Deckardov denník

Extrémne dlhý den­ník jed­né­ho z hrá­čov, kto­rý vám hádam dosta­toč­ne pri­blý­ži dia­nie na Tordhane 2006.

Tordhan 2006 – report

  • Deckardov Denník (úryv­ky) *
  • aneb Zo živo­ta Netisarenu *

27.12.328
Opustila ma. Prečo…

10.3.329
Zistil som to, zra­dil ma pria­teľ. To sa stá­va. Koniec kon­cov, mno­hí pria­te­lia ma zra­di­li tiež.

23.3.329
Moje srd­ce chrad­ne kaž­dým dňom viac. Bojím sa. Dnešný deň je jeden z naj­hor­ších… Utešujem sa myš­lien­kou, že sa vrá­ti.

11.1.330
Po tom čo ma už tre­tí krát opus­ti­la (zhru­ba týž­deň doza­du) pre­stá­vam v srd­ci cítiť bolesť a žiaľ. A to je oslo­bo­dzu­jú­ce. A čím ďalej tým viac začí­nam cítiť hnev.

10.3.330
Dnes už necí­tim tak­mer nič. Chlad a ticho. Lepšie než v doko­na­lom hro­be.

5.5.330
Konečne mám dosta­tok času na svo­ju obľú­be­nú čin­nosť, báda­nie. Už som to dáv­no nero­bil – dlhý čas som neot­vo­ril kni­hu, sku­toč­ne dob­rú kni­hu. Dnes sa mi to opäť poda­ri­lo – Základy Alchýmie.

12.5.330
Konečne som schop­ný chá­pať prin­cí­py ener­gie, o kto­rej píšu. Je to jed­no­du­ché. Energia dodá­va­jú­ca lekt­va­rom dušu je aj zákla­dom hmo­ty. Čím viac ener­gie, tým sil­nej­ší lekt­var doká­žem vyro­biť.

6.6.330
Potom čo som zohnal u hro­bá­ra orgá­ny vplyv­ných ľudí, poda­ri­lo sa mi vydes­ti­lo­vať základ­né množ­stvo ener­gie na príp­ra­vu jed­no­du­ché­ho lekt­va­ru. Alchýmia je nád­her­ná veda, ele­gan­cia a sila v jed­nom, to po čom túžim. V srd­ci cítim zvlášt­ny pocit, asi obdiv.

30.6.330
V mest­skej kniž­ni­ci som si vypo­ži­čal kni­hu Alchýmia pre pokro­či­lých. Začal som spi­so­vať recep­ty a skú­šal aj nie­kto­ré vlast­né.

14.7.330
V kniž­ni­ci už nema­jú žiad­ne ďal­šie kni­hy o alchý­mii. Sakra! Chcem vedieť viac. Pocítil som hnev, kto­rý mi pri­po­me­nul moju zhni­tú minu­losť. Tento raz sa nevzdám, nikto ma neza­sta­ví, žiad­na žena…

15.7.330
V kniž­ni­ci som vyhľa­dal his­tó­riu vied. O alchý­mii tam toho bolo dosť. Večšina uda­los­tí pou­ka­zo­va­la na moc ukrý­va­jú­cu sa na výcho­de.
Tulce? Hm, zau­jí­ma­vý náz­vov.
Ešte v ten deň som si zba­lil svo­ju koló­nu a fla­kó­ny. Bola noc a schy­ľo­va­lo sa k daž­ďu…

Nič ma už neza­sta­ví. Ani smrť nezna­me­ná neexis­ten­ciu…

Beriem batoh a kap­su cez ple­ce. Zahalený do svoj­ho mod­ré­ho pláš­ťa som zabu­chol dve­re. Nezamkol som. „Nie, už sa nevrá­tim“, pomys­lel som si a pus­til svoj znak.

Prechádzam tem­nou kri­vo­ľa­kou ulič­kou. Zväčšujúce sa kalu­že v roz­bah­ne­ných sto­pách mojich pred­chod­cov… Prší. Odraz svet­la na hla­di­nách zo stat­kár­skych domov to jas­ne potvr­dzu­je. Prechádzam oko­lo posled­ných prí­byt­kov. To okno… Tu býva.
Kvapka pada­jú­ca z neba spo­ma­li­la rov­na­ko ako moje telo. Mohol som ju pozo­ro­vať, sko­ro tak dob­re ako vzná­ša­jú­ci sa list… Závan vet­ra v mojom pláš­ti, voda v mlá­ke uhý­ba­jú­ca pod ťar­chou mojej nohy, bla­to poma­ly lejú­ce sa späť do šla­pa­je za mnou a oheň lad­ne plá­po­la­jú­ci v posled­nom lam­pá­ši uli­ce. Všetky tie­to momen­ty sa stra­tia v čase, rov­na­ko ako slzy v daž­di… Odhadzujem svo­ju minu­losť na sme­tis­ko dejín, čvach­ta­jú­ce kro­ky mením za šuchot trá­vy a poma­ly sa strá­cam v tem­no­te. Stále na východ…

28.7.330
V nezná­mom mes­te som nara­zil na obrov­skú kniž­ni­cu. Zo zvit­kov som sa opäť dozve­del mno­ho nové­ho – živ­ly kto­ré vlád­nu sve­tu a sfé­ry, kto­ré ho obklo­pu­jú. Hlbším štú­di­om mi boli jas­né aj nebez­pe­čen­stvá vyplý­va­jú­ce z poku­sov smr­teľ­ní­kov o kumin­ká­ciu s nimi, ale aj nesmier­na sila bytos­ti kon­tro­lu­jú­cej ich poči­ny. Môj cieľ sa poma­ly blí­ži. V kniž­ni­ci som zozbie­ral všet­ky zvit­ky pou­ka­zu­jú­ce na východ a vytvo­ril tak svo­ju prvú pub­li­ká­ciu – Zozbieranú Kroniku.

31.7.330
Vydávam svo­ju dru­hú pub­li­ká­ciu – Zozbierané Pravidlá. Ide o bez­peč­nosť komu­ni­ká­cie so sfé­ra­mi, pra­vid­lá ritu­álu živ­lov a podob­ne. Alchymista nezna­lý sile, kto­rú zvie­ra, je hlu­pák. V srd­ci opäť cítim zau­jí­ma­vý pocit. Moc, kto­rú ponú­ka spo­je­nie exakt­nos­ti a magic­kos­ti mojej obľú­be­nej vedy, je ohro­mu­jú­ca.

1.8.330
Opäť sa vydá­vam na východ.

9.8.330
Mám šťas­tie, v hos­tin­ci U Bulldoga som nara­zil na výpra­vu prin­ca Radovana V., aj jeho samot­né­ho sme­ru­jú­ce­ho do Netisarenu. Princ ma vskut­ku prek­va­pil svo­jím vystu­po­va­ním. Po krat­šom roz­ho­vo­re ma pre­sved­čil pri­po­jiť sa k jeho dru­ži­ne a vydať sa spo­loč­ne do mes­ta Netisaren. Môj pôvod­ný plán, usa­diť sa v Novom Sedalene sa teda zme­nil. V hlbo­kej noci sme priš­li do Netisarenu, kde ma spo­lu s maj­strom zlo­ku­pec­kej gil­dy pri­chý­lil prin­cov sta­rý zná­my – mág Randir. Na oplát­ku som svoj pre­nos­ný prí­by­tok veno­val loajál­nej hra­ni­čir­ke Draughwen a Selene.

10.8.330
Hneď ráno dovte­dy ničím nezau­jí­ma­vé mes­teč­ko budí prin­cov rev zvo­lá­va­jú­ci jeho oby­va­te­ľov a doža­du­jú­ci sa svoj­ho pokrv­né­ho prá­va – výbe­ru vyso­kých daní, vyko­ris­ťo­va­nia a vôbec, nevoľ­níc­tva. Jeho pra­vou rukou je vyso­ký ded­ko, zrej­me mág, s dlhý­mi čier­ny­mi vlas­mi a veľ­kou šedi­vou bra­dou. Keď ma ded zba­dal, začal ma tĺcť svo­jou sprách­ni­ve­nou pali­cou a škrek­ľa­vým sta­rec­kým hla­som hučal, že chce faj­ku. Nervózne trhal hla­vou zo stra­ny na stra­nu a žmur­kal oča­mi. Senilnému dedo­vi som vyho­vel. Chudák, čosko­ro to bude mať za sebou. Potom sa pýtal na svoj­ho syna, tak som ho poslal do Nového Sedalenu.

Princ zatiaľ zmier­nil svo­je náro­ky na oby­va­teľ­stvo, pre­to­že hro­zi­la vzbu­ra a vzhľa­dom na svo­je nesta­bil­né posta­ve­nie a chatr­nú dru­ži­nu ustú­pil. Každému z oby­va­te­ľov ponú­kol plné občian­stvo výme­nou za loaja­li­tu a len 25% daň kaž­dý deň. V krá­ľov­skej dru­ži­ne bola aj maj­stri­ňa alchý­mie. Bol to vhod­ný člo­vek pre ľah­ké zís­ka­nie občian­stva – zapí­sal som sa u nej na štú­dium. Po upo­ko­je­ní situ­ácie princ zvo­lal maj­strov všet­kých mest­ských cehov a spol­kov, aby mu vzda­li úctu a neskôr sa zača­lo s pod­pi­so­va­ním občian­stva. Následnému výbe­ru daní a darom som sa úspeš­ne vyhol (sla­ne­esh).

Bojovníci, robot­ní­ci a roľ­ní­ci boli ihneď v mene dob­ra vysla­ní do baní na ťaž­bu nerast­ných suro­vín a do lesov po dre­vo. Bolo nut­né napl­niť mest­ské záso­by a mes­to pris­pô­so­biť krá­ľov­ské­mu štý­lu. Myslím že princ sa bol osob­ne pozrieť do nie­koľ­kých baní v oko­lí, kde doš­lo k prvé­mu stre­tu s novo­se­da­len­ský­mi, odda­ný­mi voj­vo­do­vi Kholdusovi. Diali sa veľ­ké zme­ny, nastal prud­ký roz­mach vo všet­kých oblas­tiach. V malom mes­te sa opra­vi­li hrad­by, vyrá­stla audienč­ná krá­ľov­ská hala, obcho­dy, alchy­mis­tic­ká dieľ­ňa, nemoc­ni­ca, chrá­my, mučia­reň a neskôr aj neves­ti­nec. Hustota mes­ta vzrás­ta­la a vytvo­ri­li sa naj­rôz­nej­šie štvr­te, od chu­din­skej, cez orčie geto až po bul­vár s nie­koľ­ký­mi verej­ný­mi ohnis­ka­mi. Karavány so suro­vi­na­mi prú­di­li brá­nou mes­ta sko­ro bez pre­stáv­ky.

Pri stav­be alchy­mis­tic­kej dieľ­ne nechý­bam ani ja, okre­sal som dre­vo na zákla­dy stav­by za čo som neskôr dostal kľúč. Majsterka Crankia nás zobra­la do ničím neru­še­né­ho lesa, kde sme s gob­li­ním alchy­mis­tom a Selenou úspeš­ne zlo­ži­li skúš­ku z komu­ni­ká­cie so živ­la­mi. Nechala nás nahliad­nuť do nie­kto­rých svo­jich recep­tov a zada­la úlo­hu pre napl­ne­nie novej dieľ­ne potreb­ný­mi suro­vi­na­mi – reb­rí­ček, zele­né šiš­ky boro­vi­ce, mäta, medov­ka, kre­me­ne, lis­ty bre­zy, sko­ro­cel, čakan­ka, lis­ty jaho­dy… Na ces­te nachá­dza­me 2 mŕt­vo­ly. Prehľadal som prvé­ho, na retiez­ke mal pri­pev­ne­nú svä­tú bib­liu. Na krát­ky oka­mih som si vyba­vil roz­ruch v doli­ne, urči­te to s ním súvi­sí… Z mies­ta sme sa pre isto­tu rých­lo pohli ďalej. Úloha sa nám darí plniť veľ­mi rých­lo. Čoskoro sme v mes­te s množ­stvom zásob a dovy­ba­vu­je­me dieľ­ňu svo­ji­mi koló­na­mi, kahan­mi, skú­mav­ka­mi a všet­ký­mi mož­ný­mi che­mi­ká­lia­mi. V rám­ci pre­cvi­če­nia zákla­dov alchý­mie pri­pra­vu­je­me pod dozo­rom maj­ster­ky jed­no­du­ché lekt­va­ry lie­če­nia, nie­koľ­ko striel ohni­vej hli­ny a des­ti­lu­je­me novú mage­ner­giu. S objed­náv­ka­mi v našej dieľ­ni sa coš­ko­ro roz­trh­lo vre­ce a zava­le­ní prá­cou sme osta­li do veče­ra. Občas sme oknom v dieľ­ni zazre­li ver­bo­va­nie a výcvik voja­kov, kup­cov doha­du­jú­cich si obcho­dy, ba aj mágo­via sa zasta­vi­li u nás na pozdrav…

Po minu­tí mage­ner­gie všet­kých učňov som vybe­hol ner­vóz­ny na uli­cu a zapá­lil faj­ku. V orčom gete som zba­dal šaman­ku so skr­va­ve­nou tvá­rou. Idem bliž­šie. Keby mala nos, nevy­ze­ra­la by vôbec ohav­ne. Započúval som sa do hlu­ku geta. Niektorí hru­bo kle­jú, šaman­ka vries­ka že jej ten par­chant v boji use­kol nos. Ukázala ho ostat­ným. V duchu ma naplo (od smie­chu) a s tlme­ným úsme­vom sa pýtam šaman­ky…
– Čo chces za ten nos?
– Nič!
– Dám ti 5 zla­tých.
– Naser si, to sa pri­ši­je.
– 12 zla­tých?
Ponuka ju vidi­teľ­ne zau­ja­la.
– Nuž…
– Lepšiu ponu­ku nedos­ta­neš.
– Na čo to chceš?
Povedal som prav­du, nema­lo význam kla­mať v tej­to situ­ácii.
– Potrebujem ho na des­ti­lá­ciu.
– Platí. Dones mešec.
Vyťahujem mešec a bys­trým okom sle­du­jem zapá­cha­jú­ce geto a orkov sle­du­jú­cich mňa. Všetci boli náram­ne ticho.
– 12 zla­tých, hoto­vo.
Šamanka pri­kýv­la a poze­ra­la sa na moje poma­lé kro­ky sme­rom z geta. V dosta­toč­nej vzdia­le­nos­ti som sa oto­čil chrb­tom a krá­čal opäť do dieľ­ne. To som už našiel maj­ster­ku Crankiu v podiv­nom roz­po­lo­že­ní nad akým­si dob­ro­voľ­ní­kom. Vraj pre výskum sub­stan­cií rún. O tom som ešte nepo­čul. Vyhodila nás všet­kých von. O 5 minút sa z dieľ­ne zača­li valiť kúdo­le dymu a zady­me­ný mág vybie­ha­jú­ci z našej dieľ­ne začal očú­ra­vať mest­ské hrad­by. Tuším ho vola­li Hex. Po chví­li si musel uľa­viť zno­va. A potom zno­va… zrej­me neja­ké prob­lé­my s moče­ním. Mal by nav­ští­viť ved­ľaj­šiu nemoc­ni­cu…

Časom na mes­to pad­la tma. Väčšina objed­ná­vok sa vyba­vi­la, išlo pre­važ­ne o lekt­va­ry Harvan. My sme sa vyba­vi­li ohni­vou hli­nou, lie­ta­vi­ca­mi a lie­či­vý­mi lekt­var­mi. Po krát­kom roz­ho­vo­re o dele­ní zis­ku a magy sme zalo­ži­li gil­du AGA (Almighty Gild of Alchemy) a naše učňov­ské vzťa­hy sa upev­ni­li ešte viac. Z lesa sa čosko­ro zača­lo ozý­vať neprí­jem­né zaví­ja­nie – vlkod­la­ci. Mestská gar­da spo­ro­zr­ne­la. Požiadala gob­li­na, aby pop­ro­sil živ­ly a postrieb­ril im meče. Tento obcho­dík sa v čase núdze stal veľ­mi výnos­ný – 15 zla­tých za zbraň. Pche, kam sa hra­bú kup­ci. Pri strieb­re­ní tre­tej zbra­ne to však pre­puk­lo.

Vlkodlaci napad­li pocest­ných za hrad­ba­mi a mest­skú stráž. Rýchlo sa vra­ca­li za brá­nu. Chudák gob­lin, so stia­hnu­tou prde­lou čosko­ro vybe­hol von z lesa a pri­kr­če­ný z vyso­kej trá­vy ticho reval: „Otvorte brá­nu!“ Duchaprítomná gar­da tak uči­ni­la. Vlkodlaci čosko­ro pre­sko­či­li hrad­by, čo nás šoko­va­lo. V násled­nom cha­ose som zba­dal aj orčiu šaman­ku. Blíži sa ku mne. Opäť ma zau­jal jej výzor… Blíži sa poma­ly, beš­tiál­ne pohy­by sú lad­né. Čo len chce? Zrazu zdrap­la nie­ko­ho zo strá­že, len sil­no zhú­kol a odle­tel. Vytiahol som prvé čo som našiel a šľa­hol to po nej – Ohnivá hli­na. Výbuch ju zasta­vil, len sa otre­pa­la. Vyberám Lietavicu a hádžem do dymia­cej šaman­ky. Zapištanie a výbuch ju donú­til ustú­piť. Keď som vyťa­ho­val ďal­šiu ohni­vú hli­nu, zmiz­la v tme…

S rukou na ohni­vej hli­ne som sa stia­hol k mest­ské­mu ohnis­ku a až vte­dy som pocí­til sil­ný tlak srd­ca vhá­ňa­jú­ce­ho krv do môj­ho tela. Adrenalín. Aká zau­jí­ma­vá lát­ka. Po chví­li pre­cit­nu­tia som už nevi­del žiad­ne­ho vlkod­la­ka. Len pre­rie­de­né sta­vy gar­dy. Ale bolo hor­šie. Čoskoro priš­la dru­há vlna a tá dora­zi­la gar­du úpl­ne, ostal len jeden, mož­no dva­ja. Čosi mi hovo­ri­lo, že to nie je koniec. U nie­kto­ré­ho z mágov som si vyba­vil štít.

Netrvalo dlho a hrad­by u kto­rých už nikto nestál s úžas­nou rých­los­ťou pre­sko­či­li tra­ja vlkod­la­ci. Takmer by som si ich pomý­lil s neto­pier­mi, ale zba­dal som posled­né­ho gar­dis­tu s vyta­se­ným mečom. Hrdinne sa brá­nil trom chl­pa­tým potvo­rám. Vybral som posled­nú ohni­vú hli­nu a hodil na jed­né­ho z nich. Som si zava­ril. Odlákal som ho od sta­toč­né­ho gar­dis­tu, ale teraz som bol na rade ja. Počas nie­koľ­kých sekúnd úte­ku som dostal pazúr­mi. Naštastie som mal štít. S kabe­lou na ple­ci som ute­kal mest­skou uli­cou ďalej a ďalej, vyťa­ho­val lekt­var živo­ta. Zase parú­ry. BOLESŤ! Pijem lekt­var a cítim ako sa mi hlbo­ká rana začí­na­jú­ca na pra­vej ruke a kon­čia­ca na chrb­te zace­ľu­je. Zmätený ute­kám prázd­ny­mi uli­ca­mi a ulič­ka­mi, roz­diel medzi mnou a vlkod­la­kom sa opäť zmen­šu­je. Meč som nechal v dieľ­ni, sak­ra! Aj tak s ním neviem šer­mo­vať, ale mož­no by sa zľa­kol, vyze­rá ako postrieb­re­ný… Ostrá bolesť mi opeť vystre­li­la z chrb­ta do moz­gu. Intenzita toho poci­tu mi pod­lo­mi­la kole­ná a zako­pá­vam o dla­žob­nú koc­ku. Skrvavený padám na sla­bo osvet­le­né mies­to, von z ulič­ky…

Z chlad­nej zeme roz­ma­za­ne vidím svet­lo. Poznám ho, mest­ský oheň, tupé tie­ne pobie­ha­jú­cich postáv a sla­bé ozve­ny v mojej hla­ve… Čosi ako gada… „Garda! Garda!“… Bolesť mi koneč­ne dovo­li­la siah­nuť na opa­sok po zamie­ša­né lekt­va­ry. Onedlho som vytia­hol lie­či­vý. Vypil som ho. Chvíľu to trva­lo, kým sa obraz roz­jas­nil, sluch zaos­tril a bolesť ustú­pi­la…

Zdvihol som sa a podi­šiel k ohňu. To už boli Vlkodlaci preč, ten­to­raz nadob­ro. Videl som Selenu, prin­ca a ďal­ších. Po roz­ho­vo­re so Selenou mi bolo jas­né, že naše záso­by sú v riti, sme na tom rov­na­ko. Dúfali sme, že vlkod­la­ci sa už nevrá­tia a pokra­čo­va­ním v kon­ver­zá­cii sme si krá­ti­li čas. Čakali sme na východ mesia­ca. V jeho svet­le naz­bie­ra­ný Rebríček zmie­ša­ný s mesač­ným pra­chom tvo­rí základ lekt­va­ru hmlo­vi­ny, adek­vát­nej náh­ra­de lekt­va­ru hav­ra­na.

Spomedzi rečí pri ohni som si vypo­čul via­ce­ré his­tor­ky. Zaujala ma naj­mä „Mág, kto­ré­ho zabi­la srač­ka“ – Istý mág násled­kom poži­tia lekt­va­ru ale­bo výsku­mom rún dostal straš­nú srač­ku. Každú chví­ľu musel vybe­hnúť z mes­ta a poriad­ne si uľa­viť. Bohužial, vybe­hnu­tie z mes­ta sa mu v noci sta­lo osud­ným, vlkod­la­ci pobi­li úpl­ne všet­kých bez roz­die­lu.

Naše reči pre­ru­šil dav ľudí pri brá­ne a hus­tý dym stú­pa­jú­ci spo­za pred­ných hra­dieb. Po chví­li už u brá­ny stá­lo celé mes­teč­ko, všet­ci sme sa udi­ve­ne poze­ra­li na sto­ja­ce­ho kost­liv­ca. Spálil nám všet­ku zeleň pred hrad­ba­mi. Masa ľudí, v kto­rej som bol zaklies­ne­ný ma vcel­ku upo­ko­jo­va­la, mne sa nemô­že nič stať. Kostlivec s nie­kým poma­ly a ticho komu­ni­ko­val, stál stá­le na jed­nom mies­te. Stráž otvo­ri­la brá­nu (neviem či pod vply­vom mágie ale­bo doho­dy) a mest­ský hod­nos­tár vyzval kaž­dé­ho obča­na, aby pred­stú­pil pred kost­liv­ca. To ma tro­chu zner­vóz­ni­lo. Postupne pre­šlo brá­nou a vrá­ti­lo sa množt­vo ľudí, Selena, maj­ster kupec…

Prišiel rad na mňa, zasta­vil som sa pred kost­liv­com. Všimol som si Hexa, kto­rý stál pri kost­liv­co­vi. „Vybral si ho“, pomys­lel som si. Vtedy sa čier­ny habit pohol, kost­li­vec naklo­nil leb­ku ako by skú­mal čo si mys­lím. V neja­kom záhy­be lát­ky som si vši­mol 2 runy ohňa spo­je­né do slo­va. „Hmm, niet pochýb, je to Lich,“ pre­mýš­ľal som a vycí­til tok ener­gie. Chcel som sa opý­tať na zámok Tulce, ale nemo­hol som otvo­riť ústa. „Ešte nie je ten správ­ny čas“

Ďalší!“, pove­dal zria­de­nec mes­ta. Otočil som sa a napo­cho­do­val do mes­ta. Lich si vybral ešte ďal­ších dvoch ľudí. Za posled­ným sa zavre­la brá­na. Kostlivec sa poma­ly oto­čil a vydal sa spá­le­nis­kom sme­rom do doli­ny. Ostatní ho zača­li spre­vá­dzať…

Vrava o kost­liv­co­vi ešte hod­nú chví­ľu neutí­cha­la. Zamieril som späť k mest­ské­mu ohňu, kam sme­ro­va­la väč­ši­na davu. Videl som tam aj prin­ca vo výbor­nej nála­de, mys­lím že Licha u brá­ny si ani nevši­mol. S hurón­skym smie­chom a veľ­kou fľa­šou pries­vit­né­ho lekt­va­ru zahá­jil prvé Mestské osla­vy. Od ohňa sa ihneď roz­vi­nu­li vese­lé tóny bar­dov hra­jú­cich na cita­ry a flau­ty, spev a smiech zapla­vil bul­vár. Neďaleko mňa zača­la fire-show. Zaujato a s úža­som som hod­nú chví­ľu sle­do­val lad­né pohy­by ženy a jej ume­nie ohňa. Až neskôr mi boli pove­do­mé. Áno, bola to Selena, vskut­ku zau­jí­ma­vá alchy­mis­tic­ká bytôs­t­ka.

Keď sa una­vi­la a sad­la si k prin­co­vi, nechal som ju chví­ľu oddy­cho­vať a poroz­prá­vať sa s jeho Najjasnejšou Jasnosťou. Videl som však mesiac vyso­ko nad les­mi, osvet­ľu­jú­ci doli­nu. Musíme tam ísť. Opovážlivo som pre­ru­šil roz­ho­vor Seleny s prin­com a upo­zor­nil ju na našu úlo­hu. Princ bol zho­vie­va­vý, dokon­ca nám po vypo­ču­tí roz­ho­vo­ru ponú­kol osob­nú ochra­nu. Z lesa bolo ešte istý čas počuť vytie vlkod­la­kov a táto ponu­ka sa nám náram­ne hodi­la. Vydali sme sa cez brá­nu a spá­le­nis­ko do doli­ny. Začali sme zbie­rať reb­rí­ček. Uvedomil som si, že sme úpl­ne neozb­ro­je­ní a svet­lo z fak­le moh­lo pri­vo­lať úpl­ne čokoľ­vek z oko­li­tých hôr. Myslím, že si to uve­do­mo­val aj princ aj Selena. Rýchlo sme napl­ni­li naše vaky a vra­ca­li sa späť.

Za brá­nou som si vydý­chol. Odložili sme naz­bie­ra­né ingre­dien­cie do diel­ne a vrá­ti­li sa na bul­vár. V diaľ­ke som uvi­del sku­pin­ku mágov, odpo­jil som sa od prin­co­vej spo­loč­nos­ti a zamie­ril k nim. Rozoberajú neja­ký prob­lém. Zbadal som aj Hexa. Zaujímalo ma čo sta­lo keď odišiel s Lichom, ale nod­vá­žil som sa vyru­šiť mono­lóg maj­stra Randira. Ten však vycí­til moju prí­tom­nosť, mož­no aj kvô­li astró­nu s ener­gi­ou, kto­rý mám stá­le pri sebe, a rých­lo zme­nil tému reči. Otočil sa pria­mo na mňa…
– Zdravím vás, Deckard.
– Zdravím, maj­stre.
– Ako to vyze­rá s mojou objed­náv­kou Havrana?
– No, mys­lím že ju vyba­vu­je ten gob­lin, on má s tými­to lekt­var­mi boha­té skú­se­nos­ti. Nakoniec, hovo­ri­li ste o tom pred­sa s ním, nie?
– Aha, samoz­rej­me.
– Bol znač­ne zanep­ráz­dne­ný komu­ni­ko­va­ním so živ­la­mi a postrieb­ro­va­ním zbra­ní gar­de. Určite tým­to minul množ­stvo svo­jej ener­gie.
– Áno, to je mož­né.
Videl som, že roz­ho­vor nikam nesme­ru­je, nie­koľ­ko­krát sme sa už o lekt­va­roch a služ­bách bavi­li cez deň v diel­ni.
– Hmm, pán Deckard, mož­no by som potre­bo­val vašu pomoc.
To už je lep­šie.
– Rád vám poslú­žim, o čo ide?
– Budeme potre­bo­vať zachy­tiť ener­giu, alchy­mis­ta sa môže hodiť.
– Dobre, tak­že?
– O chví­ľu pri mest­skej brá­ne.

Vzdialil som sa od sku­pi­ny mágov, Randir sa o chví­ľu oto­čil a dokon­čil mono­lóg. Spomínam si, že som mu cez deň poži­čia­val 2 fla­kó­ny. Myslím že vte­dy hovo­ri­li o ritu­áli ohňa a vody. Áno, Cranky im dopo­moh­la vo výsku­me pod­sta­ty tej­to ener­gie. Hmm, teraz v noci.. o čo môže ísť.

Moje myš­lien­ky pre­ru­šil Randir ale­bo iný z mágov.
– Môžeme ísť?
– eeeh… mhm, áno. Ehm, mohol by som vás požia­dať o magic­kú ochra­nu?
– Samozrejme.
Mág odrie­kal for­mul­ku a otvo­re­nou dla­ňou čosi kres­lil. Zaujímavé, kaž­dý mág má svoj štýl pís­ma. Obraz kúz­la urči­te ostá­va v sfé­re. Mág môže byť vysto­po­va­ný…
MHM! Pán Deckard, môže­me ísť?!
– eee­ehm, mhmmm… Nuž, poď­me.

Vydali sme sa cez doli­nu až k neja­ké­mu roz­cest­ní­ku. Bol odtiaľ výbor­ne vidieť mesiac a hviez­dy a celé mies­to bolo doko­na­le osvet­le­né mesač­ným svi­tom. Mágovia, naj­mä Randir a Hex pri­pra­vi­li aký­si malý oltár. Hex ma pop­ro­sil aby som ustú­pil, rov­na­ko ako asi ďal­šie dve oso­by kto­ré nás spre­vá­dza­li. Mágovia si posa­da­li do kru­hu oko­lo oltá­ra a Hex začal odrie­kať neja­kou odno­žou latin­ské­ho jazy­ka ritu­ál. Otočil som sa sme­rom na jas­ný mesiac a zlo­žil kapuc­ňu.
Čierno-mod­ré uni­ver­zum… moja dru­há … ako to len je… lás­ka?
Šedivo-bie­ly Mesiac v spl­ne… leží v peri­geu…
Jasne sa mu môžem pozrieť na šrá­my. Je mi sko­ro bra­tom…
Hviezdy. Tisíce…
Nebeské tele­sá ležia­ce v eklip­ti­kách for­mo­va­ných sfé­ra­mi…
Spomínam si na nedáv­ny spor s bie­lym mágom Tarsónisom o tom, čo bolo prv…
Myšlienka či Matéria?
Viem čo to je, obo­je sú jed­no…

Moje vidi­ny pre­ru­šu­je sla­bý hlas z úza­dia. Z tak­mer medi­tač­né­ho sta­vu ma vytr­hol až dru­hý hlas, bol to maj­ster Randir. Potrebovali fla­kón na zachy­te­nie kon­cen­trá­tu… Podvedome som sia­hol na opa­sok a vybral prázd­ny. Po dia­ló­gu, kto­rý som nevní­mal, sme sa vybra­li späť do mes­ta. Až keď sme ziš­li z ráz­ces­tia a dosta­li sa z dosa­hu oltá­ra, začal som sa vra­cať do sfé­ry rea­li­ty.
Toľkí mágo­via… aj keď už viem dosť, ešte nie som dosta­toč­ne sil­ný zvlád­nuť také množ­stvo ener­gie naraz. Uvedomil som si, že tok ener­gie uni­ver­za zhlu­ku­jú­ci sa v oltá­ri ma str­hol so sebou. Putoval som v ňom, astrál­ne, bez pohy­bu. To je mož­né vysvet­le­nie. Vízie, kto­ré som mal uka­zo­va­li sku­toč­nos­ti z iné­ho pohľa­du. Realita nie je tak pria­mo­čia­ra ako si väč­ši­na bytos­tí mys­lí. Už len to ako sa nám ten istý prob­lém javí z rôz­nych polôh v čase to doka­zu­je…

Určite robia výskum sub­stan­cií, kto­ré zbie­ra­jú po kon­cen­trá­cii v ritu­áloch. Umiestniť ich do runy nebu­de vyspe­lé­mu mágo­vi robiť žiad­ny prob­lém… Zahrúžený do myš­lie­nok sme sa dosta­li až k spá­le­nis­ku pred hrad­ba­mi. Po pre­cho­de brá­nou, som chcel ísť ešte do diel­ne pre­štu­do­vať otáz­ky runo­vej mágie, ale una­ve­ný množ­stvom vedo­mos­tí som šiel rov­no do svo­jej izby v štvr­ti bohá­čov.

Spomínam si ešte na nie­kto­ré momen­ty dneš­né­ho dňa…

Z Nového Sedalenu k nám zaví­tal pala­din, kto­rý po neja­kej nez­ho­de obvi­ňo­val Selenu z upír­stva a pokú­šal sa ju zabiť. Na jej obra­nu sme sa samoz­rej­me posta­vi­li všet­ci z chrá­mo­vej štvr­te a na zákla­de chatr­ných dôka­zov sme ho vypre­va­di­li z mes­ta. Po zotme­ní som z diel­ne videl dvoch ľudí vchá­dzať do chŕa­mu bohy­ne Vitany. Jeden bol zaha­le­ný čier­nym pláš­ťom a nepô­so­bil doj­mom obča­na Netisarenu. Mal som roz­ro­be­ný lekt­var, tak­že som sa nemo­hol rozp­ty­ľo­vať oko­lím a pus­til som to z hla­vy. Neskôr som však počul aj čud­né zvu­ky. Dokončil som lekt­var, zamkol diel­ňu a pop­re­chá­dzal sa už úpl­ne pus­tou chrá­mo­vou štvr­ťou. Zabúchal som na dve­re chrá­mu dva krát, ale nikto mi neot­vo­ril. Prisahám, že nikto odtiaľ nevy­šiel, urči­te by som si to vši­mol.

Dnešný deň spes­tril aj Bazilištek, kto­ré­ho zabi­li prav­de­po­dob­ne hra­ni­čia­ri, nie som si istý. Niekto donie­sol zopár jeho orgá­nov do diel­ne. Na smrad som si čosko­ro zvy­kol. Princovi boli ako dar done­se­né bazi­liš­tie gule. Kuchár pri­šiel s nápa­dom uva­riť ich pre jeho Najjasnejšiu Jasnosť. Princ bol spo­čiat­ku na váž­kach z mož­nej otra­vy, ale nebo­lo nut­né ho ani pre­svied­čať, kuchár dostal roz­kaz gule pri­pra­viť. V diel­ni sme pre isto­tu vyro­bi­li neut­ra­li­zu­jú­ci lekt­var, pre­mie­ňa­jú­ci šťa­vy Baziliška na vodu.

Posledné na čo si spo­mí­nam je spo­lu­prá­ca so ses­tra­mi Zlopočasnými s puti­kou hneď ved­ľa našej diel­ne. Predávajú naj­rôz­nej­šie bylin­ky, amu­le­ty a nie­kto­ré pro­duk­ty našej diel­ne. V hos­tin­ci, kde som sa nie­koľ­ko­krát zasta­vil som im zapla­til rekla­mu za pár zla­tých. Krčmár Jano rád pri­ví­tal ich akti­vi­tu.

Som una­ve­ný, musím si ľahnúť lebo nebu­dem schop­ný pri­pra­viť ani vývar z hydi­ny…

11.8.330
Vstávanie mi trvá ako obvyk­le dlho. Prítomnosť maj­strov cechu Zlokupeckej gil­dy ani Mágov mi nija­ko neva­dí, mys­lím že im tak isto. Bavíme sa o vče­raj­šom dni a zábav­ných his­tor­kách.

Po ran­nej očis­te, kto­rú bojov­ní­ci a krá­li neuz­ná­va­jú som si šiel ihneď do diel­ne uva­riť nie­čo na jede­nie. Samozrejme ochut­na­li všet­ci alchy­mis­ti. Dielňa je vo väč­šom nepo­riad­ku než vče­ra. Kým nebe­há­me po skú­mav­kách, tak mi to neva­dí, pomys­lel som si a pozrel sa na ingre­dien­cie v diel­ni.
Majsterka na mne aj zvyš­ných dvoch učňoch zba­da­la výraz­né zlep­še­nie. Ja som doká­zal udr­žať v astró­ne už viac než dvoj­ná­so­bok ener­gie. Splnením noč­nej úlo­hy nám maj­ster­ka dovo­li­la nahliad­nuť do ďal­ších recep­tov a spo­koj­ná s naši­mi výsled­ka­mi čosko­ro odiš­la za svo­jím man­že­lom. Dielňa bola plná, pre­to som sa roz­ho­dol dopl­niť chý­ba­jú­ce ingre­dien­cie a vydal sa do doli­ny. Chýbali naj­mä šiš­ky a kre­me­ne, tak som zamie­ril k neďa­le­ké­mu poto­ku…

Rutinnú, ale prí­jem­nú zále­ži­tosť som rých­lo vyba­vil a nasme­ro­val si to do neďa­le­ké­ho hos­tin­ca. Hneď z prí­cho­du ma zara­zil zvý­še­ný hluk v túto den­nú hodi­nu. Hostinec bol tro­chu pre­sta­va­ný a hluk išiel ten­to­raz od krč­má­ra, popí­ja­jú­ci kľud­ne sede­li. Aj krč­már bol aký­si iný, väč­ší a ner­vóz­nej­ší, tuším Horeslav ho vola­li. Opýtal sa ma čo si dám, slad­ký čier­ny nek­tár ale­bo ako to my alchy­mis­ti nazý­va­me – Liquid Lembas. Z rána som si dal nek­tár. Zaskočila ma dvoj­ná­sob­ná cena. Pustil som sa do reči s krč­má­rom o zme­nách. Povedal že krč­mu kúpil za nie­koľ­ko sto zla­tých, či sa mi nie­čo nepá­či. Nechel som si ho roz­hne­vať, kon­tak­ty s krč­má­rom sú nad zla­to, tak som si len svor­ne pri­sa­dol k pút­ni­kom a zapo­jil sa do ich roz­ho­vo­ru. Bol tam maj­ster kupec, kto­rý sa vydal na obchod­nú ces­tu a zopár ďal­ších.

Popri rečiach som napl­nil faj­ku a ponú­kol aj krč­má­ra. Videl som rekla­mu ses­tier Zlopočasných a myš­lien­ka na neus­tá­le potreb­nú mage­ner­giu mi vnuk­la nápad vniesť do pove­do­mia aj našu diel­ňu. Dohodol som sa teda s vedú­cim o rekla­me, za kto­rú pýtal nekres­ťan­ské penia­ze. Aj keď pre môj mešec to bola smieš­na suma, zjed­nal som to na pár mede­ná­kov a pros­tis­luž­bu – ochra­nu hos­tin­ca v noci. Pomocou ohni­vé­ho vlák­na to nebol prob­lém zabez­pe­čiť. Čoskoro však hos­tin­ský zme­nil názor na rozh­lá­se­nie sprá­vy v Netisarene, o kto­rú ma neskôr požia­da. Prijal som.

Hostinský sa pus­til do príp­rav večer­né­ho jed­la, po zme­ne maji­te­ľa oča­ká­val prí­chod množ­stva zve­dav­cov. Opustil som svo­ju pra­vid­le­nú zastáv­ku, pre­šiel doli­nou k opač­né­mu úpä­tiu hôr a vošiel do lesov. Cítil som sa tam bez­peč­nej­šie, videl som jas­ne do kot­lín, pút­ni­kov a výpra­vy na ces­tách. Zaujalo ma vzdia­le­né vola­nie o pomoc dámy v zla­tom rúchu. Podľa toho čo po nej vykri­ko­va­lo nie­koľ­ko obča­nov Netisarenu, som usú­dil že ju vedú na pop­ra­vu. Počul som reči, že bola alchy­mis­t­kou, ale neopatr­ným komu­ni­ko­va­ním so sfé­ra­mi sa sta­la zlo­dej­kou. Nedalo sa jej pomôcť. Sféry sú nevys­py­ta­teľ­né, aj maj­ster­ka vče­ra priš­la k úra­zu, oslep­la na jed­no oko. Nevedia na čo je ochran­ný zvi­tok? Ech…

Povzdychol som si nad neroz­váž­nym kona­ním svo­jich dru­hov a pokra­čo­val v medi­tač­nej pre­chádz­ke. Bafkajúc faj­ku som našiel nie­koľ­ko zau­jí­ma­vých byli­niek a malé obyd­lie. Bolo prázd­ne, zrej­me pat­ri­lo dru­ido­vi. Po úpä­tí hôr som pre­šiel až k ústiu pries­my­ku, v kto­rom ležal Netisaren. Nedalo sa nevšim­núť si zhluk bojov­ní­kov, hra­ni­čia­rov, zlo­de­jov aj mágov pred brá­na­mi poma­ly obko­le­su­jú­cich veľ­ké­ho trol­la. Boj sa začal až keď som sa dostal do ich blíz­kos­ti. Bojovníci hrdin­ne úto­či­li a seka­li do potvo­ry, mágo­via kúz­li­li Churšaláhy… v nerov­nom boji sa občas bly­sol aj mith­ril­lo­vý meč. Oslepujúce stre­ly a bles­ky mágov na pra­vé polud­nie pri­po­mí­na­li malú búr­ku. Skrvavené strieb­re­né meče dáva­li trol­lo­vi zabrať, aj ja som krát­ko zaú­to­čil keď ma troll zba­dal. Element ohňa zapá­lil jeho dotr­ha­né a dore­za­né špi­na­vé oble­če­nie. Napriek nie­koľ­ko­ná­sob­nej pre­si­le útoč­ní­kov, kto­rá by istot­ne ohro­zi­la nejed­no mes­to, boli trol­lom odvle­če­ní nie­koľ­kí bojov­ní­ci do lesa. Padli.

Stupňujúci sa tlak na trol­la čosko­ro pre­lo­mil jeho rege­ne­rač­né schop­nos­ti. Prestal úto­čiť, len sa malát­ne kýval. Zavalité telo mohut­nej ozru­ty sa zva­li­lo na zem. Bolo to už na spá­le­nis­ku pri brá­ne. Mŕtvy kolos zava­lil a rozdr­til jed­né­ho z útoč­ní­kov. Pribehol som s fla­kó­nom a pri­lo­žil ho ku krvá­ca­jú­ce­mu trol­lo­vi, čier­no-mod­rá krv mi ste­ka­la po ruke. Z diel­ne pri­be­hol aj gob­lin a pri­po­jil sa ku mne. Potrebovali sme vybrať aj nie­koľ­ko dôle­ži­tých orgá­nov, mož­no sa nám poda­rí čosi vydes­ti­lo­vať. Niekto vytia­hol veľ­kú oboj­ruč­nú orčiu seke­ru a začal sekať ozru­te do hla­vy. Vybral som jeho malý mozog, pop­ro­sil som ešte o srd­ce… Sekera roz­ťa­la trol­la. Vybral som srd­ce a spo­koj­ný so svo­jím úlov­kom som ute­kal do diel­ne kde som nalo­žil orgá­ny do lekt­va­rov več­nos­ti. O krv sa posta­ral gob­lin. Z diel­ne som už len videl stú­pa­jú­ci dym spo­za hra­dieb…

Do diel­ne neskôr priš­la maj­ster­ka Crankia s akým­si mágom. Je mi pove­do­mý, podo­bá sa na toho sta­ré­ho deda. Možno je to jeho syn. Je rov­na­ko ner­vóz­ny a už asi aj senil­ný ako on. Chaos, kto­rý z neho sálal ma donú­til sa zasmiať. Niekto ho vraj videl aj čaro­vať. Z troch kúziel mu vyšlo jed­no. Prvým zaú­to­čil, dru­hým sa sám pova­lil na zem a tre­tím sa na nie­čo pre­me­nil. Pozrel som na maj­ster­ku…

  • Ideme robiť výskum sub­stan­cií rún. Toto je náś dob­ro­voľ­ník. Pomôžete mi…
  • Dobre, čo mám robiť?
    Podala mi vykryš­ta­li­zo­va­nú sub­stan­ciu, ves­mír­ny prach. Dobre som poznal svoj fla­kó­nik…
  • Najprv skon­tro­lu­je­me život­né fun­kcie sub­jek­tu. Skontroluj oči a uši, ja skon­tro­lu­jem pulz. Selena, vyskú­šaj ner­vo­vé zakon­če­nia.
    Selena pár krát udre­la sub­jekt do kole­na, ten vždy vyko­pol nohou. Skontroloval som mu zre­nič­ky, roz­tia­hol ocné vieč­ka, ale nič zau­jí­ma­vé som nena­šiel. Chlap sa ner­vóz­ne vrtel. Nevedel som ako mám skon­tro­lo­vať uši, tak som mu tam str­čil skú­mav­ku a chví­ľu sa do nej poze­ral. Otočil som sa na Crankiu a pove­dal
  • Vyzerá to v poriad­ku.
  • Dobre. Začni sypať sub­stan­ciu rov­no­mer­ne na telo sub­jek­tu.

Otvoril som fla­kó­nik a začal sypať mágo­vi trb­lie­ta­jú­ci sa prach na nohu, potom dru­hú, na rozk­ro­ku som chví­ľu zasta­vil, tor­zo, ruky, nako­niec krk, tor­chu líca a vla­sy. Trblietajúceho chla­pí­ka zača­lo mykať, chy­til som mu nohy, ostat­ní ruky a ple­cia. Na chví­ľu som bol opäť mimo vní­ma­nia, ale ten­to­raz omno­ho krat­šie, doká­zal som to už ovlá­dať. Pustili sme ho, mág sa poma­ly posta­vil a oprá­šil. Bol tro­chu kľud­nej­ší než pred tým. Po krát­kej deba­te sme vyšli na uli­cu. Začal sa rozp­lý­vať nad koru­na­mi stro­mov a kon­tras­te s oblo­hou. Niet divu, kon­cen­trát ener­gie, kto­rý vstre­bal do seba, ho spra­vil ešte senil­nej­ším.

Do roz­ho­vo­ru sa zapo­jil gob­lin, kto­rý vyšiel z diel­ne a podal mi faj­ku. Vraj dostal nápad na novú zmes. Od Zlopočasných nakú­pil ško­ri­cu, kto­rú sta­rost­li­vo ulo­žil na spo­dok kot­lí­ka. Na vrch pri­dal tro­chu mojej vanil­ko­vej zme­si a pri­pá­lil. Voňalo to vskut­ku výbor­ne. Podal mi faj­ku, ochut­nal som. Bolo to ešte lep­šie než som pred­po­kla­dal. Vošli sme späť do diel­ne a vychut­ná­va­li dúš­ky múd­ros­ti. Spomínal mi čosi o pras­ta­rom arte­fak­te žltých tre­niek, kto­ré vyku­po­val sám Arisemal. Alebo mi to hovo­ril maj­ster kupec? Na tom nezá­le­ží, his­tó­ria tých­to kon­čín je plná vše­moc­ných arte­fak­tov.

V diel­ni sa nám pri­ho­vo­ri­la Crankia, že by sme sa mali vydať na geolo­gic­ký výskum oko­lia. Mesto vraj poci­ťu­je nedos­ta­tok suro­vín, kto­rý chce princ vyrie­šiť. Dohodli sme sa, že sa tam vydá­me o nie­čo neskôr, pre­to­že sa v prvom rade musí­me pri­pra­viť na sláv­nost­nú výpra­vu do Nového Sedalenu. Princ chcel večer usku­toč­niť dru­hé Mestské osla­vy v Sedalene. Vraj by to utu­ži­lo vzá­jom­né vzťa­hy. Podľa mňa však išlo len o politc­ký ťah. Oslavy kto­ré avi­zo­val by zväč­ši­li jeho poli­tic­ký vplyv na oby­va­te­ľov Sedalenu a mož­no by nie­kto­rí zača­li poci­ťo­vať loaja­li­tu voči krá­ľov­skej krvi. Oslabená pozí­cia Kholdusa sa mu veľ­mi hodi­la kvô­li náro­kom, kto­ré vzná­šal na zem, do kto­rej sa pred nedáv­nom vrá­til. Slávnosťami by záro­veň demon­štro­val vlast­nú silu a loaja­li­tu svo­jich ľudí. V nepo­sled­nom rade by si Radovanovi naj­ver­nej­ší detail­ne poob­ze­ra­li mes­to v prí­pa­de vojen­skej inter­ven­cie. Kholdus by tak jed­no­znač­ne ťahal za krat­ší koniec. Neskôr by bol donú­te­ný začať pla­tiť dane, úpl­ne sa pod­ria­diť ale­bo vytiah­nuť do boja. Čas hrá pro­ti nemu.

O utu­žo­va­ní vzá­jom­ných vzťa­hov by sa teda dalo hovo­riť len vo veľ­mi obme­dze­nej mie­re. V dip­lo­ma­tic­kých kru­hoch by som si dovo­lil pove­dať, že vzťa­hy so Sedalenom sú veľ­mi vlaž­né. Niektorých Netisarenských kup­cov v Sedalene odsú­di­li a pop­ra­vi­li. Neverím že by čest­ní kup­ci náš­ho mes­ta robi­li neja­ké zaká­za­né čin­nos­ti či už v našom ale­bo iných mes­tách. Podobný osud sti­hol aj nie­kto­rých iných pocest­ných. Zavreté brá­ny a poní­že­né čaka­nie hod­nos­tá­rov, mágov či inte­li­gen­cie Netisarenu sa sta­lo tak­mer pra­vid­lom. Boli zazna­me­na­né aj malé výpa­dy, ale nič nebo­lo mož­né doká­zať. Dnes ráno sa princ vydal ove­riť tie­to zves­ti, pre­to­že na depe­še s jeho pod­pi­som nikto neod­po­ve­dal. Myslím, že chcel aj osob­ne pred­niesť návrh o Mestských osla­vách. Sprevádzal ho ver­ným mág, kto­ré­ho rod už roky slú­ži jeho rodi­ne. Určite je to ten vyso­ký chla­pík. Na mŕt­vol­né ticho v Sedalene vraj Radovan rea­go­val podráž­de­ne a ihneď žia­dal vazals­tvo od svo­jich pod­da­ných. Myslím, že to nebol naj­lep­ší ťah ako začať dip­lo­ma­tic­kú voj­nu. Obávam sa aj toho, že tým­to sa tiež váž­ne ohro­zi­li Mestské osla­vy…

Moje myš­lien­ky a vychut­ná­va­nie si jedi­neč­nej zme­si s gob­li­nom pre­ru­šil buchot od ved­ľa. Otvoril som taj­né okien­ko, kto­ré sme­ro­va­lo do chrá­mo­vej štvr­te v čase, keď ved­ľa nestá­la žiad­na budo­va. Bol to neves­ti­nec. Vnútri stál vypa­rá­de­ný princ a šľa­hal sa bičí­kom, pra­cov­níč­ky sa na neho poba­ve­ne poze­ra­li, ja tiež. Zároveň si veľ­mi pochva­ľo­val masáž, kto­ré mu kvar­te­to diev­čat spra­vi­lo. Do neves­tin­ca sa nie­kto dobí­jal, po čase mu aj otvo­ri­li. Bol to asi vyso­ký hod­nos­tár gar­dy, mož­no neja­ko pre­po­je­ný s inkvi­zí­ci­ou ale­bo cha­otic­kou mági­ou. Čosi nezro­zu­mi­teľ­ne ozna­mo­val prin­co­vi uží­va­jú­ce­mu si slas­ti pod­ni­ku, potom odišiel. Po masá­ži si princ chcel užiť rados­ti živo­ta s oným kvar­te­tom rado­daj­ných diev­čat (vskut­ku zau­jí­ma­vá myš­lien­ka), ale pri vyzlie­ka­ní zis­til, že je prin­cez­ná. Zdalo sa mi že sa mu neja­ko sten­ču­je hlas, ale až toto…

Princeznú zau­jal kor­zet jed­nej z pra­cov­ní­čok a ihneď sa doň­ho obliek­la. Trošku väč­šie pro­por­cie, na kto­ré nebol kor­zet sta­va­ný, vôbec neva­di­li. Kypré tva­ry zača­li vzru­šo­vať aj mňa. Princezná si obliek­la aj neja­kú suk­ňu, mám pocit že krat­šiu ružo­vú. Bola to veľ­ká opo­váž­li­vosť nosiť suk­ňu nad kole­ná a pobie­hať len v kor­ze­te po mes­te. A ešte v krá­ľov­skom posta­ve­ní! Sodoma gomo­ra. Vyšiel som von z dieľ­ne a chví­ľu ešte prin­cez­nú sle­do­val. Okrem toho že zača­la utrá­cať neho­ráz­ne penia­ze z mest­skej poklad­ni­ce na kra­vi­ny, v jej hla­vič­ke sa začal rodiť plán obchod­né­ho cen­tra. Prizvala si zopár ĺudí, asi archi­tek­tov a neďa­le­ko mňa im pred­sta­vo­va­la nové vízie Chrámovej štvr­te.

  • Chrám bohy­ne Vitany zbú­ra­me a posta­ví­me tam dom obcho­du. Alchymistická dieľ­na sa pre­ro­bí, tam bude­me pro­du­ko­vať tex­tí­lie a v stán­ku Zlopočasných sa budú pre­dá­vať. Nemocnicu…

To sa musí zatr­hnúť! S maj­ster­kou a asi kuchá­rom sme sa dohod­li na príp­ra­ve lekt­va­ru muž­nos­ti, kto­rý by mal z prin­cez­nej zase spra­viť prin­ca. Môj prvý plán, pri­šiť prin­cez­nej trol­lie gule v nemoc­ni­ci rých­lo padol. Netrvalo dlho a zo skry­tých zásob sa namie­ša­la potreb­ná zmes. Ja so Selenou sme pres­ným postu­pom vare­nia a kon­den­zo­va­nia emul­zie dosta­li lekt­var muž­nos­ti. Precedením vznik­la číra čer­ve­ná teku­ti­na.

Zhruba v tom čase na námes­tie pri­le­tel dvoj­hla­vý drak. Niektorí tvr­di­li že je troj­hla­vý, ale ja si stá­le neviem pomôcť a nará­tam vždy len dve hla­vy. Niekoľko dra­kov sme už vide­li letieť ponad mes­to. Ale neča­kal som, že sa neja­ký prí­de pozrieť na bez­výz­nam­ných smr­teľ­ní­kov. Kým som pre­šiel bul­vá­rom, bol tam už hod­ný dav ľudí. Videl som otra­se­né­ho gar­dis­tu, kto­ré­ho vraj drak odso­til chvos­tom od brá­ny. V dave sa povrá­va­lo, že pri­le­tel, lebo ho bolí zub. Zrazu vybe­hol zástup­ca maj­stra zlo­ku­pec­kej gil­dy a zave­sil sa dra­ko­vi na jed­nu z hláv. Mečom oko­lo krku sa mu ju sna­žil odre­zať. Draka to vidi­teľ­ne poba­vi­lo a jed­no­du­chým kýv­nu­tím hla­vy chu­dá­ka účtov­ní­ka odho­dil asi 15 met­rov sme­rom do štvr­ti bohá­čov. Crankia a ešte nie­kto chce­li dra­ko­vi pomôcť a našli boľa­vý zub. Snažili sa ho vytr­hnúť, ale drak v boles­ti zakla­pol tla­mu a násled­ne vypľul obe Crankine ruky na zem. Odletel do chrá­mo­vej štvr­te, kde v tom čase bola prin­cez­ná a napchal obe hla­vy do neves­tin­ca.

Šialený rev kvar­te­ta diev­čat (asi aj prin­cez­nej) ho vyde­sil viac, než drak ich a dal sa na útek. Zničil pri tom čel­nú ste­nu neves­tin­ca a sko­ro celý chrám bohy­ne Vitany, kto­rý mal spo­loč­nú ste­nu s mes­tký­mi hrad­ba­mi. Niektorí zača­li sle­do­vať dra­ka a ute­ka­li cez ruiny budov do lesa. Duchaprítomná gar­da a robot­ní­ci opäť pre­ja­vi­li svo­ju loaja­li­tu mes­tu a ihneď zača­li s opra­va­mi hra­dieb a neves­tin­ca. Keby Kholdus vedel o trh­li­ne v mest­skom opev­ne­ní, prá­ve na najz­ra­ni­teľ­nej­šom mies­te… Mesto by zni­če­ním chrá­mo­vej štvr­te výraz­ne stra­ti­lo na morál­ke, na magic­kej sile aj na výrob­ných kapa­ci­tách. Ukľudnený drak bol už asi v Novom Sedalene, kde sa mu podob­ne sna­ži­li vytr­núť boľa­vý zub. Podľa zves­tí však agre­si­vi­ta bojov­ní­kov nene­cha­la dlho čakať a zaú­to­či­li na neho.

Majsterka Crankia sa neja­ko dopla­zi­la do nemoc­ni­ce. Chvíľu som bol v stre­se keď som ju videl v takom zúbo­že­nom sta­ve, najprv oko, teraz toto… Obviazal som jej kýp­ti­ky. Čoskoro za ňou pri­šiel aj man­žel a pomo­hol mi s obvä­zo­va­ním, tuším donie­sol aj jej ručič­ky. Keď som videl že je v dob­rých rukách, vyšiel som von. Onedlho drak opäť pri­le­tel do Netisarenu, roz­hne­va­ný dav sa do neho pus­til. Odvážlivci, kto­rí sa dosta­li prí­liš blíz­ko odle­to­va­li na met­re ďale­ko. Ale vra­ca­li sa späť do boja, mágo­via, hra­ni­čia­ri, bojov­ní­ci… Mág Randir na dra­ka vykúz­lil čier­ny blesk. Ten sa odra­zil späť na neho a šoko­va­ný, že je ešte na žive vďa­ka ští­tu utie­kol z boja. Chcel som aj ja pris­pieť a hodiť si aspoň dla­žob­nou koc­kou, ale napad­lo ma, že by som sa mal rad­šej pri­pra­viť na odo­bra­tie dôle­ži­tých orgá­nov.

Drak čosko­ro ska­pal a obho­re­ní bojov­ní­ci sa poma­ly zhlu­ko­va­li bliz­šie. Začala rabo­vač­ka, kaž­dý chcel z dra­ka nie­čo. Zobral som zo zeme veľ­kú dýku a pres­ne cie­le­ný­mi rana­mi som pre­bo­dol jem­nú kožu na bru­chu. Rozrezal som ho tro­chu a dostal sa až k veľ­ké­mu srd­cu. Dýkou som ho odde­lil od tepien a spo­lu s gob­li­nom sme si úlo­vok odnies­li do diel­ne. Niektorí už zača­li sekať dra­ko­vi seke­ra­mi do hla­vy. Využili sme situ­áciu a rých­lo sa dosta­li k hla­ve, odkial sme vybra­li mozog. Nejaký bojov­ník vybral dru­hý mozog a sna­žil sa nám ho šikov­ne pre­dať. Keďže sme boli jedi­ní schop­ní alchy­mis­ti v širo­kom oko­lí, nemal veľ­mi na výber, ale dali sme mu čo chcel, neja­ké lekt­va­ry. Z dra­ka som si ešte zobral tro­fej, odsek­nu­tú chrb­to­vú kožu asi 2x2 met­re. Podobne tak spra­vil aj zástup­ca kupec­kej gil­dy, kto­rý vybral aj dra­čie žľa­zy.

Keďže sme chce­li začať s príp­ra­va­mi na Mestké osla­vy, využi­li sme zvyš­ky ener­gie na výro­bu objed­ná­vok, donies­li zmr­za­če­nú Crankiu, kde sme všet­ci aj so Selenou des­ti­lo­va­li moc­né dra­čie orgá­ny. Astróny pre­te­ka­li ener­gi­ou. Goblin sa špe­cia­li­zo­val na výro­bu lekt­va­rov Harvan, Selena prav­de­po­dob­ne lie­či­vé lekt­va­ry a dopĺňa­nie many. Ja som pri­pra­vo­val alter­na­tí­vu hav­ra­nov – lekt­va­ry hmlo­vi­ny. Okrem toho som si pri­pra­vil nie­koľ­ko lie­ta­víc a ohni­vých hlín, koró­ziu, zvit­ky neut­ra­li­zo­va­nia mágie a tiež lie­če­nie pre vlast­nú potre­bu. Vyrábal sa aj mon­ty­ho čar­dáš, chi­chot, neut­ra­li­zuj jed, či uspi.

Po tom, čo sa po oko­lí rozk­rík­lo čo doká­že lekt­var hmlo­vi­ny, išiel na drač­ku. Z dieľ­ne sa neus­tá­le dymi­lo. Orkovia si s gob­li­nom zrej­me dob­re roz­ume­li, ten im pri­sľú­bil asi 4 tie­to lekt­va­ry, odom­ňa si zobral dva. Určite nie­čo chys­ta­li, aj z hos­tin­ca som sa čosi dopo­čul, musí to byť roz­siah­lej­ší mané­ver.

Cez okien­ko som si vši­mol dvoch nezná­mich pocest­ných. Z hos­tin­ca viem, že sú to vraj Sagus a Steelerth. Poprosili už odča­ro­va­né­ho prin­ca o audien­ciu a pred­nies­li svo­ju žia­dosť. Ten im vyho­vel, pre­to­že čosko­ro stá­li pred našou diel­ňou a čosi vyme­ria­va­li. Vybehol som von
– Zdravím vás pút­ni­ci. Čo vás pri­vied­lo do Netisarenu?
– Ideme sta­vať spa­ľov­ňu.
– Spaľovňu? Sakra akú spa­ľov­ňu?
– Spaľovňu mŕt­vol.

Na to som sa oto­čil a roz­hor­če­ne vbe­hol do dieľ­ne za Crankiou a ostat­ný­mi. Mali rov­na­ký názor. Chrámová štvrť je plná a popol­ček z mŕt­vol tu nech­ce­me. S pro­tes­ta­mi súhla­si­li aj bar­do­via a lie­či­te­lia z chu­din­skej štvr­te a ses­try Zlopočasné. Požiadal som prin­ca aby našu situ­áciu ešte raz zvá­žil. Ten sa len jed­no­du­cho vyho­vo­ril, že sa máme dohod­núť. Dohodol som sa s nimi teda, že spa­ľov­ňa bude cez uli­cu. Samozrejme o nie­čo neskôr, keď som sa vrá­til z neja­kej ces­ty, dru­hé okno z dieľ­ne do uli­ce už bolo minu­los­ťou, stá­la tam spa­ľov­ňa. No neuve­ri­teľ­ne ma to nasra­lo. Z jed­nej stra­ny bor­del, z dru­hej mŕt­vo­ly… Budem musieť ved­ľa vcho­do­vých dve­rí vyse­kať die­ru na nové okno, inak tu bude tma ako v rohu. Okienko do uli­ce sa za krát­ky čas sta­lo mojím obľú­be­ným a teraz si tu neja­ká chát­ra sta­via smrad­ľa­vú spa­ľov­ňu. Z okien­ka pri dve­rách už neuvi­dím tak dob­re do chrá­mo­vej štvr­te. Neuvidím tam vôbec.

  • DO … !
    Hrubo som zaklial. Nemôžem s tým nič uro­biť, zatiaľ. A mož­no že potom mi už bude neja­ká spa­ľov­ňa ukrad­nu­tá… Každopádne ten­to krok výraz­ne zní­žil prin­co­vu popu­la­ri­tu u inte­li­gen­cie síd­lia­cej v chrá­mo­vej štvr­ti.

Po dru­hý krát za deň som sa neho­ráz­ne nasral, keď tuším bez klo­pa­nia vkro­čil Sagus do diel­ne a pokú­šal sa ma pre­sved­čiť o zapre­da­ní svoj­ho mŕt­ve­ho tela. V spa­ľov­ni by bolo spo­pol­ne­né. Jeho argu­men­ty boli zau­jí­ma­vé a hovo­ril veľ­mi pôso­bi­vo, vskut­ku odu­šev­ne­ný obchod­ník s tým­to „tova­rom“. Možno by ma pre­sved­čil, nebyť mojej výraz­nej nespo­koj­nos­ti s posta­ve­ním spa­ľov­ne v najb­liž­šom oko­lí diel­ne. O chví­ľu sa uká­za­la aj Crankia a spa­ľo­va­ča suro­vo vyho­di­la. Neprotestoval, vedel že by u nej nepo­cho­dil. Spaľovač však ďalej zhá­ňal telá, štan­dard­ná cena bola 10 zla­tých za telo. Určite bol úspeš­ný, lebo neja­kú mrci­nu do spa­ľov­ne nies­li a zopár­krát sa odtiaľ aj dymi­lo.

Zotmelo sa. Geologický výskum suro­vín sa prav­de­po­dob­ne pre­su­nie až na ďal­ší deň. Nie som si istý, či v tom­to sme­re pod­ni­kal gob­lin nie­čo sám. Výprava na dru­hé Mestské osla­vy do Sedalenu sa tiež neu­sku­toč­ni­la, mož­no že sa tak sta­ne neskôr. Väčšina mes­ta sa totiž chys­tá na pohos­te­nie u nové­ho krč­má­ra. S príp­ra­vou si urči­te dal veľ­kú náma­hu, rov­na­ko ako všet­ci jeho pomoc­ní­ci. Na dru­hej stra­ne to urči­te nebu­de prá­ve naj­lac­nej­šie, to však môj plný mešec nemu­sí trá­piť.

S tem­no­tou pada­jú­cou na mes­to a oko­li­té poho­ria pri­chá­dza opäť aj vytie vlkod­la­kov. Čoskoro som bol vyhľa­da­ný gar­dou. Tí po skú­se­nos­tiach z pre­doš­lej noci žia­da­li o pozlá­te­nie zbra­ne. Neviem čo je na tých pove­rách o strieb­re a zla­te, pre­to­že ani v kniž­ni­ciach na mojich ces­tách som sa nič kon­krét­ne nedo­čí­tal, kaž­do­pád­ne je to dob­rý obchod. V mene dob­ra som sa nechal upro­siť na 10 zla­tých. Bol som im to ochot­ný vyba­viť aj zadar­mo, ale nevy­ze­ra­li až tak zúfa­lo. 10 zla­tých som pri­jal.

Podmienkou bola ešte teh­lič­ka zla­ta, kto­rou chcú zbraň pozlá­tiť a dva­ja osob­ní stráž­ci. Opustili sme mes­to, neskôr vkro­či­li do lesa a vyhľa­da­li tiché mies­to. Stráže som pop­ro­sil o úpl­ný kľud a stra­te­gic­ky ich roz­miest­nil pri najb­liž­šom vstu­pe z údo­lia do lesa tak, aby som na nich videl. Zraniteľný som bol od chrb­ta, ale zo str­mých hôr som nebez­pe­čie nepo­ci­ťo­val.

Sadol som si na pník a pri­pra­vil ingre­dien­cie. Zem, vodu, malú ohni­vú hli­nu… vzdu­chu je vša­de dosť. Začal som s ritu­álom
– Vzývam a pro­sím prvý z živ­lov – vzduch, kto­rý dýcham – aby mi pomo­hol.
– Vzývam a pro­sím dru­hý z živ­lov – zem, po kto­rej cho­dím – aby mi pomo­hol.
– Vzývam a pro­sím tre­tí z živ­lov – vodu, kto­rú pijem – aby mi pomo­hol.
– Vzývam a pro­sím štvr­tý z živ­lov – oheň, kto­rý všet­ko strá­vi – aby mi pomo­hol.
– Som váš odda­ný slu­žob­ník, ver­ne som slú­žil a žia­dam o pomoc.
– Pomôžte bojov­ní­kom v nerov­nom boji s vlkod­lak­mi. Príjmite toto zla­to a pozláť­te ním túto zbraň, ten­to meč…

Hromadenie ener­gie z ritu­álu dosiah­lo svoj vrchol. Ingrediencie, kto­ré som pri ritu­áli pou­žil postup­ne pre­sta­li žia­riť. Okolo meča a zla­tej teh­ly vznik­la malá aura menia­ca šty­ri far­by. Nakoniec sa všet­ky far­by zlia­li do jed­nej. Na oka­mih sil­no vzrá­stla inten­zi­ta aury a osle­pi­la ma. Potom som už videl len dymia­ci sa rožia­re­ný meč a mies­to kde bolo polo­že­né zla­to. Z aury postup­ne miz­li far­by. Odchodom čer­ve­nej meč nakrát­ko vzbĺkol. Za zele­nou sa stra­ti­li všet­ky sto­py, kto­ré som v lese uro­bil. Za bie­lou som sa nakrát­ko vznie­sol vie­tor, kto­rý mi roz­fú­kal vla­sy. S čírou mod­rou odiš­li aj posled­né názna­ky aury a z meča sa zodvi­hol malý oblak pary.

  • Ďakujem živ­lom za vypo­ču­tie mojej pros­by.
  • Ďakujem živ­lom, kto­ré chrá­nia moje kro­ky.
  • Ďakujem živ­lom spre­vá­dza­jú­cim alchy­mis­tov po celý vek…

Ěste chví­ľu som ostal v prí­jem­nom tichom sta­ve a poob­ze­ral sa po lese. Založil som si fla­kó­ny, oprá­šil sa a zobral meč. U vcho­du, kde stá­li gar­dis­ti som im ho podal. Poďakovali mi a vyda­li sme sa späť za bez­peč­nos­ťou hra­dieb. Pre isto­tu som krá­čal v stre­de, medzi nimi, ale ces­tou sa nič zlášt­ne neudia­lo.

Za hrad­ba­mi stre­tá­vam nie­koľ­kých mágov z Randirovej sku­pi­ny, na nie­čo sa pri­pra­vo­va­li. Jeden z nich ma požia­dal o príp­ra­vu mano­vé­ho lekt­va­ru. Mal som už len mini­mum ener­gie, tak som ho využil. Keď bol lekt­var hoto­vý, šia­hol som na svo­je želez­né rezer­vy a vydes­ti­lo­val posled­nú ener­giu. V noci sa môže pri­ho­diť čokol­vek. A dnes je ten správ­ny čas…

Vyliezol som von z diel­ne, mes­to a oko­lie bolo už úpl­ne zaha­le­né do tmy. V hlav­nom ohnis­ku horel len men­ší oheň, vstup­nú brá­nu už neos­vet­ľo­va­li fak­le a mes­to bolo cel­ko­vo omno­ho pus­tej­šie než obvyk­le… Súvisí to naj­mä so zme­nou krč­má­ra a pohos­te­ním, kto­ré pri­pra­vil. Aj názov zme­nil, vraj hos­ti­nec U divej švi­ne…

Moje roz­jí­ma­nie pre­ru­ši­li dva­ja kup­ci. Poznal som jed­né­ho, kry­cie meno Orpheo, pek­ný kupec…
– Dobrý večer pán alchy­mis­ta.
– Dobrý večer pra­jem. Čo dob­ré­ho mi nesie­te?
– Á pán alchy­mis­ta, vlast­ne len pros­bič­ku. Potrebovali by sme pozlá­tiť jed­nu zbraň.
– Hehe… nuž dob­re, ale najprv nav­ští­vim hos­ti­nec.
– Ale pán alchy­mis­ta, váž­ne by som to potre­bo­val ihneď ako to bude mož­né.
– Áno, ako vra­vím, keď sa vrá­tim z hos­tin­ca.
– Aj neja­ké lekt­va­ry by sa mi ziš­li.
– Tie by sa ziš­li kade komu, ener­gia sa nepo­va­ľu­je v horách len tak…
Rozhovor ma una­vo­val a len zby­toč­ne zdr­žia­val od jed­la, kto­ré som chcel stá­le viac…
– Nechcem to zadar­mo… Za urgen­tnosť pri­dám 5 zla­tých.
– Hm, to je zau­jí­ma­vé. Dobre, čo chce­te.
– Pozlátiť zbraň a lekt­var hav­ra­na.
– Máš vaj­ce?
– Tu je…
– 20 zla­tých zálo­ha, 10 potom.
– V poriad­ku…

Opäť som vošiel do diel­ne a tre­sol dver­mi. Pustil pla­meň na plno a nechal zovrieť vodu, vyšľa­hal vaj­ce… O pár minút som vybe­hol s fla­kó­nom z diel­ne a zamkol ju dva krát. Dnes už žiad­na objed­náv­ka, len pre svo­ju potre­bu.

Stretol som mága kto­rý chcel lekt­var many, vyba­vil som ho. O chví­ľu priš­li aj kup­ci. Podal som im lekt­var a zobral zvy­šok peňa­zí.
– Môžeme ísť na to pozlá­te­nie?
– Poďme.
Cestou ku brá­ne som roz­mýš­lal, či je vhod­né dôve­ro­vať tým­to dvom kup­com o takom­to čase, naj­mä keď sú všet­ky chod­ní­ky pus­té a môj mešec taký plný. A ešte k tomu sú z Nového Sedalenu…

Zastavil som sa pred brá­nou a oslo­vil sto­ja­ce­ho Hexa.
– Dobrý večer pán mág. Mohol by som vás o nie­čo pop­ro­siť?
– Ale samoz­rej­me…
– Potrebovali by sme malú pod­po­ru, idem pozla­co­vať jed­nu zbraň a lesy sú opäť plné vlkod­la­kov. Môžete nám pomôcť?
Mágovia mali urči­te nie­čo roz­be­hnu­té a môj prob­lém mu zrej­me nero­bil vrás­ky na tvá­ri… pri­šiel som bliž­šie a poše­pol zopár kľú­čo­vých slov, na kto­ré sa chy­til.
– Nuž dob­re, ritu­ály mám rád…

Vyšli sme brá­nou cez spá­le­nis­ko a pokra­čo­va­li ďalej na lúku v doli­ne. Cestou som im vysvet­ľo­val, že abso­lút­ny kľud je pre ritu­ál dôle­ži­tý, inak sa s mečom môžu roz­lú­čiť. Hex pri­tom ces­tu osvet­ľo­val runou ohňa. Dvaja kup­ci sa stá­le o nie­čom v tichos­ti bavi­li, čo ma tro­chu zner­vóz­ňo­va­lo. Potom navrh­li aby sme šli vpre­du, ale ubez­pe­čil som ich, že tak­to je to lep­šie. Mať kup­cov stá­le na očiach, to je zla­té pra­vid­lo môj­ho meš­ca…

Vošli sme do lesa a ako obvyk­le som roz­miest­nil dvoch ku vcho­du. Mága som si nechal o nie­čo bliž­sie, tak aby sme oba­ja dob­re vide­li aj na vchod v kro­ví aj na nich dvoch. Spočiatku pros­tes­to­va­li, ale kar­ty opäť držím v rukách ja. Začal som s ritu­álom…
živ­ly ma opäť vypo­ču­li a čosko­ro bol meč na sve­te…
Podal som im ho a pove­dal, že čosi ešte musím s pánom mágom pre­d­is­ku­to­vať. Nepáčilo sa im to, ale mňa už žiad­na doho­da nevia­za­la. Ešte chví­ľu postá­va­li na okra­ji lesa a nako­niec odiš­li. S Hexom sme si zapá­li­li nový alchy­mis­tic­ký objav, taba­ko­vé tru­bič­ky. Dúfam, že si na dia­lóg spo­mí­nam dob­re…

  • Pán Deckard, o čom ste to so mnou chce­li hovo­riť?
  • V prvom rade som sa chcel zba­viť tých kup­cov. Niečo sa mi na nich nepá­či­lo, ďaku­jem za vašu ocho­tu spre­vá­dzať ma.
  • To je v poriad­ku, som za dob­ré vzťa­hy s alchy­mis­ta­mi.
  • No vidí­te, ja som za dob­ré vzťa­hy s mág­mi. Viete, že spo­je­nie mágie a alchý­mie by nám moh­lo pri­niesť úpl­nú kon­tro­lu toku ener­gií?
  • Hm, to znie roz­um­ne. Ale, rád by som vedel, čo si mys­lí­te o mágii. Bielej naprí­klad, ale aj čier­nej…
  • Nemohlo mi unik­núť, že ink­li­nu­je­te k tem­nej strán­ke mágie.
  • Nuž, ehm… Čo si teda mys­lí­te?
  • Nepoznáte ma tak dob­re, aby ste to moh­li vedieť, nepoz­ná­te moju minu­losť. Možno to môže­te cítiť ale­bo inak zis­tiť… Som neut­rál­ny. Jediné čo ma delí od tem­no­ty je bez­prá­vie. To jedi­né nemô­žem pod­po­ro­vať…
  • Hmm… v zása­de s vami môžem súhla­siť. Myslím, že sa na veci poze­rá­me podob­ne.
  • To ma teší. Počas svo­jej ces­ty do tých­to kon­čín som pre­štu­do­val mno­ho lis­tín a viem, že v oko­lí síd­li iko­na alchý­mie. Hľadám jeho, posled­né­ho z Čiernej Sedmy…
  • Vy mys­lí­te S.. Sanguina?
  • Áno, to je on. Myslím, že vy ste tá pra­vá oso­ba, kde by som mohol začať hľa­dať. Okrem toho, rád by som s vami ďalej spo­lu­pra­co­val. Vyzeráte, že vie­te čo chce­te…
  • Hmmm.. Je prav­da, že vám v tom­to môžem pomôcť. Aj alchy­mis­ta by sa nám zišiel…
  • Ako pod­po­ra nie som zaned­ba­teľ­ný. Momentálne dis­po­nu­jem väč­ším arze­ná­lom lek­va­rov, zvit­kov na ruše­nie mágie, bojo­vou silou asi 15tich nor­mál­nych mečov a boha­tý­mi finanč­ný­mi zdroj­mi…
  • Áno, to by sa dalo veľ­mi dob­re využiť. Myslím že môže­me začať spo­lu­prá­cu.
  • Bude mi pote­še­ním.
  • V tom prí­pa­de vás obo­zná­mim so sku­toč­nos­ťou, že som v kon­tak­te s Arisemalom…
  • Arisemalom? Nemal byť mŕt­vy? V lis­ti­nách bolo, že mu istý zlo­dej zožral srd­ce…
  • Ako poču­je­te, Arisemal je medzi nami. Dnes v noci sa s ním mám opäť stret­núť. Opýtam sa ho na Sanguina, či s ním udr­žia­va kon­tak­ty.
  • Výborne. Okolité lesy sú plné vlkod­la­kov, dám vám lekt­var hmlo­vi­ny, kto­rý vás pred tými­to pocha­bý­mi stvo­re­nia­mi doko­na­le ochrá­ni. Je to veľ­mi jed­no­du­ché rie­še­nie ak nemá­te čas sa s nimi zapo­die­vať, ale aj ces­ta posled­né­ho úni­ku.
  • Ďakujem. Ako vra­ví­te, veľ­mi pou­ži­teľ­ný lekt­var… Potreboval by som ešte lekt­var many. Je mož­né ho pri­pra­viť pre spo­loč­né cie­le?
  • Určite áno. Ale nesmie sa kon­zu­mo­vať prí­liš čas­to.
  • O tých báchor­kách som počul…

V kon­ver­zá­cii sme ešte hod­nú chví­ľu pokra­čo­va­li. Nejakú dobu sme pre­be­ra­li his­tó­riu, spo­me­nu­li zakla­da­te­ľa Univerzity, jeho nástup­cov, Sanguinove činy a pre­čo ma ten­to alchy­mis­tic­ký maj­ster tak zau­jí­ma… Hex ma potom odpre­va­dil do mes­ta, kde som sa opäť stra­til v diel­ni a začal pri­pra­vo­vať lekt­var. Hex sa vidal za Arisemalom, tak­že som mal dosta­tok času lekt­var pri­pra­viť. V astró­ne mi od posled­nej des­ti­lá­cie ostá­val ešte dosta­tok ener­gie, pre­to som začal s výro­bou ešte dvoch ďal­ších let­va­rov hmlo­vi­ny. V prí­pa­de potre­by, ukry­jem naraz celú sku­pi­nu… A osta­la mi ener­gia tak aku­rát na jed­nu žia­dosť pre živ­ly… Sakra, už nie je čo des­ti­lo­vať. No neva­dí, moje vstup­né zdro­je by mali posta­čo­vať na pár dní, za ten čas sa urči­te k nie­čo­mu dopra­cu­jem…

Ani neviem ako to ubeh­lo, Hex sa vrá­til. To už som stál pri ohni s pri­pra­ve­ný­mi lekt­var­mi. Dal som mu ten mano­vý a dohod­li sa, že sa pôj­de­me pozrieť do Divej švi­ne. Cesta bola krát­ka, spre­vá­dzal nás stá­le sil­ne­jú­ci hluk z hos­tin­ca. Na mies­te sme sa roz­de­li­li a dohod­li si zraz o hodi­nu…

Hostinec pras­kal vo šví­koch. Polootvorená stav­ba sa teraz tvá­ri­la len ako stre­cha v dave. Bystrým okom som nará­tal asi 40 pocest­ných a ďal­ší pri­chá­dza­li… Ihneď som sa zara­dil do radu na jed­lo. Majtrovi kup­co­vi som zapla­til čias­t­ku pohy­bu­jú­cu sa oko­lo 20 zla­tých a dal sa do jede­nia. Bolo to chut­né, ale moje skú­se­né chu­te cíti­li aj prí­sa­dy alchy­mis­tic­kej dieľ­ne. Montyho ćar­dáš. No neva­dí, aj tak začne účin­ko­vať až neskôr. Spokojne som jedol ďalej. Poobzeral som sa po hos­tin­ci, mno­hé zná­me tvá­re spo­koj­ne popí­ja­li a vied­li krč­mo­vé reči…

Vtedy to priš­lo, zopár z nich sa posta­vi­lo a zača­lo tan­co­vať. Ihneď sa pri­da­li bar­di, zača­li spie­vať a hrať, roz­tan­co­val sa aj princ. Už som cítil ten nášup. Moje nohy ma postup­ne pre­stá­va­li počú­vať, rov­na­ko moje ruky, celé telo… Tancovali a spie­va­li sme aspoň 20 minút. Výborne som sa zaba­vil, hlav­ne že som nič nemu­sel robiť. Keď som si sadol, do vysi­le­ných nôh priš­la mier­na úna­va. Zahnal som to napcha­ním faj­ky a objed­na­ním teku­té­ho lem­ba­su. Fajka priš­la vhod, aj nie­kto­rí pocest­ní si dali, vyme­ni­li sme si pri­tom rôz­ne his­tor­ky. Poprechádzal som sa ešte red­nú­cim davom rozná­ša­júc vanil­ko­vú vôňu. Zbadal som aj mla­dú hra­ni­čiar­ku Draughwen sto­ja­cu opo­diaľ s hav­ra­nom na ple­ci. Bavila sa s ním ako s člo­ve­kom. Určite neja­ké pre­vte­le­nie… O chví­ľu ho hru­bo odpla­šil maj­ster kupec…

Upriamil som sa na Hexa hra­jú­ce­ho na cita­ru. Kývli sme si a odiš­li von.
– Takže pán Hex?
– Takže… Stretol som sa s Arisemalom. Opýtal som sa na Sanguina.
– A?
– Povedal, že je mož­né zaria­diť stret­nu­tie s ním.
– To je skve­lé. Dnes?
– Áno, preň­ho vzdia­le­nosť nič nezna­me­ná. Táto urči­te nie.
– A čo pove­dal ďalej?
– Máme sa stret­núť v ruinách. Onedlho.
– V poriad­ku, môže­me sa teda vybrať na ces­tu?
– Poďme…

Vydávame sa na ces­tu, najprv sme­rom na Netisaren, potom do str­mé­ho kop­ca. Znervóznel som. Stretnutie s posled­ným z Čiernej Sedmy… Arisemal bol ešte len v plien­kach, keď Sanguin šľach­til rasu Orkov… Moje úva­hy ma robi­li čoraz ner­vóz­nej­ším…

  • Mal by som si pri­pra­viť neja­kú reč. Čo vlast­ne od neho chcem.
  • To urči­te áno.
  • Najradšej by som bol, keby ma zobral do uče­nia, ale nemô­žem si robiť ilú­zie. Postačil by aj malý recept. Vlastne, sta­čí mi, že sa s ním poroz­prá­vam a neskon­čím ako otrav­ný hmyz zvy­šok živo­ta…
  • Nuž…
  • V alchý­mii som dosta­toč­ne zruč­ný, aj keď zatiaľ nie dosť sil­ný. Možno sa mi poda­rí upú­tať jeho pozor­nosť. Koniec kon­cov, v kro­ni­kách sa nikde nepí­še o žiad­nych učňoch, kto­rých by kedy mal…

V hla­ve som si pri­pra­vo­val svoj výstup a keď som si zhr­nul základ­né veci, boli sme už v ruinách…

Spomaľujeme a pre­chá­dza­me ces­tič­kou medzi ruina­mi a občas­ný­mi stro­ma­mi. Porast tu je iný ako v niž­šie polo­že­ných lesoch. Stromy rás­tú red­šie a čis­tin­ky s jem­nou trá­vou a machom sú medzi nimi jas­ne osvet­le­né mesia­com v spl­ne… Na chod­ní­ku, po kto­rom ide­me, sme zba­da­li posta­vu zaha­le­nú v čier­nom pláš­ti. Tušil som že je to Arisemal, prí­tom­nosť ener­gie sa nedá veľ­mi skrý­vať…

Hex – Dobrý večer pán Arisemal. Doviedol som Deckarda…
Arisemal – Áno, vidím. Deckard, ste si vedo­mý toho, že odte­raz bude­te pat­riť Inštitútu?
Ja – Som si toho vedo­mý.
Arisemal – Pre isto­tu si vás pozna­čím.

Zodvihol ruku a na krát­ko sa dot­kol môj­ho čela prs­ta­mi. Ucítil som len jem­ný impulz ener­gie.

Arisemal – Akýkoľvek čin nasme­ro­va­ný pro­ti Inštitútu sa ihneď dozvie­me.

Chvíľu sa ešte bavil s Hexom o jeho úlo­hách. Ja som len ticho stál a cítil mier­ne upo­ko­je­nie. Ale záro­veň boda­nie v mojom srd­ci. Podvedomé ťažo­by ma už úpl­ne opúš­ťa­jú, para­dox­ne keď mi kame­nie srd­ce… Keď Arisemal doho­vo­ril, posta­vil sa pria­mo pro­ti nám. So zodvi­hnu­tý­mi ruka­mi začal pri­vo­lá­vať Sanguina…

  • Sanguin, si tu?
  • Áno.
  • Pán alchy­mis­ta Deckard…

Arisemal aj Hex ustú­pi­li do úza­dia a ja som inštink­tív­ne vykro­čil ku Sanguinovi. Sňal som si kapuc­ňu. Sanguin vyze­ral v pláš­ti podob­ne ako Arisemal, sko­ro ako bra­tia. Nevidel som mu vôbec do tvá­re, pre­to­že ma osle­po­va­lo svet­lo mesia­ca, zato on ma videl úpl­ne doko­na­le.

  • Čo vás za mnou pri­vá­dza?
    Zalial ma strach, kto­rý sa mi spo­čiat­ku vôbec neda­ri­lo mas­ko­vať.
  • Najprv by som vám rád vzdal hold, alchy­mis­tic­ká iko­na pria­mo pre­dom­nou…
  • Ale no, nemu­sí­te ma toľ­ko ospe­vo­vať.
  • Nuž… Dovoľte aby som vám daro­val pri­mi­tív­ny lekt­var hmlo­vi­ny na znak mojej úcty k vám.
    Nahmatal som lekt­var pri­pra­ve­ný v braš­ni a podal ho Sanguinovi. Ani nepo­hol hla­vou, len si ho so záuj­mom zdvi­hol k uchu a zahr­kal ním. Otvoril ho a ovo­ňal.
  • Vskutku…
  • Moje mož­nos­ti mi zatiaľ nedo­vo­ľu­jú pri­pra­viť zlo­zi­tej­šie nápo­je, ale mož­no s vašou pomo­cou… Alebo nové recep­ty by mi tiež pomoh­li.
  • Hmm
  • Na dru­hej stra­ne, mož­no že sa už vo svo­jej več­nos­ti nudí­te… Bol by som poc­te­ný, keby ste ma pri­ja­li do uče­nia.
  • Nikto neži­je več­ne… Váš záu­jem sa mi páči. Ako by ste si pred­sta­vo­va­li vaše štú­dium?

Opäť ma pre­pa­dol desi­vý pocit stra­chu.
– No, urči­te máte množ­stvo svo­jich povin­nos­tí, a pre­to vás nech­cem obťa­žo­vať. Na začia­tok by som si pre­štu­do­val mate­riál, kto­rý mi dopo­ru­čí­te.
Povedal mi mená dvoch kniž­níc, v kto­rých mám hľa­dať. Zároveň vycí­til môj strach a mier­ne ho to poba­vi­lo.
– Nemusíte sa báť, ja nehry­ziem.
Po chví­li ticha sme sa všet­ci zasmia­li, pomoh­lo mi to.

  • Pán Deckard, bolo mi pote­še­ním s vami hovo­riť, ale teraz už budem musieť odísť. Prijmite teraz ten­to lekt­var – koró­zia, pred kto­rou sa neub­rá­ni žia­den kov. Pán Arisemal, nazvem ho pria­te­ľom, bude potre­bo­vať vaše služ­by. Je v našom záuj­me, aby sa opäť vrá­til na trón, odkiaľ bol zosa­de­ný. Ľudská rasa potre­bu­je sil­né­ho a sta­bil­né­ho vlád­cu…

Ako doho­vo­ril, bez sto­py zmi­zol. Šokovalo ma to, ešte chví­ľu som sa obze­ral po lese a ruinách, ale ticho a tem­no­ta bola v tej chví­li doko­na­lá. S jeho odcho­dom zmi­zol aj strach a zvyš­ky via­ce­rých poci­tov. Moje srd­ce zatvr­d­lo ešte viac. Otočil som sa a nebo­jác­ne pri­kro­čil k obďa­leč postá­va­jú­ce­mu Arisemalovi a Hexovi.

Arisemal – Pán Deckard, budem potre­bo­vať nie­koľ­ko lekt­va­rov Ľudskosti. Recept náj­de­te v pri­ľah­lej kniž­ni­ci…

Mág sa ešte chví­ľu sa roz­prá­val s Hexom, potom chcel tak­tiež odísť. Vyslovil som ešte svo­ju žia­dosť…
– Pán Arisemal, veľ­mi by mi pomoh­lo keby ste dopl­ni­li moju ener­giu. Na výro­bu tých lekt­va­rov ju budem zaj­tra potre­bo­vať…

K mojej žia­dos­ti sa pri­dal aj Hex. Skúsený mág tro­chu pod­vi­hol obo­čie a obvyk­lým poma­lým mono­tón­nym hla­som odpo­ve­dal
– Ale uve­do­mu­je­te si, že to pre vás môže byť veľ­mi nebez­peč­né? Moja nek­ro­mant­ská sila môže ľah­ko defor­mo­vať…
Hex – Možno by sme moh­li zača­ro­vať ochran­né kúz­la.
Ja – Áno, ja skú­sim pop­ro­siť živ­ly…
Arisemal – Dobre, skús­te to.

Hex ihneď začal zarie­ka­vať zaklí­nad­lo. Ja som odkrá­čal k vzdia­le­nej ruine, do stre­du čis­tin­ky. Pripravil som si všet­ky potreb­né ingre­di­ne­cie a po krát­kej medi­tá­cii som oslo­vil živ­ly. Rituál sa vyda­ril, jem­ná aura ma spre­vá­dza­la až k Arisemalovi. Ten vystr­čil svo­ju pali­cu. Inštinktívne som sa jej chy­til. Ihneď som pocho­pil čo tým mys­lel, nebez­peč­né. Kvantá ener­gie nek­ro­man­ta ma úpl­ne pohl­ti­li, z tem­nôt vychá­dza­li naj­po­div­nej­šie sfé­ry… Ruiny kto­ré som videl sa odra­zu hem­ži­li kos­tra­mi… Pozerali sa na mňa, prek­va­pe­ne. Rozsekané telá pad­lých bojov­ní­kov sa pova­ľo­va­li na bojis­ku, po kto­rom som chví­ľu krá­čal… Tma sa trha­la a z nej vylie­za­li mon­štróz­ne netvo­ry… rytie­ri v čier­nej skr­va­ve­nej zbro­ji, tíš­ko šepo­ta­jú­ci… zzzzzzz­zat­ra­te­nie­e­e­e­e­e­ee… Predomnou stál kost­li­vec. Sklonil sa a prázd­ny­mi očný­mi jam­ka­mi ma sle­do­val. Cítil som všet­ko, skú­ma­nie mojich očí a pokož­ky, kto­rú už nikdy nebu­de mať… S naklo­ne­nou leb­kou sa pri­blí­žil na cen­ti­me­ter, zakle­pal zvyš­ný­mi zuba­mi ako­by sa chcel zasmiať a prud­ko vysko­čil na hrad­by ruin za ostat­ný­mi kos­tilv­ca­mi. Tie boli teraz celé v pla­me­ňoch. S hrdza­vým mečom v ruke uka­zo­val na mňa. Cez rev, smr­teľ­né výkri­ky, rin­ča­nie brne­nia a hluk pla­me­ňov som ich vôbec nepo­čul. Obludnosť mojich vízií sa stra­ti­la až keď som ovlá­dol kŕč v ruke polo­že­nej na nek­ro­man­to­vej pali­ci…

Zavrávoral som, Hex ma podržal. Bol som ohro­me­ný kon­cet­rá­ci­ou tem­nej moci, kto­rej mág vlád­ne. Nebál som sa, ani počas vízie sa to už neda­lo. Len som sa poze­ral na čudes­né bytos­ti nie­kde na pol­ces­te za Cháronom. Ešte chví­ľu mi bolo nevoľ­no, Arisemal už len mlč­ky stál a poze­ral sa na nás.

Keď som sa pozbie­ral, poklo­ni­li sme sa nek­ro­man­to­vi a vykro­či­li späť cez pus­té ruiny. Temná tvár prí­ro­dy teraz vyze­rá tor­chu inak. Tiene sú ostrej­šie, pohyb­li­vej­šie než obvyk­le. Zdalo by sa že ma spre­vá­dza­jú. Kupodivu ma to teší, som s nimi sil­nej­ší… môj tieň v mesač­nom svi­te je tiež iný, neviem aký ale iný. Vzdialené vytie vlkod­la­kov nám nepri­ná­ša žia­den strach…

Obaja s Hexom sme vede­li čo je náš najb­liž­ší cieľ. Po krát­kej dis­ku­sii sme zvo­li­li Netisarenskú kniž­ni­cu. Z pria­me­ho chod­ní­ka sme zliez­li na ces­tič­ku sme­ru­jú­cu k hos­tin­cu U divej švi­ne…

  • Stojte! Kto ste a čo tu chce­te?!
    zakri­čal hos­tin­ský s kla­di­vom pev­ne zvie­ra­jú­cim v ruke
  • Sme oby­čaj­ní pocest­ní, chce­li by sme teku­tý lem­bas.
    Hostinský si nás ešte chví­ľu oča­mi pre­me­ria­val a ner­vóz­ne zvie­ral kla­di­vo.
  • Hoďte na zem zlat­ky! Ostatných sa nedo­tý­kaj­te, nechaj­te ich ležať tam kde sú!
    Po zemi boli roz­há­dza­né desiat­ky zla­tých, mož­no stov­ky. Tvorili aký­si okruh oko­lo celé­ho hos­tin­ca. Pri ohni sedel pár mla­dých šťast­ných ľudí, asi bar­do­via. Chcel som si spo­me­núť na ten pocit z čias pred mojou ces­tou, ale srd­ce mlča­lo. Hostinský nám nechal nápo­je u lavič­ky a opäť sa vzdia­lil zhru­ba do stre­du pomy­sel­né­ho kru­hu zla­tiek.
  • Vy ste pán alchy­mis­ta ak sa dob­re pamä­tám, však.
  • Áno, na ste­ne vysí moja rekla­ma.
  • Prosím pro­sím pán alchy­mis­ta, vša­de oko­lo sú vlkod­la­ci, sprav­te pre mňa nie­čo, odo­žen­te ich neja­ko preč…
  • Hmm, neviem čo by som v tej­to veci mohol pre vás uro­biť.
  • Ja neviem, neja­ký ten špa­gát ste spo­mí­na­li ale­bo zla­to, mám ho tu kopec, cez neho sa vraj nedos­ta­nú.
  • Ohnivé vlák­no tu nemám, ale mohol by som požia­dať živ­ly. Pozlátenie zbra­ne je jed­na mož­nosť, ale to bude­te musieť byť stá­le bde­lý. Keby som pozlá­til vaše šaty…
  • Áno áno áno, pro­sím pro­sím, pozláť­te mi šaty, spra­vím čokoľ­vek…

Hostinský bol vskut­ku zúfa­lý. Akosi mi bolo jed­no či ho vlkod­la­ci roz­tr­ha­jú, ale vplyv­ní ľudia držia moc. A poli­tic­ký kapi­tál je ces­tou k úspe­chu…

  • Dobre, potre­bu­jem 100 zla­tých ale­bo teh­lič­ku zla­ta. Asi 5 minút abso­lút­ne­ho kľu­du, vodu a vašu spo­lu­prá­cu.
  • Všetko bude, všet­ko pri­pra­vím, hneď hneď…
    Do pohos­tin­stva pri­šiel aj istý sir a orčia šaman­ka, pod­gu­rá­že­ní s úmys­lom splo­diť polo­or­ka…
  • Tichóóó!!!
    zre­val na celú krč­mu hos­tin­ský.
  • Kto povie čo len jed­no slo­vo, toho polá­mem kla­di­vom!!!
    Krčma stích­la, občas sa ozval šepot.

Trochu sme sa vzdia­li­li od krč­my, hos­tin­ské­ho som posta­vil meter pred seba a začal medi­to­vať. Ostré tie­ne sa pri­bli­žo­va­li a vzni­ka­jú­ca aura bola mier­ne kale­ná, avšak omno­ho sil­nej­šia.

  • Živly, kto­ré spre­vá­dza­te alchy­mis­tov po celý vek, pozláť­te hos­tin­ské­ho šaty a ochráň­te ho pred bytos­ťa­mi, kto­rých sa obá­va…
    Žiara oko­lo krč­má­ra zmiz­la a tvár oko­lia sa opäť mier­ne zme­ni­la.
  • Vaše šaty sú pozlá­te­né, nie­kto­ré nite sú celé zla­té… Neťaží vás to?

  • To je výbor­né, ďaku­jem pán alchy­mis­ta! Dá sa v tom pohodl­ne hýbať. Čokoľvek bude mož­né pre vás uro­biť, obráť­te sa mňa. Vaši nepria­te­lia budú moji­mi, kľud­ne ukáž­te prs­tom. Koho?!
  • Ále to je v poriad­ku, som za dob­ré vzťa­hy. Možno vás nie­ke­dy o nie­čo požia­dam…
  • Ako chce­te pán alchy­mis­ta, spo­ľah­ni­te sa.

Hodnú chví­ľu sme ešte deba­ti­li s Hexom, krč­má­rom, tro­chu s bard­mi a prí­cho­dzím ľud­sko-orčím pári­kom. Objednal som dru­hú run­du teku­té­ho lem­ba­su a keď sa krč­ma vypráz­dni­la, pobra­li sme sa aj my.

V Netisarene ako obvyk­le horel oheň v hlav­nom ohnis­ku. Nebolo nut­né ho udr­žia­vať, pre­to­že poma­ly svi­ta­lo. Napriek tomu oko­lo neho sede­lo nie­koľ­ko dob­ro­dru­hov. Hovorili o prí­še­rách, kto­ré v noci sko­li­li. K ohňu si mys­lím pri­sad­la aj kováč­ka Charsi, kto­rá bojov­ní­kom opra­vo­va­la zbroj. Sedel tam aj maj­ster kupec, kto­rý sa vrá­til z obchod­nej ces­ty, Selena, dru­idi, gar­da a ďal­ší. Selena so mnou chce­la ísť naz­bie­rať ran­nú rosu. To som odmie­tol a rad­šej sa pobral do štvr­ti bohá­čov. V izbe už spal maj­ster Randir a one­dl­ho pri­šiel aj maj­ster kupec…

12.8.330
Vstal som nie­čo pred obe­dom. Znovu som bol posled­ný, kto­rý opus­til prí­by­tok v štvr­ti bohá­čov. Ihneď som zašiel do diel­ne, z kto­rej sa už ako obvyk­le dymi­lo. Goblin, Selena aj Crankia sa v ospa­lom pre­do­be­dí roz­prá­va­li, vari­li a jed­li. Pridal som sa k nim, nie­čo som si uva­ril aj ja a zapá­lil pri tom faj­ku.

Odľahčil som svo­ju výstroj a pri­pra­vil sa na výpra­vu do Novosedalenskej kniž­ni­ce. Pol hodi­nu pred odcho­dom som ešte vbe­hol do polo­op­ra­ve­né­ho chrá­mu bohy­ne Vitany, kde je aj kniž­ni­ca. Našiel som recept lekt­va­ru ľud­skos­ti a pre­pí­sal si ho do kni­hy recep­tov. Výpravu do Nového Sedalenu pove­die maj­ster Randir, o kto­rom mi vče­ra Hex pove­dal, že tiež pat­rí medzi nás. On je záro­veň správ­com Netisarenskej kniž­ni­ce, pre­to som ho požia­dal aby som si na ces­tu mohol zobrať zvy­šok zacho­va­lých zvit­kov. Budem ich štu­do­vať a záro­veň kata­lo­gi­zo­vať. Z vče­raj­šej výpra­vy som sa od Hexa dozve­del ešte nie­čo o upí­roch a ich síd­le. Bolo mi jas­né, pre­čo Arisemal potre­bu­je let­va­ry ľud­skos­ti… Recept a ďal­šie zvit­ky odha­ĺo­va­li mno­hé mož­nos­ti. Jeho nástup je bliž­šie než som si mys­lel…

Hex – Deckard, môže­me ísť?
Ja – Áno, ja som pri­pra­ve­ný.
Hex – U brá­ny sa všet­ci zíde­me…

Boli tam asi všet­ci Randirovi učni. Majster kupec a hra­ni­čiar­ka Draughwen boli pri­zva­ní ako pod­po­ra, ja som ukon­čo­val sku­pi­nu. Vykročili sme z mes­ta a vybra­li ťaž­šiu ces­tu – cez kopec pop­ri ruinách. Pomaly som si čítal zvit­ky z kniž­ni­ce a robil poznám­ky do prí­lo­hy den­ní­ka. Možno neskôr vydám Priľahlý kniž­nič­ný index ale­bo čo tak Domáca bib­li­o­gra­fia? Myšlienky mi pre­ru­ši­li nepri­ro­dze­né zvu­ky. Otočil som sa keď už ostat­ní zau­jí­ma­li bojo­vé pozí­cie…

  • Ghúl !!
    zare­val asi zlo­ku­pec.
    Všetci boli ticho, len ghúl vrčal a slin­tal. Istotne bol hlad­ný, inak by si na nás nedo­vo­lil zaú­to­čiť. Prvé rany pada­jú od maj­stra kup­ca, kto­rý mal už istý čas mith­ril­lo­vý meč. Goblin ho pre­me­nil pomo­cou slo­va dvoch rún zeme, teraz sa výbor­ne hodil… Ďalšie zra­ne­nia dostá­va od hra­ni­čiar­ky a ani mágo­via sa nene­cha­jú zahan­biť…
  • CHURŠALÁH !
    Ghúl bol dosť osla­be­ný, ale zato roz­zú­re­ný a roz­be­hol sa na kup­ca, potom na mágov. Niekoľkých zasia­hol, ale všet­ci sme boli chrá­ne­ní magic­ký­mi štít­mi. Vďaka našej pre­zie­ra­vos­ti. Ja som sa do boja neza­pá­jal, pre­to­že odľah­če­nie mojej výba­vy ma stá­lo aj meč. Ako obvyk­le, ostal v dieľ­ni ale­bo v mojej izbe. Moja paleb­ná sila pre­sa­ho­va­la ghú­lo­vu výdrž, ale šet­ril som si ju. A z kro­ník viem, že ghú­lo­via tých­to kra­jov sú odol­ní na ele­men­ty.

Nečinnosť si ghúl vši­mol a asi si mys­lel, že preň­ho budem ľah­kou obe­ťou. Rozbehol sa na mňa… Mal som pri sebe množ­stvo zvit­kov z Netisarenu, nemo­hol som si dovo­liť ute­kať a neja­ký nebo­daj stra­tiť. Siaham na vždy pri­pra­ve­ný lekt­var hmlo­vi­ny a pár dúš­ka­mi ho celý pijem…

Pozoruhodný pocit…
Prestávam cítiť svo­ju váhu…
Zvuky sú tlme­né, ako keby som bol pod hla­di­nou vody…
Obraz mier­ne zaka­le­ný, rov­na­ko ako vo vode. Ale vidím všet­ko, kaž­dé mies­to, kto­ré vidieť chcem…
Huh, je to zábav­né. Som tu. Aj tu. Aj tam, za tým stro­mom. Všade oko­lo mojej dru­ži­ny…
Hehe, ten ghúl sa poze­rá kam som zmi­zol a pri­tom sa zrá­žam na jeho čele…
Sadnem si na ten mith­ril­lo­vý meč, bude to sran­da…
Fu, taká pec­ka do chrb­ta…
Ech, tuším mnou pre­le­tel blesk neja­ké­ho mága, ští­pe to…
Á, ghúl už má dosť. Nevládze a padá. Rád by som si neja­ké­ho skro­til, vždy som chcel mať veľ­ké zvie­rat­ko. On za to nemô­že že je hlad­ný…
Na zemi doň­ho ešte boda­jú, sad­nem si na neja­ký meč…
Zmiešaný s jeho krvou… zvlášt­ne…
Slnko ma už vysu­šu­je, musím nabrať svo­ju podo­bu…

  • Rozseknite mu leb­ku, zobe­riem si jeho mozog.
    pove­dal som a zrej­me kupec začal ťať ghú­lo­vi do hla­vy. Mozog som vybral a vlo­žil do väč­šie­ho fla­kó­ni­ka.
  • Ešte srd­ce, uvi­dí­me čo z toho bude…
    Rozrezali prí­še­ru, z kto­rej útrob sa vyva­lil straš­ný smrad. Vybral som srd­ce a rov­na­ko sta­ros­ti­lo­vo ho ulo­žil do ďal­šie­ho fla­kó­ni­ka.
  • Ako suve­nír si zobe­riem ešte jeden pazúr. Môžete mi ho odsek­núť?
    Kupec sa opäť rozoh­nal mith­ril­lo­vou pará­dou a uťal potvo­re pazúr.

Zhruba v tom čase na veľ­ký rev z boja dobeh­lo zopár bojov­ní­kov a hra­ni­čia­rov z Nového Sedalenu. Ich prí­chod sved­čil o tom, že sme už nie­kde na dopo­siaľ nesta­no­ve­ných hra­ni­ciach. Škoda, že dip­lo­ma­cia v tom­to sme­re tro­chu pokul­há­va. Neskôr na to budem ape­lo­vať, ak to ešte bude mať zmy­sel. Jeden z prí­cho­dzích je tuším aj polo­ork, má také črty. Trochu ma to zará­ža, pre­to­že v Novom Sedalene je dosť sil­ne zako­re­ne­ný anti­se­mi­tiz­mus. Ich prí­stup mi je sym­pa­tic­ký, mier­ne obo­zret­ní, ale spo­lu­pra­cu­jú. Rozhodli sme sa, že mrci­nu im nechá­me, oni ju už spá­lia…

Keď sme sa vyda­li opäť chod­ní­kom, už bolo naz­hro­maž­de­né neja­ké dre­vo a po pár minú­tach sa vo vzdu­chu obja­vil aj prvý dym. Znovu som sa začí­tal do zvit­kov a pozná­mok…

Netrvalo dlho a ces­ta sa zača­la zva­žo­vať dolu kop­com, sme blíz­ko Sedalenu. Tuším to bol opäť kupec, kto­rý za kro­vím obja­vil neja­ké ruiny, iné ako tie pri ráz­ces­tí. Boli men­šie, podo­ba­li sa skôr na kob­ku. Záujem sku­pi­ny bol