tid­lo), kto­ré hrá­či dostá­va­li ako odme­nu sa „skal­py“ nepria­te­ľov, kúpiť rôz­ne veci ako napr. lie­či­vé eli­xí­ry, oblie­ha­cí stroj, či pre tých hlad­nej­ších chle­ba s mas­ťou a cibu­ľou ale­bo tep­lý čaj.
Dôležitou súčas­ťou (až tak­po­ve­diac tou naj­hlav­nej­šou) bez­prob­lé­mo­vé­ho prie­be­hu hry sú samot­ní hrá­či. Tých sa tu stret­lo v požeh­na­nom počte oko­lo 350 a to od tých naj­men­ších (10r) až po tých naj­star­ších (cca40r). S rados­ťou môžem skon­šta­to­vať, že pri takom veľ­kom počte som postre­hol len mini­mál­ne sťaž­nos­ti na poru­šo­va­nie pra­vi­diel a „no fair play“ hra­nie čo sved­čí o akej­si vnú­tor­nej vyspe­los­ti a hod­no­tách jed­not­li­vých hrá­čov. S taký­mi bola naozaj česť bojo­vať. O hrá­čoch budem ešte chví­ľu pokra­čo­vať. Presnejšie o ich Role Playingu. Na poču­do­va­nie sa ten­to pojem v šir­šej verej­nos­ti uchy­til v hoj­nej mie­re a tak neprek­va­pi­li, skôr pote­ši­li výja­vy ako bub­no­va­nie pri maší­ro­va­ní armá­dy, lís­tím sa oha­dzu­jú­ci trol­lo­via, boles­ti­vé a hlas­né umie­ra­nie bojov­ní­kov, či pik­nik hobi­tov upro­stred boja.
S ques­ta­mi to bolo údaj­ne poslab­šie (sám som rie­šil len jeden), ale pri takých­to hrách ide skôr o boj ako taký a nie o nahá­ňa­nie sa za novou odro­dou faj­ko­vé­ho kore­nia. Samotný sys­tém boja o oblie­ha­nia mi pri­šiel veľ­mi dob­rý a vyvá­že­ný aj vzhľa­dom na maxi­mál­ne počty živo­tov, špe­ciál­nych schop­nos­tí jed­not­li­vých strán či sily úto­kov. Osobitnou kate­gó­ri­ou boli zbra­ne. Ako bojov­ník som mal mož­nosť stáť zoči voči rôz­nym pro­tiv­ní­kom s meč­mi rôz­nych úrov­ní kva­li­ty a pove­dal by som, že si kon­tro­la zbra­ní na tej­to bojov­ke odvied­la dob­rú prá­cu. Nestalo sa teda, že by vám náhod­ne ulo­me­ná čepeľ papie­ro­vé­ho meča pre­sviš­ťa­la ponad hla­vu. Novo zave­de­né zbra­ne tzv. „trub­ká­če“ by som do budúc­na kľud­ne nechal ako jedi­né mož­né vzhľa­dom na ich viac než pozi­tív­ne vlast­nos­ti, ale roz­hod­nu­tia rad­šej nechám na orga­ni­zá­to­rov. Mnohými zatra­co­va­né stre­ly sa uká­za­li ako veľ­mi víta­nou alter­na­tí­vou tak­ti­ky boja nie­kto­rých strán a som si viac než istý, že v budú­com roč­ní­ku sa via­ce­rí bojov­ní­ci obrá­tia na stra­ny, kto­ré tie­to papie­ro­vé gule môžu pou­ží­vať.
Záverom by som ešte dodal, že prí­beh Bieleho kame­ňa pokra­ču­je a pokra­čo­vať bude aj vďa­ka sve­do­mi­tým orga­ni­zá­to­rom, féro­vým hrá­čom, pek­né­mu poča­siu a cel­ko­vej nená­roč­nos­ti tej­to fan­tas­tic­kej zába­vy. Takže všet­ci vy, kto­rí stá­le váha­te, váhať pre­staň­te, chop­te sa mečov, nahoď­te kos­tým a ute­kaj­te cvi­čiť šerm, aby ste sa o rok aj vy pri­či­ni­li o vývoj his­to­ric­kých uda­los­tí na Bielom kame­ni.

Dušou i srd­com odda­ný rytier Hobitej veľ­no­ry Ganjalf