Biely Kameň 2005 / Pytačky

Aktuálna reportáž z momentálne najväčšej „papierovej“ bojovky na Slovensku.

Dňa 2.4. 2005 sa už po šiestykrát svojej dlhej histórie stala zrúcanina hradu Biely kameň stretnutím priaznivcov larpov a bojoviek zo Slovenska aj Čiech, aby tu spoločne odohrali ďalšiu veľkolepú fantastickú bitku. Príbeh národov Bieleho kameňa je dlhý a plný zvratov. Rovnako by sa to dalo povedať aj o tomto ročníku, ktorý vzhľadom na predošlú dejovú líniu niesol názov „Pytačky“. Avšak skôr ako históriou tejto „masovej“ bojovky by som sa rád zaoberal jej hodnotením, takže všetkých tých, ktorých príbeh Bieleho kameňa zaujíma odkážem na dejiny a Kroniku kráľovstva na Bielom kameni na internetovej stránke http://www.bielykamen.sokolici.sk . Hneď na úvod musím priznať, že sa v mojom prípade jednalo o prvú návštevu tejto akcie takže ju môžem hodnotiť len podľa pocitov z tohoto ročníka a neprísluší mi tak porovnávať ju s tými predošlými. O to viac ma však teší, že ju po takomto takpovediac „panickom spoznaní“ môžem hrdo prehlásiť za jednu z najlepších akcii na akej som sa za svoju krátku históriu zúčastnil. Ono sa to ani inak nedá, keď sa hneď takto na úvod roku podarí skĺbiť všetky potrebné elementy pre úspešný priebeh takejto bojovky. Ale poďme pekne od A po Z.
Ako mi osud vybral, či ako som si skôr vybral sám, stal som sa príslušníkom malého „zeleného“ národa menom Hobiti. Okrem nich som mal možnosť nechať sa naverbovať do niektorej zo 6 možných armád, či už ako rasa ľudí alebo ako nebojácny trpaslík. Tento relatívne bohatý výber armád tak prispel k nádhernej pestrosti farieb, či už v podobe klanových farieb jednotlivých strán alebo kostýmov zúčastnených, ktorá spolu s krásnym slnečným počasím tohto jarného obdobia vytvorili naozaj neopakovateľnú symbiózu a pravú fantastickú atmosféru. Apropo kostýmy. Aj keď sú na akciách tohto typu kostýmy základnou odlišovacou vlastnosťou, podľa slov niektorých veteránov nebolo vždy pravidlom, že boli kostýmové povinnosti doržiavané v takej veľkej miere ako tento rok. Musím povedať že bolo naozaj vidieť kto je Horal (oblečený v kilte) a kto Hobit (vo flanelovej košeli a trakoch) a tak sa vám nestalo, že ste miesto nepriateľa napadli niekoho vlastného.
Dobré nápady organizátorov a bohaté skúsenosti z predošlých akcii sa prejavili aj v podobe mnohých takzvaných NPC, ako boli trollovia, či bosorky, ktoré naozaj vtipným a originálnym spôsobom strážili mravné správanie účastníkov, čo bolo rozhodne treba vzhľadom na nižší vekový priemer veľkej časti zúčastnených hráčov. Ako niekoľkonásobný nosič cholery som si už potom svoje vulgarizmy radšej zamkol v ústach. Veľmi vítanou novou lokalitou bolo mesto, v ktorom sídlil kráľ a v ktorom sa dali za utŕžené zlaté nugety (používané platidlo), ktoré hráči dostávali ako odmenu sa „skalpy“ nepriateľov, kúpiť rôzne veci ako napr. liečivé elixíry, obliehací stroj, či pre tých hladnejších chleba s masťou a cibuľou alebo teplý čaj.
Dôležitou súčasťou (až takpovediac tou najhlavnejšou) bezproblémového priebehu hry sú samotní hráči. Tých sa tu stretlo v požehnanom počte okolo 350 a to od tých najmenších (10r) až po tých najstarších (cca40r). S radosťou môžem skonštatovať, že pri takom veľkom počte som postrehol len minimálne sťažnosti na porušovanie pravidiel a „no fair play“ hranie čo svedčí o akejsi vnútornej vyspelosti a hodnotách jednotlivých hráčov. S takými bola naozaj česť bojovať. O hráčoch budem ešte chvíľu pokračovať. Presnejšie o ich Role Playingu. Na počudovanie sa tento pojem v širšej verejnosti uchytil v hojnej miere a tak neprekvapili, skôr potešili výjavy ako bubnovanie pri mašírovaní armády, lístím sa ohadzujúci trollovia, bolestivé a hlasné umieranie bojovníkov, či piknik hobitov uprostred boja.
S questami to bolo údajne poslabšie (sám som riešil len jeden), ale pri takýchto hrách ide skôr o boj ako taký a nie o naháňanie sa za novou odrodou fajkového korenia. Samotný systém boja o obliehania mi prišiel veľmi dobrý a vyvážený aj vzhľadom na maximálne počty životov, špeciálnych schopností jednotlivých strán či sily útokov. Osobitnou kategóriou boli zbrane. Ako bojovník som mal možnosť stáť zoči voči rôznym protivníkom s mečmi rôznych úrovní kvality a povedal by som, že si kontrola zbraní na tejto bojovke odviedla dobrú prácu. Nestalo sa teda, že by vám náhodne ulomená čepeľ papierového meča presvišťala ponad hlavu. Novo zavedené zbrane tzv. „trubkáče“ by som do budúcna kľudne nechal ako jediné možné vzhľadom na ich viac než pozitívne vlastnosti, ale rozhodnutia radšej nechám na organizátorov. Mnohými zatracované strely sa ukázali ako veľmi vítanou alternatívou taktiky boja niektorých strán a som si viac než istý, že v budúcom ročníku sa viacerí bojovníci obrátia na strany, ktoré tieto papierové gule môžu používať.
Záverom by som ešte dodal, že príbeh Bieleho kameňa pokračuje a pokračovať bude aj vďaka svedomitým organizátorom, férovým hráčom, peknému počasiu a celkovej nenáročnosti tejto fantastickej zábavy. Takže všetci vy, ktorí stále váhate, váhať prestaňte, chopte sa mečov, nahoďte kostým a utekajte cvičiť šerm, aby ste sa o rok aj vy pričinili o vývoj historických udalostí na Bielom kameni.

Dušou i srdcom oddaný rytier Hobitej veľnory Ganjalf