Preskočiť na obsah

Errónis

  • by

Zastrel ju!!! Zastrel ju!!!´´ ozý­val sa hro­mo­vý hlas dra­ko­bij­ca Wodena spo­me­di vra­vy a hlu­ku desia­tok hla­sov… „Šak doč­kaj, šak vidýš, že sa to nech­ce zasta­viť… poska­ku­je to tam jak jeb­nu­té…´´ ozva­lo sa nie­kde z davu… „Pozor!!! Chráňte svo­je­ho pána!!!!´´ „Kde?´´ „Šak posta­vím sa pred svoj­ho chle­bo­dár­cu, nie?´´ Jaaj, zase to úto­čí!!!´´ „Ústup!!!´´ BANG!!!…
Hromové bang zra­zi­lo har­py­ju na zem…okrem iné­ho… Keď sa šedá clo­na dymu poma­ly rozp­tý­li­la, zhro­maž­de­ný dav vykaš­lal veš­ke­rý prach, z hláv prí­tom­ných sa vytra­ti­la brni­vá ozve­na mohut­né­ho výstre­lu a pre­sta­li ští­pať oči, nasky­tol sa Wodenovi, ako aj ostat­ným akcie zúčast­ne­ným ( kaž­do­pád­ne menej dôle­ži­tým) pohľad na obchod­ní­ka Jonatána víťa­zo­sláv­ne sto­ja­ce­ho nad nehyb­nou har­py­jou, držia­ce­ho svo­je delo v pozí­cii a lá nasle­du­jú­cich päť minút ma môže­te fotiť.
„Heh, ale sme jej dali, čub­ke…´´ posta­vil sa Woden ved­ľa Jonathana a s nády­chom spo­lu­pat­rič­nos­ti ho brat­sky potaľp­kal po ramene…
„Šak s takým­to kanó­nom? Heh, mala si roz­my­seť na keho bude ská­kat ze stromu…´´
„Tak tak, sva­tá prav­da, kama­rát mój… Není to síce Tantor, ale šak neva­dí… ani har­py­jin gezicht není úpl­ne na pi.. ee.. na zaho­de­ní., ta ne?´´
„ Tak tak… tuším si ho vyve­sím do krám­ku…´´ uva­žo­val Jonatán…
„ No nevím, kama­rá­de, čo si dáš do krám­ku, ale táto mrcha ide nad moj trón, ako upo­mien­ka na dal­ší sláv­ny čin Wodena drakobijca…´´
„No nevím, kdo stré­lal z kanónu…´´
„Ehm, daňo­vá úla­va ehm….´´
„Ale šak nejak sa dohod­ne­me, ne? Dvaja civi­li­zo­va­ní a inte­li­gent­ní ludé sa ždyc­ky nejak dohod­nú, ne?´´
„Pravda prav­da… Aha, kuk­ni tam ide mák… Hej, kukaj čáry­fu­ku čo sme chy­ti­li!!! Kde si sa ty flákal?´´
„Ale oné, diev­čen­ce som zaopat­ro­val… Teda, ako­že som ich chrá­nil svo­ji­mi kúz­la­mi, aby k neja­kej újme nedošli´´
„Chválabohu, že aspoň dakdo si na ne spo­me­nul.. veru veru, naše kur..átenka si nemóž­me dovo­liť stra­tiť… Len čo prí­de­me domov, pus­tí­me sa do tej malof­ky dev­čen­ce…´´ vela­výz­nam­ne Woden zamr­kal na rado­daj­ky a tie mu odpo­ve­da­li nacvi­če­ným, sil­ne nepre­sved­či­vým zbo­ro­vým zahihňaním…
Davom sa zača­la pre­d­ie­rať mohut­ná, v huni zaba­le­ná posta­va so šiš­ka­mi na hla­ve… „Adelka!!! Moja Adelka!!!! Bolo ti to tre­ba?! Ach Matka Príroda, zmi­luj sa nad tou­to hrieš­ni­cou, príj­mi jej telo do svo­jich útrob…´´ vzly­kal ten­to obor nad telom o pár čísel men­šej harpyje…
„Hen, kuk­ni na dru­ida, jak vzly­ká kvo­li tej čub­ke, ten není cekom zdra­vý…´´ nezdr­žal sa Woden…
A v zása­de mal prav­du, byť dru­idom nie je cel­kom nor­mál­ne… to už je diag­nó­za… Choroba z povo­la­nia eko­lo­gic­ké­ho akti­vis­tu, kto­rý boju­je za rono­vá­hu, ale nie je schop­ný tole­ro­vať sys­tém kom­pe­ti­tív­ne­ho vylú­če­nia… A v tej­to súťa­ži o pries­tor a poklad, kto­rý si har­py­ja naškra­ba­la od oko­lo­idú­cich, vyhrá­va Woden na plnej čia­re… Ale veci sa majú čosko­ro zmeniť….

V tábo­re, res­pek­tí­ve v mes­te bolo ticho… Tak ono tre­ba veľ­kú odva­hu nazvať tú kôp­ku dre­va a zopár sta­nov mes­tom, kaž­do­pád­ne skvost­ne skve­jú­ca sa tabu­ľa s nápi­som Wodenhajm/Wodenvarosz, hom­pá­ľa­jú­ca sa na roz­vik­la­nej brá­ne, vyve­se­ná s požeh­na­ním naj­jas­nej­šie osvie­te­né­ho Wodena, dáva jas­nú výpo­veď o tom, či toto zosku­pe­nie narých­lo posta­va­ných budov mes­tom je, ale­bo nie…
V mes­te bolo ticho… Bola tep­lá bez­ob­lač­ná noc a jedi­ným zvu­kom narú­ša­jú­cim idyl­ku mesač­né­ho svi­tu bolo expre­sív­ne zavý­ja­nie dru­ida, kto­ré sa nies­lo od jakuz­zi spo­me­dzi zápla­vy šebes­tia­cich hlás­kov…. Ženských, samozrejme …
Druid však nebol jedi­ný, kto túto noc nespal… Z hlav­né­ho sta­nu pána mes­ta, z kožu­ši­ny neume­lec­ky poho­de­nej ved­ľa skvost­né­ho tró­nu, domi­nan­ty tej­to neútul­nej chaj­dy, nebo­lo počuť obvyk­lé chrá­pa­nie… Pána mes­ta evi­den­tne ťaži­li myš­lien­ky a spo­mien­ky posled­ných udalostí…Ako to len porie­ši­me, pýtal sa Woden dra­ko­bi­jec… Ako len porie­ši­me dev­čát­kam tú malovku…
Avšak dru­id a Woden nebo­li jedi­ní, kto sa tej­to bez­ob­lač­nej, tep­lej a bez­ú­teš­nej noci nene­cha­li uná­šať spán­kom… Na lúke nad mes­tom boli k vide­niu tie­ne ľud­ských postáv, zakrá­duj­cich sa pop­ri úzkom páse lesa… Čierne silu­e­ty šty­roch postáv s pyt­lí­kom v ruke zohý­ba­ju­cich sa nad krav­ský­mi exkre­men­ta­mi… Hmmm, žeby plá­no­va­ný útok na Victoira?
Každopádne, dru­id, Woden a zbe­ra­či hovien nebo­li tej­to noci jedi­ný­mi bdejúcimi…
Hlboko, v skry­te lesa horel oheň a oko­lo neho sa krči­la sku­pin­ka ľudí…
„Zajtra´´ pre­ho­vo­ril ten škaredý…
„Si si istý? Myslíš, že bude­me schop­ní pri­vo­lať démo­na za bie­le­ho dňa?´´ stá­le nech­cel veriť ten dobrý.
„ Nielenže to doká­že­me, ale ukuch­tí­me ho ešte sil­nej­šie­ho a ešte väč­šie­ho ako je nakres­le­ný v tej kniž­ke!´´ pri­po­jil sa k deba­te ten zlý.
„ „Neuponáhlajme to páni´´ – mäk­ký, pod­ma­ni­vý hlas- „Vravím vám, nám obom viac pros­pe­je, keď ešte deň vydr­ží­te a môj ritu­ál bude pri­pra­ve­ný… Zosúladíme naše úto­ky, pre­ru­ší­me ritu­ál Zlúčenia, zís­ka­me vaj­ce a spirit…A potom bude­me nepo­ra­zi­teľ­ný a mes­to sa bude musieť pred vami skloniť´´
„Tak to teda nie!!! ´´ ten zlý, „už sme čaka­li pri­dl­ho… Radi ti pomô­že­me neger­man­cer, ale s našou vecou nemô­že­me dlh­šie otálať…´´
„Veru,´´ pri­dal sa ten do počtu„ nemôžeme!´´
„ Tak tak´´ pri­ta­kal ten naj­me­nej ška­re­dý z nich, avšak o pek­nom nemoh­lo byť ani reči…
„ Pridlho sme čaka­li, necha­li sa zatla­čiť mes­tom do tých­to nehos­tin­ných lesov, opus­ti­li našu svä­tú pôdu… Tam, v baži­nách nie­kde dote­raz hni­je naša skvost­ná dýka, náš najs­vä­tej­ší relikt, jedi­ný pozos­ta­tok po našom páno­vi… Ale tu, táto kni­ha nám zabez­pe­čí návrat na výsl­nie, na mies­to, kto­ré nám odve­kým prá­vom pri­ná­le­ží…´´ pokra­čo­val zlý…
„ Ale dru­id…´´ opá­čil mäk­ký podmanivý….
„ Vieš čo nám môže tvoj dru­id?! Ako som pove­dal, z úcty k tebe ti opla­tí­me tvo­ju pomoc a pomô­že­me ti zís­kať vaj­co… ale tou dobou už bude­me sedieť na tró­ne toho samoz­va­né­ho pri­van­dro­val­ca, kto­rý sa vôbec neští­ti tak neho­ráz­ne kla­mať a pri­svo­jo­vať si záslu­hy na usmr­te­ní dra­ka… koľ­ká bez­o­či­vosť!!!!´´ neu­dr­žal ner­vy na uzde ten zlý, zbru­nát­nel a kopol dob­ré­ho…. Dobrý, pre­to­že bol dob­rý, sa na neho tak tro­chu ška­re­do pozrel a pove­dal, že to od neho nebo­lo pekné…
„ Dobre, je to ujed­na­né… zaj­tra na obed sa začne pek­lo…´´ uzav­rel škaredý…
„ A pre­čo na obed? Nemali by sme zaú­to­čiť v noci?´´ ozva­lo sa nie­kde z pléna…
„ Nie, lebo v noci je tma, zima, beha­jú po von­ku vše­li­ja­ké hrô­zo­straš­né bytos­ti a navy­še je tma…. Tak, áno, tma… neku­kaj­te tak na mňa, ide sa spať kul­tis­ti, zha­sí­nam´´ rezo­lút­ne uzav­rel deba­tu zlý a vymo­čil sa do tle­jú­ce­ho ohniska…
„Dobrú noc´´
„Dobrú noc´´
„Dobrú´´
„Ticho!!´´
„Pardon´´
„Ach jo´´….

Keď sa Woden zobu­dil, sln­ko bolo už vyso­ko na oblo­he a pál­či­vé svet­lo spô­so­bi­lo, že veš­ke­ré osa­den­stvo mes­ta bolo k náj­de­niu v puty­ke chrá­ne­nej aspoň pro­vi­zór­nou stre­chou pred horú­ci­mi lúč­mi sln­ka. Woden napo­cho­do­val do krč­my ako oby­čaj­ne – hrdo, so vztý­če­nou hla­vou a v plnej zbro­ji… To zna­me­ná opá­sa­ný kože­nou suk­ni­cou, jeden kože­ný remeň cez prsia, kože­ný nára­men­ník a na hla­ve čelen­ka, pod­ľa oby­ča­ju bar­ba­ra Wodenovho for­má­tu tiež kože­ná… V krč­me sede­lo veš­ke­ré mož­né oby­va­teľ­stvo, usa­de­né, res­pek­tí­ve posta­ve­né pod­ľa spo­lo­čen­ské­ho posta­ve­nia… Krčmár sedel za vyso­kým pul­tom s veľa­vrav­ným úsme­vom na perách, kto­rý neomyl­ne pre­zrá­dzal, že sln­ko, kto­ré nahna­lo toľ­kú masu do jeho pod­ni­ku, je momen­tál­ne jeho naj­lep­ším kama­rá­tom. A to aj napriek fak­tu, že sa potil ako somár v kuf­ri… Spoločenská eli­ta Wodenhajmu oku­po­va­la dva samo­je­di­né sto­ly a vied­li uče­nú diš­pu­tu na tému, kto je väč­ší hrdi­na… Felčiar si chcel vyslú­žiť titul najod­váž­nej­šie­ho svo­jou tak tro­chu mor­bíd­nou his­tor­kou o zápo­le­ní s črev­ným kata­rom gob­lin­ské­ho alchy­mis­tu, arci­mág sa sna­žil upú­tať tam­prí­tom­né obe­cen­stvo cel­kom jas­ne vymys­le­nou prí­ho­dou o dra­či­ci Nore, obchod­ník Jonatán tvr­dil, že obchod samot­ný je hrdin­stvo, načo sa ozval arci­kle­rik Rasytslaf, že je to svä­tos­vä­tá prav­da a že sója klesá…
Miesto pri sto­le ešte pat­ri­lo veli­te­ľo­vi amba­sá­dy z Glamrillu, Andronisovi de Nante, kupo­di­vu aj jed­né­mu tem­níč­ko­vi, teda dro­wo­vi… volal sa Milkaššš a v sku­toč­nos­ti boli jeho myš­lien­ky veľ­mi tem­né, cel­kom tak, ako sa na tem­níč­ka pat­rí, a bol to prá­ve Andronis, kto­rý sa mal stať jeho obe­ťou. Milkaššš bol nájom­ný zabi­jak, vrah na zavo­la­nie, ľud­ský odpad…. Ešteže to bol drow, lebo ľudia majú aj tak dosť svoj­ho vlast­né­ho odpa­du… ďalej boli oko­lo sto­la usa­de­ní dva­ja trpas­lí­ci – kle­ri­ci, jedi­ní vie­ro­zvest­ci v tom­to bohom zabud­nu­tom kra­ji… a pocho­pi­teľ­ne kur­ti­zá­ny… tie pri tak dôle­ži­tom sto­le nemoh­li chý­bať. Akonáhle sa Woden pri­blí­žil k sto­lu, v puty­ke prí­tom­né osa­den­stvo sa rozo­stu­po­va­lo a hlbo­ko uklá­ňa­lo. Bolo tre­ba uvoľ­niť mies­to páno­vi mes­ta. Arcimág, to sa vie, roz­hod­ne vstať nemo­hol, spo­lo­čen­sky bol na tom prí­liš cene­nou osob­nos­ťou. Veľkňaz sa, samoz­rej­me, tiež neob­ťa­žo­val… Rovnako sa zacho­va­li aj obchod­ník a fel­čiar…. Dámy tiež nebo­lo zrov­na spo­lo­čen­sky vhod­né vyru­šo­vať z ich mámi­vé­ho šťe­bo­ta­nia, tak­že to osta­lo na trpas­lí­kov. Všetkým bolo od začiat­ku jas­né ako to dopad­ne, napo­kon, čo majú neja­kí pra­ši­ví škre­ti sedieť za sto­lom s tak váže­nou spo­loč­nos­ťou… Jediný prob­lém vzni­kol medzi trpas­lík­mi samot­ný­mi, keď sa doha­do­va­li, kto­rí z nich uvoľ­ní svo­je mies­to Wodenovi. Ich roz­por ukon­čil do šen­ku vstup­jú­ci dru­id, pohviz­du­jú­ci a poska­ku­jú­ci, evi­den­tne už pozba­ve­ný aké­ho­koľ­vek žia­ľu nad stra­tou milo­va­nej har­py­je. Druid, pre kto­ré­ho sa v krč­me mies­to vždy našlo. Akonáhle zau­jal Woden svo­je mies­to, muse­li si prí­tom­ní, ako napo­kon kaž­dé ráno, vypo­čuť hrdin­ský prí­beh o tom, ako pora­zil dra­ka a oslo­bo­dil tak túto zni­vo­če­nú zem… Wodenov prí­beh, ako napo­kon kaž­dé ráno, pod­po­ril vše­obec­né vese­lie a ako kaž­dé ráno bol uzna­ný za ten naj­hr­din­skej­ší, naj­sta­toč­nej­ší a vše­obec­ne vo všet­kých sme­roch naj­lep­ší prí­beh. Pochopiteľne spre­vá­dza­ný ohrom­ným potles­kom… Keď Woden dokon­čil svoj prí­beh o sko­le­ní dra­ka, moh­li prí­sť na radu aj ďal­ší, menej dôle­ži­tí ľudia s ich menej dôle­ži­tý­mi, pod­ruž­ný­mi históriami….

…a potom sme sa na nich vrh­li a pose­ka­li sme ich ako pra­sa­tá´´ chvá­lil sa Udod Očko.
„ A naj­lep­šie na tom bolo, že taký týpek si mys­lel, že mám neja­ký Popros amu­let´´ zabu­rá­cal hro­mo­vým smie­chom a spik­le­nec­ky zažmur­kal na svoj­ho dru­ha„ a pri­šiel ku mne a že ‚pro­sím si ten amulet´a ja že ‚čo pro­síš?´ a on že ‚ten amu­let´ a ja že žiad­ny nemám a on že ‚fakt´´ a ja že ‚zabi­te ho chlap­ci´… A bolo… To bol jaký koreň, heh… A potom tam ešte nabeh­li kul­tis­ti a tak sme ich rozp­rá­ši­li až han­ba… veru, pobi­li sme ich ako siro­ty… to bola bit­ka, páni´´
Opodiaľ, nie­kde na dru­hom kon­ci krč­mi prá­ve pre­be­hia­la rekon­štruk­cia dozvu­kov lovu na Tantora, pri kto­rom sa chy­ti­la har­py­ja a násled­ne, už počas dozvu­kov ulo­vil ettin.
„ A strá­že ho chy­ti­li, mág spa­ra­ly­zo­val a Woden si zobral ten svoj luk, vieš kto­rý, a stre­lil a rov­no do stredu…´´
„ Woden mal kušu, ale to je detail, pokračuj…´´
„Ako keby na tom zále­ža­lo. Pravím vám, Woden by aj bara­ni­cou člo­ve­ka zahlu­šil… No pros­te, pre­stre­lil toho etti­na, jak keby sa nechu­me­li­lo… No pri­sám fakt, natia­hol dru­hý krát a rov­no do ďúry to tra­fil. Do tej istej, kam aj prvý. Po tom­to som fakt že začal veriť, že toho dra­ka sko­lil cel­kom sám… No a potom si toho postre­le­né­ho etti­na odvé­dol domov v čaro­vných reťa­zách, ale to som už nevi­del, lebo dačo sa šust­lo na opač­nom kon­ci lesa, išel som sa tam kuk­núť a videl som troch, nie, nie troch, pia­tich kul­tis­tov… Namojveru, sied­mich vši­va­vých kul­tis­tov jak sa zbro­ji­li, meče si obze­ra­li, cel­kom jas­ne sa chys­ta­li k dal­šé­mu úto­ku… No nevá­hal som ani oka­mih a tak som ich tam porú­bal, že si ešte dlho budú rany lízať… ak to teda náho­dou neke­rý z tých desá­tich pre­žil, čo nerátam´´
V ďal­šom tem­nom záku­tí loká­lu sa spo­mí­na­lo, ako si mes­to tak­mer umu­či­lo jedi­né­ho pou­ži­teľ­né­ho alchymistu…
„Najlepšie na tom bolo, keď ho žera­vý­mi reťa­za­mi švá­ca­li… Tak sku­čal ten zasran zele­ný… Ech, to bol krás­ny pohľad… A ten zvuk.. no pros­te jed­na báseň… Jediné šťas­tie mal ten smra­ďoch, že tie ostat­né zele­né čub­ky čor­li mágo­vi štít spred veže, ee.. sta­nu. Keby si ho videl ty kokos.. Ak sú všet­ci mágo­via takí mali­cher­ní a výbuš­ní, chvá­la bohu, že ich je tak málo.. Nuž čo naplat, nemô­že si Drakobijec vydr­žia­vať nahne­va­né­ho mága, musel mu dať gob­li­na a vyme­ni­li ho za štít…´´
„ A to bol aký štít?´´
„ Šak ten zla­to čer­ve­ný, čo mal polo­že­ný pred ve.. stanom´´
„ A to bol neja­ký čarovný?´´
„ Pokiaľ viem, tak nie.. Šak ti vra­vím, je to úpl­ný čudák, robiť taký bor­del kvô­li neja­ké­mu ští­tu… Každopádne, to je detail… Jak sme išli pre štít ku gob­li­nom, ja som bol tiež v tej kom­pá­nii, no pros­te, jak sme čaka­li na zele­ných, vyrú­ti­lo sa na nás bez­má­la dvad­sať kul­tis­tov… no, mož­no ich aj bolo dvad­sať…. Ťažko pove­dať, dva­ja tra­ja hore dole… ale nevá­ha­li sme, nezlak­li sme sa, vyta­si­li naše zbra­ne a necha­li tam jed­no veľ­ké krva­vé jaze­ro… to ti povdám, ak nepr­ša­lo, ešte to tam musí byť´´ (cel­kom pocho­pi­teľ­ne, deň pred­tým nave­čer spŕchlo…)
Každopádne, keď už bola reč o mágo­vi, aj on mal v ruká­ve zopár vychy­te­ných his­to­riek… Avšak tak, ako dob­re sa počú­va­li, rov­na­ko dob­re sa dalo pochy­bo­vať o ich vie­ro­hod­nos­ti… Po vskut­ku dych­be­rú­com, ale naskrz vymys­le­nom prí­be­hu o sta­ro­ve­kej strie­bor­nej dra­či­ci Nore, priš­la narad pomer­ne čerstvá his­tor­ka z pred­chá­dza­jú­ce­ho dňa, kto­rá cel­kom pocho­pi­teľ­ne opi­so­va­la ďal­šie krva­vé rozp­rá­še­nie neja­kej zatú­la­nej ban­dy kulit­sotv, ako napo­kon všet­ky his­tor­ky posled­ných dní, kto­ré navy­še udá­va­li cel­kom hro­zi­vú výpo­veď o počte kut­lis­tov, kto­rí by sa ani nemu­se­li nejak význam­ne zosku­po­vať, aby doby­li celý Wodenvarosz a ako čereš­nič­ku by si dali aj Goduv( krá­ľov­stvo, s kto­rým mal plet­ky Woden Drakobijec)… Celkom úsmev­né, pove­dal by som, obzvlášť keď vez­me­me do úva­hy, že počet kul­tu­is­tov bol momen­tál­ne zre­du­ko­va­ný na päť kusov… Dobrého, zlé­ho, ška­re­dé­ho, toho naj­me­nej ška­re­dé­ho z nich(ale ako sa už pove­da­lo, od pek­né­ho mal hod­ne ďale­ko) a jed­né­ho do počtu…

No rych­le, sem polož toho trpaz­lí­ka, nech môže­me začať´´ koman­do­val ten zlý. „No dob­re, postav sa tam, a pohni sebou… Dobre, ty neger­man­cer, budeš čítať toto tu a ja si idem čup­núť tam do stre­du… A potom, keď dokon­čí­me ritu­ál, Wodenhajm nie­čo zaži­je…´´ zlo­vest­ne sa zablýs­ka­lo v očiach zlé­mu, kto­rý sa evi­den­tne neve­del doč­kať minú­ty, kedy bude kom­plet od hla­vy až po päty čer­ve­ný… Zlý hral totiž­to v kul­tis­tic­kom zdru­že­ní, pop­ri roli zlé­ho aj úlo­hu pózera…
„Takže začí­na­me!!´´ zvo­lal nek­ro­mant a začal s pred­čí­ta­va­ním:„ Hlboko sa jej pozrel do očí… bola napä­tá, vede­la, čo sa sta­ne… Vedela, že už čosko­ro nasta­ne ona chví­ľa… chví­ľa, kedy tor­pé­do lás­ky dora­zí do prí­sta­vu nádeje…
„Eee, zlá kni­ha, hehe´´ pre­ru­šil ho s pri­bl­b­lým úsme­vom na tvá­ri ten zlý…„ Tú ved­ľa si zober, ´´
Rituál zapo­čal nie­ke­dy po dva­nás­tej, len zopár desia­tok met­rov nad dopo­siaľ nič netu­šia­cim mes­tom… Traja z kul­tis­tov stá­li kaž­dý na jed­nom kon­ci troj­cí­pej hviez­dy pozos­tá­va­jú­cej z troch mŕt­vych tiel symet­ric­ky ulo­že­ných na zemi… Okolo celej, a nut­no pove­dať, že vskut­ku ume­lec­kej for­má­cie boli rozo­sta­va­né čier­ne svieč­ky uzat­vá­ra­júc tak kul­tis­tov do horia­ce­ho kru­hu… Nekromancer stál pomi­mo kru­hu a pomá­hal štvr­té­mu kut­lis­to­vi udr­žia­vať kúz­lo… Kúzlo ritu­álu pred­čí­ta­val ten dob­rý z kni­hy pofi­dér­ne­ho pôvo­du a veľa­vrav­né­ho náz­vu… Dobrý kul­tis­ta otvo­ril Luciferův Trůn a ritu­ál sa mohol začať… Ešte pre poria­dok, aby sme nie­kto­ré­ho z kul­tis­tov neura­zi­li…. posled­ný, pia­ty kul­tis­ta, ten zlý, stál upro­stred celej, tak dlho pri­pra­vo­va­nej zosta­vy, pri hla­vách len nedáv­no zavraž­de­né­ho trpas­lí­ka, elfa a člo­ve­ka… Tak to vyža­do­val ritu­ál… Všetko sa to zbeh­lo veľ­mi rých­lo. Dobrý pred­čí­ta­val, nek­ro­man­cer kon­tro­lo­val a poku­ko­val po odho­de­nej kni­he, zlý netr­pez­li­vo čakal a ostat­ní sa nudi­li… Rituál trval prí­šer­ne dlho, čo bolo okrem iné­ho, spô­so­be­né nedos­tat­kom pre­sved­če­nia toho dob­ré­ho, kto­rý pred­čí­ta­val a nároč­ky zdr­žo­val, nakoľ­ko si ešte stá­le nebol istý tým, či robia správ­nu vec… Ale ako­koľ­vek pochy­bo­val o svo­jich činoch, vedel, že nič nemá význam, že svoj­mu osu­du neunik­ne… Narodil sa ako kul­tis­ta, ako kut­lis­ta sa musí aj sprá­vať. A ako kul­tis­ta aj čosko­ro zahy­nie, kaž­do­pád­ne to malo ešte len prísť…
A navy­še mal inštruk­cie od orga­ni­zá­to­rov, vylu­ču­jú­ce akú­koľ­vek sabo­táž v radoch kultu…

Bolo tep­lo… Nepríjemné, dotie­ra­vé tep­lo a navy­še sa míňa­li záso­by vody… Na to si už ale ľudia zvyk­li, napo­kon, Wodenov bazén mal pred­nosť pred vypra­hnu­tý­mi hrd­la­mi neja­kých, Wodenovi nezná­mych päto­lí­za­čov… Obraz mes­ta bol ako obvyk­le cel­kom fád­ny, ničím nezau­jí­ma­vý… Sedelo sa v krč­me, tvá­ri­lo sa, že je čo piť a hovo­ri­lo pokiaľ čo naj­me­nej… Niečím sa však dneš­né popo­lud­nie odli­šo­va­lo od tých minu­lých… Narozdiel od posled­ných dní nese­de­li v krč­me zástup­co­via čier­ne­ho ľudu a aj zele­ných tu bolo ako­si pome­nej.. Respektíve len jeden jedi­ný, ako obvyk­le igno­ru­jú­ci ubí­ja­jú­ce tep­lo a nezne­si­teľ­né sucho, pobe­hu­jú­ci oko­lo krč­my, neus­tá­le sršia­ci hype­rak­ti­vi­tou a neúnav­ne mrm­la­júc si nie­čo, čomu nikto nero­zu­mel a rad­šej ani nech­cel roz­umieť… Áno, uhád­li ste, bol to člen Wodenovej gar­dy, več­ne hluč­ný gob­lin­ský mág Vik…
Ostatní len nemo­húc­ne sede­li a roz­mýš­la­li, čo by tak robi­li, keby sa im chce­lo… Obchodník Jonatán si pre­po­čí­ta­val dnes ráno zaro­be­né bubá­ky, samoz­rej­me len v duchu… Woden úzkost­li­vo hľa­del na ružo­vé dve­re bor­de­lu a nene­chal tak niko­ho na pochy­bách, čo by robil zo všet­ké­ho naj­rad­šej… Druid bol kúsok čino­ro­dej­ší… Rovnako hľa­del na dve­re bor­de­lu, kaž­do­pád­ne, z opač­nej stra­ny ako Woden… Nič viac, pocho­pi­teľ­ne, už robiť nemu­sel, o všet­ko sa posta­ra­li rado­daj­ky, kto­ré ani tep­lo nedo­ká­za­lo odra­diť od zárob­ko­vej čin­nos­ti… I keď nut­no dodať, svo­je služ­by ponú­ka­li ako­si una­ve­ne a vše­obec­ne pôso­bi­li tuho nepre­sved­či­vým doj­mom… Mág tupo hľa­del na dno prázd­ne­ho pohá­ra a cel­kom urči­te roz­jí­mal nad neja­kým závaž­ným čaro­dej­ným prob­lé­mom. I keď všet­ci ostat­ní by odpri­sa­ha­li, že spal, a ich teóriu by sil­ne pod­po­ro­va­la sli­na ste­ka­jú­ca mu po bra­de… Krčmár sa rad­šej ani netvá­ril, že uva­žu­je a hlas­ným chrá­pa­ním dal všet­kým naja­vo, že spí a nehan­bí sa za to… Krásna idyl­ka let­né­ho popo­lud­nia mala však už čosko­ro nabrať iný smer…

ÚTOČIA!!!´´ vra­zil do krč­my jeden z čle­nov Wodenovej gar­dy, zadý­cha­ný a spo­te­ný. „Čo? Kde? Kto? Ako?´´ nesta­či­li sa diviť náv­štev­ní­ci puty­ky, i keď to bolo jedi­né, čo boli schop­ní uro­biť, pre­to­že neja­ký útok roz­hod­ne nebol dôvod k zme­ne polohy…
„Ticho chab­ru­sá­ci!!!´´ utí­šil vra­vu Woden… „Pekne poma­lu šoha­ju… Kto úto­čí? A na koho?´´
„Milostivý pane, démon útočí…´´
„Ejha, to nebu­de dob­ré…´´ pokrú­til hla­vou Woden.„A na koho?´´
Obsadenstvo sa len pochy­ta­lo za hla­vy a neve­riac­ky krú­ti­li hla­vou. Ničmenej, toto už bol dôvod aspoň na náznak pohybu…
„Ehm, na nás, pane…´´
„Ako? Kde? Čo?´´ začí­na­lo Wodenovi poma­ly zapalovať…
„Na nás, pane. Kultisti a vedú so sebou démo­na zoza­du, od cin­to­rí­na… A idú s nimi aj zele­ní… A aj tem­níč­kov som tam tuším videl…´´
„By ma zau­jí­ma­lo, kde sú ale dro­wo­via´´ poškra­bal sa za uchom Woden Drakobijec…
Načo sa ozva­lo ďal­šie zbo­ro­vé plesk­nu­tie rúk o čelo a nasky­tol sa tak pohľad na desiat­ky neve­riac­ky krú­tia­cich hláv, ako tomu bolo pomer­ne čas­to v prí­tom­nos­ti pána mesta…
„Híííí´´ poňal Woden Dakobijec náh­le podoz­re­nie… a začal vydá­vať rozkazy..
„Garda k u mne, chráň­te svoj­ho pána. Vy pia­ti, urob­te vza­du pro­vi­zór­nu bari­ká­du… Ty mi dones môj meč… Jonatán, ty si choď pre kanón… Zobuďte nie­kto mága… Klerik, ty pôj­deš… Kde je kle­rik? Choď niet­ko pre kle­ri­ka!!!! A gar­da ku mne, chrá­niť svoj­ho pána!!!´´

Hmmm, no neviem Helga… ale asi to pre­dá­me… Sója išla zase dole… a kuku­ri­ca sa tla­čí už desať dní hore… Uvedomuješ si, čo to zna­me­ná pre Londonské syry?´´
„ Vznešený pane, zle je… Démon napa­dol naše mes­to, potre­bu­je­me Ťa ó najsvätejší!´´
„Bože na nebi, tí pap­ľu­ho­via nás naozaj napad­li? To je dozais­ta trest za ten bor­del čo nechal Woden posta­viť… A tie zlo­re­če­né ženy, čo si tam nasťa­ho­val… Vravím vám bra­tia, žena je naj­väč­šie zlo, aké nám boh mohol posta­viť do ces­ty… Nie démo­na, ale rado­daj­ky tre­ba pozba­viť žitia!! To oni na nás kliat­by uvr­h­li, to oni nás pošpi­ni­li a znes­vä­ti­li, tre­ba ich vyká­zať odtiaľ­to a v celi­bá­te na môj dušu žiť!!!´´
„Ehm, nech­cem Ťa vyru­šo­vať svä­tý muž, ale úto­čia na nás´´ ozval sa s tro­chou neis­to­ty v hla­se gardista.
„Samozrejme môj mla­dý učeň… Neboj sa, svet­lo nám uká­že správ­nu ces­tu… A neza­bud­ni môj mla­dý bez­ve­rec, nesmie­me pod­ľa­hnúť nástra­hám tem­nej stra­ny… Strach a hnev vedie k tem­nej stra­ne môj učed­ník… učed­ník? Kde je?´´ nikto neod­po­ve­dal. Ani jeho sprie­vod­ca bur­zou, kriš­tá­ľo­vá guľa Helga…

Keď sa arci­kle­rik Rastyslaf dosta­vil k pro­vi­zór­nej hrad­be, démo­ní sprie­vod bol už nado­hľad… Za ume­lo vytvo­re­nou brán­kou bol cítiť strach, oba­vy a neis­to­tu… Rastyslaf sa chcel pus­tiť do verej­nej osve­ty, chcel povzbu­diť ducha a uklud­niť myseľ. Ako však býva dob­rým zvy­kom, nikto ho nepo­čú­val a tak si arci­kle­rik sadol do krč­my. Mág s Wodenom spria­da­li svo­je sie­te za hŕs­tkou gar­dis­tov a evi­den­tne chys­ta­li ďal­ší z ich povest­ných stra­te­gic­kých pre­su­nov. Pred pro­vi­zór­nou brán­kou však tou dobou už stá­la pes­tro­fa­reb­ná sku­pi­na pobu­dov, zlo­de­jov, maro­dé­rov a boh­vie ešte akej cham­ra­de… Spoza kul­tis­tov sa vystr­ko­va­li šiša­té zele­né hla­vy gobos, z poved­ľa sto­ja­cich čier­nych tvá­ri svie­ti­li aku­rát tak žlté zuby dro­wov, na čo fel­čiar zare­a­go­val odbor­nou poznám­kou o nedos­tat­ku zub­nej hygie­ny. No a v pop­re­dí sa skvel ohrom­ný čer­ve­ný démon s ohrom­ný­mi roha­mi vytŕča­jú­ci­mi z jeho chrb­ta, ohrom­ným mečom a ohrom­ným ume­lec­kým cíte­ním, keď zau­jal pózu, kto­rá moh­la byť s naj­čis­tej­ším sve­do­mím pou­ži­tá ako pred­lo­ha pre sochu mla­dé­ho Adonisa…
Všetko bolo hro­zi­vé, straš­né, dych­be­rú­ce, pros­te také, ako malo byť, kým demón nezahlásil:
„ Tak a sme tu. Vydajte nám mesto´´
Wodenhajm neve­del, čo si má mys­lieť… Stál pred nimi síce démon, ale čaka­lo sa, že pri­šiel sem zabí­jať a nie vyjed­ná­vať.. to je čud­ný démon…
Každopádne, rov­na­ko ako nelo­gic­ký to bol démon, rov­na­ko aj jeho požia­dav­ka bola nelo­gic­ká a pros­te sa to skon­či­lo veľ­kou bit­kou… Bola krát­ka a veľ­mi krva­vá. Až hla­va sto­jí nad tým, že po bit­ke bolo doko­py len 9 mŕt­vych… A to tam lie­ta­li mete­ory, ohni­vé gule, šípy, jeden nepo­da­re­ný a nie zrov­na najp­res­nej­ší hro­mad­ný ber­serk, pomú­te­nie zmys­lov a zasia­tá krvi­lač­nosť do duší bojov­ní­kov, kto­rú zoslal sám arci­mág, na čo sa násled­ne scho­val do svoj­ho tak obľú­be­né­ho magic­ké­ho kru­hu. Semipermeabilného pocho­pi­teľ­ne, čosko­ro sa k nemu mal totiž­to pri­po­jiť pán mes­ta. Woden zatiaľ rozo­sie­val úde­ry svo­jim mečis­kom a záker­ným obchva­tom sa mu poda­ri­lo dostať démo­no­vi za chr­bát a zaú­to­čil zúri­vo ako tiger a sil­ne ako býk. Keď sa démon poma­ly, ale isto oto­čil, po Wodenovi už nebo­lo ani sto­py . Tou dobou bol už v bez­pe­čí magic­ké­ho kru­hu. Po nie­koľ­kých stov­kách roz­da­ných úde­rov, čo by naz­na­čo­va­lo desiat­ky mŕt­vych bojov­ní­kov bolo všet­kým jas­né, kto­rým sme­rom sa bit­ka ube­rá a ako sa skon­čí. Goblini a tem­níč­ko­via dostá­va­li na prdel, kul­tis­ti už dýcha­li prach a démon bol v obklú­če­ní desiat­ky gar­dis­tov… A vte­dy to priš­lo… Arciklerik vyšiel z krč­my, aby sa posta­ral o osud toho zlo­po­vest­né­ho zlo­reč­ní­ka čer­ve­né­ho, mág usú­dil, že bolo dosť nečin­né­ho pri­ze­ra­nia a vystú­pil z kru­hu, pri­čom nara­zil na Milkašša…
Ten sa pro­me­ná­do­val stre­dom bit­ky a po kaž­dom schy­ta­nom úde­re uká­zal prs­tom na dotyč­né­ho a takým ame­ric­kým spô­so­bom sa uchech­tol. Pristavil sa pri mágo­vi, oprel sa o neho a navia­zal nezá­väz­nú kon­ver­zá­ciu s mier­ne koket­ným pod­tó­nom, na čo mu mág odpo­ve­dal jed­ným veľa­vrav­ným :„ Ehm´´
„Pekný amu­let´´ navia­zal čaro­dej„ o tom som už čo si čítal… Počúvaj čier­na tváe, môžem ťa o nie­čo požia­dať… ale­bo nech sme pres­ní pop­ro­siť?´´ lás­ka­vo, tak tro­chu otcov­sky, sa na na Milkašša usmial mág.
„Mno.. ech… heh… tak, ja už asi aj pôj­dem… ešte musím vodu z poto­ka nano­siť a neja­ké tem­níč­ky zaopat­riť a malé tem­ní­ča­tá vykú­pať.. tak sa tu maj­te…´´ a chvat­ným kro­kom sa vybral čo naj­ďa­lej od bojiska.
Posledným výja­vom bit­ky bol demón spú­ta­ný na zemi, stra­pa­tý a znu­de­ný, obkľú­če­ný trpas­lík­mi, arci­má­gom a Rastyslafom, kto­rí do neho picha­li pali­ca­mi, kla­di­va­mi a boh­vie čím všet­kým a skan­do­va­li čosi, čo bez­peč­ne pova­žo­va­li za zlo vymie­ta­jú­ce exor­cis­my…( poznám­ka orga­ni­zá­to­ra – po prav­de to skôr pri­po­mí­na­lo finá­le sno­ok­ru, keď hrá O´Sullivan a do pub­li­ka si pri­ve­die kama­rá­tov feťá­kov- tiež sa tam str­ká pali­ca­mi do gulí a je veľa kri­ku oko­lo toho)

V skrat­ke, démon bol pora­ze­ný, kul­ti­sit roz­bi­tí, tem­níč­ko­via v pod­sta­te tiež, gob­li­ni sa stiah­li do svo­jej krás­ne zapá­cha­jú­cej baži­ny a Woden dra­ko­bi­jec si uhá­jil česť a mes­to… Teda skôr len mes­to, ale o tom potom… A napo­kon, ani to mu nevy­dr­ža­lo dlho, tak­že ani mes­to… Vlastne zostal ako chu­dák… nuž čo, ľah­ko priš­lo, ľah­ko odíde…

Oki doki ľudia, tak­že tým­to by som uzav­rel epi­lóg Erronis jed­not­ky a s poznám­kou, to be continued…
Tí, čo na erro­ni­se boli, vedia, že ešte sa odo­hra­lo samot­né finá­le, kaž­do­pád­ne to úzko súvi­sí s prí­be­hom Erronisu dvoj­ky, na kto­rý Vás mimo­cho­dom srdeč­ne všet­kých pozý­vam J, a doč­ká­te sa ho v pro­ló­gu k Erronisu 2, kto­rý záro­veň bude načr­tá­vať dia­nie na toh­to­roč­nom Erronise…